Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Grazie mille Volterra - 9. kapitola

09.09.2009 (07:30) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 2956×

9. Kapitola

Bella

Sedela som vo svojej izbe ponorená do myšlienok.  Dnes je to presne rok odkedy som vo Volterre. Nikdy som si nemyslela, že tu budem šťastná, ale opak je pravdou. S Heidi a Jane sme sa stali veľmi dobrými priateľkami. Obidve sú nákupné maniačky a čuduj sa svete aj mňa to začalo baviť. Najviac si však rozumiem s Damianom. Za ten rok sa stal mojim najlepším priateľom. Takým, o ktorého sa môžem kedykoľvek oprieť. Od začiatku sa mi snažil pomáhať, aby som sem zapadla. Naučil ma technike boja a aj to ako mám používať svoj štít. Začiatky boli ťažké, ale ja som sa snažila. Chcela som, aby bol na mňa Damian hrdý. Teraz už dokážem poraziť aj Felixa, čo je najlepší bojovník v garde. Nezabudnem na deň, keď sa mi ho podarilo prvý krát dostať na lopatky. Bolo to asi pred mesiacom. Dovtedy si zo mňa stále len robil srandu, že sa bijem ako malé decko. Avšak v ten deň sa to zmenilo. Jeho žarty na moju adresu prestali. Dokonca mám pocit, že sa na mňa pozerá s rešpektom. Aj ostatný sa na mňa pozerajú inak ako keď som sem prišla. U niektorích mi to dokonca pripadá tak, ako keby sa ma báli. Mňa, Isabelly Marie Swanovej. Tej ktorá, keď bola človekom, sa potkla o všetko čo jej prišlo do cesty. Nedalo mi to, tak som sa na to opýtala Damiana. Povedal mi, že je to tým, že som sa stala jedným z najsilnejších upírov v garde. Nechcel to viac rozoberať, tak neviem či je to kvôli porážke Felixa alebo kvôli môjmu štítu.

Štít – tak ten už viem dokonale ovládať. Dokážem zaštítiť nielen seba, ale v prípade potreby aj iných. Aro bol spočiatku prekvapený, že mi nemôže čítať myšlienky. Postupne si na mne vyskúšali svoje schopnosti všetci vo Volterre. Avšak keď videl, že na mňa neplatí ani jedna zo schopností, bol potešený. Damian mi vysvetlil Arovu záľubu vo vyhľadávaní zvláštnych talentov a ja som podľa Ara jeden z najzaujímavejších, aké kedy videl. Osobne som si myslela, že je to trochu prehnané, ale nahlas som to nepovedala.

Zrazu ma z rozmýšlania vytrhlo klopanie na dvere.

„Ďalej,“ zvolala som na prichádzajúceho.

Dvere sa otvorili a v nich stál s úsmevom na tvári Damian. Stále ma prekvapovalo, že som ho skoro nikdy nevidela zamračeného. Ako keby nemal nikdy zlú náladu. V tomto mi pripomínal Emetta. Musela som sa zasmiať. Zatiaľ Damian zatvoril dvere a sadol si ku mne na pohovku.

„Čo je na mne také smiešne?“ opýtal sa prekvapene.

„Ja len, že vždy keď ťa vidím si usmiaty. Hádam som ťa ešte nikdy nevidela mračiť sa.“

Pozrel sa mi do očí a povedal: „To bude tým, že pohľad na teba ma núti usmievať sa.“

Keby som bola ešte človek, tak sa teraz určite červenám. Nevedela som, čo mu mám na to povedať, tak som sa ho radšej opýtala:

„Chcel si niečo konkrétne, či si prišiel len tak?“

„Najprv, aby som nezabudol, mám ti povedať, že o pol hodinu ťa čaká u seba Aro a druhá vec, prečo som prišiel je, že niečo pre teba mám,“ povedal a podal mi podlhovastú zamatovú krabičku.

Otvorila som ju. Vo vnútri bol prekrásny zlatý náramok. Jednotlivé očká boli zložito poprepletané. Vytiahla som ho z krabičky a vtedy som si všimla, že je na ňom zavesený malý štvorlístok.

„To je pre mňa?“ nechápavo som sa opýtala a ďalej obdivovala krásu náramku.

„Áno, vieš ja...“ nadýchol sa a pokračoval: „ Proste, chcel som ti niečo dať, lebo dnes je to presne rok čo si tu. Ja...Bella mám ťa veľmi rád, dosť si mi prirástala k srdcu, preto som ti chcel dať niečo pre šťastie.“

So slovami „Ďakujem, je nádherný“ som ho objala.

„Aj ja ťa mám veľmi rada,“ zašepkala som mu do vlasov.

Trochu sa odtiahol a pozrel sa mi do očí. Videla som v jeho výraze niečo, čo som si predtým nevšimla. Neviem čo to bolo, ale viem, že som ten výraz už niekde videla. V tom sa otvorili dvere.

„Dúfam, že si už pripravená Bella. O desať minút nás čaká Aro...“ štebotala Jane.

Keď si nás všimla zostala prekvapená.

„Dúfam, že nevyrušujem?“ opýtala sa rozpačito.

Damian si povdychol a postavil sa.

„Nie. Ja už som bol aj tak na odchode,“ povedal a už zatváral dvere.

Hľadela som na zatvorené dvere. Prečo tá Jane musela prísť práve teraz? Chcela som vedieť čo mal znamenať ten jeho výraz. Do toho začala Jane zase štebotať.

„Bella, musíš sa rýchlo obliecť. Bude to asi niečo dôležité, lebo Aro si nás dal zavolať všetkých.“

Prešla ku skrini a pokračovala: „No čo ti oblečieme?“

Prehrabávala sa v skrini a nakoniec vybrala nejaké modré šaty.

„Tieto budú super,“ povedala a podala mi šaty.

Konečne som ju začala registrovať. Chytila som šaty a v tom som si všimla, že v ruke stále držím náramok od Damiana.

„Jane, môžem ťa poprosiť? Zapneš mi ho?“

Pozrela na mna s pozdvihnutým obočím, ale bez slova mi ho zapla. Rýchlo som sa obliekla. Skontrolovala som sa v zrkadle a už sme boli na ceste za Arom.

Prišli sme pred dvere do miestnosti, ktorá mala pracovný názov Kancelária. Tu sme sa stretávali vždy, keď bolo treba niečo prejednať. Jane otvorila dvere a vošli sme dnu. Príjímacia miestnosť, kde mali Aro, Caius a Marcus svoje tzv. tróny pôsobila škrobene, avšak v tejto miestnosti bolo všetko oveľa uvoľnenejšie. Celej miestnosti dominoval obrovitánsky okrúhly stôl, ktorý mi trochu pripomínal okrúhly stôl z príbehov o kráľovi Artušovi. Za stolom už sedeli skoro všetci. Aro a Caius s manželkami, Marcus, Renata, Chelsea, Heidi, Demetri, Alec a ďalších asi pätnásť členov gardy. Chýbal už len Felix a Damian. Sadli sme si na naše tradičné miesta, Jane vedľa Aleca a ja vedľa Jane. Damian s Felixom prišli o minútu neskôr. Keď sa usadili, Damian si samozrejme sadol vedľa mňa ako vždy, tak sa ujal Aro slova.

„Moji milí, zvolal som dnes túto poradu kvôli problémom v Seattli. Vyčíňa tam niekoľko pravdepodobne neovládateľných novonarodených upírov. Nevieme kto ich stvoril a prečo, ale musíme to vyriešiť. Nemôžeme dovoliť, aby bolo naše tajomstvo prezradené...“

Na chvíľu prerušil svoju reč a čakal na naše reakcie. Všetci sme samozrejme horlivo prikyvovali. Uchovať  tajomstvo bolo našim hlavným poslaním.

Vedela som, že o chvíľu Aro povie mená tých, ktorí pôjdu do Seattlu. Už som si zvykla, že moje meno nikdy nepovedal. Trochu ma to aj mrzelo, pretože som bola jediná, ktorá ešte nebola na žiadnej misii. V tom som si všimla, že sa na mňa Aro pozerá. Že by som mala konečne to šťastie a vybral by mňa? Chcela som sa im všetkým nejako odvďačiť za všetko, čo pre mňa spravili. Za to, že ma vrátili naspäť do života, že sa stali mojou náhradnou rodinou. Ale ako sa odvďačiť niekomu kto má všetko? Jedine svojou pomocou v boji za niečo, čomu sme všetci verili a čo sme ochraňovali. Preto som každú poradu dúfala, že budem medzi vybranými.

Aro odvrátil pohľad a pokračoval:

„Takže po zrelej úvahe so rozhodol, že do Seattlu pôjde Felix, Demetri, Damian, Mikael, Helen a nakoniec Bella.“

Čo? Ja? Nemôžem tomu uveriť. Bola som ohromená. Ani som si nevšimla, že skoro všetci odišli. Ostali tu len Aro, Caius, Marcus a my čo sme mali ísť na misiu.

Aro sa posadil a prenechal slovo Caiusovi.

„Takže ako vždy, každý z vás bude mať svoju úlohu. Demetri – stopovanie a obrana, Felix, Mikael a Helen – útok, Damian – tvojou úlohou bude to čo vždy a nakoniec Bella.“ otočil sa ku mne a pokračoval: „Tvojou úlohou bude chrániť všetkých pred možnými psychickými útokmi. Pokiaľ by však bolo treba, pridáš sa k Felixovi a ostatným do útoku. Keby niečo obráťte sa na Damiana. Vie všetky podrobnosti. Pôjdete samozrejme súkromným lietadlom. Do hodiny by ste mali vyraziť. To je všetko. Môžete ísť.“

Postavili sme sa a každý sa vybral pripraviť na cestu. Damian mi ešte pri dverách stihol zašepkať, že po mňa príde o pol hodinu. Celú cestu do izby som na to musela myslieť. Nemohla som tomu uveriť, že konečne idem na misiu.  V izbe ma čakala Jane. V tvári mala smutný výraz. Celkom som zabudla ako rada chodí na misie. Milovala pocit, že ona taká malá, dokáže tak veľa.

Vo chvíli ako si ma všimla smutný výraz zmizol a nahradil ho úsmev.

„Bella gratulujem. Konečne tvoja prvá misia. Už som ti zabalila všetko čo budeš potrebovať,“ povedala Jane.

Podišla som k nej a objala ju.

„Ďakujem. Si naozaj dobrá priateľka. A neboj nabudúce pôjdeš znovu ty,“ zašepkala som.

„Ja viem,“ povedala a zasmiala sa.

Zasmiala som sa s ňou. Sebavedomie jej teda nechýbalo. Po chvíli sa odtiahla a otvorila malú cestovnú tašku.

„Zabalila som ti najnutnejšie, čo budeš potrebovať. Keby si niečo potrebovala, môžeš si to potom kúpiť. Na cestu som ti vybrala rifle a tričko. Na to plášť s kapucňou. Predsa len dnes svieti slnko,“ povedala.

Ledva som sa prezliekla, už na dvere klopal Damian.

„Pripravená?“ opýtal sa.

„Jasné, môžeme ísť.“

Objala som naposledy Jane. „Dávaj si pozor,“ zašepkala.

„Budem,“ hlesla som. Zobrala som kufor a podišla ku dverám.

„Máme sa všetci stretnúť na recepcii. Odtiaľ pôjdeme  autami na letisko a potom lietadlom do Seattlu. Budeme mať asi dve medzipristátia na tankovanie. Do Seattlu by sme mali prísť zajtra, približne o takomto čase,“ vysvetľoval mi cestou na recepciu Damian.

O hodinu sme už sedeli v lietadle a boli na ceste do Seattlu. Pohodlne som sa usadila v sedadle a rozmýšlala nad tým čo nás tam čaká. Z rozprávania ostatných som vedela ako to asi bude vyzerať. Vedela som, že budem musieť pravdepodobne niekoho zabiť. Avšak nečakala som, že tam stretnem niekoho, o kom som si myslela, že ho už nikdy neuvidím...

Zhrnutie

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Grazie mille Volterra - 9. kapitola: