Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Vybrala si nás láska 2.

06.03.2011 (15:30) • Pixie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1501×

2. kapitola - Láska? Dúfajme...

„Ako si sa tu dostala?“ spýtal som sa jej potichu, aby ma nezapočuli na bojisku. Snažil som sa sledovať situáciu za mnou, čo sa mi celkom darilo. Konečne som mohol využiť čítanie myšlienok.

„Ušla som z domu, nevlastný rodičia ma týrali, využívali. Nebola som v náhradnom domove, ale...“ nadýchla sa, „v otroctve, aj tak by sa to dalo povedať.“ Hlavu mala ešte stále sklopenú k zemi.

„Čo sa ti stalo s rukou?“ Jemne som sa jej dotkol. Tak, aby som jej nespôsoboval ďalšiu bolesť.

„Ten dotyk je príjemný.“ Z tónu jej hlasu som usúdil, že sa usmiala. Keby sa tak ešte raz na mňa pozrela! „Uhryzli ma, ale veľmi rýchlo a krátko. Štípe to a bolesť pomaly prechádza hore rukou. Ale dá sa to vydržať. Ty si tiež jeden z nich... upírov?“

„Prepáč mi to, ale áno. No nechcem ti ublížiť. A ak ťa pohrýzli, pravdepodobne tá páľava značí, že sa spustila premena, ale jed sa ti zatiaľ nedostal do nejakej tepny a do srdca, ale každú chvíľu sa to môže začať.“

„Umriem?!“

„Nie, ale je tu aj taká možnosť, no to ja nedopustím.“

„Tak čo teda budem robiť? Nechcem umrieť. Som príliš mladá na to, aby som zmizla z tohto sveta. A prečo mi ty vlastne pomáhaš?!“ spýtala sa a zrazu jej pri mne nebolo dobre. Trhla sebou a snažila sa vynamiť z objatia.

„Čo budeš robiť? Ty nič, oddychovať a možno len prežiješ peklo na zemi. Chcem ti pomôcť.“

„Nechápem, prečo to robíš.“ Zdvihla hlavu a naše pohľady sa stretli. Dostal som nekontrolovateľnú chuť pobozkať ju. Len na krátku chvíľu sa zmocniť jej pier. Ale tú možnosť som hneď zatrhol. Nechcem ju ešte viac vyľakať.

„Pretože...“ hlas mi zlyhal. Bolo to po prvýkrát od vtedy, čo som ešte miloval Arielle. Bolo to veľmi dávno. „Nezaslúžiš si umrieť. Teraz ťa vezmem na miesto, kde môžeš ostať, ak budeš po premene chcieť.“

Pomaly som si ju privinul bližšie k sebe a zdvihol zo zeme. Prekvapene vydýchla, no nevydala ani hláska. Len zadržiavala vzlyky. Tá rana ju musí veľmi páliť!

Ešte raz som sa pozrel na mojich spoločníkov. Poradili si s nimi veľmi dobre aj bezo mňa. Jediný ma však zbadal Alec, no len sa na mňa pozeral a nič nepovedal, chvalabohu.

Naložil som ju do auta, bolesť ju natoľko vyčerpala, že nevládala ani chodiť, nieto sama stáť na mieste.

„Čo aj sa tá premena spustí tu v aute?“ spýtala a sledovala ma v spätnom zrkadle.

„Nič, odnesiem ťa do hradu, kde sa o teba postarám prvých pár dní.“ Sklamane si povzdychla. „Alebo ak budeš chcieť, tak z hradu môžeme odísť. Spolu. Pretože ja tam už ostať nechcem.“

„Do hradu?“

„Áno, vo Volterre. Možno si o ňom počula.“

„Hej, počula som. Ale nemali upírov už pred niekoľkými stovkami rokov odtiaľ vyhnať?“

„Odkiaľ to vieš?“ zasmial som sa. Je krásna a dokonca aj múdra.

„Žila som v Taliansku... neďaleko toho mesta. Kedysi.“

„Pospi si, nevládzeš, keby si cítila hocičo, tak sa ozvi. Budem sledovať tvoj tlkot srdca. Platí?“ usmial som sa na ňu do spätného zrkadla.

„Nezabiješ ma v spánku?“ overovala si.

„Nie,“ zasmial som sa.

„A ako mi to chceš dokázať?“ nadvihla jedno obočie a posmešne sa na mňa pozrela. Zastavil som auto na kraj cesty, vystúpil som a otvoril dvere na strane, kde sedela ona. Srdce jej o trošku podskočilo, ale neodtiahla sa. „Čo to robíš?“

„Chcela si, aby som ti dokázal, že mi na tebe záleží a že ťa nezabijem.“ Chcela namietať, ale priložil som prst na jej jemné pery. Druhou rukou som ju pohladil po tvári. Pri kontakte s jej hebkou pokožkou som pocítil jej tep. Už nebol taký nepravidelný, ustálil sa. No zato sa zrýchlil.

Pousmial som sa nad tým a priblížil sa k nej ešte viac. Jej teplý dych som cítil na svojej tvári.

„Takto mi dokazuješ to, že ma nechceš zabiť?! Ale privodiť mi infarkt?“ skríkla.

„Nie, vydrž.“ Sklonil som sa k nej tak blízko, že naše nosy sa dotýkali. Priložil som pery na jej ústa. Zastonala, chcela sa odtiahnuť, ale pevne som ju schytil. Rukou som je prešiel po krku. Keď jej krv prechádzala žilou, šteklilo ma to. Ale bolo to príjemné. Vôňa je pokožky bola ohromne krásna. Musel som sa od nej odtiahnuť. Jednak pre to, že sa potrebovala nadýchnuť, ale aj pre to, že som dostal chuť ochutnať jej krv.

„To si nemusel. Myslela som si, že mi len niečo povieš. Ale... páčilo sa mi to, takto ti naozaj verím,“ usmiala sa a očami blúdila po mojej tvári. Bola rozkošná. A nielen pre to, že líca jej nabrali krásny červený odtieň.

„Ale aspoň mi veríš, stálo to za to. Teraz by si ma potešila, keby si si pospala. Jed možno začne každú chvíľu účinkovať a ak si pospíš, možnože naberieš silu, aby si to mohla potlačiť. Musíš byť na to proste silná.“

Prikývla. „Tak dobre.“

Zložil som si plášť a poskladal ho tak, aby ho mala ako vankúš pod hlavu. Mal som na sebe ešte jednu bundu, pod ktorou bolo tričko s krátkym rukávom. Vyzliekol som si aj bundu a podal jej ju. „Nech ti nie je zima.“

„Nemusíš to pre mňa robiť,“ zopakovala.

„Ale ja chcem. Nedovolím, aby sa k tebe znovu niekto správal tak, ako si vravela.“

„A ešte... keď si ma teda pobozkal, rada by som vedela tvoje meno.“ Zasmial som sa.

„Dobre, som úplne nevychovaný, ja viem. Ale volám sa Edward a čo ty? Také pekné dievča musí mať nádherné meno.“

„Bella.“

„Bella,“ zopakoval som. Tak nádherne to znelo. „Nádherné meno. Úplne sa mi k tebe hodí.“

„Ďakujem.“

Znova som sa k nej sklonil. „Ľahni si.“ Zmätene sa na mňa pozrela, no potom pochopila. Vzala si môj poskladaný plášť, presunula sa a ľahla si. Zatvorila oči a snažila sa vyrovnane dýchať. Poranenú ruku si držala pri tele.

„Ešte chvíľu vydrž. Niečo mi zišlo na um.“ Odtrhol som z trička dlhý pás látky. „Podaj mi, prosím, ruku. Možno už bude neskoro, ale aspoň niečo by sme mohli zmôcť.“ Opatrne som sa dotkol jej ruky. Nadvihol som ju a obviazal látku nad predlaktím. „V pohode?“

„Áno, len to príšerne štípe, Edward.“

„Pospi si, to prejde.“

Hneď ako som naštartoval, zatvorila oči. Po niekoľkých minútach sa jej dych úplne spomalil. Srdce taktiež. Bol som rád, pretože premene sa jej asi podarilo vyhnúť.

O niekoľko hodín sme boli vo Volterre. Bella ešte stále spala. Bolo to zaujímavé. Keď som sa započúval to prenádhernej hudby jej srdca, cesta hneď ubehla rýchlejšie. Dlho som nebol človekom tak blízko a tak dlho. Ale hlavne s človekom, na ktorom mi až príliš záleží.

Pomaly som si ju vzal na ruky a niesol z podzemného parkoviska pod hradom do svojej izby. Nikto by sa o nej nemusel dozvedieť.... nie to, že je ešte stále človek. Nechcel by som nájsť a hneď aj stratiť takú úžasnú bytosť. Na to, že by mohla umrieť, som nemohol ani pomyslieť.

„Kde to... Edward!“ vydýchla a zaklipkala očami. Ruky jej okamžite vyleteli k môjmu krku.

„Nedovolil by som, aby si spadla. Nemusíš sa teda báť.“

„Prepáč, ale len teraz som sa zobudila. Nevedela som, čo sa deje. Ale už som si spomenula.“

„Bella, pst. Už sme v hrade. Nechcem, aby nás niekto napadol. Pretože ty voniaš tak nádherne.“

„Kompliment či výstraha?“

„Aj to, aj to, Bella.“ Povzdychla si a znova si priložila hlavu ku môjmu krku.

Snažil som sa čo najmenej vdychovať jej vôňu, ale nešlo to. Dobre, priznám sa, že možnože by to aj šlo, ale bolo by to pre mňa neznesiteľné. Som s ňou len niekoľko hodín, no príde mi to tak, akoby som ju poznal celé stáročia. Akoby ona bola tá moja druhá stranená polovica, ktorú som konečne našiel.

Problém je však v tom, či ona bude cítiť to isté.

„A sme tu,“ pošepkal som, „tu je moja izba. Teda pochybujem, že sa to dá nazvať izbou, je to vlastne taký malý byt,“ usmial som sa a jednou rukou otvoril dvere. Dával som však pozor, aby som Bellu držal pevne vo svojom náručí. Ale nikdy by som nedovolil, aby jej ktokoľvek ublížil.

Prekvapene vydýchla, keď zbadala obrovskú posteľ v strede izby. „Upíri spia?“ Zasmial som sa.

„Sú aj iné spôsoby, ako využiť posteľ.“

„Pravda.“

„Napríklad tak, že si teraz pospíš.“ Kútikmi úst mi začalo šklbať, keď som sa na ňu pozrel. Tvár mala skrivenú do podivného úškrnu. Ale stavil by som sa, že niečo plánuje. Nech je to čokoľvek, musím to zistiť.

Pomaly som ju zložil na zem. Hneď sa ma zachytila, pretože nevládala sama stáť na zemi.

„Prepáč, ale som slabá.“

Pozrel som sa na ňu s obavami. Čo ak sa jej niečo stane? Čo ak umrie? Začne sa premena u nej neskôr? Dokázalo si jej telo vôbec poradiť s jedom? Čo ak sa u nej začne premena a ona bude veľmi slabá a podľahne bolesti?

Nie, nemohol som na to myslieť. Bella musí prežiť!

„Neboj sa. Ty to zvládneš.“

„Čo zvládnem?“ spýtala sa.

„Tvoju premenu.“ Hlasno prehltla a pozrela sa mi priamo do očí.

„Chceš, aby som sa stala tým, čo si aj ty? Upírom?!“ Odvrátil som od nej pohľad. Nechcel som to... ale je to jediná možnosť, ako zostať spolu. No to bude vysvetľovanie nadlho. Možno tu nebude chcieť byť.

Opatrne som si ju vzal do náruče a preniesol do postele.

„Povieš mi teda, čo mieniš so mnou robiť, Edward?“

„Neublížim ti, neboj sa.“

„Je ťažké niekomu veriť. Hlavne po tom, čo si vložil svoju dôveru ľuďom, ktorí ťa neskôr zradili. U mňa si dôveru tak ľahko nezískaš.“ Naklonil som sa k jej tvári. „A ani tým, že ma pobozkáš, Edward. Prosím...“ vydýchla a zatvorila oči. Ovial ma jej sladký, nádherný dych.

„Bella, môžem ti aj prisahať, že nedovolím, aby ti ktokoľvek ublížil. Nedovolím, aby som ti ja nejako ublížil. A už vôbec...“

„Pššš,“ priložila mi ukazovák na pery. Cítil som ako rýchlo jej bije srdce a dych sa zrýchľuje. Tak som ju túžil ešte raz pobozkať a objať. A myslieť si, že bude len moja. „Edward, pokúsim sa. Ale musíš mi dať čas.“

„Bell, dám ti toľko času, koľko len budeš potrebovať.“ Usmiala sa na mňa a zívla. „Pospi si. Zajtra sa určite budeš cítiť lepšie, uvidíš.“

Zatvorila oči a na perách jej ešte stále zostal úsmev. „Vieš o tom, že ťa začínam mať rada. Ale si veľmi starostlivý, a to mi prekáža,“ zasmiala sa.

„Bella, fakt sa potrebuješ vyspať. Jed ti nerobí dobre, však?“ Nesúhlasne pokrútila hlavou a zasmiala sa. „Vidíš!“

„Je tu niekde kúpeľňa?“

„Pravdaže.“ Ukázal som na drevené dvere, ktoré tam viedli. „Ďakujem.“ Hneď tam vošla. Posadil som sa do kresla pri okne v kúte izby. Rukami som prešiel po drevených operadlách, ktoré boli natrené nejakým lakom.

Snažil som sa usporiadať si myšlienky. Ale bolo to dosť ťažké, keďže som stále počul Bellin tlkot srdca a vyrovnané dýchanie. Čo keby som ju premenil už dnes večer? Ako by na to vlastne zareagovala ona? Prijala by to, alebo by šla za Arom, aby ju zabil? Myslím, že o takej možnosti nepočula, ale môže ju napadnúť čokoľvek, ešte ju tak nepoznám, aby som jej mohol veriť. Ale keby som ju ešte ako človeka oboznámil s pravidlami a všetkým, čo byť upírom obnáša, mohla by sa sama rozhodnúť. I keď... už by sa nemohla nikde vrátiť. Medzi ľudí, ktorí nevedia o našom tajomstve.

Ale nezniesol by som, keby si vybrala smrť. Veď to by... to by odišla aj časť môjho ja.

Dvere na kúpeľni sa pootvorili. „Ehm... Edward?“ spýtala sa.

„Áno, čo sa deje?“ Postavil som sa a zamieril si to k nej. V tvári mala jemnú červeň, opäť. Bola rozkošná. Hnedé vlasy mala stiahnuté gumičkou, no nejaké pramienky jej padali aj do tváre, iné mala prilepené na krku. Viem, čím si prešla. Muselo byť strašné tak rýchlo ujsť z toho boja. Ako pre ňu, tak aj pre mňa.

„No... vieš. Nemám tu žiadne oblečenie, a to moje je od krvi. Tak som sa chcela spýtať, čo by si mi..."

„Jasné,“ usmial som sa. „Hneď ti ho donesiem a myslím, že uterákov tam tiež nie je bohvieako veľa.“

„Ešte raz ti ďakujem.“

„Bella,“ vzdychol som a pozrel sa jej do hnedých očí. „Už si mi raz ďakovala, viackrát to robiť nemusíš. Rád sa o teba postarám a nedovolím, aby ti ktokoľvek ublížil. Umy sa, potom si pohovoríme.“ Prikývla.

Šiel som do svojho šatníka. Uteráky sú naskladané napravo, s nimi problém nebude. Horšie je však nejaké oblečenie. Ale predsa len som sa rozhodol pre tepláky, ktoré som na sebe nemal ani raz.

← →

Veľmi pekne ďakujem všetkým, ktorí čítali predchádzajúcu kapitolu a zanechali komentárik. Naozaj si to vážim. :)

Autor: Pixie (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Vybrala si nás láska 2. :