Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Život sa nemazná - 41. kapitola + Epilóg

10.03.2011 (08:30) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 28× • zobrazeno 9328×

41. kapitola s Epilógom

Bella:

Ozval sa hlasný krik a potom okolo prebehol Marco s bábikou a hneď za ním Renesmee. Preskočila som pohovku a postavila sa do cesty svojmu synovi. Marco len tak-tak zabrzdil a pozrel mi do očí. Nevinne sa usmial a strčil bábiku Renesmee do rúk.

„Hráme sa,“ šepol.

„To vidím. Nemáš hnevať svoju sestru a ty nemusíš za všetko jačať,“ povedala som smerom k svojej dcérke. Obe moje deti sklopili zrak.

„Dobre, mami,“ povedali dvojhlasne a zmizli na schodoch.

Zvalila som sa do kresla. Upír sa nemôže unaviť, no aj tak som mala pocit, že padám únavou. Marco je človek, ale má paru ako desať upírov. Ešteže ma Renesmee jemnejšiu povahu.

Znova som pozrela na hodinky a vydýchla si. Posledných pár dní som nerobila nič iné, než že som sledovala čas. Edwarda som nevidela už dva týždne. Z detí mi šla prasknúť hlava a ten strach, ktorý driemal hlboko vo mne a ktorý som nemohla dať kvôli mojím deťom najavo, ma ničil. Každý večer sa ma moji anjelikovia pýtali, kde je ocko a ja som im nevedela odpovedať. Netušila som to. Keby som tu aspoň mala niekoho z rodiny. Bola by som vďačná aj za Rosalie, a to je už čo povedať.

Začala som upratovať, aby mi čas zbehol rýchlejšie. Uvarila som, okúpala deti a večer ich uložila do postelí. Keď som zatvárala dvere, bola som vďačná, že mám aspoň ich. Šla som do spálne a asi po tisícikrát vytočila číslo môjho manžela. Znova bolo číslo nedostupné. Zviezla som sa na zem popri posteli a zaborila hlavu do rúk. Vytočila som ďalšie číslo.

„Alice, nevieš nič nové?“ opýtala som sa s nádejou.

„Dobre vieš, že ak by som niečo vedela, tak ti hneď zavolám,“ povedala Alice a ja som len smutne vzdychla.

„Bella, ráno sadnem na lietadlo a večer som u teba,“ povedala pohotovo.

„Nechcem ti pôsobiť starosti,“ šepla som.

„Minulý týždeň si ma odbila, ale teraz prídem. Nehovor nič, jednoducho prídem,“ povedala rázne. Zmohla som sa len na krátke: „Ďakujem.“

Noci boli zrazu dlhšie než večnosť a dni som sa snažila vyzerať bezstarostne, aby moji anjeli nespozorovali, ako sa trápim. Deti sú ale veľmi citlivé a všimnú si všetko. Nikdy som nevedela dobre klamať a ani teraz, ako upírke, mi to nešlo.

Ráno sa začal rovnaký kolotoč. Urobiť raňajky, zobudiť deti, pred obedom detské ihrisko a tak ďalej. Do parku chodievali rodinky. Deti, mama a otecko. Aj my sme sem takto chodievali. Teraz som v parku len ja a deti. Keď sa vo Volterre dozvedeli o mojich deťoch, v Arovi to vzbudilo veľkú zvedavosť. Edward nemal na výber. Musel ísť do Talianska.

Keď odchádzal, ubezpečoval ma, že to bude dobré, ale to on robí vždy. V rámci našej ochrany nikto nevedel kde sme. Nikto, až na Alice. Posledné dva týždne som mala zbalené najnutnejšie veci, ak by som musela utekať. Túžobne som čakala na telefonát od Edwarda a zároveň som sa ho bála. Vzala som deti na rýchli obed do reštaurácie vedľa parku a šli sme domov. Bola som už takmer pred domom, keď  ma zarazilo to zvláštne ticho. Nahla som sa k svojim deťom.

„Renesmee, Marco, zabudla som kúpiť mlieko na kašu. Choďte do obchodu a potom ma počkajte pri Márii,“ šepla som. Vybrala som z vrecka peniaze a strčila ich Marcovi do ruky.

„Môžeme si kúpiť čokoládu?“ opýtal sa Marco.

„Iste. Choďte.“ Počkala som, kým zmizli na konci ulice a šla opatrne k domu. Bolo to zvláštne. Necítila som žiaden cudzí pach, no aj tak som mala pocit, že je niekto v dome. Nepočuteľne som sa pretiahla oknom na poschodí a zhlboka sa nadýchla. Zrazu som začula divný šramot z prízemia a v tú sekundu mi zazvonil mobil. Rýchlo som ho schmatla a takmer som omdlela. Bol to Edward. Okamžite som pritisla mobil k uchu.

„Edward!“ šepla som a na druhej strane bolo ticho a potom obsadzovací tón. Strápene som zavzlykala a úplne som zabudla na ostražitosť. Rýchlo som sa otočila. Ak by moje srdce ešte bilo, tak teraz by prestalo. Predo mnou stál Edward a zvieral v ruke mobil. Široko sa usmial a ja som sa nepochopiteľne zviezla na zem. Začala som vzlykať. Rýchlo ku mne priskočil a zovrel ma v náručí.

„Bella. Zlatko...“ šepol mi do ucha a ja som sa mu obratne zavesila na krk a začala ho zasypávať bozkami. Nemal šancu ani nič povedať, lebo som sa mu nalepila na ústa a odmietla ho pustiť. Zasmial sa a na silu ma odtiahol. Pozrel mi do očí.

„Kde sú deti?“ Neodpovedala som, len som sa mu zas natlačila na pery. Edward sa zas zasmial a cielene moje bozky presunul na svoj krk, aby mal voľné ústa.

„Kde máme deti, miláčik.“

„U Márie,“ šepla som a ďalej ho zasypávala naliehavými bozkami.

„To si mala povedať hneď,“ zavrčal vzrušene a v sekunde som ležala chrbtom na zemi a môj manžel na mne. Potrebovala som ho. Posledné dva týždne som žila v strachu o svojho manžela a teraz, keď som videla, že je tu a v poriadku, spadol zo mňa obrovský balvan. Obaja sme po sebe túžili. Bolo to rýchle, naliehavé, vášnivé a vzhľadom na to, že sa Edward okrem svojej manželky nevedel dočkať aj svojich detí, aj krátke. Ani sme sa nestihli vyzliecť. Edward sa na mňa nádherne usmial.

„Povedal som ti, že sa nemáš báť,“ šepol.

„Aj tak som sa strašne bála.“ Pobozkala som ho na krk.

„Aro bol zhovievavý. Zaujíma ho naša Renesmee a, samozrejme, ty. Sľúbil, že nám dá pokoj. Trápil ho trochu Marco, ale dohodli sme sa,“ povedal pokojne. Nič viac som nepotrebovala počuť. Rýchlo som vstala a šla po deti. Keď zbadali Edwarda, nastal piskot a krik. Veľmi im chýbal a aj mi sme chýbali jemu.

„Ako to, že Alice nevidela, že sa vraciaš?“ opýtala som sa, keď sme ukladali deti do postele.

„Vedela to,“ šepol.

„Ale povedala, že nič nevie a dnes príde,“ povedala som pokojne.

„Príde zajtra aj so zvyškom rodiny.“ Edward sa na mňa usmial. Ja som už začala byť nahnevaná.

„Prečo si nezavolal, že sa vraciaš domov,“ prskla som.

„Z Volterry som šiel rovno na letisko a len tak tak som chytil lietadlo. Zapol som mobil a hneď mi volala Alice. Povedala, že ti dá vedieť, ale moja sestra je nevyspytateľná. Predpokladám, že videla to vrúcne privítanie,“ šepol a usmial sa.

„Nie. Myslím, že videla to, čo príde teraz,“ vzdychla som a ťahala ho z detskej izby za opasok. Až do rána som si nerušene vychutnávala svojho dokonalého manžela.

Epilóg:

Od tej chvíle sa od nás Edward nepohol. Volterra nám dala pokoj, aj keď nás po nejakom čase poctil návštevou sám Aro. Na moje prekvapenie to bolo celkom príjemné. Z Renesmee bol unesený, no viac ho fascinoval môj druhý potomok. Marco mal osobité kúzlo. Bol nesmierne inteligentný a vnímavý. Renesmee ho v jedenástich rokoch prerástla a neskôr vystupovala ako jeho staršia sestra.

Moja dcérka nás pekne potrápila. Hlavne Edwarda. Je nesmierne krásna a tak o chlapcov nebola nikdy núdza. Bolo fascinujúce sledovať Edwarda, ktorý vyzerá ako jej brat, nie otec, ako vrčí, keď po ňu niekto prišiel na rande. Renesmee nakoniec našla svoju lásku. Vydala sa za upíra. Paradoxne to bol jeden mladý upír z Arovej gardy.

Marco, to bola iná kapitola. Po vzore svojho dedka vyštudoval medicínu. Carlisle sa v ňom videl. Nikdy nezatúžil stať sa upírom, a tak som sa musela zmieriť s tým, že ma raz môj syn opustí. Na druhej strane som sa stala šesťkrát babičkou.

Najväčším orieškom bola jeho manželka Ester. Trvalo celú večnosť, kým pochopila, že som Marcova mama a nie sestra a to, že sme upíri, si nepriznala nikdy. Bolo to tak aj lepšie. Ester sa rozhodla, že namiesto toho, aby rozmýšľala nad tým, čím alebo kým sme, bude lepšie, keď nás bude jednoducho brať tak, že sme. Neskutočne mi v tomto pripomínala Charlieho. Jedno musím uznať, Marco si nemohol vybrať lepšie.

Prišli aj ťažké časy. Najprv nás opustil Charlie a potom René. Bolo to kruté, ale uvedomila som si, že život je proste taký. Dnes má môj Marco štyridsať. Každým rokom sme museli s Esme piecť väčšiu tortu, aby nám tam vošli sviečky. Neviem, čo nás ešte čaká, ale keď sedím na záhrade Marcovho domu a sledujem Renesmee ako zas komanduje svojho Alexa a on ju oddane počúva a díva sa na ňu presne tak, ako na mňa Edward, som spokojná.

Marco sedí na záhradnej hojdačke a objíma Ester. Moja najmladšia vnučka má štyri a najstarší vnuk štrnásť. Marco chcel vždy veľkú rodinu a tak nám rok za rokom pribúdali Edward, Isabella, Ester, Anastázia, Róbert a René. Edward sa na mňa usmieval a ja som neodolala a poslala mu bozk. Cítila som sa skvele. Nikdy som sa ani len neodvážila dúfať, že budem tak šťastná.

Emmett s Jasperom dotiahli záhradný gril. Začali opekať všetko, čo im deti nazvláčali a tak na grile skončilo kurča, uhorka, kukurica, chlieb, slané tyčinky, Alicina kabelka a mnoho podobných vecí. Rose bola pestúnka na plný úväzok a bola tomu naozaj rada. Niekedy som mala pocit, že ju Marco trocha zneužíva. Čo dodať? Život je úžasný... aj keď sa s nami niekedy nemazná.

40. kapitola

Ešte raz vrelé ďakujem úplne všetkým čitateľom. Dúfam, že ste si túto poviedku užívali rovnako ako ja. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Život sa nemazná - 41. kapitola + Epilóg: