Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Anjel v temnote - 1. časť

11.06.2014 (22:00) • Melanie99 • FanFiction jednodílné • komentováno 5× • zobrazeno 1275×

Prológ

Bella je slobodná matka, ktorá mala donedávna celkom šťastný život. Zmenilo sa to v deň, keď ju odviedli do talianskej Volterry, do, o čom ona predtým netušila, sídla vládcov upírskeho sveta. Jej syn sa ocitol v zajatí a jej jedinou šancou na jeho záchranu bola práca v pobočke firmy Majesty Hall. Za týmto nevinným názvom sa však, ako sa dozvedela až neskôr, skrýval hrôzostrašný biznis. Za dverami tejto firmy sa neskrývali pracovníci ani papiere, či kancelárie, ale stovky vystrašených ľudských bytostí, ktorých jedinou nádejou bolo, že zomrú rýchlo. Príčinou týchto „krvných bánk“, ktorých boli na svete stále viac, bolo riziko odhalenia upírskeho sveta. Otvorený lov bol zakázaný a nahradili ho centrá, kde si každý upír mohol vybrať svoju vlastnú obeť...

Edward

„Myslíš, že nás neodhalia?“ Jasper bol z toho dosť nervózny a ja kvôli nemu tiež. Keby som mohol, skrýval by som to pred ním, no on moju nervozitu až pridobre cítil.

„Ak budeme mať šťastie a nebude ich tam priveľa...“

„Možno to šťastie mať nebudeme a bude nás to stáť život.“ Vôbec nebol nadšený z toho, že sa pokúšame vypátrať najväčšiu továreň na ľudskú krv v štátoch. Nemohol som mu prezradiť skutočný dôvod svojho konania a takto to aj mne prišlo ako úplne nezmyselné rozhodnutie.

„Začínam ich počuť... Stovky uväznených ľudí. Musí to byť ono.“ Myšlienky plné strachu a nevedomosti ku mne doliehali čoraz jasnejšie, čo nás naviedlo na to správne miesto. Stáli sme v odľahlej časti mesta Seattle a pred nami sa týčila ošúchaná budova so zlatým nápisom Majesty Hall. Podľa pachu sa tu premávalo mnoho upírov, no v budove sme cítili len jedného. Nehlučne som perami Jasperovi naznačil otázku, či si nemyslí, že je to len trik. Obaja sme sa ešte raz sústredene započúvali, no doliehali ku mne myšlienky len jedného upíra, ktorý o nás už vedel, no nebral nás na vedomie. Po krátkom zvažovaní sme vstúpili a ocitli sme sa v nie veľmi veľkej, ale zato luxusnej vstupnej hale s množstvom dverí. Na konci miestnosti za stolom sedela mladá žena. Áno, žena s červeňou v lícach, hnedými očami a na upíra až príliš živým, teraz rýchlo búšiacim srdcom.

„Vítam vás v Majesty Hall, páni, máte tu objednávku?“ hovorila naučenú frázu a ja som bol stále v pomykove z toho, že tu robí človek. Vie, o čo ide?

„Sme tu prvýkrát a radi by sme využili vaše služby.“ Snažil som sa nehovoriť priamo, nevedel som, čo presne v takejto situácií povedať. Jasper hypnotizoval pulzujúcu tepnu na krku tejto dievčiny, no inak sa ovládal. Ja som mal čo robiť, aby som sa na ňu nevrhol. Tak nádherná vôňa, aká sa šírila z jej tela, takú vôňu nemal žiadny iný človek na svete. Počul som, ako sa jej krv veselo premáva jej žilami, ako ju srdce neúnavne vytláča ďalej.. Rýchlo som sa pokúsil zamerať na čosi iné. Na moje prekvapenie žena vstala a priblížila sa k nám na vzdialenosť ani nie jeden a pol metra. Jasperovi sa z hrdla začalo ozývať vrčanie, pre človeka ale bolo stále nepočuteľné. Až teraz som si uvedomil, že tú odvážnu osobu pred sebou nepočujem. Nedoľahla ku mne ani jediná myšlienka, čo ma prekvapilo a frustrovalo, no zároveň to bola neuveriteľná úľava.

„Nasledujte ma, prosím.“ Rýchlym, svižným krokom sa na svojich dlhých nohách presunula k jedným z dvier, ktoré poľahky otvorila a vkĺzla dnu. Keby mi jej telesné reakcie neprezrádzali, aký obrovský strach cíti, povedal by som, že netuší, kto sme a čo tu vlastne vykonáva, lebo mať za chrbtom v úplnej tme dvoch upírov nie je veľmi múdre rozhodnutie. Zrazu natiahla ruku po, pre ňu, neviditeľnú kľučku a otvorila ďalšie dvere. Ocitli sme sa v malej, prázdnej miestnosti, kde bol okrem nás ešte jeden, tentoraz upír. Pri pohľade naňho sa tá krehká osôbka celá roztriasla, a vystrašene sa uchýlila späť do tmavej chodby. Upír, ktorý tu ostal s nami bol urastený, takmer ako Emmett, jeho oči žiarili karmínovou červenou a podľa myšlienok v nás nevidel nič nezvyčajné. Takmer som si vydýchol úľavou.

„Počul som, že ste tu noví. Ako už iste viete, za týmito dverami sa nachádza niekoľko ľudí... Každý máte nárok na dvoch. Vyberte si a odveďte ich, prosím, do ďalšej miestnosti, nechceme, aby tí ostatní boli až príliš vystrašení.“ To nebol žiadny prejav súcitu k nevinným ľudským osobám, ako som sa domnieval. V jeho myšlienkach som si ale prečítal, že sa len obáva, aby sme ich nevypili viac, než nám je pridelené. Bolo mi z neho odrazu zle, aj keď to bola naša prirodzenosť a najradšej by som tam vtrhol a všetkým zubami roztrhal hrdlá. Zvnútra ku mne doľahli myšlienky pätnástich osôb, šiestich mužov, siedmych žien a dve dievčatá, ktoré mohli mať ani nie šestnásť rokov. Po tomto som mal už naozaj chuť okamžite odísť a vykričať mu do tváre, aké je to zvrátené. Po krátkom rozhovore s Jasperom nás muž vpustil do miestnosti a vzdialil sa do tmavej chodby v úzadí. V obrovskej, dokonale zariadenej miestnosti s nami bolo pätnásť ľudí. Pätnásť, od strachu, ako o život búchajúcich sŕdc. Prehltol som jed a pozrel som sa na Jaspera. Vyzeral, že je v tranze, a aj keď sme sa pred touto akciou poriadne najedli, v jeho očiach sa zračilo šialenstvo. Stisol som mu plece a poslal som ho na druhý koniec izby.

Ľudia mlčali a ja som si začal všímať ich tváre. Hľadal som tú jedinú, kvôli ktorej sme tu boli, až som ju nakoniec našiel. Drobná blondínka s vlasmi nahrnutými v tvári, obrovskými, modrými a vystrašenými očami, tenkými, no krásnymi ružovými perami a ohromne bledou tvárou. V jej myšlienkach som videl seba, ako na ňu uprene bez pohybu hľadím a ona sa začala triasť na celom tele, keď som k nej pristúpil. Ľudia sa uťahovali čo najďalej odo mňa, keď som kráčal priamo k nej. Natiahol som k nej ruku, no ona mi do nej tú svoju, prekvapivo, nevložila. Bolo mi jasné že má zo mňa strach, a keď som počul, že upír sa v mysli zaoberá inými vecami, perami som naznačil slovo bezpečie. Nedôverčivo sa na mňa zahľadela. Dozvedel som sa, že nikto z nich nevie presne prečo sú tu, no tí, ktorých si vybrali, sa už nikdy nevrátili. V očiach sa jej vytvorili slzy a takmer sa preliali cez okraj, no ona pevne zavrela oči, podala mi ruku a v mysli prosila, aby ešte niekedy videla svoju rodinu. Bez slova som pokynul Jasperovi a vyšiel aj s dievčinou z miestnosti. Za dverami nebol nikto a ani na chodbe do vstupnej haly som nikoho nepočul, no vedel som, že ten upír sem čochvíľa dorazí. Pozrel som sa na Annie, tak sa totiž volala, priložil si prst na ústa a vzal ju do náručia. Stále mala zavreté oči, a tak som sa mihol a o chvíľu sme stáli vo vstupnej hale. Dievča za pultom na nás ohromene pozeralo, a v očiach sa jej zračil strach a zdesenie. Annie to už nevydržala a začala sa otriasať vzlykmi. Zrazu sa za nami objavil ten upír.

„Nepovedal som vám, že jedlo sa nevynáša?“ Annie sa strhla a vystrašene sa na mňa pozrela.

„Mohli by ste pred ňou vynechať takéto prirovnania?“ Bol som na neho taký naštvaný, že mi zrak zastrel červený opar.

„Mne je úplne jedno, čo táto lahodne voňajúca krvná schránka počuje, ale vy nemáte najmenšie právo ju odtiaľ vyviesť,“ hovoril jačavo, čo mi prišlo smiešne. Pustil som Annie a spolu sme ho s Jasperom spacifikovali. Nie nadarmo som si ho vzal zo sebou, sám by som to asi nedokázal, lebo bol silný... Nakoniec, keď hlava už nebola súčasťou jeho tela, sme ho odniesli za budovu, zapálili a vrátili sa, a to všetko sa stalo tak rýchlo, že Annie s dievčinou za pultom asi ani nepostrehli, že sme tu neboli. Rýchlo som schytil Annie a chcel utekať, pretože som pochyboval, že by to bolo až také ľahké, ale pozrel som sa opäť na ženu za pultom. Nádherné, čokoládové oči prosebne upierala na nás, nebola v nich už ani štipka strachu, prekrásne hnedé vlasy jej vo vlnách padali k tvári.

„Poď. Odíď. Nemusíš tu ostať, nezabijeme ťa. Sľubujem ti, že sa ti nič nestane, ale ak tu ostaneš, zabijú ťa.“ Zrazu sa jej v očiach zjavil záblesk hnevu, čo som nechápal.

„Nemôžem odísť. Nikomu nepoviem, že ste ju uniesli, ale toto neostane bez následkov, oni si vás nájdu. Netuším, čo s ňou zmýšľate, ale ak chcete pre to riskovať hnev Volturiovcov...“ hovorila som mnou ako so seberovným, Jasper medzitým upokojoval Annie v aute silnými vlnami pokoja.

„Aj tak nás nájdu, ak sa o to už nepokúšajú. Prosím, slečna, verte mi.“

„To mi vraví upír?!“ vyprskla to na mňa s tvárou skrivenou bolesťou a hnevom. Tak veľmi som jej túžil čítať myšlienky...

„Upír, ktorý práve zachránil jedno dievča pred istou smrťou a snaží sa zachrániť aj vás, dočerta!“ Zazrel som v jej tvári iskierku nádeje.

„Ja... Nemôžem. Oni ho... Prosím, zachráňte ho! A čo všetci, nemôžeme... Tí ľudia!“ Bola zmätená a vystrašená, a v tom mi došlo, že chce zachrániť aj ostatných. Samozrejme, aj ja som to chcel, ale to nie je možné.

„Prepáčte, ale nie je to možné. Musíme ísť hneď teraz. Ja vás tu nenechám.“ Počul som, že sa niekto blíži a nemali sme čas, a tak som ju chytil do náručia a bežal som čo najrýchlejšie som vedel. Jasper mi v myšlienkach poslal signál, že ju odvezie na určené miesto... Bežal som opačným smerom, aby som ich nenaviedol k Annie.

„Stojte! Prosím, stoje, musíme sa vrátiť! Zabijú ho, prosím!“ kričala ako zmyslov zbavená a ja som, keď som v myšlienkach začul, že nás nehľadajú, zastal. Rýchlo sa pokúšala vstať a ja som jej to umožnil. Boli sme v inom meste, a ona sa tu vystrašene rozhliadala.

„Musím sa tam dostať, musím...“ Rozbehla sa odo mňa a ja som jej zatarasil cestu.

„Sme päťdesiat kilometrov od Seattlu, nemôžete tam ísť.“

„Ale ja musím, nechápete, nemôže zomrieť!“ Nemal som tušenia, o čom hovorí.

„Kto nesmie umrieť? Prečo sa tam tak veľmi chcete vrátiť? Je pre vás príjemné posielať upírov za nevinnými ľuďmi aby sa na nich kŕmili? Ako to môžete zvládať?“ Nevyznal som sa v nej, ani najmenej som netušil, prečo sa tam chce, preboha, vrátiť.

„Prečo ma nezabiješ?“ Nečakane zmenila tému, a keďže mi potykala, odvážil som sa k tomu taktiež.

„Ja ľudí nezabíjam. Živím sa krvou zvierat a Annie som zachránil, lebo ma o to požiadal niekto, kto je pre mňa dôležitý. Nechcel som tam nechať ani teba.“ Ohromene sa na mňa dívala, zjavne neverila tomu, že by upír mohol byť čosi iné, ako monštrum. Ešte viac som preto nechápal jej počínanie.

„Zachránil? Ale prečo? Čo ťa k tomu vedie?“ nechápala a bála sa uveriť mojim slovám.

„Úcta k ľudskému životu, moja rodina, vina.. Nechcem brať životy iným.“ Zdalo sa mi, že mi uverila, pretože sa trochu narovnala z obranného postoja a o drobný kúsok sa ku mne priblížila.

„Potom mi môžeš pomôcť. Viem, že nemám právo o ešte niečo ťa žiadať, ale ja musím.“ Znova sa jej oči zaplavili slzami a stála už takmer pri mne. Mohol som sa dotknúť jej ružového líca, jej jahodových pier, či dokonca ju objať... Zároveň som bojoval so šelmou v mojom vnútri, ktorá videla len pulzujúcu tepnu na jej krku. Bolestivo som preglgol.

„Ak to bude v mojich silách, pomôžem ti, ale prosím, už sa nepokúšaj o útek.“ Cítil som tú obrovskú úľavu, ktorá sa jej rozprestrela po tvári a rozžiarila jej oči. Stále som cítil jej strach a zdržanlivosť, no aj tak sa ku mne priblížila ešte o centimeter bližšie.

„Ja som tam nebola dobrovoľne. To Volturiovci. Oni... vymenila som jeho život za prácu v tejto firme. Stal sa zo mňa otrok, musela som posielať ľudí na smrť a ich vrahov ešte aj srdečne vítať... Je mi zo seba zle. Ak zistia, že som utiekla, zabijú ho.“ Pri zmienke o Volturiovcoch som začal mať obavy. Ako by som sa im mohol postaviť? Prečo by som riskoval život kvôli neznámej, ľudskej žene? No predsa som sa pýtal ďalej.

„Ale koho tam držia? Pre koho si to všetko robila?“ Slzy sa jej prelialy cez okraj a tiekli po jej alabastrovej tvári.

„Môjho syna. Oni mi ho vzali...“ Zrazu som pochopil, prečo sa tak veľmi túžila vrátiť... 

Autor: Melanie99 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Anjel v temnote - 1. časť: