Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterrská recepčná - 27. kapitola

10.02.2013 (17:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 46× • zobrazeno 6234×

Bella:

Chuť krvi vysokej zveri je tragicky žalostná. Keď si to čo i len na sekundu zrovnám s vôňou tej ľudskej, ale naozaj len na sekundu, lebo ak by som na to myslela dlhšie, vykašlem sa na toto sebatrýznenie nad mŕtvolou odporne páchnuceho jeleňa. Zaženie tú najhoršiu bolesť, ale chuť... Vlastne, nedá sa hovoriť o chuti, lebo mi to prišlo, ako keby som pila saponát a zanechávalo mi to v ústach tú odpornú horkosť, ktorej sa neviete celé hodiny zbaviť. Vo zvierati už neostala ani kvapka. Zodvihla som sa a obzrela na Edwarda. Pokojne stál niekoľko metrov za mnou so založenými rukami.

„Stačilo?“ opýtal sa trocha otrávene. Zhlboka som sa nadýchla a prikývla. „Vrátime sa do pevnosti. Najbližšie pôjdeš na lov až o pár dní.“ Postavil sa predo mňa a ja som chápavo prikyvovala. „Je vlastne úžasné, aká si pokojná a vyrovnaná. Väčšinou sú novorodení... No, veď vieš. Počúvala si o tom dosť.“ Fascinovane som sa dívala, ako sa mu pery trú o seba. Ako človek som nevnímala, ako krčí čelo, keď sa snaží pôsobiť vážne, ako sa mu mení farba očí a ako jemne zvyšuje intenzitu, a potom zas necháva svoj hlas mäknúť do zamatových tónov. Robí to schválne, či sa to deje mimo neho? Vie, aký je krásny? Vie, ako vonia? Nahla som hlavu nabok. Počúvala som, čo mi hovorí, ale zároveň som myslela na tie tmavé pery, hebké vlasy a to, že teraz sme rovnako silní.

„Bella, vnímaš ma?“ opýtal sa a jeden kútik pier sa mu trocha vytiahol dohora. Kmitla som pohľadom k jeho očiam a to zlato v nich ma celú zaplavilo. „Tmavnú ti oči...“ šepol a ruku natiahol k mojej tvári. Dlaň priložil k môjmu lícu. Mali sme rovnakú teplotu, a preto som mala dokonca pocit, že hreje. Položila som mu tvár do hebkej ruky a ako nevinné dievčatko som zaklipkala riasami. Dobre som si uvedomovala, čo robím. Chcela som pôsobiť zvodne, no Edwardovi sa úsmev rozšíril na celú tvár. „O čo sa mi tu snažíš?“ opýtal sa pobavene.

„Bez toho čítania myšlienok si stratený,“ povedala som chrapľavo a nahla sa k nemu. Edward chvíľu váhal, no potom sa nahol smerom ku mne a stačilo prekonať pár centimetrov. Chytila som ho jednou rukou okolo krku a pritiahla sa k nemu. Hypnotizovala som jeho ústa, a potom som naše pery spojila. Krv je síce sýtiaca a lahodná tekutina, ale toto bolo niečo unikátne. Človek si nedokáže predstaviť, čo znamená bozk pre upíra. Vnímate jeho chuť, vôňu a to všetko tak monštruózne, ako by ste v perách mali všetky dotykové telieska z celého tela. Každá časť upírskej kože je takto citlivá a pery ešte omnoho viac. Ak je všetko o toľko intenzívnejšie, ako len obyčajný bozk, chcem to zažiť. Dravo som si brala to, čo mi pôsobilo slasť. Edwardove ústa spolu s mojimi nesúperili, ale sa im ľahko prispôsobovali. Nechal ma brať si ho a robil dobre, lebo ak by sa mi to pokúsil odoprieť, pocítil by, že nie som až tak krotká novorodená. Prstami druhej ruky som mu prebehla po hrudi a strčila ich medzi gombíky košele. Ucítila som pokožku jeho hrude a on mi tlmene zavrčal do úst. Vrčanie mu moje vnútro rýchlo opätovalo a neuváženým, rýchlym pohybom som ho prirazila o kus skaly, ktorá akoby vyrastala zo zeme. Zadunelo to, no ja som sa nezdržiavala takými nepodstatnosťami, že sa nám na hlavy zosypala spŕška kamenia. Prsty som zasekla do travertínu a pritlačila Edwarda telom o hladký povrch kameňa.

„Bella,“ zasyčal. Perami som už brázdila cestičku od jeho ucha k jamke krku. Moje prsty šikovne rozopínali gombíky na jeho košeli a chcelo to všetko moje sústredenie, aby som to z neho nestrhala. Chytil mi ruku, keď som prsty zavadila o jeho nohavice. Nesúhlasne som sa vzoprela jeho objatiu a zavrčala. Snažila som sa upokojiť a tak som privrela oči a nahla sa k jeho perám.

„Bella, spomaľ,“ šepol a to mi už väznil obe zápästia vo svojich obrovských rukách.

„Prečo spomaľovať,“ zachrapčala som vzrušene. Ak cíti, čo ja, nemôže chcieť prestať. To by bol úplný cvok.

„Bella, predsa nechceš, aby sme... Tu v lese...“ Bože, neverila som, že to povedal. Odtiahla som sa a pozrela mu so zdvihnutým obočím do očí.

„Žartuješ?“ Môj hlas znel ako žiletka. Bol až nepríjemne vysoký. On ma jednoducho odmietol, a to nie len že ranilo moje ego, ale v sekunde zrazilo aj to jeho. Edward padol k zemi, ako podťatý a ja som rýchlo uskočila a nevedela, ako to zastaviť. „Nie. To som nechcela...“ Padla som na kolená a chytila jeho tvár do dlaní. Prudko otvoril oči a pokúšal sa postaviť, no stále akoby ho nevládali udržať nohy sa zrútil späť na kolená a tak som mu pomohla. „Prepáč... Neviem to ovládať. Nechápem, prečo sa to stalo.“ Ospravedlňovala som sa, kým Edward lapal po vzduchu. Keď už samostatne stál, zas potriasol hlavou.

„To je dobré. Som v poriadku. Je to poriadna sila.“ Oprel sa o skalu a zaklonil hlavu. „Naštval som ťa. Ver, že som nechcel. Bella, len som sa ti snažil povedať,“ zarazil sa a pozrel mi do oči, „že by sme to prvýkrát nemali len tak odbiť niekde v lese. Proste chcem, aby to bolo výnimočné.“ Natiahol ruku a pohladil ma po tvári. Dívala som sa na neho ako na blázna. Cítil to, čo ja, tak nemôže tvrdiť, že existuje niečo výnimočnejšie, než je samotná, šialená, trýznivá a nezvládnuteľná túžba.

„Edward, to nie je štart raketoplánu, ale sex. Keď som bola človekom, bránil si sa, lebo si mi nechcel ublížiť. Teraz mi neublížiš.“ Široko som sa usmiala.

„Ale ty mne môžeš,“ povedal na oko uvoľnene, ale bol celý ako struna.

„Vážne sa bojíš toho, že ti ublížim?“ Pokrútila som hlavou.

„Len chcem, aby to bolo prvýkrát výnimočné. V lese si to potom rozdáme ešte miliónkrát.“ Rozpačito sa zazubil.

„Dobre, budeme spolu prvýkrát, ale aj tak mi príde, že to preháňaš. Si tak strašne staromódny.“ Pokúsila som sa o úsmev, aj keď mi do smiechu nebolo.

„Bella, pre mňa to bude úplne po prvýkrát,“ povedal trocha neisto. Celé moje vnútro sa stiahlo. Snažila som sa na sebe nedať nič vedieť, ale mala som pocit, že vybuchnem v záchvat smiechu. Potom ten pocit vystriedalo niečo, ako radosť a hneď na to neistota z toho, či si vôbec zaslúžim byť jeho prvá.

„Ty si ešte...“

„Nie.“

„Aha,“ šepla som.

„Chcel som, aby si to vedela, aj keď sa teraz cítim dosť trápne.“ Váhavo ma objal a ja som sa mu zložila v náručí. Položila som hlavu na jeho hruď.

„Teraz ťa chcem ešte viac,“ povedala som uvoľnene a Edward sa zasmial. Pobozkal ma do vlasov.

„Vyhradíme si na seba niekoľko dní a budeme sa len milovať.“

„Nemôžeme si na to dať niekoľko rokov?“ zašepkala som mu do hrude.

„Dohodnuté, ale budeme sem tam musieť na lov a pochybujem, že to Arovi bude vyhovovať. Ten má iné predstavy o našom pôsobení vo Volterre.“ Pozrela som Edwardovi do tváre. Na Ara som nejako zabudla. Dala som mu slovo a dodržím ho. Povzdychla som si.

„Asi by sme sa už mali vrátiť.“

„Áno. Už by sme mali.“ S námahou som sa odtiahla a spolu sme sa rozbehli späť do pevnosti. Miestami sme sa držali za ruky. Bolo to príjemné. Pri Edwardovi som sa cítila ako ja. Cítila som sa ako malá volterrská recepčná, ktorá prišla do pevnosti so svojimi snami a očakávaniami. Pri ňom som nezabúdala, kto som. Čím bližšie sme boli k mestu, tým viac som zas cítila vôňu ľudskej krvi. Edward ma pevne zovrel okolo pása a spolu sme preskočili hrubý múr opevnenia. Vošli sme bočným vchodom. Edward zastal a chvíľu len počúval. Potom sa ku mne otočil a pokrútil hlavou. Načúvala som, čo ho tak rozhodilo, no on počul mysle a ja len rýchle upírie kroky, ktoré sa presúvali k nám. Než som sa spamätala, Edward bol z jednej strany v zovretí Felixa a z druhej Demetriho. Nebránil sa. Bol naopak veľmi pokojný a ja som div neskákala na mieste, ako malé šteňa. Vrčala som a cerila zuby na všetky strany.

„Bella!“ napomenul ma Edward. Stíchla som, aj keď to chcelo enormné sústredenie.  Z dverí vytancovali Heidi a Jane. Tá blond špina sa tvárila akoby vyhrala v lotérii.

„Ideme. Som rada, že si múdry a nerobíš problémy. Neočakávam rovnakú inteligenciu od nej, ale hádam počúvne aspoň Ara.“ Postavila sa predo mňa. „Máš zostať tu. Je ti to jasné?“ Ten jej panovačný tón ma privádzal do zúrivosti.

„Bella, zostaň tu, áno?“ povedal Edward stále extrémne pokojne, keď beriem do úvahy, že ho držali dvaja upíri. Uprene sa na mňa díval a ja som pod ťarchou jeho sústredeného pohľadu prikývla. Nechápala som, čo sa deje. Nič, čo by mi prezradilo, k čomu sa schyľuje, som nepočula. Zostala som teda v bočnej chodbe, kým Edward s ostatnými prešli cez pol pevnosti do trónnej sály. Celú cestu mlčali. Stála som bez pohnutia a sústredene počúvala.

„Tak, Edward. Práve tebe musím opakovať, aké sú pravidlá dôležité?“ Arov hlas znel dosť trpko. Začínalo mi dochádzať, čo sa deje. Ide o tie dve ženy. Ja som teda hlúpa. Viem, že som mala prikázané zostať tu, ale je to moja vina. Ja sa musím zodpovedať. Otvorila som dvere a šla k trónnej sále.

„Vieš, aký je trest, za tak hrubý priestupok?“ Arovi hlas podskočil a ja som sa rozbehla.

„Viem!“ povedal rázne Edward.

„Prijímaš trest?“ opýtal sa. Rozrazila som dvere na recepcii.

„Áno, bezvýhradne.“ Vtedy som vletela ako tornádo do trónnej sály a šokom sa mi stiahlo hrdlo.

To, čo som ucítila ma bolelo viac, než sama premena, než čokoľvek, čo som do dnešného dňa cítila. Bol to neopísateľný kruh beznádeje a úzkosti. Hlavou mi prebleskol celý môj ľudský a upírsky život. Cítila som, že ak by som stratila jeho, moja existencia by skončila. Bola by som naozaj mŕtva. Edward bol malým plamienkom, čo horel v mojej hrudi a teraz, keď Aro zovrel jeho hlavu v dlaniach, akoby do toho malého ohníka niekto vlial urychľovač. Horľavina spôsobila, že mi razom vzbĺklo celé telo. Bez neho nemám význam a zmysel. Bez neho nemám dôvod existovať.

„Nie!“ skríkla som vo chvíli, keď sa sálou ozvalo trhanie upírieho, kamenného tela. Ako v spomalenom filme som sa dívala na to, ako padol na kolená a následne sa jeho torzo zrútilo k zemi. Felix pustil jeho ruku na zem a druhou mi Demetri pobavene zamával. Aro sa na mňa uprene díval, s tvárou nakrčenou a prižmúrenými očami. Možno čakal na prudkú bolesť, ktorou ho strhnem k zemi vedľa tela Edwarda, no nešlo to. Hrozne som im chcela ublížiť, no vlastná bolesť ma pohltila a vtiahla do šialenej agónie, kedy som nebola ako upír schopná pohybu. Skamenela som. Padla som na kolená a hlasné vzlyky triasli celým mojim telom. Môj svet umrel. Trvalo pár sekúnd, kým sa môj mozog z prvotného šoku reštartoval. Aro položil Edwardovu hlavu vedľa jeho tela a pomalým krokom prešiel ku mne. Kľakol si na kolená. Chcela som ho zabiť, roztrhať ho, zašliapať do podlahy ten jeho odporný, na oko súcitný výraz. Končekmi prstov sa dotkol mojej ruky, ktorou som sa podopierala, aby som nespadla tvárou na zem.

„Bella, dievčatko... Pravidlá sa musia dodržiavať. Už vieš, ako bolí strata.“ Pohladil ma po hánkach prstov a ja som ruku vzdorovito stiahla k sebe, no nechcel mi to dovoliť. Zhlboka som sa nadýchla. Začala som triezvo uvažovať. Uštedril mi ďalšiu lekciu, lenže táto nepredstaviteľne bolela. Pozrela som na Demetriho, ktorý stále zvieral Edwardovu ruku. Celú svoju zlosť a bolesť som obrátila k nemu. Aro ma rýchlo pustil a s pootvorenými ústami sledoval, ako sa Demetri zrútil k zemi a telo sa mu začalo šklbať v zástupe krátkych kŕčov. Felix o krok ustúpil.

„Začínaš to ovládať, ako vidím,“ šepol a tým ma vyviedol z koncentrácie. Prudko som vstala a Demetri sa prestal metať.

„Neovládam to. Neviem to skrotiť, ale máš šťastie, že si to odniesol len Demetri, lebo ak by som to ovládala, ideš k zemi ty!“ povedala som zachrípnuto a absolútne drzo a opovážlivo.

„Bella, samozrejme som počítal s tým, že ucítim tvoj dar, ale poriadok musí byť. Ja nie som ten zlý. Ak by som bol, tak jeho telo spálim.“ Uškrnul sa. „Neurobil som to. Pozbieraj si ho a zlep. Myslím, že ty aj Edawrd ste dostali dobrú výchovnú lekciu.“ Prešiel k Demetrimu, ktorý sa zbieral zo zeme. Dezorientovane sa zavesil na Felixovo rameno. Jane už stála vedľa neho a ochotne ho podoprela z druhej strany. Prešla som naprieč sálou a kľakla si k Edwardovmu telu. Zovrela som v dlaniach jeho hlavu a pritisla ju k sebe. Prehodila som si jeho telo cez chrbát a vzala ruky. Kráčala som pomedzi skupinky upírov, ktorý predo mnou uhýbali pohľadom, aby som im hádam nedala okúsiť svoj talent. Aro netuší, čo týmto v mojom vnútri spôsobil. Uvoľnil ventil na tlakovom hrnci, ktorý som až doteraz starostlivo strážila. Verila som mu, ale to je minulosť. On sa opovážil siahnuť na to, čo ma bolí viac, než bolela premena a než bolí smäd po krvi.

Keď som prešla recepciou, nohy ma samé niesli do izby vo veži. Videla som to teraz úplne inak. Ako človek som nevidela praskliny v omietke a nemala som možnosť vnímať všetky tie arómy. Bolo tu cítiť ľudí. Boli to staré pachové stopy asi desiatky žien a jedna bola najčerstvejšia. Keď som otvorila dvere na izbe, oviala ma sladká, ľudská aróma môjho bývalého ja. Uložila som Edward na ustlanú posteľ, a aj keď tu bolo všetko upratané a obliate nejakým čistiacim prostriedkom, všade som cítila samú seba. V ústach sa mi tvoril jed, ale neovládal ma inštinkt lovca. Vedela som, že som to ja. Sadla som si k Edwardovi. Ako ho mám zlepiť? Vedela som, že k tomu treba jed. V ústach som ho mala viac než dosť a nešetrila som ním, ale keď som mu ruku priložila k telu, nič sa nedialo. Bezradná a ubolená som to skúšala znova a znova, no stále nič. Zachvacovala ma nová vlna paniky a strachu. Milujem ho, teraz to už viem. Svet sa prestal točiť. Zamrzol tak, ako som ja zamrzla v tomto tele a potom sa začal točiť opačným smerom. Tým jeho smerom.

Dámy, ďakujem za to, že ma stále neopúšťate a neustále ma zahŕňate priazňou. Nedokážem ani opísať, ako ma to potešilo. Nesmierne si to vážim. Ste úžasné a ja som vďačná za to, že Vás mám. Bez Vás a bez Vašej podpory by som nebola schopná toho toľko napísať. Písanie ma baví, ale vy ste môj hnací motor. Ešte raz - ďakujem. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterrská recepčná - 27. kapitola: