Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Deň, kedy sa zrodila láska - 2. časť

06.03.2011 (20:15) • kiQaCULLEN • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 3064×

... o rok neskôr ...

Bella

„Bella, pohni si! Za chvíľu ti ide lietadlo!" kričala na mňa mama.

„Jasné!" Zobrala som si kabelku a zbehla dole. Vyšla som von a sadla do auta. Mama neváhala a naštartovala. Moja hlava samovoľne klesla a oprela sa o sklo. Pozerala som sa na stromy, ľudí a domy, ktoré boli okolo nás. Moje myšlienky sa zase rozutekali. Už je to rok od toho dňa, čo som sa skoro utopila a zachránil ma ten neznámy. Každú noc myslím na ten osudný deň. No neviem si spomenúť na nič konkrétne. Teda až na jeho hlas. Bože, tak rada by som ho spoznala. Ale viem, že to nejde. Môžem len snívať, že by som ho niekedy stretla. Ale čo... však v tomto svete je možné všetko. S týmito myšlienkymi sme došli na letisko. Mama zaparkovala a pomohla mi s kuframi.

„Bells, zlatko, sľúb mi, že mi zavoláš hneď ako dorazíš." Plakala mi na ramene.

„Jasné, mami. Neplač, všetko bude v pohode," povedala som a naposledy ju objala.

...

„Bella, večera!" zakričal na mňa Chralie z kuchyne. Rýchlo som si posledné veci dala do skrine a potom išla do kuchyne. Krásne to tu voňalo. S otcom sme sa navečerali a potom som mu pomohla umyť riad.

„Oci, idem na pláž," povedala som mu, keď sme skončili.

„Jasné, len nebuď dlho." Otočila som sa a vyšla von. Topánky som si vyzula hneď, ako sa moje nohy dotkli piesku. Zobrala som si ich do ruky a pokračovala v ceste. Bolo príjemné chodiť znova po piesku. Ten pocit mi celý rok chýbal. Obloha bola zafarbená do červena a slnko sa pomaly, ale isto schovávalo za obzor. Pozerala som sa na hladinu mora a vôbec som nedávala pozor kam kráčam. Vtom som však do niekoho narazila. Otočila som sa a... uvidela toho najkrajšieho človeka ma zemi.

„Ou, prepáč. Nedávala som pozor," ospravedlnila som sa a previnolo sa usmiala.

„To je v pohode. Díval som sa niekam inam," povedal a usmial sa úsmevom, ktorý mi skoro podlomil kolená. Pri tom som sa však dívala do jeho krásnych zelených očí, ktoré ma lapili do neviditeľných sietí.

„Mhh... si v poriadku?" prehovoril zrazu. No jasné... čumím tu na neho ako teľa na nové vráta.

„Áno, som. Tak... ja už pôjdem." Otočila som sa a chcela odísť, no on ma zastavil.

„Počkaj! Nešla by si so mnou niekam?" spýtal sa ma, keď som sa na neho otočila.

„Pôjdem rada," usmiala som sa na neho. Cítila som sa tak zvlášne a pri tom úžasne. No bol v tom aj nejaký iný, nový pocit, ktorý sa nedal popísať.

„Mohli by sme sa stetnúť tu," navrhol a ja som prikývla. Aj odiaľto som videla, ako sa uvoľnil.

„Dobre. Takže zajtra o siednej!" zakričla som a otočila sa na odchod. Prešla som pár metrov a potom som si sadla do piesku. Až vtedy mi došlo, že ani neviem jeho meno. Ale... ten hlas mi bol povedomý. Akoby som ho už niekedy počula. Ešte pár minút som sa snažila prísť na tú záhadu, no na nič som neprišla, a tak som išla domov.

... o deň neskôr ...

Stála som pred skiňou a vyberala si oblečenie na dnešné rande s neznámym. Nakoniec som zvolila jednodúché letné šaty a k tomu sadnále s modrými kamienkami. Rozčesala som si vlasy a dala na hlavu slnečné okuliare. Potom som si leskom prešla pery a bola som hotová. Rozlúčila som sa s otcom a vyšla z domu. Zamierila som na miesto, kde sme sa stretli. Bol tam. Prišla som k nemu a on sa práve v tej chvíli otočil na mňa.

„Ahoj," pozdravil ma s úsmevom.

„Ahoj."

„Ideme?" opýtal sa a ja som prikývla. Nastavil mi rameno a ja som ho prijala.

„Vieš, že ani neviem, ako sa voláš?" spýtala som sa ho po chvíli.

„Ani ja neviem, ako sa ty voláš." Usmial sa, no ten úsmev hovoril niečo iné.

„Som Bella..."

„Edward."