Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » P.S. I love you 3

14.09.2009 (19:15) • Jarusinka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 3464×

3. Láska bolí.Vedeli ste?

Edward:

„ Toto je fakt pekné.“ Poznamenal som, keď Bella vychádzala von zo skúšobnej kabínky už aspoň v siedmom tričku a stále si nemohla vybrať. Asi som jej to tiež veľmi neuľahčoval. Pretočila oči smerom k stropu a povzdychla si.

„ Tiež je pekné, že si to povedal aj o posledných štyroch, ale to mi nepomôže. Musím si niečo vybrať!“ zdalo sa, že ju začínam rozčuľovať. Bola taká rozkošná, vždy keď sa hnevala.

Mal som radšej prinútiť Alice, aby s ňou šla. Nebolo fér, že jej klamala.

„Edward, ja v žiadnom prípade nepôjdem nakupovať s Bellou veci, ktoré si chce obliecť na rande s tým odporným, smradľavým psiskom! Nie, keď vidím, čo to s tebou robí! Nechápem, prečo to vlastne robíš??? Aha, vlastne áno, konečne si si uvedomil, že ju miluješ! To ti to trvalo... Už to nie je také, ako bývalo, to dobre vieš. Vidím, ako ťa to ničí. A už vôbec nechápem prečo s tým nič nerobíš a len sa nečinne prizeráš na to čo robí a mňa nútiš pozerať sa, ako si ničíš život TY!“

Áno, presne preto som to robil. Pretože po tak dlhej dobe, som si uvedomil, že ju milujem. Teraz, keď už je neskoro. Alice ma celý čas presviedča, aby som jej to povedal. Začala s tým v škole, pokračovala, kým sme boli na love a stále s tým neprestala. Prečo nechápe, že Bellino šťastie, je pre mňa oveľa cennejšie ako moje vlastné??? Radšej budem potichu trpieť a nič nedám najavo, akoby mala byť nešťastná. Ak má byť šťastná, po boku toho psa, nech sa tak stane. Nebudem ten, kto jej bude brániť. Niežeby sa ma nejako dotkli urážky toho psa, dnes ráno v lese...

Ako si vôbec dovolil niečo také pred Bellou?! Chcel so mnou hovoriť, hneď. Len som mu kývol, že ju zaveziem a stretneme sa v lese. Keď som odchádzal z parkoviska, bez rozlúčky, chcela ma zastaviť. Nie, nemohol som zastaviť. Nie teraz. Alice, samozrejme nevidela čo sa bude diať, ale nechala to tak. Verila mi a ja som veril jej. Nikdy predsa nerobím neuvážené rozhodnutia. Nikdy až doteraz. Vlastne to najťažšie rozhodovanie príde až časom. Keď sa vecí vyvinú...ak sa vyvinú. Nebudem tu môcť ostať a prizerať sa, potom to už nedokážem. Vošiel som do lesa, hneď som ho zacítil. Do nosa mi ako boxerská päsť udrel pach mokrého psa. Brrr... kráčal som stále hlbšie a hlbšie do lesa. Už som bežal. Jedna časť mojej mysle sa pohrávala s myšlienkou, či ak by tu a teraz došlo k boju, či by som bol ja ten, ktorý by odkráčal po vlastných...

Po pár sekundách som začul jeho myšlienky. Pohŕdavé, nehnevané, znechutené. V mysli na mňa kričal osočujúce nadávky a urážky, ale tváril som sa, že o tom neviem. To predsa nebol dôvod tohto “stretnutia“. Díval som sa do očí sivému vlkovi, ktorý zúrivo na mňa ceril tesáky. „ Tak, čo chceš?“ začal som, bez mihnutia oka. Vlk naďalej vytrvalo vrčal ale v hlave sa mu začali vynárať rôzne obrazy, kým som mu odpovedal na nevyslovené otázky. „ Nedám jej pokoj, je to moja sestra. Je to naša sestra, nikdy by sme jej neublížili, ako ti to vôbec napadlo?!“ zašiel priďaleko. „ Ja ti v ceste stáť nebudem, to ti tu a teraz prisahám, ale ak jej ublížiš ty, tak...“ nechal som vo vzduchu visieť hrozbu, pochopil. Ale vtedy sa jeho myšlienky začali uberať smerom, pre mňa, bolestivým. Lži, lži a zase len lži. „ Ne-nemilujem ju. Je to moja sestra, ako som povedal, nebudem vám stáť v ceste.“ Aspoň tá posledná časť bola pravdivá. Potom som sa vrátil späť do školy. Práve na obed- ako keby som niekedy niečo zjedol.

Zdala sa byť šťastná. Tak to bolo správne. Tak to JE správne. S ním bude žiť takmer normálnym životom. Ale možno, keď jej odhalí svoje tajomstvo, možno to bude inak. S tým rátala moja zúfalá a čoraz väčšia časť môjho ja. Lenže Bella je silná, ona to znesie, a ja...ja nebudem prekážať. Budem žiť svoj vlastný život- neživot. Možno...

Po pol hodine sme konečne vypadli z toho odchodu a šli domov. Nebolo práve najpríjemnejšie vidieť ju ako sa naozaj úprimne teší na zajtrajší večer strávený po boku toho psa, s vedomím, že možno raz bude jeho, nikdy to nebude MOJA Bella. Nikdy sa nedozvie, ako som ju miloval. Veď na tom predsa nezáleží. Urobím hocičo, len aby bola šťastná. Hlasy v mojej hlave sa začali hádať. Neboli to myšlienky neznámych ľudí- boli to moje vlastné myšlienky, dve časti môjho ja. Nenávidel som tie hlasy, ale našťastie sa tak často nevynárali. Len posledných pár dní. Občas to už bolo neznesiteľné. Presne ako teraz....

S ním jej bude lepšie, vieš?

Nie, ja ju milujem.

To si len ty myslíš. Pri tebe by nikdy nemohla žiť normálnym životom.

Možno by som ju časom mohol zmeniť..keby chcela...

Koho tu chceš oklamať?! Obaja dobre vieme, že na to ty nemáš.

Prestaň!

Nie, ty prestaň fňukať!

Vytúroval som motor a rútil som sa po diaľnici. Mieril som do Seattlu, alebo ďalej. Ktosi raz povedal, že láska bolí. A obzvlášť tá neopätovaná. Konečne som  pochopil, čo tým chcel autor povedať. Pritlačil som plynový pedál ešte nižšie k podlahe. Dnes ma ale nedokázala rozptýliť ani rýchla jazda. Okolo sa mihotali svetlá pouličných lámp, ktoré som videl dokonale jasne. Svetielka na ceste..na ceste kam? Utekám preč. Snažím sa utiecť pred niečím, čo nedokážem ovplyvniť, môžem sa len podriadiť. Osud ma ale vždy dobehol. Nikdy nemá zmysel utekať pred problémami, nech sú akékoľvek. Vo vrecku mi zavibroval mobil- esemeska. Iste, Alice, kto iný?! Tak už to otoč a vráť sa domov. Prosím.

Zavrel som sa v podkroví. Kým som rýchlo vyšiel hore, snažil som sa odignorovať pohľady a myšlienky mojej rodiny- obzvlášť myšlienky mojej sestry a matky. Nedávno som si tam presťahoval aj izbu a svoj starý klavír. Bolo asi trochu ironické mať postavenú, vedľa starožitného krídla klavíra, modernú hi-fi súpravu a stojany plné cédéčiek.

Práve teraz sú niekde vonku, sú niekde SPOLU. Už len to pomyslenie bolí stokrát viac ako upírí jed, ktorý sa mi rozlieval žilami pri premene.

Všade už panovala tma, mne to nevadilo. Posadil som sa za klavír a len jemne som ho pohladil bruškami prstov. Ako dlho som už nezahral ani jednu notu... Pritlačil som na klávesy, melódia klesala, vystihovala moju ponurú náladu. Všetku bolesť, sklamanie, beznádej. Bol som hlboko ponorený do skladby, zažraný v sebeckosti a sebaľútosti. Ruky sa mi triasli no napriek tomu som neprestával hrať melódiu, ktorá moje už rozbité srdce, rozmazávala na ešte drobnejšie kúsky. Keď už sa mi už bolestne nechveli len ruky, ale celé toto odporné, chladné, kamenné telo, zviezol som sa zo stoličky na zem. Bolo to úbohé, nedokázal som ani len vsať, tá bolesť ma klincovala k zemi  kolmi hrubšími ako staroveké rímske stĺpy v palácoch cézara. Nejakým zázrakom sa mi podarilo doplaziť do tmavého kúta. Skrútený do klbka som si pritláčal prsty na spánky a snažil sa vytesniť myšlienky mojej rodiny. Nepotrebujem, aby ma ľutovali alebo čokoľvek iné. Poradím si s tým sám, aj keď nie som dosť silný. Vždy som si dokázal poradiť sám. Sám...vždy sám...navždy sám....pri tej myšlienke som sa znova zachvel, ďalší bolestivý úder do môjho už mŕtveho srdca.

Urobím to kvôli nej. Pre ňu som stále jej brat. IBA a LEN jej brat. Nič viac. To pomyslenie znova rozdúchalo tlejúcu pahrebu skľúčenosti, ktoré sa znova v plnej sile prebíjala do môjho srdca. Útočila na hradby rokmi vystavané, odolné, nikdy si do srdca tak blízko nikoho nepustili, no teraz  sa zosypali už len pri najmenšom tlaku a bolesť sa za nimi zakorenila hlbšie ako tá najhoršia burina, ktorú nešlo vytrhať. Znova sa mi v hlave prebrali k životu hlasy, ktoré ma mučili. Ťažko povedať, ktorý bolo horšie počúvať.

Zabudni na ňu. Nemiluje ťa, vybrala si jeho.

Ale ona nevie, že ja ju áno.

Tým sa aj tak nič nezmení!!!

Čo ak by sa to zmenilo? Nádej...

Nádej je pre slabochov! Sklapni!

Ale...

Čuš!!!

Celú noc som nehybne presedel v kúte. Oproti som videl svoj odraz v dlhom vysokom zrkadle, ktoré mi tam nasťahovala Alice. V kúte sa nekrčil silný, mladý upír. Ale zmučený, zúfalec s mŕtvolným pohľadom. Nespoznával som sa. začínalo svitať, musel som sa pozbierať a ráno ísť po Bellu. Budem sa tváriť, akoby nič. Rovnako ako posledné dni. V pokoji si vypočujem všetko, čo mi bude chcieť povedať, o tom aké mala skvelé rande a budem ju v tom podporovať. Nasadím úsmev, nedám najavo svoju slabosť či bolesť. Dokážem to? Nie, to nie je dobrá otázka. Lepšia je: ako dlho, sa dokážem takto pretvarovať? Odpoveď bola jednoduchá: Dlho to trvať nebude...

Po dvoch hodinách sa mi podarili vzchopiť aspoň natoľko, že som dokázal nahodiť bezcitný výraz, postaviť sa a zísť dolu za rodinou. Nikto nedal ani najmenšou zmienkou najavo, že by vedeli o tom, čo sa dialo hore. Dokonca aj Emmet si odpustil tie jeho sprosté, detinské žartíky na moju adresu. Všetci sa tvárili normálne. Zabehaná rutina, ľudská pretvárka. Carlisle sedel sa gauči a čítal si, Esme opretá o jeho plece na kolenách držala náčrtník, Emmet rozvalený v kresle sledoval baseball, Rose sa hore upravovala, Jasper bol na love s Alice.

Bez slova som kráčal ku garáži. Až vtedy mi došlo, že dnes je sobota a nie je škola. Vrátil som sa teda naspäť do domu. Keď som vošiel, všetci zrazu stíchli. Očividne hovorili o mne. radšej som nevnímal ich myšlienky. Nedokázal som ich vnímať, ani keby som chcel. Nedokázal som vnímať nič. Cítil som len odpor k sebe samému. Som netvor. Kvôli tomu nemôžem žiť normálnym životom, ako hocikto iný. Dokonca aj ten pes má život normálnejší ako ja. Spomínať naňho nebol práve najlepší nápad. Pochytil ma záchvat zúrivosti. Na prekvapenie moje aj ostatných som nahlas zavrčal a rozbehol som sa hore schodmi až do podkrovia do svojej izby. Dvere mi síce stáli v ceste, lenže keby skončia na zemi ako kopa triesok, nemohol by som sa tam zavrieť a topiť sa v samote. Nezáležalo mi na tom, čo si myslí moja rodina, je mi jedno, že budú všetko počuť. Dúfam len, že budú takí rozumní a nebudú chcieť vojsť. Zrak mi zahalila červená hmla. Z hrude som stále počul moje burácavé vrčanie. Ešte som sa pár sekúnd ovládol, pristúpil k hi-fi a strčil tam cédéčko, ktoré mi pomáhalo nemyslieť, aj keď teraz nemalo až také dokonalé účinky ako inokedy. Päsťou som tresol do prehrávača, hudba okamžite stíchla. Kiežby som mohol cítiť bolesť. Fyzickú bolesť... skutočnú bolesť...Možno by to pomohlo a možno nie. Nikto zo súrodencov mi ale k bolesti nedopomôže, ako ináč. Napadlo mi čosi, čo som ešte neskúšal, možno to bude bolieť.

Začal som rýchlo otvárať zásuvky, vyhadzovať ich obsahy, prehrabovať sa medzi vecami. Asi som blázon. Nemal by som to robiť, neviem čo sa vlastne stane, ale risknem to. Ak to bude len bolieť, tak to bude úspech. Ak to bude horšie, mne to vadiť nebude, smrť by som uvítal. Asi je hlúpe sa zožierať kvôli veci, ktorá sa vlastne nestala, alebo možno to bude niekedy inak, ale je mi to jedno...

Konečne som našiel čo som hľadal. Dúfam len, že Alice je dosť ďaleko a nestihne ma zastaviť nech už mi to spraví čokoľvek. So zvráteným pocitom radosti a víťazstva som v ruke zvieral zapaľovač. Prvýkrát ho na niečo využijem. Na chvíľu sa časť mojej mysle pozastavila nad tým, prečo ho tam vlastne mám. Oveľa väčšej časti mysle to ale bolo srdečne ukradnuté. Znova som sa zviezol v kúte na kolená. Dúfal som, že príde bolesť. Škrkol som zapaľovačom, rozhorel sa jasným plameňom. Teraz, alebo nikdy?

Jasné, že teraz! V jednej ruke som stále držal zapaľovač, druhú dlaň som vystrel a končekmi prstov som sa dotkol plameňov. Privrel som oči, uľavilo sa mi. Tak nechutne a zvrátene- dostavil sa pocit bolesti, taký silný, že prehlušil bolesť, ktorá má zvnútra rozožierala ako kyselina. Prišla úľava, sústredil som sa len na fyzickú bolesť. Takmer som si nevšimol, že z jedného prsta stúpa tmavofialový sladký dym. Konček prsta horel, potriasol som rukou a plameň zhasol. Inak žiadne viditeľné stopy. Konečne som našiel cestu k vykúpeniu z bolesti. Bolesť za bolesť, veď je to nepodstatné. Znova som k sebe priložil oheň, prechádzal som ním hore- dolu od zápästia po dlaň, od lakťovej priehlbinky až po konce prstov...

Celý deň prešiel ani som sa nenazdal. Medzitým aj niekto klopal na dvere ale neunúval som sa odpovedať, nech je to kto chce. Teraz znova niekto zaklopal a vrátil ma späť do reality. Podľa myšlienok to bola Alice. Tentoraz klopala naliehavejšie- bola naštvaná. Ako keby ma to trápilo...

„ Vyjdi von, Edward!“

„ Ani ma nehne!“ odvrkol som jej potichu. Zapaľovač som stále držal pri ruke.

„ Volá ti Bella. Znova. Tak láskavo zodvihni svoj veľactený zadok z podlahy a porozprávaj sa s ňou!“

Čo iné mi zostáva? Musím vyjsť von, tváriť sa, že sa nič nestalo. Veril, že Alice si bude držať ústa na uzde. Ale aj tak ju radšej dopredu upozorním. S povzdychom som zhasol zapaľovač, obložil ho do vrecka a pomaly sa vliekol k dverám.  Už-už otvárala ústa ale predbehol som ju. Nepotreboval som, čítať jej myšlienky, aby som vedel, čo mi chce povedať. A ja to teraz nechcem počúvať.

„Alice...prosím..nechcem to počúvať...takto to tak nebolelo...pochop to...inak to nejde!!!“ Isteže, teraz to zas bolí, keď o tom musím hovoriť. Naozaj to inak nešlo.

„ Ale-“ znova začala, ale uťal som ju skôr ako stihla vydať ďalší hlások.

„ Ale NIČ! Rozumieš?! NIKTO sa to nedozvie, NIČ sa nemení. Nerieš TO!“ ani neviem ako, ale podarilo sa mi na ňu nekričať. Stačilo to povedať len s dôrazom na správnych miestach. Smutne sklopila zrak ale prikývla. Vedela, že čo sa tohto týka, a čo sa týka Belly všeobecne, nemá zmysel dohadovať sa o tom. Znova som si na tvár nasadil bezcitnú masku, bez náznaku akejkoľvek emócie a šiel som k telefónu.

____________________________________________________________________________________

Budem sa snžiť o pokračovanie čo najskôr, vaše predošlé komenty ma poriadne namotivovali, ešte raz ďakujem:)

špeciálne poďkovanie patrí Eunte:) tvoj koment ma fakt dostal:D

A ešte prosím napíšte váš názor, či vám nevadia tie Edwardove dva hlasy:) v ´dalšom dieliku síce ešte budú, ale ak sa vám to napáči potom to už nebudem dávať

← →

zhrnutie

Autor: Jarusinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek P.S. I love you 3: