Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Život sa nemazná - 3. kapitola

19.12.2010 (21:15) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 6865×

Celý zvyšok týždňa som strávila v práci. S Marcom som začala chodiť do iného parku. Nebolo tam jazierko, ale nemala som chuť stretnúť sa náhodou s Alice. Prišiel pondelok a ja som zas nestíhala do školy. Utekala som na autobus. Ušiel mi pred nosom, a tak som utekala na ďalšiu zastávku. Bola vzdialená asi päť minút behu. Spomalilo pri mne nejaké drahé auto. Pozrela som sa do okienka. Bola to, samozrejme, Alice.

„Naskoč. Mám pre teba aj tie poznámky.“ Nemala som najmenšiu chuť ísť do školy pešo, a nakoniec by som to už ani nestihla. Vliezla som do toho prekrásneho autíčka.

„Pekné,“ povedala som obdivne a zapla si pás.

„Darček od Jaspera.“ Uškrnula sa.

„Ako sa má Marco?“

„Fajn. Rastie ako z vody,“ odpovedala som. Viedli sme zdvorilý rozhovor až ku škole.

„Bella, môžem ťa o niečo požiadať?“ opýtala sa Alice. Neveštilo to nič dobré.

„Nie. Nemôžeš,“ povedala som tvrdo.

„Esme je v meste a chcela ťa vidieť. Je tu sama. Carlisle musel zostať v práci,“ šepla. Zakrútila som hlavou a šla ku škole. Po chvíľke ma dohnala.

„Prosím. Ona ťa zbožňuje. Vieš aká je. Prosím...“ Prudko som sa otočila.

„Vy sa nikdy nezmeníte. Človek vám podá prst a chcete celú ruku. Ak si tie maily nevymazala, prečítaj si ich. Mala by si pochopiť, ako som sa cítila. Možno ti potom dôjde, prečo s vami nechcem mať nič spoločné. Zabudni na vetu: čo bolo, bolo. Mám toho dosť. Už som si chcela pokojne žiť a vychovávať svoje dieťa.“ Otočila som sa a odišla. Alice prišla do auly a sadla si vedľa mňa. Nepovedala ani slovo. Keď prednáška skončila, vyparila sa. Na lavici som mala položené prednášky z predchádzajúceho týždňa. Na ostatných prednáškach som ju už nevidela. Domov som prišla rýchlo. Na nákup som nešla. Chcela som zobrať Marca a prejsť sa s ním do centra. Vošla som do domu a zhodila tašku hneď pri dverách. René bola preč a mala aj Marca. Šli na prechádzku bezo mňa. Vybehla som po schodoch a zapla počítač. Chcela som urobiť ešte zopár úprav vo svojej práci na Sociológiu. Sadla som si a začala písať, no po chvíli ma nadšenie opustilo. Rozhodla som sa skontrolovať maily. Keď som otvorila svoju stránku, takmer som odpadla. Na monitore svietilo šesťdesiat neprečítaných správ. Otvorila som ich. Všetko boli potvrdenia o prečítaní. Alice si tie maily naozaj pozrela. Vystúpil mi na čelo pot. To obdobie bolo pre mňa veľmi ťažké. Písala som jej denne. Písala som jej o tom, aká som nešťastná a ako veľmi mi všetci chýbajú. V tých mailoch boli čriepky mojej duše. Zamrazilo ma. Rýchlo som počítač vypla a ľahla si na posteľ s rukami na tvári. Zas sa zamotávam.

Neviem ako, a zaspala som.

„Bella, Marco je hladný a mlieko už nie je. Musíš ho nakojiť,“ šepkala René pri mojom uchu. Ospalo som sa posadila a vzala malého na ruky. Otvorenou pusinkou už hľadal svoje mliečko. Musela som sa zasmiať.

„Malá prísavka,“ šepla som a priložila ho k prsníku. Okamžite vedel, čo má robiť. Bolo už neskoro a tak som ho okúpala a uložila. Nemohla som zaspať takmer až do rána. Keď som konečne zavrela oči, musela som vstávať. Prišla som pred školu a ovládol ma strašne zlý pocit. Ak sa stretnem s Alice, bude to trápne. Po tom, čo si prečítala, si iste myslí, že som blázon. Šla som na prvú prednášku, no Alice chýbala. Neprišla ani na ďalšiu spoločnú hodinu. Už som si myslela, že nepríde ani na poslednú, ktorú sme dnes mali spolu, no zrazu vošla do dverí. Pozrela na mňa a opatrne si prisadla.

„Bella, požiadala som o preloženie na inú vysokú školu. Nebudeme ťa obťažovať. Je mi to tak ľúto,“ povedala zvláštnym hlasom. V jej tóne bola bolesť. Cítila som, že ak by mala slzy, tak iste plače. Moje srdce mäklo.

„Alice, to bolo vtedy. Ja už som za tým. Nehovorím, že to nebolí, ale už som sa cez to ako tak dostala. Nemusíš odchádzať zo školy. Ja len chcem, aby si si držala odstup. Áno,“ povedala som naliehavo. Alice sa prudko nadýchla.

„Naozaj? Môžem sa s tebou rozprávať a ukážeš mi niekedy malého? Nič viac nechcem,“ pošepla.

„Dohodnuté.“ Usmiala som sa a na znak dohody jej podala ruku. Bola ľadová. Už som aj zabudla, aká je ich pokožka. Alice sa uvoľnila a usmiala sa. Po škole som šla na autobus. Alice za mnou vybehla.

„Odveziem ťa,“ zaspievala.

„Nie. Ešte sa necítim na to, aby si vedela, kde bývam,“ šepla som.

„Neblázni. Odveziem ťa aspoň k tomu parku. Odtiaľ to nemáš ďaleko, nie?“ Prikývla som. Nechcelo sa mi čakať na autobus. Keď zastavila, ešte som s ňou chvíľu sedela v aute. Rozprávala mi, ako sa Emmett prispôsoboval novému prostrediu. Musela som sa smiať. Vedela som si to živo predstaviť. Klamala by som, ak by som tvrdila, že mi nebolo príjemne.

„Musím ísť. Musím malého nakojiť,“ povedala som po chvíli. Alice sa usmiala.

„Pobozkaj ho za mňa. Hovorila som ti, ako veľmi sa páčil Jasperovi? Esme o ňom básnil celé hodiny. Vonia úplne ako ty,“ povedala na rozlúčku. Zamávala som jej a šla domov. Paranoidne som sa obzerala, či ma náhodou nesleduje. Pripadala som si smiešna.

Na druhý deň zas práca. Všetky moje dni vyzerali rovnako. Teda, aspoň sa mi to zdalo. Vybavovala som klienta cez telefón, keď niekto vošiel. Bola som chrbtom k dverám a tak som len cez rameno šepla, aby počkali. Dotelefonovala som a otočila sa.

„Môžem vám pomôcť?“ opýtala som sa a pozrela do prekrásnej rozžiarenej tváre.

„Esme...“ šepla som.

„Bella,“ zapišťala a skočila mi okolo krku. Chvíľu ma drvila v objatí, no potom akoby dostala rozum, povolila zovretie a odtiahla sa.

„Viem, že si ma nechcela vidieť, ale ja som musela prísť. Veľmi mi chýbaš, zlatko. Ja...“ rozvzlykala sa.

„Esme, to je v poriadku. Aj ja ťa rada vidím.“ Usmiala som sa. Esme sa rozvzlykala ešte viac.

„Alice a Jasper mi rozprávali, čo si si za ten rok a pol prežila. Máš syna. To je úžasné,“ pošepla.

„Áno, mám Marca. Je to to najúžasnejšie dieťa na svete. Esme, nehnevaj sa, ale ja nemám záujem...“

„Ja viem. Máš pravdu. Nebudeme na teba tlačiť. Ak by si čokoľvek potrebovala, tak máš číslo na Alice a tu máš na mňa.“ Podala mi vizitku. Vzala som si ju, ale nadšená som nebola. Vôbec sa mi nepáčilo, že sa mi Cullenovci pokúšajú znova dostať do života.

„Esme, nemyslím si, že ti niekedy zavolám. Som ochotná trpieť Alice. Chodí so mnou do školy a ja ju budem brať ako každú inú spolužiačku. Vážne netúžim po tom, aby sme sa znova stretávali.“ Snažila som sa udržať si zmierlivý tón. Esme sa zarazila.

„Prepáč. Ja som ťa musela vidieť. Už sa to nestne. Mám ťa rada, Bella,“ pošepla a šla k dverám.

„Vždy som ťa mala rada, Esme. Dostala som sa cez najťažšie obdobie svojho života a nechcem, aby mi ho niekto pripomínal. Nestojím o tú bolesť,“ povedala som pokojne. Esme sa obzrela a nádherne sa usmiala.

„Dovidenia, Bella.“

„Zbohom, Esme.“

Prešiel ďalší týždeň. Alice sa stiahla. Poctivo mi nechávala poznámky, ale obzvlášť ma nekontaktovala. Bola som tomu aj rada. Jeden deň striedal druhý. Keď som sa po práci vrátila domov, René ma už čakala.

„Prečo nedvíhaš mobil?“ štekla po mne.

„Vybil sa. Čo sa deje?“ Bola som unavená a jej tón sa mi nepáčil.

„Marco má teplotu. Už som mu dala sirup, ale nezaberá,“ povedala nervózne. Zhlboka som sa nadýchla a vybehla k Marcovi. Mama síce jedno dieťa vychovala, ale bola panikár. Vzala som teplomer a zmerala malinkému teplotu. Pozrela som na číselník a zachvela sa.

„Má tridsaťdeväť stupňov. To je veľa. Idem zavolať na linku zdravotnej pomoci,“ šepla som a vzala mamin mobil. Sestra na telefóne mi poradila, aby som sa pokúsila znížiť teplotu pod tridsaťosem a potom mu dala sirup. Chcela som malého upokojiť, tak som sa ho pokúšala nakojiť. Nechcel papať a to čo zjedol, vyvracal. Teplota neklesala, dokonca trocha stúpla.

„Obleč ho. Idem zavolať taxík,“ povedala som René.

„Čo chceš robiť?“ opýtala sa vydesene.

„Vezmem ho do nemocnice,“ povedala som pokojne. Vytočila som číslo taxislužby. Niektoré taxi boli obsadené a iné nevozia deti, lebo nemajú sedačky. Neskutočne ma naštvali. Zavolala som teda na pohotovosť. Tam ma odmietli. Vraj nie sme akútny prípad. Bola som už nervózna. Phil bol autom v druhom meste na zápase. Rýchlo som strčila ruku do kabelky a vytiahla papier s Aliciným číslom.

„Ahoj, Alice. Môžeš pre mňa niečo urobiť?“ opýtala som sa rázne.

„Iste, hneď som u teba a sedačku zoženiem po ceste,“ povedala pohotovo. Zalapala som po dychu. Odvykla som si od tých jej videní. Aspoň jej to nemusím vysvetľovať. Nadiktovala som jej adresu. Obliekla som sa a vzala malého na ruky. Alice tu bola behom desiatich minút. Posadila som malého do novučkej sedačky a ja som si sadla k nemu.

„Má vysokú teplotu. Odvez ma do nemocnice Svätého Patrika,“ šepla som.

„To nemyslíš vážne. Kým sa dostanete na rad... Vezmem vás do Nemocnice na lúke,“ povedala a rýchlo vyrazila.

„Nie. Na to nemám.“ Zabolelo ma srdce, keď som to vyslovila.

„Máme tam nášho lekára a nikdy sme ho nepotrebovali a ani potrebovať nebudeme. Tak nech si tie peniaze, čo berie, zaslúži,“ povedala Alice rázne a viac sme sa nebavili. Priviezla nás pred vchod a hneď ku nám pribehla sestra a lekár.

„Čo sa deje?“ pýtal sa lekár. Alice ho okamžite vzala na stranu.

„Malý má vysokú teplotu a neklesá. Pozrite sa na neho,“ povedala rozkazovacím tónom.

„Obávam sa, že táto pani nie je našou klientkou,“ povedala sestra a ukázala na mňa.

„Moja švagriná zatiaľ nie je vašou klientkou, a ak sa takto budete správať, ani nebude. Celá moja rodina je u vás a platí mesačne obrovské peniaze. Môžeme si nájsť inú nemocnicu, ktorú budeme podporovať,“ zasyčala Alice.

„Nie. Samozrejme, že dieťa ošetríme. Ktorého vášho brata je to dieťa?“ opýtala sa sestra. Hneď mi bolo jasné, že poznajú celú ich rodinu.

„Edwarda Cullena,“ povedala Alice. Mne zovrelo hrdlo.

„Pani Cullenová, poďte vypísať papiere,“ povedala sestra a vzala ma na stranu.

„Ja chcem ísť za synom!“ zajačala som v panike.

„Neboj sa. Idem s ním. Vypíš papiere. Edwardove údaje vieš,“ šepla Alice a utekala za lekárom. Sestra mi dala pár hárkov papiera. Sadla som si a začala rýchlo písať. Napísala som svoje meno, meno dieťaťa a teraz bolo nutné uviesť meno otca. Zamrzla som. Vzala som papiere do ruky a rozbehla sa za Alice. Sestra ma nestihla chytiť, keď som vrazila do ambulancie. Alice bola prilepená o stenu a lekár práve napichol Marcovi ihlu. Strčila som Alice papiere.

„Vypíš to!“ štekla som a pridržiavala lekárovi môjho anjelika. Okamžite mu napojil infúziu.

„Kojíte ho?“ opýtal sa lekár. Len som prikývla.

„Tu si sadnite do kresla a dajte mu mlieko. Dal som mu chladený roztok. Zníži to teplotu a potom ho vyšetrím. Príde za vami aj manžel?“ opýtal sa pohotovo. Vyplašene som pozrela na Alice.

„Nie. Brat nepríde. Stačí jednoposteľová izba,“ šepla smerom k lekárovi. On pomaly odišiel. Sadla som si a dala malému napiť. Troška sa upokojil. Vyjavene som pozerala na Alice.

„Je to súkromná klinika. Z malým dieťaťom tu môžu zostať obaja rodičia. Chcel ti zabezpečiť izbu,“ povedala mi na vysvetlenie. Keď prestal Marco plakať, trocha som sa upokojila aj ja. Alice vypísala papiere a dala mi ich len podpísať. Rýchlo som sa podpísala. Alice sa na to pozrela a strčila mi papier späť.

„Dopíš ešte Cullenová,“ šepla. Zalapala som po dychu a napísala to strašné slovo. Alice odniesla papiere sestre. Celý čas sedela pri mne a vykladala, čo bolo v škole. Troška som sa odreagovala. Lekár prišiel Marca skontrolovať. Teplota klesla a sirup potom pekne zabral. Šla som na izbu. Bola prepychová. Taký komfort nemám ani doma. Alice na noc odišla. Ráno prišla sestra po Marca. Presviedčala ma, aby som zostala na izbe, ale ja som chcela byť pri malom. Podávali si ho z dverí do dverí a ja som sedela asi pred všetkými na celej chodbe. Po dvoch hodinách mi ho sestra doniesla nakojiť. Sadla som si do malej miestnosti a dala mu napiť. Dokŕmila som ho a šla k ďalším dverám. Pozrela som na nápis na nich a zachvela som sa. Detský neurológ. Zaklopala som. Dvere otvorila sympatická staršia sestra. Pustila ma dnu.

„Vyzlečte toho anjelika,“ povedala milo. Vyzliekla som ho a len v plienke som si ho privinula. Z dverí vyšiel starší lekár a hneď za ním ešte jeden doktor. Toho som poznala. Zalapala som po dychu a celá sa zachvela.

2. kapitola - 4. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Život sa nemazná - 3. kapitola: