Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Závoj súmraku - 2. kapitola

21.09.2012 (07:45) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 3557×

Edward:

Keď mi moja slúžka oznámila, že lady Swanová dorazila, nemohol som tomu uveriť. Po prvé, je búrka a po druhé, Frank s kočom sa mal vrátiť až o pár hodín. Povedal som služobnej, aby ju hneď pustila za mnou. Po pravde som bol na ňu neskutočne zvedavý. Z toho, čo som o nej počul, tak by mala byť veľmi krásna. Síce jej brat tvrdil, že je prísna a strohá, ale odkedy, čo prijala moje pozvanie, som bol ako na ihlách. Žiadna žena neprijme pozvanie od neznámeho muža a už vôbec nie na jeho hrad. Urobil som si preto o nej svoj obraz, aj keď jej brat sa dušoval, že ona je svätica a ešte nemala žiadneho muža. Bodaj by aj mala, keď každý počuje, že je to sestra Emmetta Swana, každý sa jej vyhýba na sto honov.

Pri pomyslení na Emmetta som zaťal čeľusť a päste. Neznášam toho grázla. Je to obyčajný podvraťák. Je to zlodej a chorobný hráč. A ublížil mi, ponížil ma a k tomu všetkému ma donútil k tomu ohavnému činu, ktorý som spáchal a teraz nesiem následky.

Keď vstúpila, okamžite som poslal moju služobnú a jej komornú preč. Zbytočne by tu zavadzali. Pozdravil som ju provokatívne a čo ma zarazilo bolo, že ona sa so mnou zvítala rovnako provokatívnym tónom a k tomu všetkému si sadla bez môjho dovolenia. To ma natoľko prekvapilo, že som sa na svojom kresle napriamil a obzrel si ju. Nebola taká, akú som očakával. Bolo stokrát krajšia. Mala pokožku bledú ako sneh. Vlasy vyčesané do drdolu a šaty mala až ku krku. Chcela pôsobiť slušne, ale pod maskou anjela sa zvyčajne skrýva diabol.

„Predpokladám, že je úplne zbytočné hovoriť dôvod nášho stretnutia. Poviem vám pravdu, nečakal som, že prídete,“ zašomral som si popod nos.

„Nepochybujem. Práve to je dôvod, prečo som prišla. Prejdem rovno k veci a nebudem chodiť okolo horúcej kaše. Môj brat nemá žiadne peniaze. Všetko, čo mal prehral a preto ma zaujíma, ako dlho ste ochotný počkať a aké úroky za to chcete.“ Je mačkovito pôvabná a sebavedomá. To sa mi na ženách páči. Je priama a nebojácna.

„Už v liste som vám oznámil, že vášmu bratovi nedám ani deň navyše. Mohol by som ho ľutovať, ale to nemám v pláne a ani vo zvyku. Sám si to navaril, tak nech si to aj sám zje. Prečo ste prišli orodovať práve vy a nie on, respektíve váš otec? Syn ho nezaujíma?“ Dávno som vedel odpoveď na túto otázku, ale chcel som počuť, čo mi na to povie.

„Otec si myslí, že za svoje činy musí platiť. Má sa vraj tomu postaviť ako chlap a nie utekať od problémov. Ale to nie je prípad môjho brata. Je to neschopný babrák. Takže? Ako sa dohodneme? Čo navrhujete, môj pane?“ Čoraz viac a viac som z tejto lady vykoľajený. Nedáva si servítku pred ústa a vôbec ju nezaujíma, že jej tón hlasu ma môže rozzúriť a to môže mať dopad na moje rozhodnutie.

„Váš milostivý brat si vzal niečo, čo bolo moje. Nepatrilo to jemu a keď to už nepotreboval, tak si myslel, že mi to môže len tak ľahko vrátiť. Omyl...“ Pomaly som zvýšil tón, aby si uvedomila, s kým má tú česť.

„Ide o ženu? To kvôli tomu je toto všetko?“ Šikovná. Neubránil som sa úsmevu. Ešte som nestretol takú ženu, ktorá by bola krásna a bystrá zároveň.

„Ste bystrá, mylady. Možno tá žena bola ufňukaná a bezvýznamná, ale bola moja spoločníčka a váš brat si dovolil využiť mojej neprítomnosti. A za to bude potrestaný. Ani mi nejde tak o jeho peniaze, ale ide mi o jeho česť. On pošpinil moju a ja pošpiním tu jeho. S menom Swan sa bude niesť táto potupa niekoľko pokolení.“ Bol som pevne rozhodnutý jej brata zničiť, ale od kedy je tu táto divá šelma, som na vážkach. Mal som chuť ju vlastniť.

„Chcete mi tým povedať, že som tu preto, lebo ste začali uskutočňovať svoj plán? Svoju pomstu cezo mňa? Alebo prečo vlastne?“ Po pravde ma nenapadlo práve ju využiť na pomstu, ale prečo nie. Chcel som ju vidieť, ale toto nie je zlý nápad. Swana určite nahnevá pošpinenie mena jeho malej sestričky.

„To ste povedali vy, mylady.“ Pozrela sa mi priamo do očí a vyskočila na nohy.

„Keď to vidíte takto, tak sa nemáme ďalej o čom zhovárať,“ povedala a chcela odísť.

„Nedal som vám povolenie odísť,“ skríkol som a ona zastala.

„Mám pre vás návrh. Ja odpustím vášmu nemožnému bratovi jeho dlhy, ale na oplátku, vy ostanete v mojom sídle jeden týždeň.“ Otočila sa na mňa a v očiach mala strach. Bála sa. Bola ako malé jahniatko a ja lev, ktorý na ňu striehne.

„Vy chcete mňa? Čože?“ skríkla hneď ako sa otočila. V jej hlase som počul náznak smiechu, ale aj znechutenie snáď.

„Vaša milosť, mňa si nekúpite.“ Chcela znieť presvedčivo, ale znela tak, akoby chcela, aby som ju presviedčal. Začal som sa smiať a ona zaťala tie malé a určite hebké ruky v päsť.

„Každý sa dá kúpiť. Každý má však inú cenu. Aká je tá vaša? Záchrana brata, či nie?“ Vedel som, čo na ňu platí a na akú nôtu mám hrať.

„Myslíte si, že tu s vami budem stvárať bohviečo?“ Bola nesvoja, bolo to na nej vidno a v očiach mala strach. Bála sa ma a to sa mi páčilo ešte viac.

„Chcem len jeden týždeň. Nič viac. A možno sa vám to zapáči na toľko, že tu so mnou ostanete navždy.“ Čo to hovorím? Chcem, aby tu ostala dlhšie? Nie, už neviem čo rozprávam z toľkej samoty. Nedal som jej šancu váhať a pokračoval som.

„Zvážte to. Je to len jeden týždeň. Nikto sa to nemusí dozvedieť a ja možno budem taký veľkorysý a vášmu ctenému bratovi odpustím všetky dlhy.“ Začala nad tým uvažovať. Usúdil som to z jej výrazu tváre.

„Koľko z toho týždňa musím tráviť s vami?“ Nevidel som jej do hlavy, ale bola čitateľná ako kniha, v ktorej dokážete listovať očami.

„Každú sekundu, ale v mojej posteli budete toľko, koľko budem chcieť.“ Stále som jej nechával zadné vrátka. Stále mala na výber. Mohla odísť, ale to by ma určite zranilo.

„Poďte, moja drahá lady Isabella,“ prerušil som ju. Určite z premýšľania a nastavil som svoje rameno. Pozrela na mňa a potom na moju ruku.

„Nebojte sa ma, nehryziem.“ Aké klišé. Musel som sa zasmiať.

„Kam, kam ma to vediete? Ešte som nesúhlasila s vašim návrhom,“ povedala trasľavým hlasom a chvejúcou rukou prijala moje rameno.

„Nemusíte to vysloviť. Ja viem, že tu ostanete a práve vám idem ukázať vašu komnatu.“ Bez jediného slova sme kráčali do jej izby. Šli sme dlhou chodbou a ona si obzerala to pusté miesto. Všade bolo prítmie, málo svetla a všetko bolo tmavé. Nemám rád veľa svetla a hlavne slnečné lúče. Vybral som jej izbu, ktorá možno nebola najkrajšia v hrade, ale zato bolo druhá najväčšia. Samozrejme až po mojej komnate. Pobozkal som ju na chrbát ruky, uklonil som sa odkráčal som medzi múry mojej komnaty, ktorá bola len tak mimochodom o dve dvere ďalej. Predsa ju nenechám nechránenú. Aj keď asi najväčším nebezpečenstvom som tu ja. Vzdychol som si nad tou myšlienkou a kráčal ďalej. Ešte som začul, ako sa jej zastavil dych, keď si všimla svoj nový domov. Namyslená panička asi očakávala izbu vykladanú diamantmi. Zasmial som sa.

Bella:

Ako som mohla prijať jeho ponuku? Čo mi to napadlo? Do horúcich pekiel by som išla radšej, ako zostať tu na hrade a v jeho spoločnosti. Je pravda, že je krásny a jeho tvár je výrazná, akoby vykresaná z kameňa. Ani najmenšiu chybičku som nenašla. Žiadna jazva, žiadna začínajúca vráska, proste nič. Husté obočie a pevná čeľusť. Dokonale pevné telo, vzpriamený a pevný postoj mu dodával na autorite. A tie jeho oči. Také oči som v živote nevidela, boli zlaté ako to najvzácnejšie zlato na svete.

Rozhliadla som sa po izbe a musela som zalapať po vzduchu. Izba bola taká istá ako celý hrad. Kopa sivého tmavého kameňa bez štipky života. Ani jediný lúč svetla, len malá olejová lampička sa týčila na malom stolíku vedľa mojej postele. V kútoch bola pavučina. Toto určite nie je izba. Toto by som nedala ani za stajňu koňom. A najohavnejšie boli kresby na stenách. Na každej stene boli namaľované ženy. Tipovala som, že to budú všetky jeho ženy zväčšené, aby nebodaj nezabudol. Táto izba bola obrazom samotného vojvodu. Začínala som pociťovať hlad, ale čo s tým? Mám mu to ísť povedať? Nie, radšej nie. Na to niekto zaklopal na moje dvere.

„Vstúpte,“ zavolala som a v duchu som dúfala, že to bude moja zlatá Alice. No nebola.

„Mylady, chcem vám oznámiť, že milosť pán odkazuje, že večera bude o hodinu,“ koktala nervózne mladá, veľmi krásna blondínka. Jej krása mi prišla na slúžku nevhodná. Podľa mňa by si zaslúžila niečo viac. Žiadna kontesa sa nevyrovná jej kráse. Musela som jej v duchu zložiť poklonu.

„Kde je moja komorná?“ spýtala som sa a čakala, že práve ona mi podá informácie.

„Mrzí ma, že vám to musím povedať ja, mylady. Vaša komorná bola odvolaná z vašich služieb a preložená do kuchyne. Od tejto chvíle som vašou komornou ja,“ vysvetľovala mi a ja som mala chuť niečo rozbiť. Nie niečo, ale niekoho rozbiť. Ako si to dovolil? Ako môže odvolať z mojich služieb moju komornú. Ona patrí mne a nie jemu. Ešte viac ma nahnevala reakcia tejto slúžky, keď si všimla, že ma pochytil hnev, tak sa prikrčila, akoby čakala, že ju udriem. Preboha.

„Ty sa ma bojíš?“ položila som jej otázku, ale myslela som to skôr, ako zistenie.

„No, nie... Vlastne áno, mylady,“ priznala sa a mňa prvé, čo napadlo bolo, že vojvoda je tyran, ktorý bije svoje služobníctvo. To mu ešte vytmavím.

„Neboj sa ma. Ty za nič nemôžeš. Prezraď mi, ako sa voláš?“ pokúsila som sa o úsmev a milý tón. Zabralo to, pretože sa konečne narovnala.

„Rosalie, mylady,“ pípla. Krásne meno a presne vystihuje jej krásu.

„Ja som Isabella, pokojne mi hovor menom,“ povedala som aj napriek tomu, že sa nehodí, aby vám slúžka hovorila vaším menom a ani moja Alice mi tak nehovorí, ale chcela som, aby mi to chúďa začalo veriť.

„To nesmiem, mylady.“ Sklopila zrak.

„A kto ti to zakáže?“ pozrela som na ňu. Dobre tuším, kto jej to môže zakázať, ale keď ja si to prajem, tak to môže robiť.

„Milosť pán,“ pípla a svoj zrak nezodvihla od špičiek svojich topánok. Myslela som si.

„Budeš mi hovoriť Isabella a milosť pán sa môže vypchať,“ zachichúňala som sa a jej tiež mykali kútiky pier a ja som vedela, že mám vyhraté.

„Rosalie, pomôžeš mi prezliecť sa? Prosím ťa.“ Nahodila som zúfalý pohľad. Ani si neviete predstaviť, aké náročné je dostať sa z týchto šnurovačiek.

„Vaša milosť, prepáčte, Isabella, nemusíte ma prosiť. To je moja povinnosť. Nie som zvyknutá, aby ma niekto prosil. Ja som zvyknutá prímať rozkazy,“ vysvetľovala mi a mňa opäť pochytil ten odpor k nemu. V jeho slovníku sa asi nepoužívajú slová ako ďakujem, prepáčte, prosím. Ako tu s ním mám vydržať celý týždeň?

„Pri mne si na to budeš musieť zvyknúť,“ usmiala som sa a Rosalie mi začala rozväzovať korzet a ja som sa konečne mohla nadýchnuť. Ostala som len v spodnej bielizni a začala som vyhadzovať veci z mojej batožiny. S Rosalie som sa cítila dobre. Bola milá, vtipná a výrečná, čo sa mi veľmi páčilo a bonusom bolo to, že mala tak dobrý vkus ako Alice.

„Isabella, už je najvyšší čas. Mali by ste ísť. Milosť pán nemá rád, keď musí čakať. Aj keď nikdy nič nezje.“ Poslednú vetu riekla tak ticho, že som jej ledva rozumela. Predsa nemôže žiť zo vzduchu.

„Dobre, zaveď ma za ním. Nech to mám čím skôr z krku.“ Poslednýkrát som sa obzrela v zrkadle a uznanlivo som pokývala hlavou. Vyzerala som dobre. Rosalie odviedla skvelú prácu.

„Nemali by ste tak hovoriť. Milosť pán nebol stále takýto. Bol veselý, usmievavý a veľmi láskavý. Všetko sa však zmenilo pred dvoma rokmi a od toho incidentu je takýto,“ hovorila a ja som sa chcela opýtať, o aký incident ide a čo ho dokázalo zmeniť na nepoznanie. No Rosalie si dala ukazovák pred ústa na znak toho, že nech som ticho a na nič sa nepýtam. Žeby tu aj steny mali uši?

„Lady Isabella Swanová,“ ohlásila ma hneď, ako otvorila dvere do jedálne. Vojvoda sa tváril ako boh pomsty a mne naskočila husia koža. Žeby nás skutočne počul? Rosalie prepaľoval pohľadom, z ktorého strieľali blesky na všetky strany.

„Vitajte, moja drahá, už som vás očakával,“ pozdravil ma a pokynul rukou ku stolu, aby som sa posadila oproti nemu za druhý vrch stola.

„Ty,“ ukázal na Rose, „odíď, potom sa porozprávame,“ precedil cez zuby a ja som mala pocit, že môžem zato ja. Rýchlo som sa snažila Rose vychváliť, aby sa upokojil.

„Vaša milosť, dovoľte mi, aby som vám poďakovala. Rosalie, je neskutočná. Je milá, je šikovná a je mi cťou, že ste práve ju vybrali za moju komornú.“ Pozeral na mňa ako na blázna. Ja som venovala Rosalie pohľad a očami som jej naznačila, aby rýchlo odišla. Ďakovne sa usmiala a už jej nebolo.

„Naozaj mi ďakujete? Ste spokojná?“ pýtal sa prekvapene. „Nie, tebe za nič ďakovať nechcem, ale nechcem, aby si kričal po nej“. To som si len myslela, to som mu nemohla povedať.

„Samozrejme, že ďakujem. Aj napriek tomu, že ste mali tú drzosť vymeniť moju komornú a poslať ju čistiť zemiaky do kuchyne,“ hovorila som vždy pokojne.

„Bolo to nutné,“ povedal nekompromisne.

„Nutné?“ skríkla som po ňom a až keď vyskočil na nohy som si uvedomila, že to asi nebol práve najlepší nápad.

„Vyprosím si tento váš tón.“ Jeho hlas už neznel tak medovo, ako pri našom prvom stretnutí. Teraz bol hrubý, vlastne on sa správal hrubo.

„To, že máme dohodu a ja som nútená ostať tu s vami v týchto ruinách, ešte neznamená, že budem ticho a nepoviem svoj názor. Nemám z vás strach. Nebojím sa povedať, čo mám na srdci.“ Nekontrolovateľne som kričala a to ho úplne rozzúrilo. Prišiel ku mne a schmatol ma za zápästie a vytiahol na nohy.

„Au,“ sykla som od bolesti a on sa len zasmial.

„Ste drzá? Ostanete hladná. Rose,“ zvrieskol a čakal kým sa otvoria dvere a do nich vstúpi ona. To ma vážne nechá o hlade? Rose sa pozrela na mňa a v očiach mala bolesť.

„Mylady nie je hladná, odveďte ju do jej komnaty. Okamžite,“ rozkázal a podal moju ruku slúžke. Pred odchodom som ešte skríkla: „Ste netvor, nie je vo vás ani štipka ľudskosti. Ste zviera.“

Rose sa na mňa pozrela a povedala len krátke: „Prepáčte.“ Začo? Nie, ona si chudinka myslí, že to je jej vina? Cestou do izby som jej všetko vysvetlila. Povedala som jej, čo sa vlastne stalo a že ona za to nemôže. Obdivovala moju odvahu postaviť sa vojvodovi. Ja som si však nadávala do hlúpych, lebo som bola hladná.

„Rosalie, prosím ťa, nechaj ma samú.“ Prikývla a ja som skormútene zložila hlavu do dlaní a začala plakať. Môj plač určite bolo počuť po celom hrade.

Chcem túto kapitolu venovať Jessy. Za obrovskú podporu a najmä za to, že sa ma zastala. Ako jediná mi verí a vie, aké je čeliť obvineniam. Zbožňujem ťa, pokladík môj. Vlastne od dnes si moja Kopírka. :D A ja som tvoja Kopírka. :D Musíme sa dohodnúť, čo prekopírujeme najbližšie. :D 

Lubim ce jak kona. :D:D:D 

Ivka, táto kapitolka tiež patrí tebe. Tešila si sa mi na ňu a ja ťa výnimočne nenechám čakať. :)

A vám ostatným ďakujem za krásne komentáre. Ste úžasní a ja vás mocinko silno objímam a bočkávam. :) 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Závoj súmraku - 2. kapitola :