Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 26. kapitola

19.06.2013 (20:15) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1823×

Jane sa na nás vydesene pozerala a z jej pohľadu sa dalo súdiť, ako veľmi ju to zasiahlo. Zovrela som päsť.

„Nemohla som sa brániť," šepla zničene, „vyhrážal sa, že vás zabije," zašepkala ešte tichšie a opäť vzlykla. Alec sa k nej starostlivo zohol a upokojujúco si ju k sebe privinul. 

„Jane, ja zabijem jeho," uistil ju Demetri, zatiaľ čo stále uprene pozeral do priestoru pred ním, akoby tomu stále nemohol uveriť.

„Nerob to!" skríkla odrazu na neho hystericky, „už to je veľa, že ste to zistili. Nemôže o tom nikto vedieť, nemôže!" kričala stále a uprene pozerala jemu do očí s prosíkom.

„A čo máme robiť? Myslíš, že po tomto budeme môcť okolo neho chodiť, akoby sa nič nestalo? Spamätaj sa Jane, ak ho nezastavíme, stane sa to znovu! Nemôžeme to dopustiť," šepla som smerom k nej zničene. Pri mojich slovách sebou polašene mykla.

„Bella, Caius je im nanič. Nemá dar a v podsate sa iba snaží iba nadobudnúť tie krutejšie formy trestov. Kvôli nemu nemôžu vyvraždiť hlavnú gardu," pohladil ju Alec po ramene.

 „Zabijem ho," šepol po chvíli znovu Demetri vykolajene. Smutne na neho pozrela. Pohľad jej opätoval, stále však ostavajúc s tým istým, úplne nepríčetným výrazom v tvári. 

„Toto je prvá vec, v ktorej máme rovnaký názor," súhlasila som s ním. 

„Pridávam sa k vám," šepol Alec súhlasne. 

„Prosím," zašepkala Jane potichúčku, „prosím, zabijú vás," ochranársky na nás hladela.

 „Mne je to vieš kde. Na sestru mi nikdo siahať nebude," zavrčal jej na oplátku Alec a spolu s Demetrim a mnou sme sa naraz postavili. Ona Demetrimu na znak toho, že máme zastaviť, pevne zovrela ruku, akoby ho nechcela pustiť. On jej však ruku zovrel a silne vytiahol na nohy. 

„Prosím," šepla ešte raz. Mlčky ju pohladil po tvári. 

Ani som nevnímala, kedy sme sa prerútili chodbou. Jediné, čo som vnímala, bolo, ako sa vo mne prelievala zlosť a nenávisť, keď som ucítila jeho odporný pach v okolí jeho izby. Jane potichu bežala za nami, nevnímajúc okolie. Demetri sa napriamil a jediným ťahom rozrazil dvere.

„Zdravím," započula som odporný slizký hlas toho hajzla, keď Demetri vpadol do izby s nepríčetným výrazom, „potrebujete niečo?" usmial sa na neho a vystrúhal potešenú grimasu, keď zbadal Jane za Alecovým chrbtom. Pod jeho pohľadom sa skrčila a odvrátila zrak. 

To už sa ale Demetri napriamil, zdvihol ruku a s naštvaným zavrčaním prišpendlil Caia ku stene oproti nemu. Caius na neho len raz pozrel, v tvári sa mu čudne miešal strach a zadosťučinenie.

„Takže vám to vytrúbila?" uškrnul sa posmievačne na Demetriho, „musím uznať, že máš vkus. Bola veľmi dobrá." Toto bola bodka. S totálne naštvaným vrčaním som sa prihnala k nemu, v rýchlosti mu zdrapila pažu a rýchlo trhla.

Celou miestnosťou sa prehnal jeho bolestivý ryk, zmiešaný s prudkým trhaním a hukotom jeho šliach a spráchniveného mäsa.

„Mlč už, ty nechutný hajzel," zavrčal mu Demetri naštvane do tváre. Caius ešte raz bolestne zreval.

„Sklapni, lebo ti tie slizké ústa roztrhnem!" zaziapal na neho po chvíli. Jeho protivník mu šokovane pozrel do tváre, ale stíchol. Demetri sa spokojne uškrnul, keď sa priženul Alec a s prudkým pocitom zadosťučinenia mu urval aj druhú ruku.

„Bolí to?" zapriadla som spokojne. Videla som, ako mu strach prúdi telom. Nemal šancu. Jane by ho vedela ochromiť a zhodiť na zem, kde by sa zmietal v bolestiach. Alec by mu vedel odrezať všetky zmysly, kým by stihol hocičo povedať, a ja s Demetrim sme ho dokázali zadržať aj bez darov. Cítila som, ako mu meravie tvár v bolesti a to, ako nervózne preskakoval pohľadom z každého z nás, a neuveriteľne ma to tešilo.

„Jane, čo tak sa pridať?" navrhol Alec nevinne. Menovaná chvíľku váhala, potom však podišla k nemu, a s meravým výrazom si ho zmerala.

„To máš za to, čo si mi spravil," zasyčala potichu a vraždne. Neubehla ani sekunda, čo sa miestnosťou opäť naplnil jeho drvivý krik. Demetri ho pustil, a potom si oprášil ruky, akoby mu svojim fyzickým kontaktom prekázal neuveriteľnú česť. To som však vnímala len okrajovo. Najviac som v tej chvíli vnímala jeho bolestný ryk, keď sa v kŕči zmietal pri našich nohách a to, ako sa Jane šťastne a blažene usmievala s takým neuveriteľným spôsobom spokojnosti, až vyzerala, ako nepríčetná. Tú bolesť mu spôsobila ona. To, že ležal na zemi bez hocijakého taktu, bola jej práca a zdalo sa, že je na svoj dar neuveriteľne užíva.

„Tak dosť!" zavelil odrazu silný, veliteľský hlas od dverí. Prekvapene som sa otočila a pozrela na Ara, ktorý s nahnevaným výrazom stál vo dverách. S Jane to však ani nepohlo. Caiusov krik neustal.

„Jane, Alec, Isabella, Demetri, za mnou!" Takmer to kričal. Vidieť iného Ara, takéhoto Ara, bolo naozaj čudné. Jane ešte raz opovržujúco zazrela postave na zemi do tváre, potom nadvihla hlavu a spolu s ostatnými kráčala za Arom.

„Trisha, David, viete, čo máte robiť," ukázal smerom ku Caiovej izbe dvom postavám v sivom plášti. Poslušne vošli, míňajúc si s nami. Všimla som si, ako sa ten čiernovlasý upír uchechtol, keď zbadal Caiusa v takom stave. Ako ja mu len fandím! 

„Viete, aký trest je za napadnutie vládcu," ozval sa Aro, keď sme v štvorici stáli oproti nemu, každý s hlavou trochu sklonenou k zemi.

„No, máte šťastie. Všimol som si Caiove myšlienky predtým, než išiel do svojej izby. Okrem toho si nemôžem dovoliť zabiť hlavnú gardu," prehlásil po chvíli zmierlivo. 

„Caiov čin neostane bez trestu." Všeci sme po tej informácii prekvapene zdvihli hlavy.

„To... To myslíte vážne?" vykoktala naprosto šokovane Jane. Aro kývol na znak súhlasu. 

„Nemyslite si ale, že som s tým, čo ste mu spravili, spokojný, no mali ste k tomu dôvod. Caius nemal. Nuž teda budem veľkorysý a dovolím vybrať vám pre neho trest." Ešte po chvíli bolo ticho.

„Môže to byť niečo naozaj drsné?" ozvala sa Jane po chvíli s diabolským podtónom. 

„Nesmie pri tom umrieť," usmernil ju Aro, potom podišiel o niečo bližšie a kývol rukou dopredu. Jane mu ju bez zaváhania podala. Držal ju len niekoľko sekúnd.

„Myslím, že je to prijateľné, no len na niekoľko rokov," usmial sa po chvíli.

„Desať?" navrhla váhavo.

„Prijateľné," usmial sa na ňu, „je mi ľúto, čo sa stalo, Jane. Bolo to zbytočné," jemne ju pohladil po chrbte ruky, akoby ho to ozaj mrzel. Jane prikývla. Potom ju pustil a otočil sa späť ku stolu. 

„Môžete ísť," ozval sa k nám po chvíli.

„A, Jane?" ukázal ešte na ňu, „je zbytočné hladať ďalšie usvedčenia. Na jej hlavu je už vipísaná odmena, odkedy ste sa vrátili z Ameriky. Únos najvýznamnejšej členky gardy nie je beztrestný," dodal presvedčivo. 

„Čo si vymyslela?" spýtal sa nedočkavo Alec ihneď, ako sme vyšli z dverí. Jane sa znovu potmehútsky usmiala, no neodpovedala.

„Jane, no tak," podpichol ju Demetri a jemne objal okolo ramien.

„Vegetariánstvo," vydala zo seba po chvíli s veľkým úsmevom. Vypukla som v návale smiechu, zdalo sa, že nie som jediná. 

„To myslíš vážne?" prehlásil v kŕči smiechu Demetri. Jane naprosto vážne prikývla.

„Nekecaj!" skríkla som na ňu v záchvate. Alec mal tiež na mále.

„Jane, vieš, že ťa asi zabije," uchechtol sa vražedne. Na jeho výhražku len mykla plecami.

„Ako sa to vlastne stalo?" neodpustila som si otázku po chvíli. Jane sa zhlboka nadýchla a zastala v pohybe.

„Odmietam sa o tom rozprávať," šepla zničene. Neuveriteľne ma to zaujímalo. Chcela som to vedieť. Tak veľmi som to chcela.

Mlčky som sa posadila za niekoľko kníh a znovu si prezrela tie spisy. Jeden z článkov mi prudko udrel do očí.

"Taliansko ničia útoky neznámeho páchateľa"

Presne toto ma zaujímalo. Pred niekoľkými hodinami sa stalo to, čo vtedy, len som si nebola istá, či to má nejaký súvis. "Polícia je stále v pohotovosti. Páchateľ nenájdený" hlásal podtitulok zlovestne. Brutálne zdevastované telá, nijaký obvinený, žiadni dvedkovia. Presne toto bolo aj teraz. Premýšľala som, že by sme vedeli prehovoriť Ara k tomu, aby vypísal na tú ryšavú hlavu nejakú odmenu. Nebola som si istá, či by bol ochotný to uskutočniť len kvôli tomu, že ide po jednej z nás.

Moju pozornosť však upútalo čosi iné. Dvere na druhej strane miestnosti sa otvorili.

„Dobrý deň, pane," podravila som pokorne, no ďalej sa hrabala v kope papierov. Musí tu byť predsa ešte niečo, musí!

„Ach Jane. Myslel som si, že budeš tu," usmial sa Caius žiarivo. Uhla som pohľadom, keď ma upútal ďalší článok.

"Spaľovač mŕtvol opäť zakročuje. Traja mŕtvi surovo zavraždení"

Nahla som sa nad článok a moju pozornosť upútalo hlavne, ako boli zabití. Podobný spôsob, cudzie vlasy v telových otvoroch, ktorým sa nepodarilo identifikovať DNA.

„Nie je veľmi bezpečné túlať sa po hrade sama, keď tu je ďalších niekoľko klanov," zapriadol odrazu Caius, teraz už len necelého pol metra odo mňa.

„Viem sa o seba postarať, vďaka," šepla som vyhýbavo a odsunula sa kúsok na bok. Odrazu sa zasmial hlbokým smiechom.

„Čo tu vlastne robíš taká samučká?" šepol podlízavo. Nechápavo som si ho zmerala pohľadom.

„Potrebovala som si niečo overiť," špitla som potichu.

„Zdá sa, že si to už našla," odpovedal mi rovnakým zlomyseľným, tichým tónom, ako predtým.

„Áno, vďaka. Ehm, už... Už radšej pôjdem," vykoktala som zo seba zaskočene a zdvihla sa k odchodu. Zarazila ma však jeho ruka na mojom pleci.

„Nie, nepôjdeš," zasmial sa znovu, ignorujúc môj vystrašený pohľad, „nechceš sa trochu pohrať, dievčatko?" zapriadol, tvárou nepríjemne bližšie k mojej. Pocítila som jeho druhú dlaň, ako mi ňou prešiel po kľúčnej kosti, až sa nepríjemne priblížil ku dekoltu.

„Pane prosím, prestaňte," šepla som vystrašene.

„Ak sa o niečo pokúsiš, tvoj frajer a brat nedopadnú najlepšie," zavrnel mi pri uchu, potom druhou rukou zašiel pod plášt a letmo mi prešiel v okolí pásu. Znovu som vzlykla a pokusila sa z jeho zovretia vyprostiť. Bezcieľne.

Šokovane som vydýchla. Bolo to tak živé! 

Všimla som si, že ležím na zemi. Okolo mňa stáli všetci, s ktorými som pred chvíľou bola, všimla som si však aj neuveriteľne rýchlu škvrnu a následné vrčanie. To Edward, ktorý sa ešte stále v saku prerútil chodbou a takmer zaútočil na jednoho z nich, potom však strnul a pozrel mi do tváre.

„Čo ste to s ňou spravili?" takmer zakričal na Demetriho, Aleca a Jane.

„Upokoj sa, mladý," zavrčal mu Demetri do tváre, potom sa ku mne sklonil a znepokojene ma chytil za plece.

„Isa, si v pohode?" šepol potichu. Otvorila som oči a posadila sa, aby som sa stihla zobudiť.

„Jane," vydýchla som šokovane.

„Áno, som Jane," vydýchla menovaná s ľahko pobaveným tónom. Prevrátila som oči.

„Ja som to videla," šepla som smerom k nej a pre istotu ostatných zaštítila, aby sa Edward nedozvedel o tom, čo sa stalo.

„Nie celé, ale akoby som sa ponorila do tvojich myšlienok. Ako vízia a čítanie mysle súčasne!" vyhŕkla som na ňu v návale emócií. Zdalo sa, že takmer nikto nechápe.

„Neviem, ako to vyjadriť. V podstate ma zaujímalo, čo sa vlastne stalo," snažila som sa vysvetliť, nedbajúc, že Edward stojí vedľa mňa a všetko počuje, „a odrazu: PUF! A prišla vízia, kde som normálne počula Janine myšlienky, videla, čo robila a čo cítila," snažila som sa objasniť zúfalo. Ešte chvíľu bezradne pozerali, potom zmetene prikývli. 

„To je... zaujímavé," nadhodil Alec, „pôjdeš to povedať Arovi?" spýtal sa ma. Pokrútila som hlavou.

„Zajtra to bude musieť stačiť. Som unavená," šepla som, keď som vstávala. Alec mi okamžite ochotne podal ruku, aby mi pomohol a Edward len bezradne pozeral.

„Ideš do izby?" spýtal sa Alec po chvíli. Prikývla som, len úkosom vnímajúc, ako Edward zatína zuby a premáha sa, aby nevrčal. Vzdychla som si.

„Demetri?" kývla smerom k nemu Jane. Menovaný sa na znelku svojho mena postavil a zamieril aj spolu s ňou kdesi do súkromia. Spolu s Alecom som sa chystala na to isté.

„Bella," šepol Edward. Na chvíľu som si bola pomyslela, že ho tam nechám. Potom som si vzdychla, ukázala Alecovi, nech pokojne ide a sama sa postavila pred neho.

„Čo potrebuješ?" spýtala som sa v snahe trochu stíšiť tón roztekaného hlasu, ktorý zo mňa vychádzal.

„Čo sa s tebou stalo?" šepol, absolútne nedbajúc na úctivý tón. Vítala som to. 

„Prepáč mi ale... Doba sa mení, a ľudia tiež. Prepáč," kývla som smerom k nemu, „mal by si o mne prestať uvažovať a nájsť si niekoho. Ja ostanem vo Volterre. Patrím sem. Je tu moje miesto, tak, ako tvoje s Cullenovcami. Nehnevaj sa, že som to nezistila skôr," šepla som potichu a obrátila sa k odchodu.

„Prečo si vymenila nás za tých zmetkov?" spýtal sa ma zvýšeným tónom. To ma naštvalo. Otočila som sa napol od neho a naštvane na neho zazrela.

„Netušíš, akí sú, nemáš ani tušenia!," vyprskla som, „netušíš, koľkokrát mi pomohli a ako sa chovajú, keď tu nie sú takí ako ty! Netušíš, aká je Jane úžasná priateľka! Nemáš ani poňatia, ako milujúci dokáže byť Alec! Netušíš vôbec nič o Demetrim či Felixovi! Nesúď ich podľa obalu, lebo sa ti to škaredo odplatí!" rozkríkla som sa totálne rozzúrene, otočila sa na päte a nasrdene odkráčala preč.

„To je taký idiot," šepla som vo svojej izbe potichu. Alec tam už bol, s očakávaním sedel na mojej posteli a hladel na dvere.

„Nevšímaj si ho," pokrútila som hlavou. Podišiel ku mne a jemne mi podložil bradu svojou dlaňou tak, aby som sa mu pozerala do očí.

„Nevšímaj si ho," zopakoval podmanivo, potom sa sklonil a jemne ma pobozkal. To som už nevydržala. Pritiahla som si ho za vlasy bližšie a ten jemn dotyk pier opätovala. Na hnev neostalo miesto. Alec ho vytlačil - vo všetkých smeroch.

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 26. kapitola: