Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zlatokopka - 12. kapitola

09.05.2013 (09:15) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1463×

12. kapitola

„Alice, musíš sa viac sústrediť!“ štekol som a nervózne prechádzal v kruhu okolo nej.

„A čo si myslíš, že asi tak posledné dni robím, Edward. Nejde to a už som z toho unavená,“ oponovala mi moja sestra. Boli sme v lese, dostatočne ďaleko od domu, aby zvyšok rodiny nevedel, o čo sa snažíme. Odo dňa, kedy sme s Bethie boli na kolotočoch, som vymýšľal plán, ako o Belle niečo zistiť. Alice mi prišla, ako vhodný prostriedok niečo sa dozvedieť.

„Upír sa nemôže unaviť,“ zamrmlal som s odfrknutím. Už má vážne štvala. Chcel som od nej len jednu jedinú vec, a to, aby sa vyladila na Bellu a zistila o nej niečo. Lenže ona akoby mala blok a nie a nie o Belle vyvolať si nejakú víziu. Bol som naštvaný, frustrovaný a značne podráždený. Ak o Belle niečo nezistím, nenájdem ju, asi ťažko svojej dcére splním želanie.

„Mám pocit, že ty dokážeš unaviť každého. Dokonca i upíra. Nechceš pochopiť, že to nejde len tak, na tvoj príkaz. Ty si uzmyslíš a šup, vízia je tu. Takto to nefunguje a ty to vieš, Edward!“ rozčuľovala sa Alice.

„Prepáč, ale ja už vážne neviem, čo urobiť,“ snažil som sa jej ospravedlniť. Zjavne to nezabralo, pretože tentoraz to bola Alice, čo si odfrkla. Ale nevzdala to. Naklonila sa v sede dopredu, spánky si podoprela dlaňami a sústredením si ich trela o seba. Prestal som okolo nej krúžiť ako sup, aby som jej pomohol v sústredení. Mala privreté oči a jej myseľ dokola opakovala jediné – Bella... Bella... Bella... Začala sa húpať v rytme tohto mena a vyzerala pri tom ako šialenec. Už jej chýbala len zvieracia kazajka. V duchu som sa uškrnul, ale nahlas som nemal odvahu niečo povedať. Radšej som trpel tento pohľad, ako by som ju odradil od ďalších pokusov.
Náhle Alice prudko otvorila oči a prepichla ma pohľadom. Ups...

„Vypadni!“ vyštekla po mne, na čo som jej venoval nechápavý pohľad.

„Vypadni, lebo za seba neručím! Nie som žiadny šialenec a tie tvoje predstavy ma rušia. Potrebujem pokoj a keď si tu, tak to nejde. Vypadni sa prebehnúť, alebo čo ja viem čo, len už konečne zmizni!“ vrieskala po mne a rukami naznačovala, aby som vypadol.

Mala pravdu, len som ju rozptyľoval. Lenže potreboval som, aby si nejakú víziu vyvolala. Stačil by len záblesk, ktorý by aspoň niečo naznačil a ja som musel byť pri tom. Pokýval som teda nesúhlasne hlavou v snahe presvedčiť Alice, že nikam nejdem.

„Fajn,“ odfrkla si, vstala a rozbehla sa preč. „Keď nejdeš ty, musím ja,“ poslala mi v myšlienkach a už jej nebolo. Nebežal som za ňou. Uvedomil som si, že má pravdu. Potrebuje pokoj a ten sa jej pri mne nedostane. So zvesenými ramenami som sa rozbehol opačným smerom ako Alice a zamieril som domov.

***

Sedel som na útese a pozoroval východ slnka. Koľký už? Za svoju existenciu som ich videl nespočetne veľa, a predsa ich je stále málo. Lenže tento posledný týždeň boli akési pochmúrne. Iné ako doteraz. Niečo im chýbalo. Vlastne nie im, ale mne. To nadšenie z ďalšieho prichádzajúceho dňa. Vedel som, že zasa bude neúspešný, a preto som si nevedel ani v tom východe slnka nájsť jeho povestnú krásu.

Naštvane som tresol päsťou do skaly, na ktorej som sedel. Praskla. Praskla tak, ako som bol popraskaný ja. Celé moje vnútro. Nemala šancu dať sa dokopy a v tom bol medzi nami rozdiel.

Možno to navonok vyzeralo aj u mňa tak. Navždy rozbitý, neschopný zmeniť sa, spojiť tie pochrámané časti, lenže skutočnosť bola iná. Ja som šancu na nápravu mal. A ňou bola moja dcéra. Princezná, ktorá ma dala dokopy. Spojila to, čo vyzeralo, že už nikto nedá dokopy, vyliečila nevyliečiteľné a ja som jej to musel oplatiť. Nie tu sedieť s hlavou v dlaniach, naštvaný, frustrovaný. Som predsa upír, čitateľ myšlienok, nesmrteľný a nikým nezastaviteľný tvor! To tu budem len sedieť a fňukať ako malé dievčatko?

Vyšvihol som sa do stoja a v tej istej sekunde som bol rozbehnutý smerom domov.

Ak nič nemôže nájsť Alice vo svojich víziách, musím si to nájsť sám. Inou cestou. Osvedčenou.

„Jasper?“ Rozrazil som dvere na dome a vrútil sa doň ako hurikán. Na stolíku na chodbe sa rozvírila pošta. V okamžiku som stál a zbieral papiere, ktoré sa rozleteli po celej chodbe.

„Čo sa deje?“ objavil sa pri mne môj brat. No ja som k nemu nezdvihol zrak. Pohľad som mal upretý na obálky v rukách.

„Že mi to skôr nenapadlo!“ vykríkol som a neveriacky som pri tom krútil hlavou. Ako som mohol byť tak blbý? Nájdem ju a pôjdem úplne inou cestou, ako doposiaľ.

„Poď!“ schmatol som Jaspera za rameno a ťahal ho k nemu do izby. No na schodoch sa zaprel a tým zastavil i mňa.

„Vysvetlíš mi, čo sa deje?“ pýtal sa a jeho myseľ bola zmätená. Presne ako tá moja. No tentoraz nešlo o precítenie mojich pocitov.

„Musíš mi pomôcť, Jasper. Ty jediný sa v tom vyznáš. Máš styky. Ty jediný to dokážeš,“ preniesol som zúfalo. Jasper stále krútil neveriacky hlavou.

„Ale v čom pomôcť? V čom sa vyznám? Čo ako jediný dokážem?“ pýtal sa stále nechápavo a rovnako zmätene.

„Pomôžeš mi nájsť Bellu,“ šepol som. Na jeho tvári sa objavilo pochopenie. Vedel o tom, že už niekoľko dní trápim Alice s víziami. Jemu jedinému sa to nedalo zatajiť, aj keď som v to predtým dúfal. Dnes som tomu bol vlastne rád. Mať v dome empatika nie je na škodu.

***

Zasa som krúžil po izbe ako sup. Nedokázal som byť v pokoji. Jasper už nad počítačom sedel pár hodín. Neustále niečo ťukal a mne sa z toho zvuku už ježili vlasy na hlave.

„Máš už niečo?“ spýtal som sa a cítil, ako zúfalo zniem. Netušil som, prečo sa u mňa tá zúfalosť až tak intenzívne prejavuje. Je to vážne len kvôli Bethie? Nie je v tom niečo viac? Samozrejme. Vedel som, cítil niekde vo svojej hĺbke, že nech Bella urobila čokoľvek, nech ma akokoľvek ponížila, zrazila na kolená, ja proste nemôžem, nedokážem prestať ju milovať. Ani tieň, ktorý svojim odchodom vrhla na našu dcéru, ani ten mi nedokázal zabrániť, prestať cítiť. Miloval a nenávidel som ju zároveň a to všetko tak silno, ako to dokáže len upír.

Vo vnútri som bol rozpoltený. Dve moje časti - obidve rovnako silné a rovnako túžiace - sa spolu bili. Tá prvá túžila Bellu nájsť, padnúť jej k nohám a milovať ju bez toho, aby jej niečo vyčítala. No tá druhá, rovnako túžiaca, to chcela len pre nenávisť, ktorú som voči nej cítil. Chcela jej ublížiť rovnakým spôsobom, rovnako neľútostne, ako to urobila Bella. Oba pocity tak silné, bojujúce proti sebe. Ani jeden neprevládal. A z toho som mal strach. Stačilo len málo, aby jeden z nich prevládol nad druhým a mne sa mohol rozsypať celý svet.

„Mám to!“ ozval sa Jasperov hlas a tým ma vytrhol z myšlienok. Ani nevie, aký som rád, že ma z nich prebudil. Priskočil som k nemu a zahľadel sa do počítača.

„Už som myslel, že sa tam nedostanem. Ale napokon to vyšlo. Takže, cez číslo Bellinho poistenia, číslo jej účtu, poslednú známu adresu a samozrejme moje nepreberné kvality v oblasti komunikovania s úradmi... voilà!“

***

Stál som v tieni stromu a pozeral na scenériu predo mnou. Počul som každučké slovo a v hlave videl každučkú myšlienku. Vlastne nie každú. Jej hlava mi stále hatila prístup. No i tak som bol spokojný. Čiastočne. Úsmev, ktorý mi hral na tvári, bol úsmevom pomätenca. Kedy som sa tak zmenil? Kedy sa zo mňa stal taký pokrytec? Kedy ma ovládla moja temná stránka?

„Jednu vec teraz neľutujem! A to, že som si tie prsia naozaj nedala zväčšiť. Pretože, ak by som to urobila, teraz by si odo mňa určite pýtal aj tie.“ Belline slová prerušili moje myšlienky a ja som sa neubránil úškrnu.

Jedna nula pre teba, Edward.

Spokojne som pozoroval jej vzďaľujúcu sa postavu. No niečo bolo inak. Mal by som cítiť zadosťučinenie, pokoj, spokojnosť. No ja som bol prázdny.

Keď som pred pár mesiacmi konečne s pomocou Jaspera natrafil na jej stopu, dúfal som, že ju nájdem niekde zronenú, utrápenú, no ona si spokojne žila. Užívala si prepych, ktorý jej poskytol ten úbožiak. Topila sa v jeho daroch, kúpala v úspechu, obletovaná pohľadmi žralokov túžiacich po jej tele.

Keď som cez jeho myseľ sledoval, ako jej pripína diamantové náušnice, skrsol v mojej hlave podivný plán. Ona nebude žiť v prepychu a spokojnosti, kým moja dcéra bude chodiť po dome so smútkom v očiach.

V ten okamih prebrala vládu tá polovica môjho tela, ktorá túžila po pomste.

Stačilo málo. Pár telefonátov, stretnutí, prehodenie slov s vplyvnými ľuďmi a Adam Correy sa topil v dlhoch. O ostatné sa postarali úrady. Ja som sa len prizeral a čakal. Čakal som na ten pocit, ktorý zaplaví moje telo spokojnosťou. Lenže nič sa nedialo. Mal by som jásať, skákať od radosti, že som jej ublížil, vzal, čo mala najradšej, lenže nič z toho ma neuspokojilo. Miesto toho sa ma zmocňovala podivná prázdnota.

Utiekol som. Ušiel som bez nároku na úspech. No kontakt som neprerušil. Pravidelne som sledoval výpisy z jej účtu, ktorý sa míňal veľkou rýchlosťou. Stali sa mojou najobľúbenejšou literatúrou. Usmieval som sa, keď sa v ňom neobjavovali účty z drahých butikov, ale miesto toho ich nahradili tie z bežných obchodov. Potraviny. Lacná kozmetika. Knihy?

A potom to prišlo znova.

Ani nie dva mesiace po tom, čo som rozbil jej posledný vzťah, sa vo výpise objavila pre mňa znepokojujúca položka. Nákup v najlepšom butiku v Port Angeles. Účet za spoločenské oblečenie.

Zasa to vo mne začalo bublať. Cítil som, ako nenávisť preberá nadvládu.

Ešte v ten večer som sa presunul do Forks. Prekvapilo ma, že sa vrátila k otcovi. Zistiť jej dôvody nebolo ťažké. Charlieho chorobopis som mal v rukách ešte tú noc.

Opäť som stál pod rúškom noci neďaleko jej domu. Počúval som pokojné nádychy, ktoré sprevádzali jej spánok. Nikto a nič by mi nezabránilo urobiť to, po čom som roky túžil.

Jej okno povolilo rovnako ľahko, ako pred rokmi. Stačilo sa pretlačiť dnu a hneď ma na kolená zrazila jej opojná vôňa. Ale nebolo treba bojovať. Červená clona, ktorá mi halila zrak, nešla len tak stiahnuť. Nenávisť ju držala pevne na mieste.

Obzrel som sa okolo seba po tej známej izbe a v mysli mi vyvstalo kopu spomienok. Ani jedna noc v nej sa nedala zabudnúť. Kreslo, ktoré bolo dlhé noci svedkom mojich návštev a ktoré mi poskytovalo pohodlie pri sledovaní jej spánku, keď ešte o mne nemala ani potuchy, stálo presne na tom istom mieste. Volalo ma k sebe, akoby túžilo ponoriť ma do minulosti. Ale ja som už nežil v minulosti. Pre mňa bola teraz dôležitá len prítomnosť, ktorá tak neskutočne bolela.

Ublíž jej!

Zaslúži si to!

Nech trpí rovnako ako ty, ako Bethie!

Nesmie z toho vyjsť tak ľahko!

Našepkávalo mi moje podvedomie a tá temná stránka mojej bytosti. Démon, ktorý túžil po naplnení.
Stačilo naozaj málo. Pár krokov. Ale k čomu by to bolo? Nie som taký krutý ako ona! Mám srdce! Je v ňom láska. Láska k nevinnej bytosti, ktorá za to nemôže, že miluje osobu, ktorá o ňu nestojí.
Obraz mojej dcéry stojacej predo mnou a počúvajúcej moje slová ospravedlnenia za to, že som zo sveta zniesol osobu, ktorá jej ublížila, sa mi vypálil do sietnice. Nemohol som to urobiť. Nemohol som ju zabiť. Zabil by som Bethie. Červený závoj, ktorý halil môj zrak, zmizol akoby šibnutím prútika. Zasa ma moja dcéra vyliečila.

Rezignovane som prešiel k posteli, kde si spokojným spánkom spala Bella, krutá a nemilosrdná. Tak som ju stále videl. Akoby jej telo obklopovala čierna aura, ktorá sa nechcela od nej oddeliť. Možno by stačilo natiahnuť ruku a sňať závoj temnoty, ktorý ju zahaľoval. Ale to by najprv musela chcieť ona.

Pokľakol som k posteli a nasal do seba jej vôňu. Zapálilo to. Moje hrdlo opäť zahorelo, ale nie túžbou po krvi. Túžil som po nej. Po jej tele, po dotykoch, ktoré ma tú jedinú noc dostali za obzor nepoznaného.

Aké ľahké by bolo znovu si to vziať. Znovu sa do nej ponoriť a cítiť to teplo.

Sklonil som sa a tvár ponoril do jej vlasov. Stále voňali tak úžasne. Nevnímal som jed, ktorý mi zaplavil ústa. Teraz bolo dôležité len to teplo a vôňa, ktorú vyžarovala. Tak nebeská, akoby patrila anjelovi. Anjelovi s čiernymi krídlami. Odtiahol som sa a bolestne si uvedomil, ako si sám sebe klamem. Vo všetkom.

Chcem jej ublížiť. Tak neskutočne chcem, aby trpela sama v tomto svete. Aby okúsila rovnakú bolesť, akú sama spôsobovala.

Bethie.

Mne.

Mojej rodine.

Charliemu.

Sebe.

A chcem... Chcem ju naveky držať v svojom objatí a šepkať jej, že nedopustím, aby jej hocikto ublížil. Na to jediné mám nárok len ja.

Zosunul som sa nižšie a hlavu položil na jej vankúš. Díval som sa do tej spánkom uvoľnenej tváre a premýšľal, po čom túžim viac. Čo je prednejšie? Pomsta? Láska? City mojej dcéry? Moje pocity?

Vydýchol som zúfalo prebytočný vzduch. A potom znova. Vnímal som, ako sa tie neviditeľné čiastočky zhmotnili a obklopili jej tvár. Znova nádych a vzápätí výdych do jej tváre. Pootvorila ústa a hltala môj dych ako potrebný kyslík. Mierne sa posunula, nastavila ústa a čakala. Znova som to urobil. Teraz to už bolo viac ako viditeľné. Bažila po mne. Po mojej vôni. Jej srdce sa rozbúchalo, akoby vnímalo moju prítomnosť, ktorá sa v tomto okamihu stala nebezpečnou. Nesmie o mne vedieť.

Keď sa jej oči začali pod viečkami prirýchlo chvieť, stál som už opäť v tieni stromu na okraji lesa pri ich dome.

„Ešte nie je čas,“ šepol som, keď som začul, ako sa prudko nadýchla a zmizol som v hustom lese.

Priznám sa, že po dopísaní tejto kapitoly mám podivné pocity. Z nej celej. Dlho som zvažovala, či ju vôbec v tomto stave pridať, ale napokon som rezignovala. Rovnako ako Edward. Nešlo zmeniť napísané. Nech som sa snažila akokoľvek. Smerujem k niečomu, čo sama nechápem. Dúfam, že to na niečo bude. :D

Toto je priestor pre poďakovanie. Našlo sa pár skvelých osôb, ktoré nezanevreli na mňa a hlavne na Zlatokopku. Vďaka vám obsadila krásne 8. miesto. Niekto si povie: "Len 8.?" Ale ja mám na to iný názor: "Až 8.?" Vážne som nesmierne rada, že ste na Zlatokopku nezabudli, hoci moje pridávanie nie je pravidelné. Verte, že sa snažím. No blok, ktorý sa u mňa v poslednej dobe objavuje až príliš často, sa len tak ľahko zahnať nedá. Ale pracujem na tom. 

Určite ma zaujíma vaša reakcia na Edwarda. Preto, ak vám to nezaberie veľa času, mohli by ste mi ju pomocou komentárov prezradiť. Som na ňu zvedavá. :D

Vaša GCullen :D

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zlatokopka - 12. kapitola: