Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Happy end for Leah? - 2. časť

13.07.2010 (15:30) • Nessienka • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 2283×

Happy end for Leah?

2. časť

Utekala som dlhé hodiny. Čakala som, že sa mi čochvíľa ozvú v hlave myšlienky niekoho zo svorky, ale nestalo sa tak. Jacob pravdepodobne tušil, že potrebujem byť sama. To je jediné, po čom som túžila. Byť sama so svojimi myšlienkami. Stále som však bežala, akoby som mohla utiecť od toho všetkého a ja by som bola stále tou harpyou a nebola by som pripútaná k poloupírovi.

Šokovane som sa zastavila. To, že som ho v mysli nazývala poloupír, a nie pijavica, neveštilo nič dobré. Upírov som nenávidela z jedného závažného dôvodu: keby neexistovali, nikto z nášho kmeňa by sa nezmenil na prerastené psisko a tým pádom by ani neplatili naše staré legendy, v skutočnosti by žiadne ani neexistovali. Keby to tak bolo, Sam by sa nikdy nepripútal k Emily a stále by bol so mnou. Som sebecká, vždy som bola, ale to len preto, že som ho nadovšetko milovala. A teraz je to všetko preč kvôli bytosti, ktorú z duše nenávidím, ktorú som nenávidela odvtedy, čo som sa premenila a stratila som Sama? Svoju vysnenú budúcnosť?

Čo mám teraz robiť? Nemôžem sa vrátiť späť. Určite tam bude na mňa čakať on, a to ja nechcem. Poznám čaro pripútania sa, viem akú ma silu. Bude ho to ku mne ťahať, aj keby nechcel. A mňa to ťahá k nemu a JA to naozaj nechcem. Mám milovať bytosť, ktorú nenávidím? Ako by som mohla? Nepochybne, fascinuje ma, ale to je jediné. Ako sa z fascinácie môže stať láska? Z nenávisti, ako sa môže z nenávisti stať láska? To nie je možné... Nedovolím to.

Sadla som si na veľký kameň a premenila sa do ľudskej podoby. Bola som hlboko v lese, ani neviem kde. Bolo mi to jedno. Potrebovala som byť od neho čo najďalej, aj keď jedna moja časť zúfalo túžila po spoločnosti toho poloupíra... To bola sila pripútania sa. Teraz som už konečne chápala, prečo boli všetci pripútaní takí pokojní. Lenže oni nemuseli byť navždy spútaní s niekým koho v podstate nenávideli... Prečo ja? Prečo? Pretože som sa správala ako harpya, nikoho zo svojich bratov som si nevážila... Toto je asi trest. Zaslúžim si ho, ale neprijmem ho. Utečiem od toho trestu. Ale... Bože dobrý, ja nechcem utiecť a to ma desí najviac!

Mám milovať svojho nepriateľa, ale môžem? Jacob to prijal a v každej jeho myšlienke počuť, že to neľutuje. Tá malá je pre neho všetkým. Tým prvým, čo ráno vidí a tým posledným, čo má pre očami, keď sa prepadne do  ríše snov. Dokonca som ho často počula spomínať, ako sa mu zjavuje v snoch. Spomínal, keď si myslel, že nepočúvam, keď si myslel, že nie som premenená. Bolelo ma z toho srdce, aj keď som si to nikdy nepriznala. Kto by si tiež priznával slabosť?

Zavrela som oči, ale hneď som ich otvorila. Za viečkami sa mi stále vracal obraz poloupíra, Nahuela. Dve moje časti sa hádali. Chýbal mi a zároveň som bola rada, že som utiekla. Túžila som po jeho  objatí, ale túžila som ho aj zabiť. Nenávidela som a milovala. Vďaka prastarej legende, ktorá vznikla v čase, keď môj rod takmer neexistoval. Ako som nenávidela tie staré čary, kvôli nim som bola pripútaná k bytosti, ktorú najviac nenávidím, po ktorej teraz najviac túžim.

Zmätok, to bolo celé moje vnútro. Nemohla som sa vrátiť. Legendy nehovorili, žeby niekto prelomil čaro pripútania sa, ale dá sa to vôbec? A kto by to vôbec chcel? Nech sa pripútali ku komukoľvek, boli šťastní. Šťastní, lebo získali svoju druhú polovičku, spriaznenú dušu, najlepšieho priateľa, milenca a neskôr aj manžela. To všetko im priniesla stará legenda. Čo ale prinesie mne? Môžem dôverovať takejto bytosti? Bytosti, pred ktorou som mala chrániť svoj ľud, ktorá pije krv a zabíja ľudí... Lenže, čo ak je taký ako Cullenovci? Čo ak loví len zvieratá? Skrsla vo mne iskrička nádeje, ktorú som okamžite zadupala... Jeho teta mala červené oči, takže lovia ľudí...

Povzdychla som si. Tu zostanem žiť. Presne tu, na tomto mieste. Neďaleko som zacítila prítomnosť ľudí. Môžem ukradnúť nejaké oblečenie a živiť sa môžem zverou. Síce nenávidím lovenie v tejto podobe, ale bude to lepšie, ako vrátiť sa späť a čeliť krutej pravde, v ktorej by som mala žiť s poloupírom, ktorého milujem a nenávidím zároveň...

Zdvihla som sa na nohy a opäť sa premenila do svojej vlčej podoby. Kedysi ma to desilo a neskôr som bola spokojná, ale teraz? Ani som nevedela, kto vlastne som. Kedysi som bola dobré dievča, ale to všetko, čo sa stalo ma premenilo na bezcitnú šelmu. A teraz? Cítila som, ako sa opäť mením. Na niekoho ako je Emily. A to ma dosť desilo. Nie je nad to, keď sa  z vás stane poslušná ženuška, ktorá sedí doma, alebo stojí za sporákom, a poslušne čaká na príchod manžela domov. To sa hodí na Emily, ale čo ja? Neviem variť a nie som trpezlivá. Dokonca neviem ani milovať, kedysi som to vedela, ale to bolo dávno, keď som ešte bola sama sebou...

Potriasla som svojou veľkou hlavou, aby som si vyčistila hlavu a rozbehla som sa smerom, odkiaľ fúkal vietor a ja som cítila slabý závan ľudskej vône. Asi po desiatich minútach som konečne našla maličký domček. Počula som štyri srdcia. Bol tu jediný domček, ktorý vyzeral ako chata. Bol celý z dreva. Čo však pre mňa bolo podstatnejšie, za tým domčekom bola natiahnutá šnúra, na ktorej viselo akési oblečenie. Potichu som sa prikradla a do zubov som zobrala nejaké čierne, vyťahané tričko, ktoré bolo stopercentne chlapské  a tiež som tam našla nejaké staré tepláky, ktoré vyzerali skôr detské.

Začula som nejaký šuchot, tak som schmatla to, čo som mala a plnou rýchlosťou sa rozbehla do lesa. Zastavila som sa až pri malom potôčiku, neďaleko ktorého bol malý skalný previs. Dobre, uznávam, nie je to práve 5 – hviezdičkový hotel, ale lepšie ako spať pod holým nebom. Možno sa mi podarí aj nezmoknúť.  

Premenila som sa na človeka a obliekla som si ukradnuté veci. Tričko mi siahalo do pol stehien a rukávy som mala až k lakťom, to naproti tomu tie tepláky som mala tak do polovice lýtok. Zobrala som okraj jednej nohavice a prudko som potiahla. Potom som upravila aj druhú nohavicu podľa tej prvej. Teraz som mala z teplákov kraťasy po kolená.

Opäť som si povzdychla. Som zvedavá ako dlho to vydržím. Možno ak dostatočne dlho, predsa len sa mi podarí prelomiť čaro pripútania sa. Bude to ale veľmi ťažké, ak sa mi to vôbec podarí, ale je to lepšie ako len tak nečinne sedieť a priznať si porážku. To nikdy nebol môj štýl.

Dlho som sedela na zemi, niekoľko hodín, ale začalo sa stmievať a mne driemať. Nech už bolo akokoľvek zima, ja som nič necítila. Zo to mohol vlčí gén. Povzdychla som si a uložila sa pod ten previs. Ani som poriadne nezavrela oči a už som zaspala. Ale nespala som dlho, keď som sa prebudila, cítila som čudné napätie v bruchu, ako keby som večer urobila príliš veľa ľah-sedov... Lenže to je blbosť, ja som necvičila, dokonca som len sedela, tak kde sa zobrala tá bolesť?

Posadila som sa a inštinktívne som zaňuchala. A to čo som zacítila, ma prinútilo vyskočiť na rovné nohy. Cítila som krv, vlastnú krv, lenže to by znamenalo... Veď to nie je možné! Keď som sa premenila, moje mesačné záležitosti zmizli a teraz... Teraz sa vrátia? Veď to by znamenalo, že pripútanie sa nemá až takú veľkú moc...?

‚Takže Jacob mal nakoniec pravdu. Všetko sa dá vyriešiť, keď sa vlk pripúta,‘ povedala som si v duchu. Bola som úplne v šoku. Začala som sa klepať a než som si stihla čokoľvek uvedomiť, stála som na štyroch nohách a hlave sa mi ozvali rozrušené myšlienky:

‚Leah! Konečne si sa premenila! Mysleli sme si, že sa ti niečo stalo!‘ vykríkol zúfalo môj brat. Otriasla som sa a snažila som sa vstrebať zmysel jeho slov. Prečo sa tak boja, veď som preč len jeden deň...

‚Čo by sa mi malo stať? Veď som odišla len včera...‘ odpovedala som mierne nechápavo a rozbehla som sa smerom, o ktorom som ani nevedela, kde vedie. Proste som potrebovala utekať, aby som si vyčistila hlavu a strávila fakt, že sa vrátili moje mesačné kamarátky. Myslela som si, že je to nemožné, ale ako sa ukázalo, tento život v sebe ukrýva veľmi veľa tajomstiev a ešte viac prekapení.

‚Včera? Veď sú to takmer štyri dni! Nepremieňala si sa, tak sme ani nevedeli, kde si! Vieš ako teraz vyzerá Nahuel? Ako sa o teba bojí?!‘ vyštartovalo po mne to šteňa a mňa tým úplne prebral. Čo si o sebe myslí?!

‚Meno toho miešanca predo mnou nespomínaj, ty šteňa!‘ vykríkla som na neho a snažila som sa správať tak, ako predtým, ale to vôbec nebolo ľahké, keďže som si už ani nespomínala ako sa  chovať, aby som bola taká, ako predtým.

‚To stačí, Seth. Premeň sa, ja si s ňou pohovorím,‘ povedal Jacob pokojne, ale bolo jasne počuť, že to bol povel. Cítila som, ako sa Sethova myseľ vytráca a ja som ostala sama s Jacobom. To som zvedavá, ako presvedčí moju zmätenú myseľ, aby sa rozhodla pre jedno riešenie. Buď milovať, alebo nenávidieť. Nedá sa predsa oboje.

‚Tak, Leah, kde si bola tie takmer štyri dni?‘ spýtal sa naoko pokojným hlasom, ale ja som ho poznala dostatočne na to, aby som vedela, že pod povrchom niečo vrie. Čo sa tam asi tak deje, že je taký nervózny?

‚Čo sa tam deje?‘ spýtala som sa namiesto odpovede. Cítila som v kostiach, že sa niečo deje. Svoje vlastné rozpoltené vnútro som ignorovala. To môžem vyriešiť aj neskôr, alebo to vôbec nemusím riešiť. Čo na tom, že polovica mojej duše trpela pri predstave, že už nikdy neuvidím Nahuela, bolo to akoby mi niekto vytrhol srdce a silno ho stisol. Lenže to chcela len jedna moja polovica, tá druhá ho chcela potrhať na maličké kúsočky. Na také maličké, že by ich nikto nikdy nenašiel ani s lupou.

‚To Nahuel, je dosť nesvoj z toho, čo sa tu deje. To ale asi všetci. Hlavne sa bojí, že ťa už nikdy neuvidí. Dokonca kvôli tebe prešiel na zvieraciu krv. Nessie ho učí loviť,‘ povedal s povzdychom. Ja som vedela, že bude robiť problémy. To robia takí ako on vždy...

‚Čo ma je doňho! Nech odíde tam, odkiaľ prišiel!‘ vykríkla som. Prečo ma predstava, že odíde, týra? Prečo to tak bolí?

‚Leah, ja viem, že ti nie je ľahostajný, ja som sa cítil rovnako ako ty teraz,‘ povedal a ja som sa šokovane zastavila. Uvedomila som si dve veci: Po prvé – Jacob mi prezradil pravdepodobne svoje najväčšie tajomstvo, a po druhé – bežala som smerom domov, do Forks. Práve som bola kúsok od Port Angeles. Bez toho, aby som si uvedomila, že tam bežím, ma vlastné podvedomie zaviedlo bližšie k Nahuelovi, k poloupírovi, ktorého buď milujem alebo nenávidím.

‚Počúvaj ma, Leah. Ja viem, prečo sa tak cítiš. Sám som sa tak cítil. Keď som sa pripútal k Nessie, povedal som si, že je to dobré. Lenže potom som si uvedomil, že som sa pripútal k bytosti, ktorú som nenávidel, pretože kvôli nej som nemohol mať Bellu. Dva dni som pobehoval po lese a snažil si to dať do hromady. Ty a Seth ste boli v La Push a všetci ostatní dávali pozor na Bellu a všetko zariaďovali. Lenže ja som sa nevedel rozhodnúť. Nie preto, že by som ju snáď nemiloval, ale preto, že som sa bál, lebo je to môj nepriateľ, bytosť, ktorú som mal nenávidieť,‘ povedal a ja som onemela úžasom. Nikdy som si nemyslela, že práve Jacob bol na pochybách, keď získal Nessie.

‚Hovoril som si, že pripútanie sa nejako prelomím, ale vždy keď som zatvoril oči, videl som ju pred sebou. A tak som si povedal, že by som ju mal vidieť. Jedna moja časť chcela byť s ňou a druhá ju chcela roztrhať. No a potom prišiel Jasper,‘ dopovedal a ostal ticho. Asi vycítil, že som úplne mimo.

‚Čo ti povedal?‘ spýtala som sa asi po desiatich minútach spracovávania nových informácií.

‚Povedal, že jediný dôvod, prečo sa bojím priznať, čo cítim je jediné: predsudky a náš vlčí gén. Ten ti našepkáva, aby si ho zabila. Preto sa cítiš taká rozpoltená. Keď som si to uvedomil, zistil som, že nech je Nessie človek, vlk alebo upír, vždy ju budem milovať,‘ povedal a potom som iba cítila, ako sa premieňa naspäť. Nepochybne mi dával priestor na premýšľanie.

Možno mal pravdu, alebo sa ma snažil len presvedčiť, aby som sa vrátila domov. Ale použil na to dosť zvláštny prístup, myslela som, že sa bude vyhrážať mamou, ale on hovoril len o tom, ako sa cítim. Naozaj to zažil. On bol prvý, kto sa pripútal k nepriateľovi, lenže Cullenovci nie sú naši nepriatelia, v podstate. Stále sú to upíry a navždy ostanú, ale sú to aj ľudia. Láskaví ľudia, ako som sa mohla presvedčiť na vlastné oči. Ale môj gén mi stále hovoril, že oni sú moji nepriatelia, že ich musím zabiť. Ale nikdy nám neublížili. Dokonca ani Bellu nechceli premeniť, to viem. Chcela s nimi ostať, pretože ich milovala. Nie preto, že ju lákali ako predátori, ale preto, že ich naozaj milovala. Nech boli čímkoľvek.

Oklamala vlastné inštinky, len aby bola s tými, ktorých miluje. A ja – či si to chcem priznať, alebo nie – ho milujem. Keď som si to konečne priznala, akoby niečo zo mňa spadlo. Cítil sa takto Jacob? Akoby sa zmätok zmenil na najväčšie šťastie. Už chápem, prečo chceli byť chalani so svojimi láskami, s tou ku ktorej sa pripútali. Nedalo sa to vydržať. A okrem toho – vďaka Nahuelovi budem môcť mať deti...

Sama pre seba som sa usmiala a rozbehla som sa do Forks. Len by ma zaujímalo, čo si asi oblečiem na seba, nič nemám. Bežala som a bežala, stále premýšľajúc, že by vážne nebolo práve najlepšie, keby som vbehla dovnútra tak, ako ma Boh stvoril, ale nemusela som si tým lámať hlavu. Hneď ako som vybehla na lúku pred domom, všimla som si malý prútený kôš, v ktorom niečo bolo. Pribehla som bližšie a otvorila ho. Bolo tam oblečenie. Zvláštne – už mi toľko nevadil ten sladký pach upírov.

Vbehla som do lesa a premenila sa. Potom som vybrala oblečenie z koša, prekvapilo ma, že sú to čierne šaty na ramienka, ktoré mi boli asi tak do pol stehien. Stavím sa, že to má na svedomí Alice, tá je posadnutá oblečením. Zvláštne. Jedno priznanie a dokážem upírov nazývať menami. Radšej som sa nad tým príliš nezamýšľala a obliekla som si tie šaty. Bola tam aj spodná bielizeň. Ani som sa nezamýšľala odkiaľ asi vedela, akú mám veľkosť.

Vybrala som sa smerom k domu a čakala, že tam nik nebude. Opak však bol pravdou. Všetci stáli nastúpení pred domom, všetci až na neho. Posmutnela som. Možno som si to doteraz ani neuvedomovala, ale naozaj mi veľmi chýbal.  Takže odišiel. Urobil to, čo je pre neho najlepšie, odišiel domov. Pomaličky som sa vybrala k domu a sklonila som hlavu. Zrazu mi však niekto na oči priložil dlane. Zastala som. Tú vôňu som nemohla nespoznať. Rýchlejšie ako som si myslela, že som schopná, som sa otočila k nemu a skočila mu do náručia. Nahuel. Konečne som cítila pravú silu pripútania sa. Cítila som lásku, šťastie, ľahkosť, bezpešie, ale predovšetkým som cítila jeho silné paže obmotané okolo môjho pásu.   

»» zhrnutie ««

Tak čo? Pokračovať alebo radšej nie?

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Happy end for Leah? - 2. časť :