Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Grazie mille Volterra - 15. kapitola

20.09.2009 (12:15) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2813×

15. kapitola

Alice

Sedeli sme v lietadle do Ríma a dohadovali sa, že si požičiame nejaké autá na cestu z Ríma do Volterry. Rose s Emmettom sa hádali, kto z nich dvoch bude šoférovať. Esme len nad nimi krútila hlavou. V tom prišla vízia. Jasper si asi všimol moje oči a tak mi len jemne stisol ruku. Keď vízia skončila zostala som prekvapená. Čím sme si toto zaslúžili? Otočila som sa na ostatných.

„Emmett, Rose, môžete sa na chvíľu prestať hádať?! Aj tak nebude šoférovať ani jeden z vás.“ skríkla som.

Ostatný sa na mňa prekvapene pozreli.

„A to už prečo?“ opýtal sa skľúčene Emmett.

Bože, on sa stále chová jak malé decko. Edward nepatrne prikývol na znak, že som mnou súhlasí.

„Pretože po nás Volturiovci niekoho poslali. Pôjdeme limuzínou.“

Chvíľu bolo ticho a potom sa všetci medzi sebou začali dohadovať, aký dôvod pre to Volturiovci mohli mať. Jediný, kto sa nepridal do konverzácie bol Carlisle. Vypadal ako keby nad niečím premýšlal. Mala som za to, že spomína na časy, keď býval vo Volterre. Pozrela som sa očkom na Edwarda a poslala som mu myšlienku. Carlisle spomína na Volterru? Mlčky prikývol.

O dvadsať minút sme pristáli v Ríme. V letiskovej hale na nás čakal upír z mojej vízie. Carlisle k nemu podišiel a podal mu ruku.

„Rád ťa znovu vidím Felix.“

„Aj ja teba Carlisle. Aro ma poslal, aby som vás vyzdvihol na letisku. Rád by sa po príchode s tebou porozprával.“

Carlisle nás všetkých predstavil a Felix si postupne s každým podal ruku. Ja s Jasperom sme stáli na konci. Keď podával ruku Jasperovi tak sa na neho zvláštne pozrel. Tak nejak bojovne. Pozrela som na Jaspera a ten sa na Felixa pozeral rovnako. Až keď Felix podišiel ku mne, pochopila som tie pohľady. Felix mal na svojom tele ešte viac stôp po zuboch ako Jasper. Bolo vidieť, že si už čo to prežil.

„Mali by sme ísť,“ povedal Felix a vybral sa smerom k východu.

Pred letiskom nás čakala samozrejme limuzína. Všetci  sme si sadli dozadu, až na Carlisla. Ten si sadol dopredu za Felixom. Určite sa s ním chcel rozprávať, veď sa nevideli cez dvesto rokov.

Cesta do Volterry trvala skoro dve hodiny. Celú cestu sme s Rose a Esme rozoberali ako sa učešeme a namaľujeme. Také tie typické babské rozhovory. Jasper s Emmettom sa rozprávali o nejakom futbalovom zápase čo nedávno videli. Len Edward bol ticho. Oči mal zatvorené a ja som si domyslela, že znovu myslí na Bellu. Chudák. Tak by ma potešilo, keby ju konečne našiel. Strašne som chcela, aby bol znovu šťastný.

Po príchode do sídla Volturiovcov, nás Felix zaviedol do miestnosti, ktorá mi pripomínala recepciu v luxusnom hoteli. Felix podišiel k nejakej upírke a priviedol ju k nám. Bola krásna, dokonca by som povedala, že sa krásou rovnala Rosalie.

„Toto je Heidi, ukáže vám vaše izby,“ predstavil ju a potom sa otočil na Carlisla.

„Keď sa dáš trochu do poriadku, prídi do Arovej pracovne, bude ťa tam čakať. Cestu si dúfam nezabudol.“

Carlisle sa usmial a prikývol. Heidi nás zaviedla do izieb. Každá dvojica mala vlastnú, akurát Edward bol vo svojej izbe sám. Znovu som si spomenula na Bellu. O čo by to bolo všetko krajšie, keby je Edward s ňou. Vošla som do našej izby a pustila sa do vybalovania. Po chvíli sa objavila stará známa vízia. Znovu sme stáli v hlavnej sále a Aro nám predstavoval nového člena. Ako obvykle som im nevidela do tváre. My sme mali v tvárach prekvapenie ako vždy v tejto vízii. Škoda, fakt som dúfala, že ak sa táto vízia objaví vo Volterre budem im vidieť do tváre. Neviem prečo, ale mala som z nej zvláštny pocit. Akoby nám ten nový člen Volturiovskej gardy mal zmeniť život. Život celej rodiny.

Bella

Do plesu zostávali štyri hodiny. Práve som odchádzala od Damiana. Doteraz sme tancovali. Vďaka Damianovi som sa už tancovania ani plesu vôbec nebála. Tešila som sa na tanec s Damianom aj na to, že spoznám nových ľudí – teda upírov. S úsmevom som sa blížila k mojej izbe. Pred izbou už čakala Jane s Heidi. Jane netrpezlivo podupkávala nohou. Keď ma zbadala hneď na mňa vyletela.

„Bella, kde si toľko? Ples je už o štyri hodiny a takto to nestihneme.“

Jááj tá zase vyšiluje. Veď máme preboha štyri hodiny. To čo chce robiť so mnou štyri hodiny? Pokrútila som hlavou a vošla do izby. Jane s Heidi išli za mnou.

„Tak aký máme plán?“ opýtala som sa ich.

„Ty sa choď osprchovať a my tu zatiaľ všetko pripravíme.“

Vošla som do kúpeľne a pustila si horúcu vodu. Potrebovala som sa trochu uvoľniť. Tá Jane mi niekedy neskutočne lezie na nervy. Keď som po pol hodine vyšla zo sprchy Jane s Heidi už boli oblečené a namaľované. Teda tie sú rýchle. Potom fakt nechápem čo so mnou chcú robiť tak dlho.

„No hurá, už som si myslela, že odtiaľ ani nevyjdeš,“ hysterčila Jane a hnala ma k toaletnému stolíku.

Poslušne som si sadla a čakala čo sa bude diať. Až teraz som si všimla, že je zrkadlo zakryté plachtou. Otočila som sa k Heidi a chcela sa opýtať, čo to má znamenať. Ale asi pochopila čo sa chcem spýtať lebo povedala.

„Chceme aby to bolo prekvapenie, aby si sa uvidela, až keď to bude celé hotové.“

Videla som na nej, že nemá cenu sa s ňou hádať a tak som sa naspäť obrátila k zakrytému zrkadlu. Jane mi začala fénovať vlasy. Keďže som sa nevidela v zrkadle, nemala som čo robiť. Tak som len zatvorila oči a spomínala na čas strávený s Damianom. Po nejakom čase ma prebral hlas Heidi.

„Bella, mohla by si otvoriť oči? Chcela by som ťa namaľovať.“

Neochotne som otvorila oči a nechala Heidi, nech sa vybúri. Tentokrát som aspoň vnímala čo robí. Na tvár mi naniesla make-up, potom púder a farbu na líčka. Tak tú ozaj potrebujem, aspoň nebudem vyzerať tak upírsky. Ešte mi naniesla na viečka očí niekoľko tieňov, linku, maskaru a nakoniec mi na pery naniesla rúž s leskom. Keď bola hotová, s Jane mi pomohli obliecť sa do šiat. Obula som si nové strieborné lodičky. Mali asi tak desať centimetrový opätok. Dúfam, že sa na nich nezabijem. Počkať, ja sa zabiť nemôžem. Tak, ale strápniť sa môžem. Potom mi Jane podala čiernu zamatovú krabičku.

„To je darček od Ara,“ povedala.

Otvorila som krabičku. Bol v nej prívesok so znakom Volturiovcov. Avšak iný ako ten čo sme nosili všetci. Tento bol z bieleho zlata, menší a dookola boli malé diamanty. Zavesený bol na zvláštne prepletanej retiazke. Bol nádherný.

„Vieš Bella, Aro chcel, aby si mala na plese znak Volturiovcov. Avšak ten, ktorý bežne nosíme sa k šatám absolútne nehodil. Tak som Arovi vysvetlila o čo ide, popísala mu tvoje šaty a on mi dal dnes túto krabičku. Ako vidím, presne sa trafil,“ povedala Jane a pripla mi retiazku na krk. Heidi doniesla nejakú ďalšiu krabičku. Podala mi ju so slovami:

„Toto patrí do zbierky šperkov Volturiovcov. Kedže už patríš do rodiny, môžeš si ich požičiavať podľa potreby. Niekedy ťa zavediem do miestnosti, kde ich všetky nájdeš.

Vnútri boli jednoduché náušnice a náramok. Každá náušnica sa skladala len z jedného diamantu veľkosti lieskového oriešku, ktorý bol osadený v bielom zlate. Náramok bol jednoduchý, niekoľko platničiek za sebou a v každej bol maličký diamant. Heidi mi pripla náušnice aj náramok. Jane sa zatiaľ niekam vyparila. Keď sa vrátila v rukách niesla obrovské zrkadlo a ja som sa konečne na seba mohla pozrieť.

Wau, wau, wau. Nemôžem uveriť, že tá prenádherná, neskutočne dokonalá bytosť v zrkadle som ja. Vedela som, že upírstvo mi pridalo na kráse, ale toto som nečakala. Teraz sa mi aj krása Rosalie zdala fádna oproti bytosti, čo sa na mňa pozerala zo zrkadla. Táto bytosť mala vlasy vyčesané do hora a vzadu jej kučery padali až k pásu. Tmavomodré tiene s nádychom striebra dodávali zlatohnedým očiam neskutočný lesk. Vďaka farbe na líčkach vôbec nevyzerala ako upír. Šaty už len zvýraznili celkový dojem.

Kým som sa pozerala do zkradla niekto zaklopal. Jane otvorila dvere. Otočila som sa aby som zistila, kto to je. Vo dverách stál Damian. Heidi s Jane odišli so slovami, že nás počkajú v sále. Nemohla som sa na Damiana vynadívať. Vyzeral fantasticky. Čierny oblek, čierna košela a strieborná kravata. To všetko na ňom vyzeralo úžasne. Vlasy mal rozpustené a začesané dozadu. Zopár pramienkov mu však neposlušne padalo do tváre. Pozeral sa mi do očí a pomalým krokom podišiel ku mne.

„Vyzeráš ako anjel,“ hlesol.

Vtedy som bola vďačná, že som upír a nemôžem sa červenať. Inak by som už bola ako rak. Stále som mu hľadela do očí a vtedy ma oslepila pravda. Tak jednoduchá, tak neskutočná. Nikdy som si nemyslela, že sa to znovu stane. Ale bolo to tu a ja som to musela zo seba dostať.

„Milujem ťa,“ zašepkala som.

Za ten výraz, ktorý som po tomto vyhlásení videla v Damianovej tvári, by som dala aj svoj život. Bol to výraz absolútneho šťastia. Vzal ma do náručia a jemne ma pobozkal na čelo.

„Aj ja ťa milujem. Viac ako by som si kedy pomyslel, že je možné.“

V tej chvíli som sa konečne po dlhom čase cítila šťastná. Ubehlo pár minút a Damian sa odtiahol. Prečo to robí? Chcela som si ešte užívať ten fantastický pocit. Pozrela som sa na neho s otázkou v očiach.

„Mali by sme ísť. Už na nás všetci čakajú,“ povedal.

Mlčky som prikývla a my sme sa ruka v ruke vybrali smerom k hlavnej sále. Vtedy som si myslela, že už bude všetko dobré a ja strávim kľudnú, láskou naplnenú večnosť spolu s Damianom. Ani som netušila, ako veľmi som sa mýlila.

Zhrnutie

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Grazie mille Volterra - 15. kapitola: