Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Život sa nemazná - 35. kapitola

15.02.2011 (13:45) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 6230×

35. kapitola

Edward:

Držal som Bellu tak pevne ako som len vedel. Všetci okolo pochybovali a ja som naozaj nevedel, čo čakať. Bella sa rozochvene natiahla. Rose bola rozhodnutá, že jej Marca nedá a ustúpila. Bella sa na mňa otočila.

„Chcem svojho syna!“ povedala rázne.

„Rose, poď s ním sem,“ šepol som a zovrel Belle obe ruky za chrbtom. Stála úplne uvoľnene a uprene hľadela pred seba. Marco hlasno plakal a chcel ísť k Belle. Jeho malá hlávka sa sústredila len na jediné. Chcel mamičku. Rose s ním opatrne pristúpila, ale stále ho schovávala v náručí. Bella sa zhlboka nadýchla a zavzlykala.

„Prečo mi neveríte. Nikdy by som neublížila môjmu synovi. Som jeho matka.“ Pozrel som na Jaspera.

„Cítim len bolesť a túžbu,“ šepol a prikývol. Uvoľnil som Belle jednu ruku a ona sa jemne dotkla Rosaliinej ruky. Potom ju zodvihla a Marco chytil Bellu za prst. Bella sa rozpačito usmiala.

„Je tak teplý a krehký,“ šepla. Uvoľnil som jej aj druhú ruku, ale držal som ju stále za pás. Jemne pohladila Marca po tvári.

„Mamička si ťa teraz nevezme. Budeš pri tete,“ šepla. Otočila sa prudko ku mne a schovala si tvár na mojej hrudi.

„Alice, dones aj maličkú,“ šepol som. Alice pribehla s maličkou a postavila sa k Rose. Bella sa otočila a zasnene vzdychla.

„Sú nádherní. Musíme dať našej dcérke meno,“ povedala pokojne.

„Ako chceš, aby sa volala?“ opýtal som sa s úsmevom.

„Premýšľala som nad tým, už dosť dlho. Budeme ju volať Renesmee,“ pošepla. Všetkým sa to meno veľmi páčilo a mne tiež. Páčilo sa aj našej princeznej. Už teraz bola inteligenčne na úrovni Marca. Bella sa pokojne posadila na pohovku a sledovala deti. Nemala odvahu priblížiť sa k nim. Potrebovala si zvyknúť.

„Čo hovoríš na nové sebavedomie?“ uškrnul sa Emmett. Bella sa zvláštne usmiala.

„Všetko je tak intenzívne. Neexistuje nič priemerné. Všetko je ako výbuch,“ povedala nadočkavo.

„Edward má smolu. Dúfal, že po premene bude počuť tvoje myšlienky a nič,“ dodal Emmett a sadol si k Rose a Marcovi. Marco akoby pochopil, že nesmie k Belle ísť. Z diaľky ju pozoroval a usmieval sa na ňu.

„Zostaneme teraz tu alebo budeme musieť odísť?“ opýtala sa po chvíli.

„Ľudí zvládaš neskutočne dobre. Nič také som v živote nevidel Si pokojná a rozvážna. Správaš sa ako človek. Myslím, že tu môžeme zostať,“ povedal Carlisle.

„Dobre.“ Bella si vydýchla.

„Škoda, že nemám žiaden dar, ktorý by pomohol,“ povedala po chvíli.

„Bella, ty máš dar. Nikto sa ti nedostane do hlavy a pravdepodobne to nezvládne ani ten upír. Máme v tebe silnú zbraň a tiež sa neskutočne ovládaš. To je úžasné,“ povedal Carlisle a s úsmevom sa ku Belle posadil.

„Vraveli ste, že sa už nevrátil,“ šepla prekvapene.

„Stále sa drží v okolí,“ povedal jej Carlisle opatrne. Bella sa na mňa vyčítavo pozrela.

Bella:

Dni mi ubiehali samé. V noci som nepotrebovala spať, no aj tak som si každý večer ľahla do postele a Edward, samozrejme, so mnou. Deti sme mali stále pri sebe, aj keď som sa ich dotýkala čo najmenej. Stále som nevedela dokonalo ovládať svoju silu. Edward bol otec na plný úväzok a nevyzeralo to, že mu to vadí. Najťažšie bolo ovládať tú neukojiteľnú túžbu po ňom. Prešiel už týždeň a ja som bola schopná Renesmee prebaliť. S Marcom som to veľmi neskúšala. Stále sa mi pokúšal ujsť a ja som mu nechcela ublížiť. Dokonca som zvládla aj návštevu René. Po ďalšom týždni sme sa presťahovali do nášho domu. Začala som chodiť von a viac medzi ľudí. Bolo to nesmierne ťažké. Až teraz som pochopila, čo pri mne Edward prežíval. Za to, ako som ho mučila, by mal dostať medailu. Vždy, keď som ho chválila a uznávala mu jeho dokonalé sebaovládanie, ticho sa zasmial. Stále tvrdil, že so mnou to bolo niečo výnimočné. Moja krv pre neho spievala. Po čase sme objavili aj dar našej dcérky. Zdedila niečo po oteckovi a niečo aj po mne. Dokázala dotykom ruky poslať svoju myšlienku a ak bola nervózna, dokázala svoju myseľ pred Edwardom úplne zablokovať. Edward a Carlisle boli presvedčení, že ak budem trénovať, budem vedieť aj ja svoju myseľ cielene zablokovať a odblokovať. Najviac si to želal Edward. Bol tou predstavou, že uvidí moju myseľ, úplne posadnutý. Konečne sme si pripadali ako rodina a ja som sa začala vážne zamýšľať nad otázkou svadby. Ak by to bolo na Edwardovi, sme svoji už dávno. Ja som sa však chcela uistiť, že na mojej svadbe nikomu z mojich ľudských príbuzných a priateľov neublížim.

Dnes bol nádherný deň. Myslím nádherný pre upírov. Bolo pod mrakom a príjemne teplo. Edward ma už od rána presviedčal, aby sme šli na nákup do mesta. V meste som nebola celé týždne. Chcel len nábytok do detskej izby pre Renesmee. Presviedčala som ho, že môžeme nábytok vybrať a objednať cez internet, ale on je jednoducho staromódny. Naveľa prosenia som súhlasila. Renesmee sme nechali u starých rodičov Cullenovcov, ako som im s obľubou hovorila, a Marca sme vzali so sebou. Nechcela som ju veľmi ukazovať. Bola priveľká na dojča. V tesnom závese za Edwardom sme prešli asi všetky nábytky v meste. Jediné šťastie, že sa nedokážem unaviť. Vybrali sme nádhernú posteľ s baldachýnom a krásny stolík. Do postele som jej vybrala ružové povlečenie. Nebola by som ho kúpila, no ten chlap mi tak páchol, že som sa konečne porozprávala s človekom bez toho, aby som ho túžila vysať. Edward sa na tom dobre bavil. Blížil sa večer a tak sme sa vybrali domov. Šli sme po našu princeznú. Keď sme zastavili pred domom, Edward spozornel.

„Je tu príliš ticho,“ šepol. Vystúpil a vbehol do domu. Zostala som s Marcom v aute a počúvala. Bolo ticho. Edward vzal mobil a volal. Začula som len šomranie. Pribehol k autu.

„Stalo sa niečo?“ opýtala som sa napäto.

„Rose vzala Renesmee na prechádzku a ešte sa nevrátili. Šli ich hľadať.“ Stuhla som a pozrela na Edwarda. Tvár mi už skrivila bolesť a strach.

„Edward, že bude v poriadku,“ šepla som. Edward sa na mňa upokojujúco pozrel.

„Poznáš Rose. Najskôr ju niečo zaujalo a zabudla sa vrátiť. Odvezieme Marca k tvojej mame a pôjdeme sa pozrieť do parku.“ Okamžite nastúpil. Marca sme bez vysvetľovania nechali Rene. Obehla som park a Edward zatiaľ pešiu zónu. Chytala ma panika. Prečo s ňou chodila von? Vravela som im, nech ju nikam neberú. Točila sa mi hlava a brneli mi ruky. Cítila som ohlušujúci strach a bolesť. S Edwardom sme utekali k nášmu domu. Začali sme prechádzať okolie. Potom sme sa zas vrátili k domu Cullenovcov. Medzitým prišiel aj Carlisle s Esme.

„Máte niečo?“ opýtal sa Carlisle. Edward len odkýval hlavou. Esme ma objala okolo ramien.

„Neboj sa. Určite sa im nič nestane,“ šepla. Musím sa priznať, že mi v tej chvíli bolo úplne fuk, čo bude s Rose. Ja som chcela svoju dcéru. Podlamovali sa mi kolená. Vošli sme do domu. Edward chodil hore dole po izbe a vypytoval sa Carlisla, kde všade hľadali. Zrazu sa nečujne otvorili dvere a vošla Rose. Hľadeli sme na ňu ako na prízrak. Skočila som k nej a s divým zavrčaním som ju zdrapla pod krk.

„Kde je Renesmee,“ štekla som. Rose sa na mňa pozrela, akoby som spadla z jahody.

„Aká Renesmee? Nerozumiem.“ Vyvalila som oči a pritisla ju surovo o stenu. Edward k nám priskočil a schmatol ma za obe ruky.

„Upokoj sa!“ povedal tvrdo a zatriasol mnou. Potom sa otočil k Rose.

„Kde si bola?“

„Na prechádzke,“ šepla nevinne.

„Odchádzala si z domu sama?“ pýtal sa jej pre mňa nelogické otázky.

„Áno. Bola som sama. Počkať! Nebola som sama. Niekto bol so mnou,“ povedala zarazene. Zrazu, akoby jej myseľ začala pracovať. Prekvapene sa rozhliadla po všetkým v miestnosti a zastavila pohľadom na mne. V jej očiach sa zablyslo zdesenie a hrôza.

„Renesmee!“ zjačala a padla na kolená.

34. kapitola - 36. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Život sa nemazná - 35. kapitola: