Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » What about now? - prológ

21.01.2010 (14:30) • Sweetie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1577×

Prológ

Ak má človek prežiť, musí sa naučiť mať radosť zo zásadných rozdielov medzi ľuďmi a medzi kultúrami. Naučí sa, že rozdiely v myšlienkach a správaní sú očarujúce, sú časťou zaujímavej rozmanitosti života, nie niečím, čoho sa treba báť.

Gene Roddenberry

V živote sú okolnosti, kedy pravda a prostota sú najlepšou taktikou.

Jean de la Bruyére

Na letisku som dnes už po druhýkrát nasadala do auta s jasne vytýčeným cieľom. Musím sa tam dostať skôr ako oni. Aj keď mi to svorka zakázala, viem, že to bezo mňa nezvládnu... Dočerta! Čo sa zrazu všetkým porobilo?

Ako náhle som míňala značku: Forks - 20 miles, pochopila som, že už niet cesty späť. Do Tanzánie sa už vrátiť nemôžem. Dali mi ultimátum... A ja som si vybrala brata. Uprednostnila som brata pred láskou môjho života. Čo som to ja za kravu?! Ale bezo mňa to nezvládnu, to mi bolo jasné od prvého okamihu, ktorý uplynul po prečítaní SMS od Edwarda. Boli v nej iba štyri slová, ale zasiahli ma priamo do srdca. Jeho: ,,Prosím, zachráň moje dieťa,“  hovorilo za všetko. A ja nemám na výber. Alebo skôr už som si vybrala.

Z môjho zamyslenia ma prebudilo trúbenie na križovatke. Ani som si nevšimla, že som už tu, nieto ešte, že prší.  Forks bolo malé mestečko. Dokonca menšie ako som si predstavovala. Presne ten typ mesta, kde vie každý o každom všetko. Našťastie, práve táto informácia ma musí teraz zachrániť. Snáď bude aspoň niekto vedieť, kde býva doktor Cullen. Zbadala som nejakých mladých ľudí pri obchode s turistickými potrebami, tak som sa rozhodla, že najlepšie bude spýtať sa mladých duší. Zaparkovala som, a ako som si všimla, moje Peugeot 607 Feline urobilo medzi nimi pekný rozruch. No čo, ja za to nemôžem. Rýchlo som na seba v aute hodila bundu... Šťastie, že som si ju vzala. Aj keď mi zima nebolo, ale treba sa podobať ľuďom, aspoň čo sa oblečenia týka.

Ale hneď ako som vystúpila, zistila som, že moje autíčko nie je jediné, čo spôsobilo rozruch. Naraz všetkým chlapcom padla sánka a dievčatá iba neveriacky pozerali... Mala som na sebe tesné svetlé jeansy, čierne tielko a bundu, tiež čiernu. Tak som nemohla spraviť až taký zlý módny výstrelok, ktorý zapríčinil tie ksychtíky. No oblečenie asi nebolo na vine. Ach jaj, všetci sa mi pozerali do tváre, tak asi je na vine tá naša občasná krása, ktorou prevýšime aj upírov. Čo je nanešťastie úplne môj prípad. Aj keď máme pokožku ako ľudia, a aj sa im dosť podobáme... Bronzový odtieň mojich vlasov, zelené oči a tvár ako anjelik mali na svedomí už veľa takýchto pohľadov. Ale nesmiem zabudnúť prečo som tu, tak rýchlo sa spýtať a dovidenia. Radšej sa nebudem pýtať jednotlivca ale hneď celej partie. Snáď sa niekto preberie.

,,Nazdar detská! Neviete, prosím Vás, kde bývajú Cullenovci?“

Prvý sa prebral čiernovlasý chalan, strašne sa mi podobal na jedného z ,,mojich bratov,,... Nie len to nie! Nesmiem na nich myslieť!

,,Jasné, že vieme. Bývajú na okraji lesa. Musíš dávať pozor, aby si neminula odbočku, a potom to určite nájdeš. Je to veľký presklenný dom,“ povedal a ja som si nemohla nevšimnúť to jeho žmurknutie. No chlapec má smolu.

Presklenný dom teda? To som si mohla myslieť.

,,Ďakujem ti veľmi pekne. Nevieš si predstaviť ako si mi pomohol.“

Na slušnosť netreba zabúdať, tak nahodím aj krásny úsmev. Ale rýchlo sa spakujem a už letím po ceste. Dúfam, že tu majú dobrého šerifa a nepristaví ma.

Na okraji lesa, ako mi bolo povedané, som nič nenašla. Alebo jednoducho vyhrali moje ľudské oči.  Cez deň nemáme až také dobré reflexy. Veď nie nadarmo sme deti noci.

Radšej zaparkujem, tak aby nebolo vidieť mňa, ani autíčko, pre to sa potom vrátim.

Celá sa napnem, ako vždy pred premenou. Zrazu tam, kde pred chvíľkou stálo 16ročné dievča, stojí vlk. Nie taký ako sú Quiletovia. Úplne iný. Menši, krvilačnejší, taký, akých vidíte len v najhorších nočných morách. Ale ani to mu neuberie na kráse. Napriek vycereným tesákom odhodlaných zabíjať, pazúrom na labách, je to jeden z najúchvatnejších tvorov. Vraví sa, že naša srsť je odrazom našej duše. Ja musím mať preto veľmi temnú dušu. Moja čierna srsť nemá obdobu. Dokonca ani najhorší z nás ju nemajú takú tmavú. Mnohí sa nás boja, pretože nás nepoznajú. Dúfam, že na mňa Cullenovci nezaútočia, pretože inak som stratená. Alebo skôr oni. Keďže Edward nepočuje moje myšlienky z nejakých DNA dôvodov, nebudem ich mať ako upozorniť. Ale takto ich aspoň nájdem...

Zaňuchám vo vzduchu a už cítim omamujúce vône. Pre mňa sú našťastie celkom normálne, ako keby ste sa až priveľmi navoňali skvelým parfumom. Aj oni ma už musia cítiť. Vraj voníme ako skazené mlieko alebo smradľavé topánky. Počula som však, že to nie je také hrozné ako u Quiletov. Veď sme predsa jedna veľká rodina. Vydávam sa teda za tou arómou. Prechádzam popri stromoch, kríkoch, neodpustila som si nenaplašiť pár srniek a veveričiek. Zrazu som však zastala. Ocitla som sa na prekrásnej lúke. Pár metrov predo mnou sa jagá krásny dom. Ako povedali, celý presklenný, iba sem-tam sa mihne stena. Tichým skokom preskočím lesný potôčik, ktorý ma od nich delí.

Zrazu ich vidím všetkých. Viem, že sú početná rodinka, ale toľko upírov so zlatými očami som ešte nevidela. Preletím po nich pohľadom a vidím Carlisla, vedľa neho krásnu hnedovlasú upírku, to je určite Esme. Ďalej chalan ako medveď, Emmet. Potom kráska Rosalie, kúsok ďalej drobučká upírka, určite Alice. Ten za ňou musí byť Jasper a vedľa neho Edward spolu s Bellou a Nessie. Už je z nej hotová mladá dáma. Drží sa ako repíč obrovského chalana (Jacoba), ktorý asi už tiež patrí do rodiny. Poznám ich len z fotiek od Carlisla a Eda, ale akoby som ich poznala celý život. No pohľad, ktorým sa na mňa pozerajú ma vydesil...

Akoby som bola posol diabla...

zhrnutie poviedok 1. kapitola

Autor: Sweetie (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek What about now? - prológ: