Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Vráť sa, láska! - 2. kapitola

13.05.2012 (12:45) • Pilly • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1120×

Po mojom výstupe, presnejšie povedané hysterickom záchvate, ma Alice veľmi pomaly a opatrne usadila do kresla v rohu izby, pričom sa tvárila, ako keby niesla bombu. Vlastne všetci Cullenovci boli až prehnane opatrní, čo sa im vzhľadom na situáciu vyplatilo. Ešte stále som sa nespamätala z Edwardovej záchrannej akcie a tam by som sa ani nečudovala, keby som po niekom vyštartovala hneď, ako by sa priblížil veľmi blízko. Podľa toho, čo som Edwardovi povedala, asi usúdili, že situácia je tak vážna, že každý menší pohyb by ma mohol vyprovokovať. Dôkazom toho mi bol Emmett, ktorý sa nesmial, dokonca ani neusmieval, a čuduj sa svete, nepovedal žiadnu zo svojich legendárnych poznámok.

Poslušne som sa posadila a čakala, čo sa bude diať. Možno keď sa budem správať slušne, skôr ma zoberú na lov. Lebo zatiaľ to nevyzeralo, že by im to čo i len napadlo a to, že mne niekto nalial do krku benzín a škrtol zápalkou, im očividne pripadalo nepodstatné.

„Bella, cítiš sa dobre?“ ozval sa Carlisle potom, čo sa všetci, okrem neho a Esme, naskladali v najvzdialenejšom kúte.

„Prečo by som nemala?“ vrátila som mu otázku. Aké môže mať upír zdravotné problémy okrem toho, že mu horí hrdlo?

„Neviem. Ja len... Bella, naozaj ti nič nie je?“ opýtal sa tak, ako keby som mala chrípku a nevedela, či mám ísť zajtra do školy.

„Jasné, že mi nič nie je. Som živá, zdravá, psychicky v poriadku, nič zlomené. Čo by mi okrem toho malo byť?“

Vymenil si s Esme zamračené pohľady. Očividne sa mu aj napriek môjmu monológu nezdá, že mám všetkých päť pohromade. Vlastne sa ani nemám čomu čudovať, po tom, čo som povedala Edwardovi, musia všetci pochybovať o mojom duševnom zdraví. Nastalo ticho. Carlisle neprítomne pozeral do zeme, Esme keby mohla tak by plakala a z kúta som si vyslúžila štyri starostlivé pohľady a jeden obzvlášť bolestivý, ktorý som ale ignorovala.

Dalo by sa to považovať za minútu ticha, ibaže z minúty sa stali dve a z dvoch dvadsať.

„Nechcem rušiť, ale mám takú otázku,“ ozvala som sa až všetci prítomní nadskočili.

„Pýtaj sa,“ vyzvala ma Esme.

„Kedy pôjdem na lov?“ So zdvihnutým obočím som sa otočila na pána domu, ktorý hneď začal organizovať, aj keď mu chvíľu trvalo kým sa zorientoval.

„Áno, samozrejme. Lov. Ideme hneď.“

„Pôjdem s ňou,“ ozval sa ten koho som najmenej túžila počuť a postavil sa vedľa svojho otca.

„Tak to ani náhodou!“ vyhŕkla som a vstala sa tak prudko, že Jasper ku mne vyštartoval, ale v polovici cesty sa zastavil. Očividne si uvedomil, že sa pravdepodobne nechystám na nikoho skočiť, ale nebol by to on, keby si ma nepoistil dávkou pokoja.

„Neboj sa, Carlisle, zvládnem to,“ odpovedal Edward na nevyslovenú otázku.

„Nepôjdeš sám.“

„Pôjdem s ním,“ ozval sa Emmett a tváril sa tak, že keby som ho nepoznala, bála by som sa.

„Ts, tak to bude úžasné. Nakoniec pôjdu všetci a určite bude nesmierne príjemné, keď na mňa budete pozerať ako jem,“ sťažovala som sa. Ako poznám Edwarda, bude taký starostlivý, že mi bude chcieť liať krv priamo do krku a Emmett by určite mal nejaké pripomienky, takže by som sa kvôli jeho vtipom ani nenapila.

„Mali by sme sa opýtať Belly s kým by chcela ísť a podľa toho sa zariadiť,“ ozvala sa Alice. Vďakabohu, ešte stále existuje niekto, kto berie na vedomie aj môj názor. Aj keď to ale ešte neznamená, že z nás budú nejaké veľké kamarátky. Pokiaľ by to bolo len trochu možné, chcela by som sa všetkým Cullenovcom vyhýbať, aj keď pochybujem, že ma nechajú aspoň chvíľu samú. Je mi úplne jasné, že ma budú strážiť ako oko v hlave a fakt by som nebola prekvapená, keby mi pod kožu dali voperovať čip, aby vedeli, kde sa nachádzam. A to, že mám pokožku ako kameň, by ich určite nezastavilo. Doktor Carlisle Cullen s niekoľkými diplomami by našiel nejaký spôsob, aj keby sa mal vlastnoručne prekovať k protinožcom.

„Máš pravdu. Bella, s kým by si chcela ísť?“ otočil sa na mňa pán Cullen s otázkou. Úprimne? Sama. Mala som sto chutí to povedať, ale radšej som si zahryzla do jazyka. Začali by tu ďalšie rozbory a krv by som mala akurát tak z nejakého zajaca, čo by pri veľkej dávke šťastia bežal okolo.

„Mne je to jedno. Hlavne nie s ním,“ ukázala som na Edwarda, ktorý sa tváril maximálne nešťastne.

„Hm... dobre.“ Carlisle sa poškriabal na hlave a nervózne sa obzeral okolo seba. Bolo vidieť, že na takúto situáciu nebol pripravený. No nazdar. Som upírka len chvíľu a už som stihla prekvapiť toľko ľudí. Teda, upírov. Vrátane seba.

„Bella?“ ozval sa Edward potichu. Carlisle sa zasekol s rukou vo vlasoch a Esme na chvíľu prestala vzlykať.

„Čo je?“ otočila som sa na neho úplne bez záujmu. Ak si mi tu chce vylievať srdce, je na zlej adrese. Asi sa tá moja myšlienka veľmi odzrkadlila na pocitoch, lebo Jasper sa prikrčil a vyzeralo to, že čakal kedy vybuchnem.

„Naozaj s tebou nemôžem ísť?“ opýtal sa môj drahý manžel ublížene.

„Už som povedala, že nie, tak sa prestaň vypytovať,“ odsekla som prudko a tým začala ďalšiu chvíľu ticha. Našťastie, tentoraz to bola naozaj minúta.

„No... tak fajn. Emmett, Jasper, pôjdete vy. A Rosalie, ty tiež,“ vyhlásil Carlisle svoj verdikt. Rosalie sa síce netvárila veľmi nadšene, ale bez reptania vyskočila z okna, nasledovaná mnou a zvyškom doprovodu.

Ešte pred tým, ako som sa rozbehla, som počula Esme srdcervúce vzlykať a prevrátila nad tým oči. Robí, ako keby sa stala nejaká katastrofa. No možno aj stala, aspoň ja o žiadnej neviem. A pokiaľ ide o to nedorozumenie s Edwardom, naozaj nechápem, prečo tak vyvádza. Nezabila som ho, aj keď by som toho bola schopná, tak nemá prečo šalieť. Skôr by mala byť sklamaná zo svojho najstaršieho syna, že nevie pochopiť slovo nie.

Do upírieho života som sa zamilovala ešte viac, keď som sa rozbehla. Bežať takouto rýchlosťou, do ničoho nenaraziť a vidieť všetko úplne dokonale sa nestáva každý deň. Aj keď, mne sa to už bude stávať každý deň. Pri tej myšlienke som sa usmiala. Tento život je len samé plus, plus, plus. Nie len Edward musí byť blbý, ale aj celá jeho podarená rodinka, keď by toto všetko vymenili za obyčajný, nezaujímavý a nudný ľudský život.

Celý čas ako sme bežali nikto nič nepovedal, aj keď som ich pristihla, ako ma každú chvíľu kontrolujú a veľmi nenápadne sa okolo mňa postavili tak, aby som nemohla utiecť. Udržovali si ale dostatočný odstup, vďaka čomu mi to až tak veľmi nevadilo.

Nemala som predstavu kam ideme, ale bolo mi to jedno. Momentálne som si užívala iba beh a aj smäd išiel na chvíľu bokom. Ten príjemný pocit ale logicky nemohol trvať dlho, šťastia mi nikdy nebolo dopriateho veľa a tak sa požiar v krku znovu ujal vedenia. To bola ale len malá daň za tento perfektný život.

Jasper sa zrazu zastavil a ostatný automaticky tiež. Ja som to spravila s trochu väčšou neochotou, ale kvôli môjmu zdraviu som sa musela obetovať. To, že zastavili mohlo znamenať len jedno, je tu nejaké zviera.

Zhlboka som sa nadýchla a ucítila stádo jeleňov. Samu ma prekvapilo ako som vôbec vedela aké sú to zvieratá, ale vďaka môjmu inštinktu som si tým bola úplne istá.

„Tak, Bella, ako si si už určite všimla, sú tu jelene. Tie ideš loviť.“

„Fajn. Čo mám spraviť?“ prešľapovala som na mieste. Prejav by si mohol odpustiť, bola som už poriadne smädná a tá vôňa mi príliš nepomáhala. Nebola nejako extra lákavá, keby som bola napitá, určite by som sa za jej majiteľom nešla, ale teraz som skrátka nemala na výber.

„Iba počúvaj svoje inštinkty.“ No, tak to mi teda ohromne poradil. Ale čo sa dá robiť. Dobre, počúvam svoje inštinkty. Som zvedavá, čo mi povedia.

Zatvorila som oči a zhlboka sa nadýchla. Myseľ mi okamžite zahalil červený opar a moje nohy sa dali do pohybu. Utekala som rovno za svojou korisťou a nič iné ma nezaujímalo. Cítila som iba sladký pach krvi a už sa videla, ako skáčem na krk nevinnému zvieraťu, ktoré bolo v zlom čase na zlom mieste. Jeho život ma ale zaujímal zo všetkého najmenej, chcela som len to, čo mal v sebe.

Vbehla som na čistinku a vystrašené stádo sa hneď rozutekalo na všetky strany. Trvalo mi stotinu a pol kým som si vybrala svoju obeť.

Mohutného samca som dobehla bez najmenších problémov a strhla ho k zemi. Automaticky som sa zahryzla presne do miesta, kde prúdila tá úžasná tekutina.

Moje zuby prešli pokožkou tak ľahko, ako keby tam ani nebola a ja som hneď začala sať to, prečo som si prišla.

Moja prvá myšlienka, keď sa mi jelenia krv dostala na jazyk, bola fuj. Dala sa piť, vlastne v tej chvíli mi bolo jedno, čo pijem, ale nebolo to to, čo by som chcela mať v ústach. Dopila som jeleňa a jeho mŕtve telo odhodila na bok. Na tvári sa mi usadil znechutený výraz. Teraz, keď ma už neovládali lovecké inštinkty, som mohla s istotou povedať, že to bol hnus. Čistý hnus.

Ale aj napriek tomu, aká bola zvieracia krv hnusná, účel aspoň čiastočne splnila. Pálenie bolo znesiteľnejšie a podľa toho, čo som sa dávnejšie dozvedela, sa ho už nikdy nezbavím úplne.

Ešte chvíľu som sedela pri mŕtvom zvierati a rozmýšľala.

Týmto sa mám stravovať do konca večnosti, čo je bohvie ako dlho? To sa mám strhávať vždy, keď si uvedomím, že musím ísť na lov, lebo už len pri predstave tej odpornej chuti by som radšej držala hladovku?

Nie! Tak to v žiadnom prípade! Ja toto piť nebudem!

Autor: Pilly (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Vráť sa, láska! - 2. kapitola: