Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Grazie mille Volterra - 18. kapitola

01.10.2009 (17:45) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2731×

18. kapitola

Bella

Stáli sme s Alice v objatí a ja som stále nemohla uveriť, že sa mi to nesníva. Aj keď v mojom prípade, vzhľadom na to, že som upír, by to bolo asi ťažko možné.

„Bella, ani nevieš ako si mi chýbala. Nielen mne, ale všetkým,“ zašepkala mi Alice do vlasov.

„Aj ty si mi moc chýbala. Teda všetci ste mi chýbali,“ povedala som smerom k ostatným.

Najmä on, ale to si nechám pre seba. Neviem koľko sme takto stáli v objatí, no mne by nevadilo tu takto stáť aj večnosť. Za mnou sa ozvalo zakašlanie. Niekto sa dožadoval mojej pozornosti. Vôbec sa mi nechcelo odtiahnuť od Alice, ale došlo mi, že ten niekto je Damian. Sakra úplne som na neho zabudla. Neochotne som sa odtiahla od Alice, podišla som k Damianovi a chytila ho za ruku. Spolu sme prišli ku Cullenovcom. Alice už stála naspäť pri Jasperovi.

„Chcem vám niekoho predstaviť. Toto je Damian. Damian, s Carlislom sa poznáš, toto je jeho žena Esme, toto je Rosalie a Emmett, vedľa nich je Jasper s Alice a Edward.“

Postupne ako som hovorila, som ukazovala rukou na jednotlivých členov mojej skoro rodiny. Pri vyslovení posledného mena mnou prešla strašná bolesť, no nedala som to najavo. Musela som byť silná, aj keď ma to vo vnútri trhalo na kusy. Pozrela som sa na Edwarda. V tvári sa mu značilo množstvo pocitov, no jeden čo som tam videla ma prekvapil. Pozeral sa na mňa ako kedysi, keď sme boli ešte spolu a šťastný. Bola to láska. Vlastne podľa toho, čo hovoril ma nikdy nemiloval, takže aká láska? To sa mi asi muselo niečo zdať. Odvrátila som hlavu a postupne som hľadela na každého z rodiny. Vôbec sa nezmenili, akurát boli ešte krajší ako som si pamätala. Samozrejme, keď som bola ešte človekom som nedokázala svojimi očami pochopiť všetku tú krásu. No teraz, keď som už ako oni, tak som všetko vnímala úplne inak. Oči sa mi zastavili na Jasperovom krku. Vždy som vedela, že tam má jazvy, ale teraz som ich vnímala oveľa jasnejšie. Pohľad na neho ma prinútil k ostražitosti. Vedela som, že by mi nikdy neublížil, ale po roku strávenom vo Volterre, som bola člen gardy – bojovník. A tak som Jaspera z časti musela brať ako protivníka.

Damian sa postupne zoznámil s každým z rodiny. Pri Edwardovi sa zastavil, ani si nepodali ruky, len si hľadeli do očí. Ich pohľady boli vražedné. By ma teraz skutočne zaujímalo na čo myslia. Neviem koľko tam stáli, ale Edward odrazu zavrčal. Celá rodina otočila hlavu smerom k nemu a Damianovi.

„Na to zabudni.“ zavrčal Edward smerom k Damianovi.

Nechápavo som hľadela raz na jedného, raz na druhého. Ako som na nich hľadela, keď stáli takto pri sebe, nedalo mi ich neporovnávať. Damian bol vyšší a svalnatejší, zato Edward mal krajšie črty. Na každom sa mi páčilo niečo iné, ako výzorovo, tak aj povahovo. A oboch som milovala. Vyrušilo ma ďalšie Edwardovo zavrčanie.

„Ja sa tak ľahko nevzdám!“

Až teraz mi došlo, že Edward číta Damianovi myšlienky a Damian myslí na niečo, čo sa Edwardovi veľmi nepáči. Mne sa zas nepáčili pohľady, ktoré si tí dvaja vymieňali. Odrazu sa v Edwardovej tvári objavila bolesť. Tak dosť, toto ma už prestáva baviť. Keď sa chcú rozprávať, tak nahlas. Roztiahla som štít a obalila do neho Damiana. Vytesnila som štít zo svojej mysle, aby som mohla Edwardovi poslať myšlienku.

„Stačilo, odteraz jeho myšlienky už počuť nebudeš,“ povedala som v duchu a štít znovu zapadol na svoje miesto. V Edwardovej tvári sa objavil šok.

„Ako si to spravila?“ hlesol.

Vtedy to už Emmett nevydržal a začal sa rozčulovať.

„Vie mi niekto povedať o čo tu ide, lebo ja som z toho úplne mimo.“

Edward chcel odpovedať, no ja som mu skočila do reči.

„No Damian sa s Edwardom rozprával v myšlienkach, tak som to zarazila.“

Teraz boli v šoku už všetci okrem Damiana, lebo ten samozrejme vedel o čo ide.

„Ako zarazila?“ opýtal sa Carlisle, dychtivý po nových informáciách.

„Ja mám totiž dar štítu, takže na mňa nefunguje väčšina darov. Okrem toho viem tento štít natiahnuť cez iných ľudí, či upírov a tak ochrániť aj ich...“ vysvetľovala som, keď mi do reči skočil Edward.

„Ale ako si to spravila?“

Ostatný nemohli vedieť, o čom Edward hovorí, tak som im to vysvetlila.

„Viete, Edwarda prekvapilo, že mi dokázal prečítať myšlienky. Ono s tým štítom je to tak. Celú dobu ma chráni a chráni prípadne aj iných, ale keď chcem môžem ho vytesniť z hlavy tak, aby už nebol mojou súčasťou. Len vtedy na mňa pôsobia dary iných.“

„A môžeš to urobiť ešte raz?“ opýtal sa ma Edward.

Nie. Nechcem, aby mi Edward čítal myšlienky. Ešte by sa mohol dozvedieť niečo, čo má zostať ukryté a utajené.

„Nie Edward, moje myšlienky si počul prvýkrát a pravdepodobne aj naposledy. Moja hlava zostane len moja.“

Sama som nechápala, že sa s ním dokážem tak v kľude rozprávať. Ale asi to bolo tým, že keď som ich mala všetkých pri sebe, tá diera v mojom srdci sa zmenšila. Dokonca aj tá obrovská bolesť sa stratila. Nahradilo ju také jemné pichanie vo vnútri môjho tela. Veľmi by ma zaujímalo dokedy tento stav vydrží. Či len dovtedy, kým sa od nich nevzdialim, alebo až dovtedy kým všetci neodídu. Nebola som taká naivná, aby som verila, že tá bolesť je navždy preč. Presne som vedela ako sa budem potom cítiť. Presne tak ako pred rokom, akurát ešte asi stokrát horšie. Bolesť na mňa doľahne celou silou a ja sa nebudem vedieť ani pohnúť. Moje telo sa bude pomaly rozpadať na kúsočky. Aspoň, že mám už teraz Damiana. On mi určite pomôže, aby ma tá bolesť celú nerozožrala. Z rozmýšlania ma vytrhol Carlislov hlas.

„Bella, môžeš mi povedať niečo viac o tom štíte?“

Samozrejme, Carlisle a jeho túžba po ďalších a ďalších vedomostiach. No nevadilo mi to a tak som začala rozprávať o jeho výhodách a nevýhodách. Občas sa do debaty zapojil aj Damian, ale len výnimočne. Uprostred debaty nás vyrušil Felix.

„Damian, mohol by si na chvíločku, Aro niečo potrebuje.“

Damian sa najprv otočil ku mne, zľahka ma pobozkal na pery a zašepkal: „Láska, o chvíľu som späť.“

Potom sa otočil na Cullenovcov.

„Dávajte mi na ňu pozor, a nie, že jej ublížite.“ sykol.

„Ale my by sme jej nikdy...“ začala sa brániť Alice.

„Už ste to raz spravili a trvalo dosť dlho kým sa dala dokopy,“ nenávistne povedal Damian a odkráčal s Felixom preč.

Otočila som hlavu a zostala pozerať do siedmych prekvapených tvárí.

„Ale my sme ti skutočne nechceli nikdy ublížiť,“ plačlivo zašepkala Alice.

Nechcela som to teraz rozoberať a tak som obrátila tému. Spýtala som sa ako a kde teraz žijú. Chvíľu trvalo, kým sa znovu rozbehla debata. Postupne sa všetci uvoľnili a rozrozprávali, až na Edwarda. Ten tam len stál a v tvári mal ubolený výraz. Chcela som ho vymazať z jeho tváre. Nechcela som aby bol smutný. On mal byť šťastný. Neodišiel práve kvôli tomu odo mňa? Aby si mohol užívať a bol šťastný? Prečo potom ten výraz. Zo zamyslenia ma vytrhla Alice.

„Bella, preber sa. Chcem sa s tebou rozprávať.“

Až teraz som si uvedomila, že už som nejaký čas ticho.

„Ano?“

„Hej, ale niekde osamote.“

„Dobre. Poď za mnou,“ povedala som a vydala sa smerom k salóniku, ktorý patril k hlavnej sále. Väčšinou sa nepoužíval a tak som dúfala, že tam budeme sami.

V salóniku skutočne nikto nebol a ja som sa trochu začala báť. Vedela som, že Alice bude oveľa zvedavejšia ako ostatný a ja som ešte nebola rozhodnutá, či jej pravdivo odpoviem na všetky otázky. Pre istotu som cez ňu pretiahla štít. Jeden nikdy nevie. Zatvorila som dvere a otočila som sa k nej.

„O čom si sa chcela rozprávať?“

„Bella......

ZHRNUTIE

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Grazie mille Volterra - 18. kapitola: