Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zlatokopka - 15. kapitola

17.09.2013 (16:45) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 18× • zobrazeno 1859×

15. kapitola

„Princezná, je najvyšší čas. Starý otec nás už čaká,“ zakričal som z chodby, kde som pod schodami čakal na tú malú nezbednicu. Z poschodia sa ozvalo mrmlanie a potom žalostný ston.

„Teta Alice, už ma nechaj, lebo otecko ma tu nechá a odíde k dedkovi Charliemu bezo mňa,“ prosila moja dcérka Alice. Cez myšlienky mojej sestry som videl, ako sa Bethie ošíva a snaží sa čo najskôr dostať z izby.

„Už len minútku,“ preniesla pokojne Alice. „Fajn. Hotovo. A teraz môžeš pokojne ísť,“ prehovorila vzápätí, keď sa jej do neposlušných vláskov mojej dcérky podarilo dostať ozdobnú mašličku. Hneď na to sa ozval dupot. Mal som čo robiť, aby som to malé šidlo zachytil skôr, ako sa rozleskla pod schodami.

„Chceš dedka Charlieho prekvapiť sádrou na nohe?“ spýtal som sa káravo, aby som tak Bethie upozornil na fakt, že jej lietanie po dome stále neschvaľujem. Neviem, ako to robila, ale čím bola staršia, tým sa u nej viac prejavovala upíria stránka.

Neraz som ju musel krotiť, keď sa hnala za Emmettom a Jasperom do lesa. Ako dieťa nemala zábrany a čím ďalej, tým viac sa chovala ako upír. Napokon ju uzemnili naše dlhé debaty o tom, že ak si nezačne dávať pozor, môže sa rozlúčiť s tým, že sa bude stýkať s ľuďmi. Bethie sa vtedy zľakla, že už ju viac nevezmem za dedkom Charliem, a tak si dala povedať. Prekvapivo to bol jediný človek, na ktorom jej v poslednej dobe záležalo. Netrápili ju deti v škôlke. Charlie teraz zaujal v jej živote dôležité miesto. Myslím, že si Bethie vynahrádzala neprítomnosť matky práve starým otcom. Akoby v jeho prítomnosti bola bližšie svojej mame.

„Myslím, že by to dedkovi nevadilo. Len by to trošku zavadzalo, keby sme spolu šli na ryby,“ ohradila sa Bethie a zamyslene si podoprela bradu jedným prštekom. „Neviem, či má dedko Charlie dosť sily, aby ma niesol ten veľký kus k jazeru na rukách a pri tom vláčil ešte aj udice,“ vyšlo z nej napokon. Áno, Charlie mal teraz novú spoločníčku na rybárčenie. Keď prvýkrát vzal Bethie na ryby, malá prišla domov celá rozžiarená a nedokázala prestať básniť o tom, ako sa dedkovi podarilo vyloviť velikánsku šťuku a ako mu pri tom pomáhala.

„Tak mu to nebudeme komplikovať,“ odpovedal som a navliekol Bethie bundičku a čiapku. Vonku bola jar v plnom prúde, ale ešte stále bolo trochu chladno. Zazubila sa na mňa a prikývla. Nahlas som si oddýchol a konečne sme vyrazili na našu pravidelnú návštevu za Charliem.

Odkedy sme sa presťahovali do Forks, uplynuli už štyri mesiace. U nikoho z miestnych obyvateľov to nevzbudilo žiadne podozrenie. Po meste sa dokonca pošuškávalo, že doktorovej žene sa tu tak páčilo, že sme sa rozhodli vrátiť. Našťastie ľudia zabudli na to, čo sa udialo medzi mnou a Bellou a za akých okolností sme vlastne opustili toto miesto.
Carlisle sa vrátil k práci v nemocnici, Esme a ja sme sa venovali svojej firme a moji súrodenci nastúpili na vysokú školu v Seattly. Museli si vybrať tú, ktorá sa nachádza na opačnom konci mesta. Nechcel som, aby sa dostali do styku s Bellou skôr, ako to je vhodné.

Ešte som ani poriadne nezaparkoval na Charlieho príjazdovej ceste, keď si tá malá jašterička odopla svoj pás a už aj vyskakovala z auta von.

„Kroť sa!“ stihol som za ňou zakričať, vypol som motor a vystúpil. Tá malá nezbednica síce pribrzdila, ale miesto toho, aby sa upokojila, ladne sa otočila a poslala mi úškrn. Ja ti dám, pomyslel som si a pomalým krokom som sa vybral za ňou.

„Dedko Charlie, otvor,“ klopala na dvere Bethie malou pästičkou. Počul som pomalé Charlieho kroky. V mysly sa smial, aká je jeho vnučka nedočkavá a neposedná. Chcel ju trochu ponaťahovať, a tak sa k dverám nehrnul.

„Kto sa to sem valí a nedá mi spať,“ nahnevane si stále spoza dverí doťahova tú jašteričku.

„To som ja, Bethie, dedko. Otvor. Prišla som ťa pozrieť,“ odpovedala mu moja dcérka v hlase bolo počuť naliehanie.

„Bethie? Aká Bethie? Nespomínam si, že by som nejakú Bethie poznal,“ ozvalo sa za dverami. Bethie zdvihla prekvapený pohľad a uprela ho mojim smerom. Hneď na to nechápavo pomykala ramenami.

„Dedko Charlie, to nie je vtipné. Som Bethie Cullenová, tvoja vnučka. Tvoja Bethie,“ už pomaly vzlykala. Našťastie skôr ako sa mohla naplno rozplakať, dvere na dome sa prudko otvorili a v nich sa objavil Charlie s roztiahnutými rukami, pripravený na objatie od svojho pokladu.

„Moja Bethie,“ zašepkal, keď malú stískal v náručí. Neubránil som sa úsmevu, keď som tých dvoch videl spolu. Bolo tak krásne dívať sa na to a pri tom tak smutné. Aké by všetko bolo jednoduchšie, keby sa život so mnou takto nezahral.

„Ahoj Charlie,“ pozdravil som svojho svokra a zatvoril za nami dvere.

Charlie:

„Ahoj,“ odvetil som a stisol Edwardovi ruku. Sklonil som sa k tej malej nezbednici a nemohol sa vynadívať. Bola taká neskutočne prekrásna, že mi pohľad na ňu bral dych. Vzal som Bethie za ruku a viedol som oboch do obývačky, kde sme sa spolu usadili.

„Tak čo, princezná, čo máš nové?“ spýtal som sa jej s úsmevom, ktorý mi hneď oplatila.

„Ach, dedko. Vieš, že si ma vážne vyľakal?“ preriekla nahnevane a vyčítavo sa na mňa pozrela.

„Zlatíčko, robil som si len žarty,“ pohladil som ju po vláskoch a dúfal, že moje ospravedlnenie prijme. V takýchto chvíľach mi tak veľmi pripomínala Bellu. Či už v malom veku, alebo i v tom neskoršom. Vždy sa našlo niečo, čo mi musela vytknúť a Bethie nebola iná. Správala sa presne ako jej matka.

Spomenul som si na ten deň, keď mi Edward prvýkrát priniesol ukázať moju vnučku.

Bol som celý deň nervózny. Pár hodín pred ich príchodom som stál pred skriňou a premýšľal, čo si oblečiem, aby som na svoju vnučku urobil dojem. V tom momente som si vôbec neuvedomoval, že to je malé dieťa a dojem určite neurobia šaty, ale moja nervozita spôsobila, že som sa správal pochabo.

Keď sa potom o pár hodín ozval zvonec a ja som k dverám kráčal len v rifliach a obyčajnej flanelovej košeli, prepadli ma myšlienky, čo som si predsa len nemal vziať niečo formálnejšie. Našťastie už nebol čas na to, aby som zo seba urobil nafinteného blbca. Otvoril som dvere a pred nimi stál Edward. Po jeho zbežnom prehliadnutí som zistil, že je tiež oblečený len v rifliach a košeli, a tak som si mohol spokojne vydýchnuť.

Po tom, čo sme sa zvítali, som si všimol, že sa za ním niekto krčí. Ten niekto bola moja prekrásna vnučka, kvôli ktorej som bol tak rozhodený. Ako sa ale ukázalo, ona na tom nebola inak. Chúlila sa Edwardovi za chrbtom a len nesmelo spoza neho vykúkala.

„Koho, že to tu máme?“ spýtal som sa a čupol si vo dverách. „Hm, ty budeš asi Bethie, však?“ Dievčatko s dlhými zapletenými vrkočmi na mňa vyvalilo veľké hnedé očká. Belline očká. Držala sa Edwardovej nohavice a nemienila spoza neho vyjsť. Nevedel som, ako sa s ňou rozprávať a či sa ma nebude báť. Našťastie do toho vkročil Edward a vytiahol malú spoza jeho chrbta.

„No tak Bethie, snáď sa teraz nebudeš hanbiť?“ prihovoril sa jej otec.

Malá však zostala stáť tesne natisnutá k jeho boku. Pohliadol som smerom hore a hľadal u Edwarda pomoc. Ten si vzdychol a pokrútil hlavou, ale hneď na to si čupol k nám a pohladkal Bethie po líci.

„Princeznička, tento milý ujo je tvoj dedko Charlie. Jeho sa nemusíš obávať. Neublíži ti,“ dohováral jej. Prekvapene som sa na nich pozeral a nechápal, prečo ju práve o tomto uisťuje. Veď bolo predsa nad slnko jasnejšie, že by som jej neublížil. Hádam sa jej len niečo nestalo a ona má strach z ľudí. Už som sa chystal, že sa Edwarda na to spýtam, keď ku mne zdvihol zrak, pokrútil hlavou a perami naznačil: „Len sa hanbí.“

To, že sa cíti nesvoja, bola jasné. Zrak upierala do zeme, neposedne si popoťahovala vrkôčmi a vrtela zadočkom zo strany na stranu, až sa jej rozhojdala suknička.

Od toho dňa už prešiel nejaký ten piatok a ja som zistil, že moje počiatočné obavy boli zbytočné. To malé šidlo stratilo zábrany hneď nasledujúcu návštevu a ja sa neprestanem nikdy nad ňou podivovať.

„Dedko Charlie, čo to pre mňa máš?“ spýtala sa tá malá jašterička a očkami kmitala všade naokolo. Asi hľadala darček, ktorý som si pre ňu nachystal.

„No,“ začal som zdráhavo, ale úsmevu som sa brániť nedokázal. „Vážne som ti povedal, že pre teba niečo mám?“ vykrúcal som sa.

„Áno,“ ohradila sa. „A vieš, že ja som veľmi zvedavá. Takže, kde to máš schované?“ spýtala sa a zoskočila z gauča. Tá malá jašterička nedokázala obsedieť ani minútku. Divím sa, že dokázala pár sekúnd sedieť. Pozorovali sme ju spolu s Edwardom, ako nakúka za kreslo a pri tom si sústredene hryzie do pery.

„Zima,“ prehodil som a spokojne som sa uvelebil na gauči. Bethie ku mne strelila prekvapeným pohľadom, ale nevzdávala sa. Prebehla k stolíku, na ktorom trónil starý televízor a zohla sa, aby skontrolovala priestor pod ním. Mal som čo robiť, aby som nevyprskol smiechom.

„Zima,“ preniesom som opäť a pohodil ramenami.
Bethie sa vystrela, prštek si strčila do úst a sústredene ho hryzkala.

„Hm...“ vydýchla po chvíli a precupitala k Edwardovi. Postála pred ním, sklopila zrak a vzápätí naňho pozrela spod privretých mihalníc. Páni, to dievča vie, ako použiť ženské zbrane.

„Ocko?“ šepla a my s Edwardom sme zalapali po dychu.

„No...“ začal Edward a ospravedlňujúco po mne pozrel. To nie! Skríkol som v duchu a prepaľoval ho nenávistným pohľadom. Ten mäkkýš jej to hádam nechce vykecať!

„Edward!“ zahriakol som ho a dúfal, že sa nedá ovplyvniť. Jasné, že Edward vedel, čo pre svoju vnučku mám. Preberal som to s ním už pred dvoma dňami, keď som mu zavolal zo Seattlu, kde som práve na tú vec konečne narazil. Kompletná výbava pre mladých rybárov. Hotový skvost. Najnovší model, ktorý obsahoval všetko, čo mladý rybár potrebuje. Bol som z toho taký nadšený, že som mu nevedel odolať. Predstava, že moja jediná vnučka so mnou zdieľa môj koníček ma natoľko potešila, že som jej ho hneď musel kúpiť. Keď som si tú malú jašteričku predstavil, ako sa mordovala s veľkou udicou, ktorú som jej požičiaval, ma vždy rozosmiala. Teraz bude mať svoj prút, ktorý jej padne ako uliaty. K tomu svoju stoličku a malý kufrík obsahujúci všetko potrebné.

„Vlastne... Ja by som už mal ísť,“ vykoktal zo seba Edward a rýchlo sa postavil. V duchu som si vydýchol a pousmial sa naňho. Niekedy som vážne obdivoval tú jeho schopnosť odolať pohľadu tej malej nezbedy. Sám som s tým mal nemalé problémy.

Napodobnil som Edwarda a tiež som sa postavil, s úmyslom odprevadiť ho k dverám a Bethie ešte chvíľu potrápiť. Tá si trucovito založila ručičky na prsiach a odula pusinku.

„Tak poď,“ vystrel som k nej ruku. „Odprevadíme ocka a potom sa po tom darčeku poobzeráme,“ chlácholil som ju. Bethie po mne pozrela podozrievavým pohľadom, ale vzápätí na to sa usmiala, strčila svoju drobnú rúčku do mojej a už aj ma ťahala k dverám.

„Ahoj, ocko,“ vyprevádzala Edwarda skôr ako k nám vôbec stihol prísť a dobre, že ho nevystrčila von z dverí. Edward nad ňou len pokrútil hlavou, potriasol mi pravicou a zaželal veľa šťastia.

„Ahoj, princezná,“ čupol si k Bethie a vtisol jej bozk do vlasov. „A netráp príliš dedka Charlieho, lebo ti zatrhnem výlety,“ karhal ju so zdvihnutým ukazovákom.

„Budem dobrá,“ odpovedala mu Bethie v objatí.

„Fajn, tak sa tu majte. Prídem po ňu zajtra po obede. To už budete doma, nie?“ otočil sa ešte vo dverách ku mne. Prikývol som mu a s tichým „Ahoj“ za ním zatvoril dvere.

„Tak,“ prehovoril som k tej nezbednici. „Ideme pohľadať poklad!“ Bethie nadšene poskočila a zavískala. Ani som si to neuvedomil a už ma s veselým smiechom ťahala späť dovnútra domu.

Edward:

Po tom, čo sa dvere Charlieho domu za mnou zavreli, som ešte hodnú chvíľu postával na jeho prahu. Až keď som začul Bethieno spokojné - „Dedko Charlie, to je nádhera. To je len moje? Oh, ďakujem. Ďakujem.“ - som mohol i ja spokojne odísť. Charlie mal pre Bethie na zajtra program. Chcel ju vziať k rieke na celé dopoludnie a stráviť s ňou rybačku. Nemal som nič proti. Bethie až príliš nadšene zdieľala jeho koníček, až som sa tomu sám divil.

A ja som mal tiež svoj plán. A tak som sadol do auta a vydal sa do Seattlu za Bellou.

Toto nebola moja prvá návšteva. Po tom, čo sme sa presťahovali do Forks, som v Seattly trávil dosť času. Pozoroval som Bellu z diaľky. Poznal som celý jej harmonogram. Celé dni trávila v škole. Jej program pozostával z prednášok, návštevy knižnice a občasných vychádzok s jej spolubývajúcou, Cry Edwinovou, ktorá na rozdiel od Belly študovala psychológiu.

Bella sa venovala literatúre a písala do školských novín, ktoré sa od toho dňa, čo tam nastúpila, stali týždenníkom, ktorý sme pravidelne odoberali. Jej články boli veľmi dobré, často ma pobavili, ale tiež som v nich spoznával Bellu ako takú. Tá dnešná sa od tej, ktorú som spoznal v minulosti značne líšila. Akoby postupne dospievala. Každý jeden odsek akoby mi poskytoval náhľad do jej uzatvorenej mysle. Hoci písala o udalostiach súvisiacich so školou, vždy v nich bolo niečo z nej samotnej.

Práve som zachádzal k areálu jej školy, keď mi zavibroval vo vrecku bundy mobil. Sms od Alice.

Bella je na námestí na jarmoku.

Pousmial som sa a v duchu ďakoval Alice, keď mobil zavibroval znovu.

Nemáš za čo, braček. Mňa to potešilo viac ako teba.

Vedel som, že Alice má stále problémy s víziami, ktoré sa týkali Belly. Nestávalo sa často, že by sa jej nejaká vynorila, a tak som vedel pochopiť, čo ju potešilo. Nevedeli sme si vysvetliť, ako je možné, že vízie o Belle sa zrazu objavujú častejšie. Alice to pripisovala rôznym veciam. Vraj to mohlo byť tým, že sme jej teraz tak blízko. Alebo je možné i to, že Bella sa mení a otvára. Tým k sebe púšťa Alice. Nerobil som si nádeje, že je to dobré znamenie aj pre mňa. Vedel som, že ja jej myšlienky nezačujem. Ale možno tým, že Alice dovolí vzhliadnuť jej budúcnosť, možno mňa pustí do svojej duše. Povzdychol som si, otočil som auto a vydal som sa k Seattlskému námestiu.

O pár minút som parkoval pri miestnom obchodnom dome, odkiaľ to bol len skok na námestie. Všade naokolo bolo množstvo ľudí, ktorí sa dobre bavili. Nadšené rozhovory bolo počuť z každého kúta. Smiech sa ozíval celým námestím a radostné pokrikovanie detí bolo skoro nákazlivé. Vybral som sa s rukami zastrčenými do vreciek bundy bočnou uličkou a na tvári mi poihrával úsmev. Predieral som sa skupinkami ľudí postávajúcimi všade, kam sa človek len pozrel. Nasával som tú príjemnú atmosféru a okolité vône.

Ani som si neuvedomil, že v nich hľadám tú jedinú. Tú pre mňa tak špecifickú, ktorú som ani za tie roky nedokázal dostať z hlavy. Eliminoval som jednotlivé vône, keď to ako úderom blesku prišlo. V nose ma zapálilo a rozdúchalo ten príjemný pocit. Vôňa, tak lákavá, že pred rokmi vo mne dokázala prebudiť netvora, mi pohladila útroby. Vôňa, ktorá sa mi tak nápadne denne pripomínala v podobe mojej dcéry. Vôňa, ktorá i dnes zapríčinila, že sa mi podlomili kolená a ja som sa musel oprieť o stánok, pri ktorom som stál.

Zapátral som pohľadom okolo seba a mysľou som sa napojil do všetkých hláv naokolo, aby som vzápätí narazil na tvár, ktorá - keby som mohol večer ľahýnať do postele za účelom spánku - by bola predmetom mojich nočných mor.

Bella stála pred stánkom s občerstvením spolu so svojou spolubývajúcou, ktorá si ju doberala. Nezachytil som rozhovor, ktorý spolu viedli, pretože ma zaujala jej prekrásna tvár. Pamätal som si každý jej kúsok, každú i tú nepatrnú vrásku, ktorá sa jej objavila, keď nad niečím urputne premýšľala, alebo sa veselo smiala. Cez myseľ jej priateľky, som sa díval do tých nádherných čokoládových tôní, ktoré ma zajali a nechceli pustiť. Sledoval som jej hruď, ako sa zdvíha pri každom nadýchnutí. Ako nepatrne sa zachvela, keď reagovala na chladný vzduch, ktorý sa dostal do jej vnútra. Pozoroval som obláčik hmly, ktorý sa jej vytvoril pred tvárou, keď sa jej horúci dych zmiešal s chladným okolím. Vnímal som nepatrný úsmev, ktorým sa podvihli jej pery, keď reagovala na priateľkine slová. To všetko som videl a zároveň zatúžil, aby to bol môj zrak, ktorý sa na ňu upiera.

V závisti som sa odpútal od mysle jej spolubývajúcej a vlastnými očami sledoval jej postavu. Stála mi chrbtom, na druhej strane námestia, ale vďaka mojej podstate som si pripadal, že stojím tesne za ňou. Že môžem zaboriť svoju tvár do žiarivým mahagónových kaderí, ktoré sa jej stáčali okolo hlavy. Že pocítim na tvári jemnosť a vôňu jej vlasov. Že rukami prejdem po siluete jej tela a vsiaknem teplo, ktoré z nej vyžaruje. A potom zhorím na popol, omámený jej prítomnosťou.

Predstavoval som si, že sa otočí, usmeje sa na mňa úsmevom, ktorý bude patriť len mne a potom sa schúli v mojom náručí, aby sme spojení v objatí zabudli na všetko zlé, čo sa medzi nami stalo. Budeme si šepkať slová plné ospravedlnenia a ľútosti nad tým, že sme sa nechali pohltiť tým zlom. Že sme boli tak slabí, aby sme bojovali s osudom a postavili sa mu tvárou v tvár. Že odteraz nájdeme v sebe tú silu, ktorá nás vždy spájala a že nás už nič a nikto na tomto svete nerozdelí.

Pohltený do svojich myšlienok a predstáv som si ani neuvedomil, že Bella sa obracia okolo seba. Pátra pohľadom po celom námestí. Je možné, že ma mohla vycítiť? Že pocítila môj pohľad a tiché prosby, ktoré som k nej posielal?

Zbabelo som cúvol do tieňa stánku a skryl sa tak pred jej pohľadom, ktorý by stačil na to, aby som sa celý rozpadol. Nemohol som sa jej ukázať.

Ešte nieje ten správny čas.

„Ideme domov!“ doniesol sa ku mne jej prekrásny hlas. Ani naliehanie jej priateľky ju nepresvedčilo, aby zmenila rozhodnutie. Vykukol som zo svojho úkrytu a zachytil som jej miznúci chrbát. Nemohol som ju nechať len tak odísť. Potreboval som sa presvedčiť, že sa v bezpečí dostane domov. Aj keď nehrozilo, že by sa jej niečo mohlo stať, aj tak som šiel pomalým krokom za nimi a schovával sa za riedkymi skupinkami ľudí, ktorí stále postávali v hlúčikoch v okolí námestia.

Keď prechádzali cez park, ktorý patril k internátnemu komlexu, okolité stromy mi poskytli dostatočný úkryt a možnosť dostať sa k nej bližšie. Neuvažoval som a vyhupol som sa do vysokých stromov. Nečujne som sa dostal až tesne nad ne a spokojne som nasal vôňu, ktorá sa ku mne s jemným vánkom dostala. Blažene som zavrčal a potláčal potrebu zoskočiť zo stromu a stisnúť ju v náručí.

Celú cestu parkom sa Bella okolo seba otáčala. Mal som pocit, že o mne vie a už len preto som sa jej nemohol ukázať. Stále som si opakoval, že ešte nieje ten správny čas.

Keď mi zmizla za zatvorenými dverami budovy, kde bývala, pocítil som bolesť. Znova prišla a neúprosne si so sebou niesla stratu.

Od toho dňa som až príliš úpenlivo vyhľadával jej prítomnosť. Prenasledoval som ju každý deň do školy, pohľadom som ju odprevádzal do knižnice. Každú noc som sedel na najvyššom strome v parku, aby som mohol hľadieť cez okno do jej izby a strážiť jej spánok.

A každým dňom to bolo ťažšie a ťažšie.

Nie raz som sa pristihol pred dverami jej domu, ako siaham na kľučku a túžim vybehnúť tých pár schodov, aby som mohol zaklopať na jej dvere. No vždy som sa zarazil, cúvol a vrátil sa do bezpečnej vzdialenosti. 

Ešte nie je ten správny čas.

Najhoršie to bolo jedného rána, kedy Bella meškala do školy. Zaspala a chaoticky sa ponáhľala ulicami, aby stihla aspoň časť prednášky. Vtedy som stál v tieni budovy a pozorne sledoval jej kroky. Keď sa zastavila uprostred schodiska a ztuhla v pohybe, sám som prestal dýchať. Napäto s rukami zarazenými do vreciek som bojoval sám so sebou, aby som nevystúpil z tieňa a neukázal sa jej.

Počul som ako zrýchlene dýcha a videl som, ako sa jej na čele objavili malé kvapôčky potu. Zostal som stáť ako socha neschopný schovať sa, ani vyjsť na svetlo. Keď sa jej zrak zastavil na mne, počul som, ako sa jej srdce rozbúchalo. Áno, som to ja. Áno, čakám tu na teba. Áno, potrebujem ťa a bude o teba bojovať. Chcelo sa mi toto všetko vykríknuť, no miesto toho som stál bez pohybu a neschopný slova.

Prebudilo ma až jej nesúhlasné pokrútenie hlavou. Potom už nasledoval len útek dovnútra budovy.

No nevzdával som sa. Musím nájsť spôsob, ako jej dať vedieť, že som nablízku, bez toho, aby som sa jej ukázal. Potrebujem vedieť a pripraviť sa na jej reakciu. Možnosť sa mi ukázala ešte v ten deň. 

Bella mala problémy s notebookom, a tak som sa chytil šance a behom pár minút boli na jej účte peniaze na nový prístroj. Áno, mohol som jej hneď nejaký super počítač kúpiť, ale potreba zostať utajený, bola silnejšia.
Keď na ďalší deň vychádzala z banky s peniazmi na nový notebook, začul som tiché ďakujem. Vedel som, že ona vie a ten pocit ma zalial teplom. Pohľadom som ju pohladil po tvári a ona sa príjemne usmiala. Ona vie, že ja viem.

Obrátil som sa a okráčal som k autu, kde som nasadol a vybral sa domov za Bethie.
Vo vrecku ma zapálil list, ktorý som tam už pár dní nosil. Bol to list, ktorý svojej matke poslala jej dcéra. Nemal som ešte odvahu jej ho odovzdať. Nemal som odvahu postaviť sa jej tvárou v tvár. Postál som na okraji cesty, vypol motor a zatvoril oči. Pred pravdou, pred sebou.

Myšlienkami som zablúdil k dňu, kedy som musel s pravdou von.

Boli sme opäť u Charlie a spolu so mnou tu bola Bethie a Alice. Charlie sa rozhodol, že Bethie pripraví obed vonku. Bol krásny deň. Slnko síce nesvietilo, ale bolo príjemne teplo. Vytiahol gril a piekol na ňom mäso. Postával som pri ňom a pozoroval som Bethie, ktorá pobehovala v bledomodrých šatôčkach po Charlieho záhrade a Alice ju naháňala. Veselo sa spolu smiali a tým smiechom nakazili aj mňa a Charlieho. Ukazoval na Bethie ako preskakuje zvalený strom, aby sa vyhla Alice, ktorá jej bola v pätách. Po chvíli sa zarazil a jeho myšlienky sa stočili úplne iným smerom. Videl Bellu, ako skočila presne tak isto cez strom, v rezervácii La Push dolu v zálive. Pozrel som naňho a uvidel slzy, ktoré sa mu zaleskli v očiach.

„Čo budeme robiť, keď Bella príde na prázdniny domov?“ preniesol tak ticho, že to skôr znelo ako zmučený povzdych, než ako otázka. Zahľadel som sa smerom k dievčatám a tak isto potichu som preniesol: „Neviem, Charlie.“

Pohľadom stále upretým na Bethie, ale už o moc rozhodnejšie vyhlásil: „Nechcem o ne prísť. Ani o jednu!“

Vedel som presne, čo tým myslí. Keď Bella príde domov, už nebudem mocť nosiť Bethie k Charliemu. Je to príliš nebezpečné, hlavne keď ani jedna netuší, čo pre nimi skrývame.

Charlie sa smutne povzdychol, prevrátil mäso na grile a posadil sa k stolu.

„Mali by sme jej to povedať.“ Jeho hlas bol pevný a mňa z jeho slov zamrazilo na chrbte. Nemôžem Belle povedať, že k jej otcovi chodím spolu s Bethie. Nemôžem jej povedať, že som zasa zasiahol do jej života i keď ona o tom nevie.

„Charlie, nie som si istý. Nezdá sa mi... Ešte nie je vhodná doba. Bella by s tým...“

„Nie Belle,“ skočil mi do rečí. „Bethie.“ Pozrel som naňho a zazrel ten sklesnutý pohľad, ktorý sa mi zjavil v tvári. Nechcel som, aby Charlie trpel. Nechcel som, aby trpela moja dcéra. Nechcel som trpieť sám. Ale všetko bolo tak zložité. Ak budeme mlčať, bude trpieť Charlie. Hoci bude mať doma dcéru, vnučku mesiace neuvidí. Ak Bethie povieme, že príde jej matka... Bethie bude bolieť, keď ju jej matka vedome druhýkrát odvrhne. A ja? Ja budem trpieť s ňou.

„Charlie?“ prisadol som si k nemu, sklonil som sa a oprel si paže o kolená. „Nechci odo mňa, aby som Bethie povedal, že jej matka sem príde a že bude bývať pár mesiacov len kúsok od nej. Ja...“ Zdvihol som zrak od zeme a stretol som sa s pohľadom mojej dcéry. Zastavila sa v naháňaní a dívala sa mi priamo do očí. Zachytil som v jej mysli, že pochytila moje slová.

„Ach, nie,“ šepol som a sklonil som tvár do dlaní. V tom momente Bethie stála pri mne a odťahovala mi ruky z tváre.

„Príde moja mamička?“ spýtala sa s tichým hláskom. Díval som sa do jej tváre a nadával si za svoju neopatrnosť.

„Tak príde moja mamička?“ zopakovala už dôraznejšie. Netušil som, čo vidí v mojej tvári, ale rozhodne sa jej to nepáčilo. Otočila sa na Charlieho a položila mu presne tú istú otázku. Charlie nemal toľko sily, ako ja, no tentokrát bol silnejší. To, na čo som ja nestačil, jej vysvetlil.

„Áno, Bethie, tvoja mamička už čoskoro príde práve sem ku mne.“ Díval som sa do tej malej tváričky, na ktorej sa v jeden okamih zjavili rôzne pocity. Najskôr to bolo prekvapenie, potom nesmierna radosť, ktorú vzápätí na to vystriedal strach. Pomalými krokmi začala od nás cúvať, až ju zastavila stolička, na ktorú sa zosunula.

„Moja mamička,“ šepla a neveriacky pozerala na nás všetkých. „Moja mamička príde sem.“ Zrazu vyskočila na rovné nohy.

„Musím...“ Priskočila k Alice, ktorá medzitým prišla až k nám a zaťahala ju za ruku. „Musíme ísť na nákupy, teta Alice. Musím si kúpiť nové šaty. Tieto...“ strelila pohľadom na svoje šaty, na ktorých bola malá škvrna od zeme a začala si ich rýchlo oprašovať. „Tieto sú špinavé. A musím...“chŕlila ďalej. „Musím mamičke kúpiť nejaký darček. Čo má mamička rada? Čo ju poteší?“ otočila hlávku smerom k Charliemu a pýtala si odpoveď.

„Ja... Neviem,“ prehovoril zaskočený Charlie.

„Nie, to nestačí. To by nestačilo. Musím... Niečo jej nakreslím. Nakreslím jej všetko, čo som zažila, kým som na ňu čakala. Kým som čakala, kedy ma príde pozrieť. Ja...“ Skočil som k Bethie, ktorej sa pri posledných slovách očká začali lesknúť slzami. Zdvihol som ju do náručia a pevne tisol k sebe.

„Pšš,“ chlácholil som ju a hladil vo vláskoch. Cítil som, ako sa v mojom náručí celá chveje a počul som jej vzlyky, ktoré sa miesili so slovami: „Príde. Moja. Mamička.“ Prudko ich so seba dostávala a celá sa nimi zadúšala. Nevedel som, či je to od radosti, či od žiaľu, ale keď som ju od seba nepatrne odsunul, jej tvár okrem sĺz zdobil aj úsmev.

A dnes som zasa nesplnil jej prianie. Nedokázal som postáť Belle tvárou v tvár a položiť jej do rúk dopis, ktorý skrýval obrázky mojej dcéry s láskou namaľované pre jej mamičku. Nezniesol by som, keby to odmietla. Keby mi list vrátila so slovami, že nechce mať nič spoločné s tým stvorením, ktoré si dalo toľkú námahu, aby zachytilo každý dôležitý krok jej života na kúskoch papiera. Nezniesol by som, ani keby ten dopis otvorila a vysmiala by sa dcériným výtvorom, na ktorých bola zachytená i sama Bella, keď sa jej nechcene vkrádala do snov a sprevádzala ju nimi. Nezniesol by som, keby znovu preniesla tie kruté slová, ktoré mi zneli v ušiach do dnes a vďaka, ktorým som ju začal nenávidieť: „Ja. Nemám. Dcéru.“ Tie tri slová by zabili všetko v čo som dúfal a čo ma držalo pri živote.

A preto som si opäť zopakoval to, čo mi posledné dni pomáhalo prežiť.

Ešte nie je ten správny čas.

Dni však ubiehali ako voda. Do dňa, kedy sa mala Bella objaviť na Charlieho prahu, som už odrátaval len hodiny. Bethie som posledný týždeň nosil k Charliemu každý deň, hneď po tom, čo som ju vyzdvihol zo škôlky. Robil som tak z pocitu viny, pretože som v sebe doteraz nenachádzal odvahu postaviť sa pred Bellu. A Charlie to vedel. Nevyčítal mi to. Práve naopak. Užíval si všetok čas, ktorý som mu dával. Sám svojho času nemal silu, aby čelil tomu, čo proti nemu stálo, a tak vedel, aké to je ťažké.

Zasa som stál vo svojej izbe, ako posledných pár dní a neprítomne som hľadel von z okna. Zasa som si pokladal tú istú otázku a zasa si na ňu pokladal tú istú odpoveď. 

Ešte nie je ten správny čas.

Pohrúžený do svojich myšlienok som si ani nevšimol, že nie som vo svojej izbe sám. Až Esmin materský dotyk ma vytrhol z mojich myšlienok.

„Ešte si sa nerozhodol,“ preniesla a vôbec to neznelo ako otázka, no i tak som potriasol hlavou. Esme si povzdychla.

„Viem, že to je ťažké, Edward. A viem, že ju stále miluješ, a preto sa tak bojíš. Bojíš sa, že ďalšie odmietnutie by si nezniesol. Lenže ty už nie si sám. Už nenesieš sám toto bremeno. Nesieš ho spolu s Bethie. Už nejde len o to, že by odmietla teba.“ Po tvári Esme prebehol smutný úsmev. „Bojíš sa, že opäť odmietne Bethie. Viem, že by si dokázal žiť sám s neopätovanou láskou. Díval by si sa na ňu po zbytok jej života a chránil ju na každom kroku, hoci by spočívala v inej náruči. Keby bola šťastná, zniesol by si pohľad na ňu. Lenže teraz sa nebojíš o seba. Preto tak veľmi premýšľaš, čo urobiť. Ísť za Bellou a čeliť odmietnutiu? Alebo nechať svoju dcéru aj naďalej v nevedomosti a trápení? Máš ťažkú úlohu, ale ja viem, že ty ju zvládneš. Skús to poslednýkrát. Choď za ňou! Pozoruj ju a keď v jej tvári nájdeš spokojnosť a šťastie, otoč sa a príď domov. Nájdeme spôsob, ako Bethie vysvetliť, čo sa deje. Ale ak v Bellinej tvári nájdeš smútok, nájdi v sebe tú silu, prídi k nej, oslov ju a zisti, čo ju trápi. Možno trpí rovnako ako ty. Možno ju trápi, že ti nedala priestor vysvetliť jej to. Možno ti sama potrebuje veľa vecí vysvetliť. Ale obaja ste príliš hrdí na to, aby ste predstúpili pred toho druhého a otvorili sa pred ním. Preto za ňou choď a daj šancu vám všetkým trom.“

Keď Esme skončila, pobozkala ma na tvár a stisla v objatí, stál som tam ešte pár minút a neprítomne som hľadel na dvere, ktoré sa za ňou zatvorili. Až po chvíli mi došli jej slová. A vtedy som si uvedomil, že už vlastne nemám čo stratiť. Bella už svoju dcéru raz odmietla. Ak to urobí znova, nebudem jej už stáť v ceste. Zatvorím za ňou dvere a pokúsim sa spolu s Bethie žiť s tým pocitom. Bethie má svoju rodinu, vždy bude milovaná. A ja sa jej pokúsim dať všetku lásku, ktorú len môžem.

V blesku som sedel vo svojom aute a uháňal som smer Seattle presvedčený, že už ma nič nezastaví. Bude mi stačiť jeden pohľad, aby som pochopil. Možno ju oslovím, aj keď zazriem v jej očiach šťastie. Áno, oslovím ju a poprajem jej do života všetko dobré.

Náhle som mal pocit, že som oveľa ľahší. Akoby som sa zbavil ťažkého nákladu, ktorý som posledné roky niesol na svojich pleciach. Kilá viny a sebaobviňovania pretkané nenávistnými myšlienkami na moju neopätovanú lásku. Ale teraz to všetko bolo preč.

Už som bol v areály internátu, keď mi zavibroval mobil. Alice.

Bella je v mestskom parku. A braček, neboj sa, darček od Bethie si vezme. :)

Usmial som sa na odkaz a rýchlym krokom som bežal odovzdať ten páliaci list, ktorý som zbabelo nosil tak dlho pri sebe.

Ako som už povedala, veľmi dúfam, že sa nájde malá hŕstka ľudí, ktorá si na túto poviedku spomína. Ak vás pár takých je, dajte o sebe vedieť aspoň malým komentárom. Som veľmi neporiadna osoba, čo sa týka plnenia sľubov, takže som sa rozhodla, že žiadne už dávať nebudem. Hlavne sľuby ohľadom nasledujúcich kapitol, či vôbec dokončenia poviedky. Ak však uvidím, že o poviedku je stále záujem (tentokrát vážne nesľubujem!), pokúsim sa s tým niečo urobiť. 

Vaša nezodpovedná, ale stále milujúca, GCullen. :)

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zlatokopka - 15. kapitola: