Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » P.S. I love you 12

27.10.2009 (14:00) • Jarusinka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 3095×

12. Pomsta býva... krutá

Bella:

Znova bolo v lese všetko ako prvý raz. Znova som sa potkýnala o korene stromov, znova som padala. Nezastavovala som, ani keď som bola s dychom nakonci. Nemohla som zastať. Niečo ma hnalo sa stále dopredu.

Kým som sa hýbala a cítila bolesť škrabancov a modrín nedovolila som si spomínať na nič. Dávala som si ale pozor, aby som sa znova nenatrafila na Embryho, aby sa o mňa znova nemusel starať, ako naposledy, keď som si skoro rozbila hlavu.

Stále som ale musela myslieť na Edwarda. Tak veľmi chýbal, už tak dlho sa ani neozval. On by mi nikdy nič také neurobil, nebol by schopný mi klamať.

Vtedy som sa mi vybavili Alicine slová zo dňa, keď ma viezla z La Push. Embry má v skrini viac kostlivcov než Edward. Tie slová mi zneli v mysli stále hlasnejšie a hlasnejšie.

Vedela to. Všetci to vedeli a ja som zas bola posledná, čo sa o tom dozvedela. Nikto nepovažoval za nutné oznámiť mi, že môj frajer sa premieňa na obrovského sivého vlka a behá vonku po nociach. Dokonca ani on to nepovažoval za dôležité. Veď prečo by to malo MŇA zaujímať no nie?!

Ako mi to mohli všetci urobiť?! Nečudovala by som sa, ak by to vedel aj otec...

Vtedy sa ktosi vynoril z tmy, skočil mi do cesty a zastavil ma.

„Bella, prosím stoj, nechaj ma ti to vysvetliť.“ Prosíkal Embry a stále ma držal za ruky. Stál tam akoby sa nechumelilo len v šortkách a rozopnutej košeli.

Nezniesla som už ani jeden pohľad naňho. Snažila som sa vykrútiť z jeho zovretia, ale už som bola zoslabnutá a on bol aj tak silnejší. Prinútil ma, aby som mu pozrela do tváre a až potom znova prehovoril.

„Tu nejde o to, čo som pravda? Ty ho miluješ rovnako ako on teba, konečne si na to prišla však?! Tebe určite nezáleží na tom, čo som, keď si dokázala tráviť čas s tým hnusným vyciciavačom a jeho podarenou rodinkou! Vedel som to...vedel som, že raz to takto skončí. Ale dobre hrajme sa na pokrytcov a tvárme sa, že sa nič nedeje... Všetci mali pravdu, keď ma od teba odhovárali. Mohol som tušiť, že aj ty miluješ jeho, hoci si si to neuvedomovala. Najviac ma ale dostalo, keď mi ma raz potom, čo som ťa pobozkal oslovila ´Edward´. Nechal som to tak, pretože sa zdalo, akoby si to ani neuvedomovala. Bolo to ešte prvý raz, na tej jeho hlúpej lúke. Hoci to videl v mojej mysli, nevidel to všetko. A nakoniec aj tak odišiel a uvoľnil mi cestu. Mrzí ma, že to skončilo takto...“

Bol nahnevaný ale aj smutný. Bola ledva schopná sledovať všetko čo hovorí. Mala som pocit, akoby som bola stále krok pozadu.

„Ja..Ja..nemám ti viac čo povedať...pusti ma...prosím...nechaj ma...“ šepkala som slabým hlasom a znova som sa pokúsila vymaniť z jeho zovretia.

Dlho mi hľadel do očí, ale po chvíli ma pustil a krok odstúpil. Keď sa ku mne natiahol, prudko som pokrútila hlavou. „Nie, prosím, nechaj ma, nemôžem, nechcem...Choď preč...“ koktala som ako zmyslov zbavená. Dlaňami som si zakryla tvár a tiež som krok ustúpila.

Keď som po pár okamihoch zložila ruky dolu z tváre, bol preč.

Nemohla som veriť tomu, čo mi tu práve povedal, pretože som to nechápala. V hlave mi zneli jeho slová, ktoré ani po stý krát nedávali zmysel. Hlúposti. Edward ma predsa nikdy nemiloval. Šiel predsa za Tanyou, určite si teraz niekde užíva a na mňa si ani nespomenie.

Tento fakt ma tak zabolel, že znova sa mi do očí tisli slzy.

Zrazu mi to došlo.

Mal pravdu.

Milujem JEHO, nie jeho.

Bola som slepá, zaslepená...

Znechutená sama zo seba som načrela do posledných zásob síl a bežala som ďalej...

Z posledných síl som sa zviezla na kolená pri východe z lesa, pri ceste. Dúfala som, že sa mi podarilo dostať čo najďalej. Sedela som tam skrútená do klbka a potichu plakala.

Strávila som tam už nejakú tú chvíľu, ale stále to neprechádzalo. Slzy stále tiekli potokom a telo sa mi otriasalo vzlykmi. Stále som tomu nemohla uveriť. Všetci ma oklamali a opustili.

Spoza nejakej zákruty na mňa zasvietili reflektory z auta. Myslela som si, že je to niekto z Cullenovcov, tak som sa ani nepozrela. Keď som ale začula mužský hlas, ako volá moje meno, preľakla som sa. Čo ak je to Embry??? Čo budem robiť potom???

„Bella??? Bella si to ty? Si v poriadku?“ pýtal sa ustarane hlas. Zdvihla som hlavu a pozerala som do zachmúrenej tváre Bena Cheneyho. Zmohla som sa len na chabé prikývnutie.

Objal ma okolo pliec a pomohol mi vstať z mokrej zeme. Podvedome som si uvedomovala, že sa teraz sa trasiem už aj od zimy.

Ben sa ma na nič nepýtal. Celou cestou hľadel pred seba. Len matne som vnímala, že s niekým telefonoval a kam vlastne ide.

Keď zastal pred svojím domom prekvapene som naňho pozrela. Keď si všimol môj ustráchaný pohľad, smutne sa zamračil.

„Neboj sa, je tu aj Angie, nič sa ti nestane.“ Vystúpil, obišiel auto a znova mi pomohol na nohy.

Cesta chodníčkom k jeho domu určite trvala najdlhšie ako mohla. Nohy sa mi plietli tak, že raz som sa o Bena oprela takou silou, že to takmer neustál a zvalil sa na zem.

Vo dverách stála Angela a len čo nás zbadala, vydala sa nám naproti. Mimovoľne som si všimla, že aj jej tvár je zachmúrená. Ktovie prečo? Čo sa všetkým stalo? To nestačí, že sa trápim ja??? Prečo aj oni? Aký majú na to dôvod? Sú predsa obaja šťastný. Sú šťastný SPOLU...

„Bell, čo sa ti stalo?“ ozval sa odniekiaľ hlas Angely. Uvedomila som si, že sedím zabalená v deke na gauči a v trasúcich rukách držím šálku horúcej čokolády. Konečne sa mi podarilo vybudovať si hranicu a zastaviť prúdy sĺz. Bezvýrazne som hľadela pred seba, nevnímala som ich, do reality ma vrátila znova až Angela.

Nevedela som čo by som jej mala povedať. Patrila k mojím najlepším priateľkám, rovnako ako aj Ben. Lenže vari by som im mohla povedať: Tak decká, asi som vám ešte nespomenula, že Edward a celá jeho rodina sú upíry a že Embry, s ktorým som chodila, je rovnako ako všetci jeho priatelia, vlkolak, však???

To by asi nebol najlepší nápad...A keď som si spomenula ešte aj na Edwarda a Alice, znova ma pichlo pri srdci. Od Alice by som rozhodne niečo také nečakala. Moment...To čo povedal Embry...Edward to vedel... NIE NIE NIE....

Želala som si, aby som dokázala stlačiť nejaký gombík, ktorý by vypol všetky tie dotieravé hlasy v mojej hlave a mala by som pokoj. To ale bohužiaľ nie je možné. Človek nedokáže ujsť pred sebou samým. Teraz som to pochopila. Človek sám sebe najväčším nepriateľom.

„Ja...Nič mi nie je...“ zachrčala som hrubým hlasom. Obaja na mňa hľadeli s neskrývanou nedôverou. „ Trochu som zablúdila v lese a nemohla som nájsť cestu, ale dostala som sa aspoň k ceste a tam si ma už našiel.“ Prosebne som obom hľadela do očí. Pochopili, že o tom nechcem hovoriť a ponúkli mi, že ma odvezú domov, len čo sa dám trochu dokopy.

Nemohla som nesúhlasiť. Bola im vďačná, hoci mi ani za mak nezáležalo na tom, či by som ostala navždy stratená v lese a viac nenašla cestu späť.

---

Dni som trávila zatvorená doma. Otec si už zvykol, že som nevychádzala von a neprijímala som návštevy. Dokonca ani Cullenovcov. Obzvlášť ich nie. Zamykala som sa v izbe a vychádzala som jedine vtedy, keď som šla do školy. Vždy som sa snažila vyhýbať všetkým, všetkým okrem Angely a Bena. Síce som sa nerozprávala ani s nimi, zdalo sa, že ma chápu.

V niektoré dni som mala silné nutkanie ísť za Alice, Emmetom a ostatnými a vyobjímať ich, no len čo som si spomenula na dôvod, prečo som k nim taká, aká som, prešlo ma to. Hoci ma bolelo vidieť ich krásne tváre skrivené bolesťou.

Každý deň prebiehal rovnako: ráno som vstala, umyla som riad po otcových raňajkách, šla som do školy- kde sa so mnou Alice vždy pokúšala rozprávať, šla som domov- kde som si na mobile našla zmeškané hovory od Emmeta a Alice, urobila som si úlohy, pustila si hudbu, osprchovala som sa a šla som spať. Akurát, že s tým spánkom bol vždy problém.

Keď som chcela spať nemohla som, moja myseľ bola preplnená zúfalými myšlienkami, ktoré odtiaľ nedokázala dostať ani tvrdá ani jemná hudba.

Každý večer som dlhé hodiny premýšľala dookola nad tým istým. Nad tým, čo mi povedal Embry v lese.

Mal pravdu a ja som sa kruto mýlila, upierala som si pravdu, chcela som sa pre ňou skryť ako najväčší zbabelec. Od začiatku som  to mohla tušiť. Edward bol predsa vždy niečo viac, než len kamarát či brat. Ale mne to došlo neskoro, samozrejme, ako vždy.

Ten pocit prázdnoty z minulých dní sa ešte viac prehĺbil, prehlboval sa každým dňom, keď som bola ponorená v myšlienkach naňho. Veľmi som chcela veriť tomu, že ma miluje, naozaj som tomu chcela veriť. Ale rovnako, ako si červ vyvŕtava dieru v jablku, tak ma zhrýzali neodbiteľné pochybnosti.

Ak ma miloval, prečo odchádzal? Prečo sa nesnažil bojovať? Prečo odišiel a nechal ma tu? Prečo mi nič nepovedal? Ale najviac ma zožierala spomienka na deň, keď som sa mu jediný raz po jeho odchode snažila dovolať a nezdvihol to on ale nejaká žena. Prečo prečo prečo???

---

Bol víkend, najťažšia časť týždňa. Mala som až príliš veľa voľného času.

Nechcela som sedieť doma utápať sa v sebaľútosti. Hoci bolo lepšie než zostať dnes zatvorená doma. Vonku bolo pod mrakom, schyľovalo sa k dažďu. Počasie dokonale kopírovalo moju náladu. Celé dni som nemala ďaleko k plaču.

Pomaly som kráčala od domu smerom k lesu. Presne som vedela kam chcem ísť. Síce som netušila ako dlho mi to potrvá, ale chcela som sa dostať na tú lúku. Na lúku, kam vzal Embry na prvé rande, na lúku, ktorá podľa jeho slov bola Edwardova. Ako som kráčala premýšľala som na všetkým. Nad každou chybou a každým zlým rozhodnutím, ktoré som spravila. V jednej chvíli mi došlo, že Embry mal znova pravdu. Som pokrytec.

Utiekla som a nechcela som ho ani len vypočuť, zatiaľ čo keď som sa dozvedela tajomstvo Cullenovskej rodiny, dokázala som to prijať s chladnou hlavou.

Človek  by mal pri krízových situáciách jednať vždy s chladnou hlavou, ale mne sa to nikdy nedarilo. Vždy sa mi z úst podarilo vypustiť najnevhodnejšie slová, ktoré už teraz nebolo možné vziať späť. Pocítila som náhly príval výčitiek a mala som chuť zavolať Embrymu a ospravedlniť sa mu. Aby sa všetko vrátilo do starých koľají. Teda takmer všetko. Teraz, keď som konečne poznala svoje pravé city, vedela som, že Embry pre mňa už nebude nič viac ako dobrý priateľ. Ak o to bude stáť.

Rukou som siahla do vrecka na bunde- žiadny mobil. Utešovala som sa myšlienkou, že tu v lese by signál zrejme aj tak nebol.

Chcela som ale niečo skúsiť, čosi mi našepkávalo, že nie je ďaleko. Keď som sa otočila a zvolala som pomedzi stromy jeho trikrát jeho meno, cítila som sa ako idiot.

Pozerala som sa kmene stromov, vôbec som netušila, ktorým smerom by som mala ísť ďalej. Vydala som sa smerom, kde bol les redší a stromy mohutnejšie. Netrvalo dlho a za sebou som pocítila tiché funenie a počula som praskanie vetvičiek konárikov.

Zhlboka som sa nadýchla a obzrela som sa.

Asi dva metre odo mňa sedel obrovský sivý vlk a smutne na mňa gánil. Vyzeral ako jedno z tých týraných zvieratiek, ktoré každý deň dávali na Animal Planet, akurát, že on nebol ani dobitý, ani vychudnutý.

Váhavo som k nemu pristúpila bližšie. Nepohol sa ani o milimeter iba tíško zakňučal. Trochu som sa osmelila, natiahla k nemu ruku a zašepkala som: „E-Embry?“

Vlk sklonil hlavu a znova zaskučal. Odtiahla som ruku a on sa zrazu rozbehol preč, po chvíli som ho už cez porast stromov nevidela.

„Embry?“ zakričala som ale odpoveď sa mi nedostala.

Nenapadlo mi nič iné, ako si sadnúť na zem a čakať či sa vráti alebo nie.

Po pár minútach som ho zbadala medzi stromami. Znova mal na sebe len šortky a rozopnutú košeľu. Stále vyzeral rovnako dobre, ale ja som ho tak už nevidela.

Nachvíľu zastavil, potriasol hlavou a pokračoval v ceste ku mne.

Keď bol už pri mne, chvíľu nado mnou postával, ale potom si sadol ku mne a vzal moje dlane do tých jeho. Musela som sa usmiať, keď som videla, ako sa mu uľavilo, že neutekám.

„Ahoj.“ Zašepkal a pozrel mi do očí. „Chcel som s tebou hovoriť...“

Stisol pery, zrejme premýšľal ako začať.

„V prvom rade by som sa ti chcel ospravedlniť- za všetko. Ale musím ti niečo povedať. Možno ti ten vyci- ... teda Edward hovoril niečo...“ zhlboka sa nadýchol, „Niečo o tých našich vlčích záležitostiach no a o to vlastne ide, vieš.“ Nervózne sa zasmial. Nestíhala som sa diviť.

„Ja...Stretol som jedno dievča a... a prišlo to, čo som ani vo sne nečakal...“ rozhodil rukami a mňa ten náhly pohyb trochu zaskočil. Ale to mi nezabránili v tom, aby som pochopila, čo sa mi snaží povedať.

„A ty si sa k nej pripútal.“ dokončila som zaňho a on sa nebesky usmial akoby myšlienkami inde. Bola som naozaj rada, že sa to vyvinulo takto. Naozaj som po dlhej dobe pocítila príchuť šťastia, hoci len trpkú.

Zrazu bol na nohách sa vytiahol ma zo zeme.

„Nechceš sa trochu prejsť?“ spýtal sa nadšene.

Toľkej radosti sa nedalo odolať a znova som sa musela usmiať. Bol to krásny pocit vidieť ho šťastného. Celý čas, čo sme kráčali sa usmieval a rozprával mi o Helene- o dievčati, ktorému sa pripútal. Z jeho rozprávania sa zdala byť dokonalá. Neušlo mi ako mu vždy ešte viac zažiaria oči, len čo spomenie jej meno.

Vošli sme na nejakú lúku. Bola krásna, to sa nedalo odoprieť ale tá druhá bola omnoho krajšia.

Čiže toto nebola práve tá lúka, ktorú som hľadala. Nevadí. Aspoň sme si to s Embrym konečne vyjasnili. Potešilo ma, že napriek všetkému môžeme ostať priatelia, že mi nič nevyčíta.

Sedeli sme na tráve a pozorovali ako sa v slabom vánku kolíše zosušená tráva, keď Embry zrazu zvrtol hlavu na západ, nakrčil nos a ohrnul pery. Ruky a postupne celé telo sa mu začalo triasť. Nechápala som o čo ide, ale v diaľke som zbadala akúsi postavu. Už z diaľky bolo na nej vidieť, že je veľmi bledá a že je to žena. Mala  dlhé rovnako bledé vlasy.

Embry ma zdrapol za ruky a ťahal ma preč. Znova sa celý triasol.

„Ale kamže, kam???“ začula som ľúbezný hlas, patriaci akejsi žene. Otočila som sa hľadela som do tváre krásnej upírke. Bola vysoká mala dlhé, blond vlasy a dokonalú tvár, ktorú hyzdili len krvavočervené oči, no ani tie jej neuberali na kráse.

Embry stál predo mnou a vrčal. Upírka stála pár metrov od nás a nenávistne, no zároveň zvedavo ma prebodávala pohľadom.

„Ty si Bella? Konečne mám tú česť... Mimochodom ja som Annette.“ Naťahovala ku mne ruku. To si snáď robí zo mňa blázna?! Odkiaľ vlastne vie ako sa volám???

Len čo spravila ešte krok bližšie, Embry sa znova roztriasol, no ju akoby to ešte viac potešilo.

„O, tak teda nič. Asi všetci nevieme, čo slušnosť káže, pravda psisko. Toto ešte bude zábava.“ Prehodila naoko sklamane.

Zrazu sa ale prikrčila a z úst sa jej vydralo zúrivé vrčanie. „To má za Jeremyho!!! Bude trpieť ako nikdy...“ hovorila si akoby pre seba. „Edward nikdy nechcel, aby bola jednou z nás...“ prikrčila sa ešte viac a skočila.

V jednej chvíli stál Embry predo mnou, ale v zlomku sekundy sa vrhal medzi mňa a upírku už ako vlk. Na zem dopadlo jeho na franforce roztrhané oblečenie.

Strhol sa boj, krúžili a vrážali do seba. Nezmohla som sa na nič viac, len som to nemo sledovala. Z času na čas sa ozvalo buď hlasné zavrčanie alebo bolestivý sykot. Znova len krúžili. Annettine oči šľahali smerom ku mne ale ja som stále nebola schopná sa ani pohnúť. Vedela som, že ma možno len jediné zaváhanie delí od prahu života a smrti...stačí zakopnúť...

Vtedy sa to stalo. Upírka z celej sily vrazila do obrovského vlka a ten preletel pár metrov vzduchom a pristál nehybne a zemi. Nevstával. Vedela som, že sekundy môjho života sú už spočítané.

Annette sa diabolsky usmiala. „Ups, prepáč, to bol tvoj pes?“ zachichotala sa.

Moje telo konečne pochopilo vážnosť tejto situácie. Rozbehla som preč, ale ako sa dalo čakať zakopla som na najbližšom kameni a zvalila som sa zem. Videla som ju ako sa ku mne blíži. Už nemalo zmysle snažiť sa uniknúť. Pred smrťou sa nedá utiecť. Jedine pred ňou sa raz aj tak žiadny človek neschová.

Kľakla si ku mne, odhrnula mi vlasy z krku a zašepkala: „Sľubujem, že to nebude bolieť iba teba...ale aj Edwarda...“ naposledy sa zasmiala a ja som zrazu na krku pocítila pálčivú, rezavú bolesť. Cítila som ako zo mňa vyprcháva život ale...

___________________________________________________________________________________________

Táto kapitola bola špeciálne venovaná netrpezlivej a náročnej Ree:D Holka, dúfam, že ja sa tiež čoskoro dočkám poračovania sĺz a že ti to nebude trvať tak dlho, ako mne xD

Dúfam, že sa vám diel páčil a necháte tu aspoň NEJAKÝ koment:)

← →

zhrnutie

Autor: Jarusinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek P.S. I love you 12: