Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Grazie mille Volterra - 6. kapitola

03.09.2009 (17:30) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3061×

6. Kapitola

Bella

Prechádzali sme cez rôzne miestnosti a dvere. Jane ma ťahala za sebou tak rýchlo, že som si ani nestihla všimnúť, kadiaľ ideme. Odrazu zastala pri ťažkých dubových dverách.

„Toto je odteraz tvoja izba,“ povedala.

Keď otvorila dvere, zostala som v nemom úžase. Izba bola úplne iná ako ostatok sídla. Zatiaľ čo ostatok hradu pôsobil chladným dojmom, z tejto izby vyžarovalo teplo.  V izbe prevládali odtiene hnedej a béžovej, ktoré boli občas doplnené žiarivou fuksiovou. Na stenách bola béžová tapeta s drobným tmavohnedým vzorom. Nábytok bol z tmavohnedého dreva a celú izbu pokrýval huňatý béžový koberec. Celej izbe dominovala veľká tmavohnedá pohovka, na ktorej bolo mnoho fuksiových vankúšov. Oproti nej bola veľká plazmová televízia a domáce kino. Celú ľavú stenu zaberala obrovská knižnica. Podišla som k nej a prstami pomaly prechádzala po jednotlivých knihách. Boli tu knihy od klasiky, cez romány až po sci-fi. Niektoré knihy vypadali ako keby mali už stovky rokov. Nemohla som uveriť, že táto izba patrí mne. Jane podišla ku dverám, ktoré boli oproti knižnici.

„Toto je šatník. Zatiaľ je ešte prázdny, ale zajtra pôjdeme na nákupy.“

Doteraz som si tie dvere ani nevšimla. Bola som ohúrená knižnicou. Strašne rada som čítala a táto knižnica bola ako môj súkromný raj.

Jane si asi všimla, že ju nevnímam a tak podišla ku mne. Pousmiala sa a podala mi ruku.

„Ja som sa ti vlastne ešte ani nepredstavila. Volám sa Jane.“

Konečne som sa odtrhla od knižnice a podala jej ruku.

„Ja som Bella.“

„Ahoj Bella, som rada, že si tu. Dúfam, že budeme priateľky. Vieš, strašne mi tu chýbal niekto, kto by sa aspoň trochu približoval k môjmu veku. Je tu síce Alec, ale to je predsa len chalan.“

Celkom som ju chápala. Vypadala tak na trinásť štrnásť rokov. Svojim spôsobom bola ešte dieťa. Nehľadiac na to, koľko mala v skutočnosti rokov, určite bolo pre ňu ťažké pohybovať sa v tomto desivom svete upírov.

Usmiala som sa na ňu.

„Verím, že budeme.“

Teraz sa Jane už smiala od ucha v uchu.

„Super,“ vykríkla. „Už sa teším na zajtrajšie nákupy. Strašne rada nakupujem. Ukážem ti tu tie najlepšie obchody.“

Videla som to nadšenie v jej očiach. V tomto mi trochu pripomínala Alice. Aj tá bola maniak do nakupovania. V tom niekto zaklopal a dnu vošiel Damian.

Jane na mňa mrkla.

„Nebudem vás vyrušovať.“ Prekĺzla popri Damianovi a už jej nebolo.

„Ako sa ti páči izba.“

„Je proste dokonalá. Keby si ju zariaďujem sama, tak by vyzerala presne takto.“

Pozrel sa na mňa a v jeho očiach som videla smiech.

„Dúfal som, že sa ti bude páčiť. Keď som sem volal, aby ti pripravili izbu, myslel som na to, čo máš rada a tak som im dal inštrukcie, čo tu nesmie chýbať. Chcel som, aby si sa tu cítila príjemne.“

Tak toto všetko má na svedomí on? Nemohla som tomu uveriť. Lepšieho priateľa som si ani nemohla želať. S úsmevom som mu skočila okolo krku.

„Ďakujem ti Damian. Ani nevieš, ako veľa to pre mňa znamená.“

Po chvíli som ho pustila a sadla si na pohovku. Damianovi som naznačila nech si sadne pri mňa. Chcela som sa ho optýtať na toľko vecí. Keď si sadol, spustila som.

„Môžem sa ťa teraz niečo opýtať?“

„Jasné Bella, pýtaj sa.“

„Ale tých otázok bude asi viac.“

„Nevadí, času máme dosť.“

„Noo, najprv by ma zaujímalo ako je možné, že tá žena na recepcii je človek? Nechápe čo jej tu hrozí?“

Zamračil sa. Takúto otázku asi nečakal.

„Bella, ona veľmi dobre vie čo sme zač. Sama sa ponúkla, že tu bude. Ona vlastne dúfa, že by sme ju mohli jedného dňa premeniť. Chce sa pridať k nám.“

To som pre zmenu nečakala ja. Keď to chcela sama, tak potom to bola jej vec a ja som sa do toho ďalej nestarala.

„Fajn. Mám ďalšiu otázku.“

Znovu sa usmial. Potešilo ma to. Bola som radšej keď sa usmieval, ako keď sa mračil.

„Sem s ňou.“

„Vieš, prekvapilo ma ako sa k tebe správal Aro. Choval sa k tebe inak ako k ostatným. Tak nejak prívetivejšie. Prečo?“

Chvíľu sa mi zdalo, že mi ani neodpovie. Potom sa zhlboka nadýchol.

„Bella, ja...nechcel som ti to hovoriť, aby to nevyzeralo, že sa chválim alebo sa privilegujem, ale pravda je taká, že Aro ma berie trochu ako syna. Aby som ti to vysvetlil, keď som prvýkrát prišiel do Volterry, tak tu ešte neexistovala garda. Bol tu len Aro, Caius a Marcus s manželkami. Vtedy mal manželku ešte aj Marcus, ale tú neskôr pri bojoch zabili. Ale už v tej dobe mali Volterru pod palcom. Zrazu som sa tu objavil ja a začal som im tu robiť trochu bordel. Predsa len bol som novonarodený upír a ešte som sa nevedel ovládať. Keď ma chytili, už som mal za sebou minimálne pätnásť obetí. Oni však namiesto toho, aby ma zabili, mi ponúkli, aby som sa k nim pridal. Doteraz neviem, čo ich k tomu viedlo, ale som rád, že to tak dopadlo. Potom si ma zobral pod svoje ochranné krídla Aro. Naučil ma ovládať svoj smäd a taktiež ma naučil bojovať. Tiež prišiel na to, akú mám schopnosť. Trávil som s ním viac času ako s ostatnými a ja som ho začal považovať za svojho adoptívneho otca. Ako som sa neskôr dozvedel, ja som mu tiež prirástol k srdcu. Avšak pred ostatnými členmi gardy tento vzťah nedávame príliš najavo, nerobilo by to dobrotu.“

Nevedela som, čo mám na to povedať. Až teraz som si uvedomila, že po celý čas ako rozprával som ani nedýchala. Bolo to fascinujúce. Vždy som považovala Volturiovcov za chladných a zlých, avšak Damian ma prinútil poupraviť si moju mienku na nich.

Damian sa na mňa pozeral. Asi čakal, že mu na to niečo poviem. Nadýchla som sa, aby som mu mohla niečo na to povedať, ale jediné čo zo mňa vyšlo bolo: „Wau!“

„Hahahaha.“ Damian sa začal smiať.

Nechápajúco som na neho hľadeľa.

„Čo je ti také smiešne?“

Jeho smiech už prešiel do hlasného rehotu.

„Bella, keby si sa teraz videla. Pozeráš sa na mňa, ako teľa na nové vráta.“

„Hahaha, strašne smiešne,“ zamrmlala som.

„Ale nooo, nečerti sa.“ Hodil na mňa taký nevinný pohľad, že som sa musela smiať aj ja. Zrazu sa zamračil.

„Bella, dúfam že si teraz o mne nemyslíš niečo zlé. Vieš, preto čo som ti hovoril o mne a o Arovi. Ja sa tým skutočne nikde nechválim. Vlastne nikomu som to nikdy nepovedal, iba tebe.“

Bola som prekvapená, že mi takto dôveruje.

„Nie Damian. Samozrejme si o tebe nemyslím nič zlé a už vôbec si nemyslím, že by sa tým chcel chváliť. Inak som rada, že si sa mi s tým zdôveril.“

„Naopak. Ja som rád, že si ma pochopila. Tak čo máš ešte nejaké otázky?“

V tom ma napadlo niečo, na čím som rozmýšlala už v lietadle cestou sem.

„Hej mám. No nie je to vlastne ani otázka, ale skôr prosba. Chcela som ťa poprosiť, či by som mohla poslať list môjmu otcovi. Chcem len aby vedel, že som v poriadku, a že sa o mňa nemusí báť.“

„To nie je problém, len mu nesmieš prezradiť nič o nás.“

Zasmiala som sa.

„To by ma ani nenapadlo. Aj tak by tomu neuveril.“

„Fajn. Ak už nemáš ďalšie otázky, tak ťa tu nechám samu, aby si mohla napísať ten list. Zajtra ho môžeš dať Felixovi. Postará sa, že bude odoslaný mimo Volterru, to aby sa nedal vystopovať podľa pečiatky.“

So slovami: „Prídem asi za hodinu a pôjdeme na lov,“ sa postavil a odišiel.

Vstala som a začala sa pozerať po izbe, kde by som mohla nájsť papier a pero na písanie. Všimla som si, že v rohu stojí písací stôl. V zásuvke som našla papier aj pero a pustila sa do písania.

Milý Charlie,

Musela som odísť. Už som to vo Forks nemohla vydržať. Strašne to bolelo. Prepáč mi, že som ti o svojom odchode nič nepovedala, ale vedela som, že by si sa snažil ma zastaviť. Nedalo sa mi napísať ti skôr. Nemôžem ti povedať, kde som sa usadila a prosím ťa, aby si ma nehľadal. Som zdravá a v poriadku.

Chcem sa ti poďakovať za všetko, čo si pre mňa spravil. Bol si mi po tom všetkom, čo sa stalo veľkou oporou. Budeš mi strašne chýbať, ale takto je to lepšie.

Lúbim ťa

Tvoja  Bella

PS: Pokiaľ budem môcť znovu ti napíšem.

Napísať tento list bolo pre mňa veľmi ťažké. Keď som si spomenula na Charlieho, chcelo sa mi plakať. Trápilo ma, že som sa s ním nemohla ani rozlúčiť. Avšak teraz už na tom nič nezmením. Už mám nový život, do ktorého on už patriť nemôže. Rozhodla som sa. Od dnes zabudnem na minulosť a začnem odznova. Nový život vo Volterre.

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Grazie mille Volterra - 6. kapitola: