Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Grazie mille Volterra - 21. kapitola

12.10.2009 (18:30) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3172×

21. kapitola

Bella

Vymanila som sa z Edwardovho náručia a začala sa obliekať.

Počula som, ako sa Edward za mnou pohol. Pravdepodobne sa posadil, no ja som nebola schopná sa otočiť a potvrdiť si to. Nedokázala som sa mu pozrieť do očí. Ako som to mohla spraviť? Chcela som sa s ním len porozprávať. Ako je možné, že sme potom skončili v posteli? Ako sa po tomto pozriem Damianovi do očí? Prečo sa to muselo všetko tak skomplikovať? Bola som tak zabratá do svojich myšlienok a otázok, ktoré som si pokladala. Ani som si neuvedomila, že sa Edward ku mne priblížil. Spamätala som sa, až keď mi položil ruku na rameno.

„Bells, láska, čo sa deje? Urobil som niečo zlé? Ublížil som ti?“

V jeho hlase bola bolesť. Bál sa či mi neublížil. Aký paradox, on sa bojí či mi neublížil a pritom jediný kto tu dnes ubližuje som ja. Jemu aj Damianovi. Asi usúdil, že moje mlčanie trvalo už dlho, lebo sa znovu ozval.

„Bells, hovor so mnou. Čo sa deje?“

Čo mu mám povedať? Že ho milujem, ale že milujem aj Damiana. Že keď sa rozhodnem pre jedného z nich, tak strata lásky k tomu druhému ma zabije? Čo mu mám povedať, keď ani ja sama neviem odpovede na svoje otázky? Ako potom môžem odpovedať na tie jeho? Bolesť, vina, strach, láska. Všetky tieto pocity mnou presakovali. Všetky rovnako silné, ani jeden nebol slabší od toho druhého. Ako sa mám rozhodnúť? Aj keď to, čo som prežila pred chvíľou s Edwardom, bolo to najkrajšie v mojom živote, stále je tu Damian. Ten, čo pri mne stál vždy, keď som to potrebovala. Pomáhal mi a dostal ma naspäť do života. Keby niet jeho, tak tu už pravdepodobne nie som. Neviem ako dlho by som vtedy dokázala ešte vydržať tú bolesť. Len vďaka nemu to bolelo menej. Tak čo mám robiť? Mám sa vrátiť k Edwardovi, k mojej prvej a najväčšej láske, alebo mám zostať tu s Damianom? Kto z nich je lepšia voľba?

„Bells, tak už povedz niečo!“ skríkol Edward a otočil si ma k sebe.

Stála som tam s pohľadom zarytým do zeme. Nemôžem sa mu pozrieť do očí, už by som sa nedokázala odpútať. A už vôbec by som sa nedokázala rozhodnúť. Edward mi položil ruku pod bradu a chcel aby som sa mu pozrela do očí. Nie! To nemôžem! Ešte som sa nerozhodla. Vytrhla som sa mu a prešla som ku skrini. Zúfalo som potrebovala zamestnať svoje ruky. Začala som sa prehrabávať oblečením v snahe si nájsť niečo na seba. Šaty som si obliecť nemohla, lebo sama by som si ich nedokázala zapnúť. A žiadať o to Edwarda? Cítiť jeho prsty na mojej nahej pokožke, to by som nezvládla.

„Vieš, že ťa milujem,“ ozvalo sa za mnou.

Sakra, prečo mi to ešte sťažuje. Už aj tak je to pre mňa dosť ťažké.

„Bella, ja som ti nikdy nechcel ublížiť. Vtedy, keď som odišiel, to bolo len pre tvoje dobro. Videl som, čo ti spôsobujem, ako ťa neustále vystavujem nebezpečenstvu. Jedinou možnosťou bolo, aby som ti povedal, že ťa nemilujem. Nevieš si predstaviť ako veľmi bolelo, keď som vyslovil túto bohapustú lož. Ja som totiž vedel, že ťa nikdy nedokážem prestať milovať. Stala si sa mojim vesmírom, mojou existenciou. Práve preto som sa vtedy rozhodol tak, ako som sa rozhodol. Po našom odchode z Forks som sa trápil. Nedokázal som byť so svojou rodinou. Tak som odišiel a túlal sa. Nedokázal som bez teba žiť, len som prežíval. Po nejakom čase ma našla Alice a povedala mi, že si zomrela. Nechcel som tomu veriť a tak som sa vydal do Forks. Tam som sa dozvedel o liste, ktorý si poslala Charliemu a v ten deň som sa rozhodol, že ťa nájdem. Aj keby mi to malo trvať večnosť. Bella, ja som ťa nikdy neprestal milovať. Miloval som ťa vtedy a milujem ťa aj teraz. Bez teba nie som nič.“

Ako hovoril, tak tá bolesť, ktorú som cítila, keď odišiel, sa znovu objavila. Zasiahla ma plnou silou. Musela som sa pridržať skrine, aby ma to úplne nezložilo. Teraz, keď mi pripomenul, čo vlastne spravil, aj keď to malo byť v mojom záujme, som sa rozhodla. Bola som už oblečená a rozhodnutá, tak som sa otočila. Bola som si istá, že sa mu už dokážem pozrieť do očí. Ale tá bolesť, ktorú som tam videla, ma prekvapila. Nečakala som, že to na mňa zapôsobí tak silno. Z hlboka som sa nadýchla. Musím vydržať, musím! Nezmením svoje rozhodnutie. Už ho nemôžem zmeniť.

„Edward, to čo sa pred chvíľou stalo bola chyba. Bolo to nádherné, no nič to nemení na tom, že to bola chyba.“

Videla som, že v jeho tvári sa po mojich slovách značila ešte väčšia bolesť, ale nemohla som prestať. Musela som mu to povedať teraz, lebo neskôr by som to už nedokázala. Jeho bolesť ma bolela snáď viac ako jeho samého. Cítila som, akoby každým mojím slovom, odumierala časť môjho srdca. Nie odumierala, vlastne moje srdce sa každým slovom rozpadalo kúsok po kúsku na prach a ja som si bola istá, že ho už nikto nikdy neposkladá dokopy.

„Keď si odišiel, stala sa zo mňa troska. Nemohla som piť, jesť, vlastne som ani nežila. Potom prišiel Damian a ponúkol mi iný život. S radosťou som ho prijala a Damian mi pomohol ďalej žiť. Bol tu, keď ty nie. Zamilovala som sa do neho.  On ma tiež miluje. Bude lepšie, ak na to, čo sa tu dnes stalo, zabudneme.“

Bolesť, s akou sa na mňa pozeral, sa už nedala vydržať. Chcela som mu vymazať túto bolesť z tváre, utešiť ho, povedať mu, že všetko bude dobré, že ho milujem, ale nemohla som. Tak som sklopila zrak a začala sa obúvať.

„Bella a keď si dnes hovorila, že ma miluješ, to bola lož?“

„Nie Edward, nebola. Ale milujem aj Damiana a jeho milujem viac,“ povedala som a v tej chvíli som už vedela, že toto bola najväčšie klamstvo, aké som kedy povedala.

Vybrala som sa ku dverám, musela som vypadnúť. Tá bolesť bola strašná a ja som sa nemohla pred ním úplne položiť. Musela som vydržať. Zatvorím dvere, až potom sa jej budem môcť poddať.

„Bella, prosím, nechoď,“ hlesol.

Ako rada by som tu s ním ostala, ale nešlo to. A tak som povedala slová, o ktorých som vedela, že mu síce ublížia, ale pomôžu mu sa odo mňa odpútať.

„Dúfam, že keď sa vrátim, už ťa tu nenájdem. Vlastne by bolo najlepšie, keby si dnes odišiel z Volterry.“

Tieto slová však ublížili aj mne. Nevedela som si predstaviť, že ho už viac neuvidím. že sa ho už nikdy nedotknem. Cítila som sa rovnako ako pred rokom a pol, keď ma opustil. Akurát, že tá bolesť bola ešte horšia.

„Dobre odídem,“ ozval sa za mnou jeho bolesťou presýtený hlas.

V tom ma napadlo ešte niečo. Nezdalo sa mi to veľmi pravdepodobné, ale potrebovala som sa uistiť.

„Edward?“

„Áno,“ povedal a ja som v jeho hlase počula iskričku nádeje.

„Sľúb mi, že nespravíš nič neuvážené. Kvôli Esme a vlastne celej rodine. Prosím, sľúb mi to.“

Uvedomila som si, že som použila podobné slová ako on v deň keď ma opustil. Počula som ako sa nadýchol.

„Sľubujem.“

„Ďakujem,“ povedala som a otvorila dvere.

Ešte som sa stihla na neho kútikom oka pozrieť, práve vo chvíli, keď sa vzlykajúc zrútil na sedačku. Rýchlo som vybehla z dverí. No skôr ako som sa stihla naplno rozbehnúť, som začula jeho hlas.

„Nikdy ťa neprestanem milovať!“

Ani ja teba, povedala som si v duchu. Rozbehla som sa a nechala sa naplno zaplaviť tou bolesťou, ktorá ma zožierala. Tentokrát som presne vedela, kam vedú moje kroky.

Edward

„Dúfam, že keď sa vrátim, už ťa tu nenájdem. Vlastne by bolo najlepšie, keby si dnes odišiel z Volterry.“

Jej slová sa mi zarývali hlboko do srdca. Nemohol som pochopiť, ako mi to tom najkrajšom zážitku v mojom živote môže niečo také povedať. Neveril som, že toto môže moje mŕtve srdce zvládnuť. Každým slovom ma viac a viac zabíjala. No na druhej strane som to chápal. Povedala, že miluje toho druhého viac. Nezostávalo mi nič iné ako prijať porážku. Keby ho nemilovala, tak by som sa nikdy nevzdal, ale takto mi nezostalo nič iné. Len neskutočná bolesť. Dám jej, čo žiada.

„Dobre, odídem,“ povedal som.

Bolesť ma požierala a ja som sa nechal. Čakal som, že po týchlo slovách odíde, ale ona sa zastavila s rukou na kľučke dverí.

„Edward?“ povedala.

Že by si to predsa len rozmyslela?

„Áno.“

„Sľúb mi, že nespravíš nič neuvážené. Kvôli Esme a vlastne celej rodine. Prosím, sľúb mi to.“

Prečo chce práve toto. Chce mi vziať jedinú možnosť ako sa zbaviť tej bolesti? V tom mi došlo, že použila skoro rovnaké slová ako ja, keď som ju opúšťal. Vtedy som si ten sľub od nej vynútil ja a ona mi ho dala. Neostáva mi nič iné ako sa zachovať rovnako.

„Sľubujem.“

„Ďakujem,“ povedala som a otvorila dvere.

Konečne som sa mohol poddať tej bolesti. Vzlykajúc som sa zrútil na sedačku. Musel som ešte niečo povedať.

„Nikdy ťa neprestanem milovať.“

Cítil som ako sa moje srdce práve rozpadlo na milión drobných častí. Nikdo ho už neposkladá dokopy. Stratil som ju. Svoju jedinú lásku. Navždy som ju stratil. Chvíľu som sa nechal unášať tou bolesťou, no potom som si spomenul na sľub. Sľub, že keď sa vráti, už tu nebudem. Rýchlo som sa obliekol. Keď som bol už na odchode z izby, všimol som si tmavomodré jazierko jej šiat na zemi. Zdvihol som ich a zhlboka sa nadýchol tej vône. Chcel som si ju navždy zapamätať. Bola tak dokonalá. V tom ma napadla ešte jedna vec, ktorú musím urobiť predtým než odídem. Podišiel som k stolu s úmyslom nájsť pero a papier. V zásuvke som našiel jedno aj druhé, a tak som napísal list. Vedel som, že by som nemal, ale musel som.

Bella,

Nikdy ťa neprestanem milovať. Ja nikdy nedokážem zabudnúť na to, čo sa odohralo v tejto izbe. Nikdy nedokážem zabudnúť na teba. Bola si slnko, ktoré rozžiarilo moju bezvýznamnú existenciu. Práve ty si jej dokázala dať význam. Milujem ťa viac ako svoj vlastný život, a preto ti chcem zaželať všetko najlepšie v novom živote. Dúfam, že budeš šťastná. Vždy mi išlo len o to. Keď si šťastná s ním, tak budem aj ja šťastný. Tvoje šťastie je aj mojím.  Dávaj na seba pozor.

Milujem ťa!

PS: Svoj sľub dodržím.

Edward

List som nechal položený na stole. Tam ho určite nájde. Už som na nič nečakal a rozbehol sa do svojej izby. Rýchlo som si pobalil pár vecí a chcel vypadnúť. No v tom sa vo dverách objavila Alice. V tvári mala zmučený výraz.

„Edward, prosím, neodchádzaj,“ povedala, podišla ku mne a objala ma.

„Alice, ja musím. Sľúbil som jej to.“

„Ja viem. Bratček, je mi to tak strašne ľúto,“ vzlykala.

„Aj mne.“

„Kam pôjdeš?“

Tou otázkou ma prekvapila. Keď to ona nevedela, znamenalo, že to neviem ani ja. Začal som sa zamýšlať nad tým, kam by som mohol ísť, ale nič ma nenapadlo.

„Neviem Alice. Ale keď sa rozhodnem, dozvieš sa to ako prvá.“

Trochu sa pousmiala.

„Budeš mi chýbať, nám všetkým, hlavne Esme. Dlho čakala, že sa vrátiš a teraz znovu o teba príde.“

„Aj vy mi budete chýbať, ale potrebujem byť chvíľu sám. Neviem ako dlho, ale budem na telefóne.“

Naposledy som ju objal a vybehol preč. Vo Volterre som ukradol nejaké auto a smeroval na letisko. Už som bol tak otupený bolesťou, že som ju skoro ani nevnímal. Stále tu bola, ale už som ju bral ako svoju súčasť. Ako niečo, čo bude so mnou až do konca mojej existencie. Ešte stále som nebol rozhodnutý kam pôjdem. Keď som vošiel do letiskovej haly, môj pohľad smeroval na tabulu príletov a odletov. Tam ma zaujalo jedno mesto. Už som vedel kam pôjdem. Podišiel som ku prepážke a kúpil si letenku.

Alice

Práve som ostatným vysvetľovala, čo sa stalo, keď prišla vízia. Edward bol na letisku a kupoval si letenku. Keď som uvidela miesto, ktoré si vybral, zhrozila som sa. Ach Bože. Edward, prečo? Prečo práve toto miesto?

Zhrnutie

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Grazie mille Volterra - 21. kapitola: