Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Závoj súmraku - 7. kapitola

11.10.2012 (10:15) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 2497×

Edward:

Ženy! Kto ich pochopí? Ich úsmevy odporujú ich pohľadom, ich slová sľubujú i vábia. Niekedy v sekunde vystihnú a uhádnu našu najtajnejšiu myšlienku. Krása ženy nespočíva v šatách, ktoré nosí, v postave, ktorú má a ani v spôsobe, akým si češe vlasy. Krása ženy musí byť v jej očiach, pretože tie sú bránou k jej srdcu, miestu, kde sídli láska. Ja som tie krásne oči už našiel. Našiel hnedé studničky, ktoré ma pohltili celého.

Už to vie, vie všetko. No netuší, čím som, kým som a čo je mojou podstatou. Stále nevie, že som nesmrteľné monštrum uzamknuté v tomto ľudskom a na výzor dokonalom tele. Počula len to, čo si niekto myslí a to, aké závery si o tom niekto urobil.

Tanya mala povahu koketnej ženy. Nielen preto, že pracovala v nevestinci. Ona pochopila, že koketnosť je základ ženskej povahy. Každá žena ho neuplatňuje. Niektoré sú na to hlúpe a iné veľmi múdre. Tanya bola ako hviezda. Večer sa objavila a ráno zase zmizla. Však nik netuší, že Tanya pre mňa znamenala viac, ako si niekto dokáže predstaviť. Nebola to len obyčajná nemravnica, bola to dobrá žena, ktorú nik nedokázal skutočne oceniť. Je pravdou a netajím sa tým, že som ju aj ja mal z počiatku len na jedno. No potom sa z nás stali aj priatelia, ktorí si hovorili všetko. Teda skoro všetko.

Ja som sa jej neplietol do jej klientov a ona nevedela o mojom upírstve. Bolo to tak, ako má byť. Vždy sa cítila málo krásna, malo docenená a ja som jej dal to, po čom skutočne túžila. Dal som jej obdiv a ocenil som jej nielen vonkajšiu krásu, ale najmä tú vnútornú. Dal som jej aké také vzdelanie a ona? Čo mala robiť ona? Nič, stačilo, aby sa so mnou milovala. Jediné som od nej chcel, aby svojich klientov obmedzila na dvoch denne a peňažnú stratu som jej chcel vynahradiť. Aj som to patrične robil.

Drahé šaty, šperky, večere u mňa na hrade. Ako sa mi tá nevďačnica odvďačila? Roztiahla nohy môjmu najlepšiemu priateľovi. Dovolil som jej tu ostať. Žiadala ma o to, pretože nechcela byť týždeň s cudzími chlapmi. Príliš rýchlo si zvykla na prepych, ktorý som jej ponúkol. Je to aj moja vina. Nemal som si ju tak púšťať k telu, ale odjakživa som bol dobrák od kosti. A čo som dostal za to? Na oplátku mi tá pobehlica a nevďačnica zneuctila môj hrad. Vyspala sa s mojím najlepším priateľom. V mojej posteli. Bez ostychu s ním vliezla do postele a vzdychala jeho meno a pritom v mysli bola so mnou. To sa nedalo vydržať.

***

„Emmett, Emmett, áno...“ Rozrazil som dvere na svojej komnate a naskytol sa mi pohľad na nahý zadok Emmetta Swana. Môjho bývalého najlepšieho priateľa. Moja spoločníčka vzdychala a kričala jeho meno. Svoje štíhle nohy mala obmotané okolo jeho drieku a svoje dlhé nechty mu zarývala do chrbta. Ten pohľad bol priam nechutný a jediné, čo som mal v hlave, bolo slovo: Pomsta.

„Zlez z nej, ty prašivý pes,“ zavrčal som a celou silou som Emmetta odhodil z nej. Bolo mi jedno v tej chvíli, či použijem svoju silu, ale nemohol som a ani som nechcel sa kontrolovať. Tanyin vystrašený pohľad a jeho samoľúby úškrn hovorili za všetko. On konečne dostal to, po čom tak dlho túžil a ona? Len ukojila svoju túžbu. Nič viac.

„Edí, ty si sa nám vrátil nejako skoro. Vitaj u nás. Nechceš sa pridať?“ Bol opitý, alkohol bolo z neho cítiť na míle ďaleko, ale to ho neospravedlňovalo.

„Vypadni z môjho hradu. Hneď!“ zreval som a cítil som, ako mi hruď vibruje a oči naberajú odtieň čiernej. On sa však iba zasmial. Ruky som zaťal v päsť a chytil som ho pod krkom. Vyzdvihol som ho vyše svojej hlavy a veľmi som uvažoval, či jeho bezvýznamný život neukončím hneď na tomto mieste.

„Nevyvádzaj, je to len obyčajná nicka, ktorá nestojí za nič. Nechaj si ju, je tvoja.“ Moja? Ja mám zbierať odpad po Swanovi? Ja som jej dal viac, akoby jej mohol dať on. Mal jedno šťastie, že naše priateľstvo trvalo dlhšie ako som poznal tú mrchu. Pustil som ho až keď som mu otvoril dvere a vystrčil som ho von. Vyhodil som za ním ešte jeho veci. Tanya sa klepala na posteli ako ratlík a oči sa jej plnili slzami.

„Toto si chcela? Toto je tvoja vďaka za všetko, čo som kedy pre teba urobil? To mám zato, že som sa zľutoval nad tebou a nechal ťa tu? Si obyčajná pobehlica a zmija, ktorú som si vpustil do svojho hradu. Teraz mi za to zaplatíš.“ Hodil som po nej moju drahú vázu, ktorá sa tesne vedľa jej hlavy rozbila.

Tanya kričala od strachu a chcela ujsť. Chytil som ju za ruku a otočil som si ju tvárou k sebe. Prestal som sa jednoducho ovládať. Chcel som, aby zaplatila za to, že zneužila mojej dobroty. Schmatol som ju za jej dlhú hrivu a hlavu naklonil pravo. Posledný pohľad do jej vystrašených očí a posledný výkrik. Bola to rajská hudba pre moje uši. Zahryzol som sa a prvýkrát okúsil ľudskú krv. Krv „nevinného“ človeka. Začal som sa smiať nad spojením nevinného a Tanye.

***

Potrebujem ísť na lov. Potrebujem na pár hodín odísť a zabudnúť na všetko. Na Tanyu, na Emmetta a aj na dokonalú Isabellu. Je priam neuveriteľné, aký ošiaľ v mojej mysli dokáže vyvolať niekto, ako je ona. Malé mača s ostrými pazúrikmi. Miestami mi pripadá ako malé dievčatko, ktoré chcete chrániť, hýčkať a rozmaznávať. Inokedy by ste ju prehli cez koleno a naložili jej päť a dvadsať na zadok. Jej povaha ma fascinuje, je naozaj výnimočná.

Isabellu si dovolím prirovnať k dielu architekta. Je projektom dokonalosti a to do najmenšieho detailu. Jej dokonalé črty tváre, telo sťa umelecké dielo najslávnejšieho maliara. Je krásna, vie byť jemná a je najmä krehká. Presne ako motýľ. Prvý večer bola nespútaná a drzá. Po spoločne strávenej noci sa však zmenila. Bola krotká, dokonca milšia a naozaj si dovolím tvrdiť, že som mal z nej pocit, že ku mne niečo prechováva. Možno nejakú náklonnosť. Prečo jej nevidím do hlavy? Každému dokážem prečítať všetky myšlienky. Dokonca aj tie, ktoré by som nechcel. No u nej nič, ani ťuk. A práve do jej hlavy by som chcel vidieť. Najmä teraz. Spýta sa ma na môj príbeh? Odsúdi ma zaň, aj keď nepozná všetky fakty? Ujde? Alebo ostane?

Keď som sa vrátil z lovu, počul som, ako tichučko našľapuje a cupitá dole schodmi. Raz skoro zle zabočila a to mi prišlo smiešne. Je pravda, že je to tu samá chodba a samé dvere, ale stačí zísť dole a vyjsť von. Sledoval som ju až do záhrady. Ostal som stáť tak, aby sa ma ani jediný malý a neposlušný lúč slnka nedotkol a aby ma ona nevidela.

Bola nádherná. Vlasy mala neposlušne rozpustené a viali jej do všetkých možných strán. Jej bosé nohy behali medzi žltými a červenými ružami. Šantila sa ako malé dievčatko. Vždy pri pohľade do jej tváre zbadám novú črtu jej krásy. Vnikám do najhlbších sfér jej duše a dúfam, že sa mi raz stane knihou. Jej riadky by som hltal plnými dúškami. Jej verše by som sa učil naspamäť a jej melódie si pospevoval, vediac, že sa mi ju raz podarí prečítať celú. Cítil som, že vo mne niečo rastie. Silnelo to každou minútou, ktorú som strávil v jej spoločnosti. Akoby ma k nej ťahala neviditeľná ruka. Je to pocit, ktorý som doteraz nepoznal, ale veľmi rýchlo som si na neho zvykal. Keby som sa pokúsil definovať ten pocit slovami, tak mi stále bude unikať hlavný význam, až by sa stratil v hmle utkanej zo zmätku.

„Vaša milosť, prišiel list pre lady Isabellu,“ oznámila mi Rosalie. Kto jej môže písať? Určite to bude niekto z domu. Matka alebo ten nepodarený Emmett Swan.

„Zavolajte ju. Odovzdám jej list osobne,“ povedal som a Rose okamžite išla po ňu. Bolo mi ľúto, že ju musím vyrušiť z jej bláznenia, ale nikdy človek nevie, či to nie je niečo dôležité. Čo ak sa niečo stalo? Keby som jej ho nedal hneď, mal by som výčitky. Pricupkala bosými nohami a hneď ako sa mi pozrela do tváre, úsmev jej z mizol. Dokonca uhla pohľadom.

„Volali ste ma?“ spýtala sa a v očiach sa jej začal zračiť strach. Určite sa bála kvôli tomu, čo o mne počula, ale nemusela sa báť. Počarovala mi a stala sa mojím vesmírom. Nedokázal by som jej ublížiť.

„Nebojte sa. Vidím, že ste boli v záhrade. Dúfam, že sa cítite lepšie,“ povedal som pokojným hlasom. Chcel som, aby videla, že nie som taký ako ma vykresľujú. 

„Oveľa lepšie. Vďaka vám, samozrejme. Ďakujem za opýtanie, vaša milosť. Prekvapilo ma, že tak pustý hrad má tak malebnú záhradu.“ Bol som potešený jej chválou na záhradu. No v jej hlase bolo počuť, že sa bojí. Hlas bol trasľavý a srdce jej tĺklo ako krídla kolibríka. Mrzelo ma to. Nechcel som nikdy, aby sa ma bála. Cítil som niečo tu. Tu, kde niekedy bil ten dutý svalový orgán, ktorý pumpoval krv.

„To však určite nie je ten dôvod, prečo ste ma dali zavolať. Stalo sa niečo?“ spýtala sa a ja som vzal zo stola obálku a podal som jej ju. Najprv hľadela na moju ruku a nakoniec si ten list vzala.

„Dôvod, prečo som vás dal zavolať, je ten, že došiel list. List je pre vás.“ Spozornela a až teraz si prečítala, že obálka je venovaná jej.

„Ďakujem,“ povedala a otočila sa na odchod. Pri dverách však zastala a premýšľala. Teraz, v tejto chvíli, som ani nemusel vidieť do jej hlavy, aby som prišiel na to, čo je za tým. Chcela sa niečo opýtať a ja som vedel presne na čo. Chcel som, aby sa ma to opýtala? Budem schopný jej vôbec odpovedať? A čo jej mám povedať?

„Môžem vás ešte ukrátiť o čas?“ spýtala sa trasúcim hlasom. Aj keď to nebolo potrebné, tak som sa zhlboka nadýchol a prikývol.

„Viem, že ma do toho nič nie je. Viem, že je to vaša súkromná vec a tiež beriem na vedomie to, že sa nepoznáme. Preto vás vopred žiadam o odpustenie, ale zároveň verím, že ma pochopíte...“ Na okamih utíchla a pozrela sa smerom k oknu. Celý čas uhýbala pohľadom.

„Pokojne sa pýtajte,“ povzbudzoval som ju, aby nemala strach. Určite sa hnevať nemôžem. Má na to právo už len z hľadiska, že tu trávi svoj pobyt a ja nechcem, aby sa bála, žeby som jej ublížil.

„Počula som príbeh,“ pípla tichučko. A je to tu. „Príbeh, v ktorom hlavnými aktérmi ste vy, môj brat a slečna Tanya.“ Po celý čas šepkala. Asi preto, aby ju nikto nepočul alebo, nebodaj, aby vedeli, že má odvahu sa na to pýtať.

„A čo ste počuli? Čo si o tom myslíte, mylady?“ spýtal som sa a nespúšťal som svoj pohľad z jej tváre. Konečne nabrala odvahu a pozrela sa mi do očí.

„Bijú sa vo mne pocity. Jeden pocit z vás má strach...“ Sklopila oči a ja keby som mohol, tak padnem k nohám a žiadam ju, aby strach nemala. „No druhý pocit hovorí, že na tom niečo nesedí. To je dôvod, prečo je moja zvedavosť väčšia ako strach o môj vlastný život.“ Ona sa naozaj bojí o svoj život? Skutočne si myslí, žeby som jej ublížil?

„Chcete mi tým povedať, že máte strach, že vás zabijem rovnako, ako Tanyu? Chápem to správne?“ Vyvalila na mňa oči. Zámerne som vetu sformuloval takto. Všetko má svoj dôvod.

„Práve ste sa priznali k vražde. Ste si toho vedomý?“ Pokúsila sa to povedať dostatočne ticho, ale skoro to už vykríkla.

„Nie, nepriznal som sa k ničomu. Ja som položil otázku. A to je rozdiel. Neodpovedali ste mi na otázku. Z toho máte strach?“ naliehal som na ňu. Pristúpila ku mne a pozrela mi do očí.

„Nie! Nemám strach. Neublížili by ste mi,“ povedala už pevným hlasom. Dokonca aj jej srdce nasvedčovalo pravdivosti a to ma prekvapilo. Na mojej tvári určite videla, že som prekvapený.

„Prečo mi veríte? Veď som označený za vraha. Nepoznáte ma. Ako si môžete byť takáto istá?“ Chytila ma za ruku, čím ma opäť prekvapila. Stále budem tvrdiť, že je nevyspytateľná. Iný človek by už dávno utekal s krikom, ale ona nie.

„Keby ste bol vrah, hneď v prvý večer, keď som sem prišla, by ste ma vyhodili. Chcela som predsa od vás, aby ste dali čas človeku, ktorý vás sklamal. Mohli ste so mnou vyraziť dvere. Bola som k vám drzá a mohli ste ma pokojne zabiť. Vy nie. Ponúkli ste mi dohodu. Dali ste mi šancu na splatenie dlhu. Bola som chorá a vy ste sa o mňa starali. Nemôžete byť zlý človek a tobôž nie vrah. Možno si myslíte, že som čistý blázon, ale niečo mi hovorí, aby som vám verila. Počúvnem hlas môjho srdca a budem vám veriť.“

Ona mi verí? Mne? Veď som vrah a monštrum. Prečo sa ma neopýta tú zásadnú otázku, či som ju zabil? Chce mi slepo veriť? Ju museli samotné nebesá obdarovať nie len krásou tela, ale i krásou duše.

„Chcete mi tým povedať, že vás vôbec nezaujíma skutočnosť, či som alebo nie som vrah?“

„Nie, nie je mi to jedno. Nespýtam sa, či ste vrah. Spýtam sa, či ste ju milovali. Pretože vás to ranilo a neverím, že vám bola ľahostajná.“ Zaujíma ju toto? Na to sa ma chcela opýtať?

„Nerozumiem, prečo práve toto trápi vašu hlavičku, ale dobre. Odpoviem vám. Nie, nemiloval som Tanyu, ale dal som jej všetko to, čo by jej iný na mojom mieste nedal. Po čase som ju nebral len ako moju vernú spoločníčku, ale ako známu, ktorej som chcel dopriať aspoň v mojej spoločnosti lepší život. Aspoň navonok. Láska v tom nebola. To mi môžete veriť.“ Mal som pocit, že táto odpoveď ju potešila?

Uznávam, že sa v tejto kapitole veľa neudialo, ale chcela som Vám poskytnúť aj pohľad Edwarda. Myslím si, že je dobré vedieť, čo skutočne cítil k Tanyi a hlavne to, ako sa cítil, keď ju našiel so svojím najlepším priateľom. 

Chcela by som kapitolu opäť venovať GCullen a povedať jej, že som veľmi rada, že číta túto poviedku. Je to pre mňa pocta, vidieť od teba komentár. A opäť ťa možno trošku poteším, keď ti poviem, že poviedka bude mať určite o ďalšiu kapitolu viac. Čo ty so mnou robíš. :D 

A teraz niečo pre Ivku. :) Chceš Emmetta? Dobre, budeš ho mať. :) Síce mi to tu trošku nabúra, ale aj tak mi záver víde taký, aký som chcela. Doprajem ti ho. :) Len si musíš počkať, kým príde na rad. :D 

Ďakujem za komentíky k predchádzajúcej kapitole a vopred ďakujem aj za tie, ktoré tu opäť zanecháte. 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Závoj súmraku - 7. kapitola :