Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zabudnutie - 2. kapitola

14.05.2010 (21:45) • Mellanie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1451×

Kabínky vedľa mňa sa začali sypať jedna cez druhú. Počula som ako ľudia hystericky kričia. Všade bol hrozný zmätok. Zem podo mnou sa ešte viac triasla a na niektorých miestach sa prepadávala.

Videla som  ako sa rodiny snažia zachrániť, ako deti plačú, niektorých ľudí zasypávajú steny budovy, ale napriek tomu som bežala ďalej.

Snažila som sa nájsť Edwarda alebo Alice. Musia tu niekde byť! Bežala som po chodbách nákupného centra, ale stále som ich nevedela nájsť. Bolo by možné, aby ma tu môj Edward nechal?

Nie! On by toho nebol schopný. Určite sa niekde v tom zhone stratil...

Ale veď je to upír nemôže sa len tak stratiť ani pri zemetrasení. Čo keď sa mu niečo stalo?

Takto som sa sama so sebou hádala príliš dlho, a tak som si nestihla všimnúť padajúcu strechu, ktorá sa valila priamo na mňa. Pocítila som len neuveriteľnú bolesť na temene hlavy. Naposledy som sa poobzerala, či neuvidím Edwarda.

„Kde vlastne je?“ bola moja posledná myšlienka predtým ako som upadla do bezvedomia.

***

„Haló, žiješ?“ pýtal sa ma niekto nablízku, avšak ja som ho vnímala akoby z veľkej diaľky. Pokúsila som sa otvoriť oči, ale to svetlo ma oslepilo a tak som ich len prižmúrila. Chvíľu trvalo, kým si moje oči zvykli, no nakoniec som začala rozoznávať siluetu osoby predo mnou.

Bol to asi tridsať – ročný chlap s čiernymi vlasmi a modrými očami. Na tvári mal zvláštny úsmev a znova ku mne prehovoril: „No konečne, už som si myslel, že si mŕtva. Je ti niečo?“

„Ja som v poriadku, len ma hrozne bolí hlava,“ odpovedala som mu na otázku a rukou si nahmatala hrču na hlave. Nevyzeralo to dobre. Z premýšľania o mojom zdravotnom stave ma vytrhol zase jeho hlas.

„Inak ja som Marek. Ak tu nikoho nemáš, mohol by som ťa vziať ku mne a ošetriť ťa. Ako sa vlastne voláš?“ zvedavo sa ma spýtal a ja som sa zase zamyslela. Aké je moje meno? Mám tu niekoho? Ó môj Bože! Ja si nespomínam. Kto som? Zatriasla som hlavou a začala som sa zmätene obzerať okolo seba.

Nikto okrem Mareka blízko mňa nebol. Boli sme na rohu tej „budovy“ a tak som mohla vidieť, ako prichádzajú záchranky, lekári, hasiči, policajti, jednoducho všetci, čo by mohli pomôcť. Vynášali ranených a mŕtvych a mne zovrelo srdce od strachu.

Čo aj tam mám niekoho, koho milujem? Moju rodinu, priateľov, ďalších príbuzných? Veď by som ich ani nedokázala identifikovať. Prečo sa to stalo? Prečo neviem ČO sa stalo?

Marek si očividne všimol mojej nervozity a tak ma objal. Nebolo mi to príjemné, ale ani nepríjemné, a tak som to radšej nechala tak, aj keď sa mi to zdalo veľmi zvláštne, keďže ho ani nepoznám. Alebo si na to aspoň nespomínam. Ale keďže sa ma pýtal ako sa volám, asi ma nepozná. Bola som naozaj zmätená. Pozrela som sa na neho a v jeho očiach som videla číru zvedavosť.

„Ja – ja si, ja si nespomínam, nepamätám sa na nič,“ dostala som zo seba a začala tíško plakať. Bolo toho na mňa priveľa.

Ako som mohla zabudnúť svoje meno? Ako sa mohlo niečo také stať mne? Musím si spomenúť! Ale ako keď v hlave nič nemám? Marek ma objal ešte pevnejšie.

Neviem prečo, ale nechcela som byť v jeho objatí, zdalo sa mi to zvláštne a nijakým spôsobom aj nesprávne. Snažila som sa skúmať svoje pocity, ale zase ma prerušil.

„Neboj sa, mi to zvládneme a ja ti pomôžem. Uvidíš, bude to dobré.,“ chlácholivo mi šepkal do ucha. Čo mám robiť?

Mám ho nechať, aby mi pomohol, aj keď ho nepoznám.  Ale zase na druhej strane, čo by som robila?

„Dobre, verím ti,“ povedala som mu, aj keď to nebola celkom pravda. Slabé svetielko niekde v kúte mojej hlavy svietilo na poplach, že nerobím správnu vec, ale mala som na výber? Veď nepoznám ani vlastné meno, nemôžem sa obrátiť na rodinu, lebo by som ju pravdepodobne ani nespoznala.

„Teraz by sme mali ísť ku mne, aby si sa dala do kopy, a zatiaľ ťa môžeme volať Leila,“ podal svoj návrh. Síce sa mi protivilo ísť k nemu domov, ale čo už.

Leila, znie to dobre, ale určite to nie je moje meno, je mi cudzie, ale zatiaľ môže byť. Pomohol mi vstať a ja som si až teraz všimla, že trosky tej budovy v minulosti boli asi nákupné centrum.

Marek mi vysvetlil, že pred hodinou tu bolo zemetrasenie a že ma našiel ležať pod poriadnym kusom skaly. Naozaj som sa snažila spomenúť, čo bolo pred tým, ale nešlo to. Akoby som vo svojej pamäti narazila na železnú  stenu, cez ktorú som sa nedokázala dostať. Len ma z toho bolela hlava ešte viac.

Nakoniec som sa na to vykašľala, ale to sme už stáli pred veľmi luxusným domom. Mal dve poschodia, vedľajšiu garáž a nijaké pozemky okolo. Mal biele steny a zatiahnuté žalúzie na oknách mu dodávali strašidelný nádych. Vytiahol si z vrecka kľúče, otvoril dvere a galantne mi ich podržal.

So zmiešanými pocitmi som predsa len vstúpila...

Autor: Mellanie (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zabudnutie - 2. kapitola: