Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterrská recepčná - 23. kapitola

05.01.2013 (15:15) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 56× • zobrazeno 6818×

Bella:

„Aro, prosím ťa...“ šepla som skľúčene, čím som ho len dobre pobavila. Posadil sa a preložil si nohu cez nohu.

„Bella, s tebou to bude ťažké,“ preniesol vážne.

„Ako ťažké?“ Rýchlo som k nemu prešla a kľakla si, aby som sa mu ako poslušný pes zložila k nohám.

„Samozrejme som chcel, aby si bola mojim dokonalým výtvorom, ale Edward by mal mať pocit, že je...“ Odmlčal sa. Prešla mnou vlna nespokojnosti. Čo zase vymyslel? Vzhliadla som k nemu. Nahol sa a rýchlym pohybom ma vysadil na svoje kolená. Nosom sa dotkol môjho krku a ja som v prvej sekunde celá stuhla. Vďaka tomu mrazivému dotyku sa mi na pokožke hrdla a rúk naježili chĺpky. Zatriasla mnou zima.

„Nádherná vôňa,“ vzdychol zmučene a mala som pocit, že som cítila na svojej koži pohladenie jeho pier. Vtedy sa dvere na knižnici prudko otvorili a ja som nadskočila. Chcela som sa rýchlo postaviť, no Aro ma pridržal vo svojej tesnej blízkosti a mne sa chcelo prepadnúť pod čiernu zem. Nech ma zhltne, ako som sa príšerne cítila, keď sa mi Edward pozrel do očí. Jeho tvár bola celá v kŕči.

„Čo potrebuješ?“ zasyčal na Ara.

„Hádaj, o čo ma Bella požiadala?“ zasmial sa a keď sa postavil a jediným nepatrným pohybom ma stočil za seba, a posadil do svojho veľkého kresla. Prešiel pomaly k Edwardovi. Začali sa s Arom na niečom dohadovať. Arov hlas melodicky plynul, zato Edwardov sa drhol v epizódach vrčania. Nohy som si stiahla pod seba a čakala, ako to dopadne. Bola som príšerne nervózna. Plne som sa sústredila, aby som aspoň zachytila nejaké slovo, no znelo to ako: Bella, niečo, niečo a potom zase moje meno. Ešte chvíľu bzučali a Aro rozhodil rukami.

„Dosť! Buď ty, alebo nikto!“ zavelil.

„Zabijem ju,“ zasyčal Edward. Zmeravela som. Netušila som, ako to myslel. Spustila som nohy z kresla a roztrasene sa postavila. Aro sa otočil.

„Bella,“ napomenul ma, ako malé dievčatko a tak som si zas sadla.

„Nech sa k tomu vyjadrí aj ona!“ zavrčal Edward.

„Odkedy nechávame ľudí vyjadrovať sa k podobným veciam?“ Aro začínal byť nahnevaný.

„Odvtedy, čo si si z nej urobil svojho domáceho miláčika.“ Kmitol ku mne pohľadom.

„To znelo trocha žiarlivo, Edward. Je diskutabilné, kto si z nej čo urobil. Ja som sa do človeka nezamiloval, aj keď pre ňu určitú slabosť mám. Bella je bez pochyby výnimočná, ale každý sa dá nahradiť. Pre mňa určite. Čo pre teba? Dala by sa nahradiť?“ Cez rameno mi venoval kratučký pohľad. „Chcem ti dať tú možnosť, aby si ju premenil sám. Kým si ju nepoznal, chcel si to skúsiť. Dať niekomu večný život dokážu len niektorí. Tvoje sebaovládanie je unikátne, no na prvýkrát to nevyšlo. No tak si jedného zabil. Nič tak strašné sa nestalo. Ju nezabiješ. Ju miluješ.“ Tento rozhovor bol naozaj plný informácii.

„Nestojím o to premieňať ľudí,“ zachrapčal Edward.

„Nestojíš? O čo teda stojíš? Chceš ju?“ Otočili sa teraz obaja ku mne. Aro na mňa dosť okázalo žmurkol a povzbudivo kývol hlavou. Opatrne som zas vstala z kresla. Rozochvene som sa pozrela do Edwardových očí.

„Chcem sa stať upírom a chcem byť s tebou,“ šepla som. Aro sa uškrnul a ja som stuhla. Edward pokrútil hlavou.

„Ja viem. Ja to však neurobím. S Arom ste skvelý tím, nech to urobí sám. Potom sa o teba postarám. Aj tak sa to odo mňa vyžaduje, ale nechcem byť zodpovedný, za tvoju smrť.“ Uprene sa mi díval do očí a ja som s rešpektom cúvla. Pozrela som sa na Ara a verila, že ma podporí.

„Sám si povedal, že je už správny čas. Prosím.“ Aro zazrel na Edwarda a mykol ramenami.

„Zabezpeč vhodné podmienky. Budeme tu mať novorodeného. To bude dosť náročné, hlavne, keď na ňu nepôsobí Alecov a Janin dar. Budeš ju mať na starosti a budeš sa plne zodpovedať za všetko, čo sa jej podarí zniesť zo sveta.“ Aro ku mne natiahol ruku a ja som mu oddane vyšla v ústrety. Cítila som sa nesvoja, keď som v prítomnosti Edwarda skončila pod pravým Arovim ramenom. Prešiel so mnou k oknu.

„Tak zajtra, dievčatko. Teším sa na tvoju nádhernú tvár, ako nám ešte skrásnie.“ Pod bradou som ucítila jeho prsty a donútil ma vzhliadnuť do jeho očí.

„Ďakujem,“ šepla som. Usmial sa a prievan, ktorý okolo urobil mi rozcuchal vlasy.

Prekvapene som sa dívala na to, ako drží Edwarda za ruku a Edward sa mu uprene díva do očí. Tento rozhovor nemal počuť nikto v paláci. Edwardova tvár sa čím ďalej, tým viac mračila, až napokon svoju ruku z jeho dlane vytrhol a hrozivo zavrčal. Zľakla som sa. Aro sa otočil a v chlácholivom geste zodvihol ruky. Edward potriasol hlavou a po chvíli aj Aro.

„Zvláštne,“ šepol princ Volterry.

„Myslím, že to robí ona.“ Dívala som sa na nich, ako na bláznov. Čo zas robím? Aro prižmúril oči a pokýval hlavou.

„Dúfam, že áno.“ Usmial sa. „Zajtra,“ dodal a Edward pred ním pohotovo otvoril dvere. Aro zmizol a tak som tu zostala s Edwardom sama. Vrátila som sa ku kreslu a s hlbokým povzdychom som sa usadila.

„Na čom ste sa dohadovali?“ Edward prešiel pomalým krokom ku mne a aj keď som nehanebne našpúlila pery v nádeji, že hádam dostanem bozk, obstála som na prázdno. Vlastne sa ani nedivím. Kľakol si k mojim nohám.

„Bude to zajtra.“ Oprel si hlavu o moje nohy. Prsty som mu zaplietla do hebkých, no nepoddajných vlasov.

„To je predsa dobré. Budem mať to najhoršie za sebou...“

„Nie... To najhoršie máš pred sebou, Bella. Smrť je len brána, ktorou prejdeš a potom začne skutočné peklo.“ Pokrútil nado mnou hlavou.

„Urobíš to ty?“ Stiahla som si ho späť na kolená. Poddal sa. Veľmi sa mi páčilo, keď sa mi takto prispôsoboval. Mala som pocit, že aspoň čiastočne ovládam takú silnú bytosť a prišlo mi to z časti neuveriteľne dokonalé. Aj ja mám očividne s Arom dosť veľa spoločného a možno každý človek na zemi ma niekde hlboko v sebe ukrytého svojho súkromného Ara. Pri tejto myšlienke sa mi kútiky pier zodvihli do úsmevu.

„Na čom sa smeješ?“ opýtal sa ma zamyslene Edward. Bradou sa opieral o moje kolená a jeho mocné paže sa mi omotali okolo bokov.

„Napadla mi hlúposť,“ šepla som.

„Aro by ti nesmierne rád videl do hlavy a viem, že si mu to sľúbila, ak to bude možné. Ukážeš aj mne, nad čím rozmýšľaš?“ opýtal sa a vyzeral trocha podráždene.

„Ty mi nemusíš čítať myšlienky. Ja ti predsa vždy poviem, na čo myslím. Neodpovedal si mi však na moju otázku.“ Edward zatvoril oči. „Urobíš to ty? Na čom ste sa dohodli?“

„Urobí to Aro. Chcel, aby som to spravil ja, ale neurobím to. To s tebou budem radšej žiť ako s človekom. Zabil by som ťa.“ Zuby mu o seba hlasno cvakli, ako kŕčovite mu to šlo cez pery. Okamžite som ho zas pohladila.

„Ak nechceš ty, urobí to on. Na tom nezáleží.“ Nahla som sa a chcela ho pobozkať na čelo, no razom stál predo mnou.

„Musím všetko pripraviť. Ty by si mala robiť niečo, čo máš na ľudskom bytí rada. Choď na dobré jedlo, lebo od zajtra ti bude všetko chutiť ako blato a vyspi sa, lebo už nikdy spať nebudeš,“ šepol a mne trocha vybehli oči z jamiek. Na niečo také som ani nepomyslela. To pre mňa nehralo žiadnu úlohu, no teraz som sa vážne zamyslela nad tým, čo bude mojím posledným ľudským jedlom. Edward ustúpil krok dozadu, keď som vyskočila na nohy.

„Počkaj! Chcem byť dnes s tebou,“ povedala som trocha vyplašene.

„Bella, so mnou budeš večnosť.“ Pozrel mi uprene do očí. „ Večnosť vo Volterre,“ dodal.

„Akú mám istotu?“ Neviem, čo ma to napadalo, ale zdal sa mi dnes zvláštny.

„Bella, máš moje slovo, ale ak chceš, tak za tebou večer, keď všetko zabezpečím, prídem. Dobre?“

„Áno,“ prikývla som a on odišiel.

Čo mám robiť posledný deň svojho života? Ak by zajtrajšok priniesol len tmu, snažila by som sa využiť každú sekundu. Edward povedal, že smrť, bude bránou do pekla, no pre mňa to bude brána k večnosti, kde budem môcť mať všetko. Budem upír. Šla som sa ako mi poradil najesť, no bola som sama a tak mi ani nechutilo. Keď som sa vrátila do pevnosti, bolo tu mŕtvo. Vrátila som sa do izby a mala som pocit, že som ešte nikdy nebola viac osamelá.

Bola polnoc a ja som sedela na posteli a stále čakala na Edwarda. Nechcela som na neho volať, ani sa doprosovať. Sľúbil, že príde a ja som tomu verila. Ani netuším, kedy som zaspala, no zobudila som sa za svitania. Pretrela som si oči a pátrala aspoň po náznaku, že sa tu hádam zastavil, no nič som nenašla. Sklamane som sa postavila z postele, ustlala ju a šla do kúpeľne, aby som naposledy vykonala činnosti tak typické a vlastne úplne primitívne, ktoré k človeku patria.

Dnes som to nebola ja. Málokto pozná presný deň, kedy zomrie. Možno tak samovrah. Ja to viem a bolelo, že vlastne umieram sama. Vyčistila som si ešte zuby a učesala vlasy. Zo šatníka som si vybrala tú najlepšiu bielizeň a obliekla si sivé, úzke šaty. Obula som si lodičky na extrémne vysokom opätku a pozrela sa do zrkadla. Myslím, že som vyzerala dosť dôstojne na to, aby sa do mňa niekto zahryzol. Odhrnula som si vlasy z krku a prezrela si ho v zrkadle. Cítila som sa zvláštne, ako by som to ani nebola ja. Mala by som mať hádam strach, no ja som sa sústredila len na to, že za mnou večer Edward neprišiel.

Vyšla som z dverí, prešla tmavou chodbou až na recepciu. Čím bude dnešok výnimočný, okrem toho, že umriem? Na malú chvíľu som zatvorila oči. Spomenula som si na matku a otca. Spomenula som si na brata. Otázkou je, kedy to príde. Nechajú ma čakať do večera, alebo... Pomaly sa otvorili dvere a vstúpil Edward. Mal na sebe svoj červený plášť a vyzeral naozaj nervózne a povedala by som, že vyzeral ako niekto, kto sa nevyspal, ale to u upírov nie je možné. Postavil sa predo mňa a pomaly prešiel pohľadom po mojom oblečení.

„Neprišiel si,“ šepla som namiesto ahoj.

„Nedalo sa,“ povedal trocha tlmenejšie.

„Sľúbil si to.“ Zodvihla som bojovne bradu. Čakala som možno krátke prepáč, alebo bozk a ľahké zašepkanie do ucha, že mi to vynahradí, alebo čokoľvek, no on nakrčil čelo.

„Nie vždy sa dá dodržať sľub. Hlavne na tomto mieste sa nedá veriť sľubom.“ Znel zvláštne a možno som si to namýšľala a možno sa mi pred smrťou otvorili oči.

„Sľúbil si mi, že so mnou budeš večnosť. Tiež mi potom oznámiš, že nešlo dodržať sľub?“ Mala som sucho v ústach. Edward sa zatváril trocha neprítomne. Potom sa na mňa tvrdo pozrel a chytil ma za ruku.

„Chcela si byť upírom a mať pred sebou večnosť? Je čas.“ Viedol ma chodbou k Arovej pracovni. Zalievalo ma teplo a dlane sa mi začali potiť. Človek môže byť pripravený ako chce, ale blízkosť niečoho takého mu proste zrýchli tep.

Zastali sme pred dverami a Edward siahol na kľučku. Otočila som sa k nemu a nahla sa. Využila som moment, keď ku mne natočil hlavu a pritlačila som pery na jeho. Trvalo to len okamih, kratučkú chvíľku a bola som pripravená vstúpiť. Edward zaváhal, no potom dvere pomaly otvoril a v galantmom geste ma pustil pred seba. Aro stál pri vysokom, už takmer vyhasnutom kozube. Zamyslene sa otočil a keď sa jeho oči stretli s mojimi, vľúdne sa usmial. Aspoň on sa dnes na mňa usmieva. Mala som chuť, ako malé decko, žalovať na Edwarda. Prešiel až ku mne a vzal moju ruku do dlaní. Odviedol ma do prostred miestnosti. Neviem, čo som čakala, ale zrazu mi to prišlo tak nesmierne neosobné a studené. Nemohla som čakať nejakú slávu, či ovácie. Tu predsa ide umrieť obyčajný človek a množstvo upírov z pevnosť bude rado, že ich nebude dráždiť môj pach. Zahĺbená do vlastných myšlienok som prestala vnímať okolie a videla som len Ara a počúvala údery svojho srdca. Mala som strach.

Aro sa na mňa uprene díval. Jeho oči sa pomaly kalili tmavou, až úplne sčerneli. Až v túto chvíľu som si uvedomila, akú hrôzu zo seba sálajú upíri, keď lovia. Zhlboka sa nadýchol a spokojne zas prudko vydýchol. Široko sa usmial a mňa upútali jeho snehobiele zuby. Cítila som sa stratená, omámená a tak nesmierne zraniteľná a krehká.

„Mám pre teba dar, Isabella,“ zaškrípal zubami. Moje srdce šprintovalo o život. Dych sa mi drhol. Začala ma zachvacovať úzkosť. V panike som pozrela k dverám, kde stál Edward. Venovala som mu jeden zúfalý pohľad vystrašeného človeka. Je možno lepšie, keď neviete, čo vás čaká. Ja som poznala každučký detail. Edward mal napätý, dosť bolestivý výraz v tvári a ja som na sekundu pocítila radosť z toho, že prejavil aspoň nejakú emóciu.

„Mali by sme to odložiť,“ povedal zrazu dosť naliehavo.

„Prečo?“ opýtal sa ho Aro. Stál už tesne predo mnou a kostnatou rukou mi z krku odhrnul vlasy.

„Dlho si nelovil. Bola by škoda premrhať jej talent, ak by si sa neovládol,“ povedal na jeho pomery dosť pokorne a na moje zas dosť s odstupom.

„Na to si tu, Edward.“ Aro sa zaškľabil a potom svoju pozornosť venoval už len mne. Nehol sa a ja som inštinktívne cúvla.

„Bella, hádam si si to nerozmyslela?“ šepol a urobil krok za mnou. Zatriasla som hlavou, aby som sa trocha spamätala.

„Nie. Odpusti mi to, Aro. Som pripravená.“ Napriamila som sa a rýchlo som si stiahla vlasy z krku. Sucho som prehltla.

„Makroevolúcia tak, ako o nej ešte nikto neuvažoval,“ zapriadol Aro vzrušeným hlasom. Mala som chuť pretočiť oči, no ovládla som sa. Hlavne, nech je to za mnou. Pohladil ma po líci, cez krk, až na rameno a pomalým pohybom si ma vtiahol do chladného objatia. Cítila som na páse jeho ruku.

Druhou ma chytil za rameno a nahol sa ku mne. Ovoňal ma ako nejakú lahôdku v cukrárni. Potom pomaly priložil pery na môj krk. Čakala som okamžitú bolesť a to, že sa jeho zuby zaboria do mojej pokožky, ako drobné skalpely, no on mi na oblasť krčnej tepny pritlačil len pery a pôžitkársky jazykom prebehol kus pokožky medzi nimi. Na šiji a chrbte mi nabehli zimomriavky. Aro sa tlmene zasmial do môjho ramena. Edward za nami hlasno zavrčal, čo Ara ešte viac pobavilo.

Pozrel mi do očí a potom urobil prudký výpad. Zapraskalo mi rameno, ktoré pevne zovrel a bolesť mi skrivila tvár. Potom sa mi pred očami mihla jeho čierna štica a ucítila som prenikavú bolesť za pravým uchom. Aro sa hneď odtiahol a pramienok teplej krvi mi stekal po krku, cez polámanú kľúčnu kosť, medzi prsia. Bolesťou sa mi podlomili kolená, no to šialené pálenie, o ktorom hovorili všetci upíri a písala aj Volterrská kronika, nikde. Padla som na kolená, ktoré ma tiež pri náraze o kamennú dlážku zaboleli. Aro sa týčil nado mnou a hlasno sa smial. Bol to ten jeho šialený chichot, ktorý ma vedel niekedy pobaviť, inokedy vydesiť.

„Tak čo, Edward? To je lahodná vôňa, že?“ vybafol. Vtedy sa stalo niečo, čo ma zaskočilo. Prehnal sa okolo mňa prievan. Aro razom preletel cez celú miestnosť a v zapätí som ucítila obrovský tlak, ktorý ma vyvrátil na chrbát. Dopadla som na zlomené plece a bolesťou už takmer nevnímala okolie. Cez šklbavé záchvevy mojich viečok som videla, ako sa nado mnou skláňa červená machuľa a potom to prišlo. Kožu môjho hrdla niekto rozkmásal na kúsočky. Tak som to aspoň cítila. Bolo to, akoby mi niekto chcel od kosti odtrhnúť kúsky mäsa a kože. Zjačala som. Moje hrdlo vydalo zvuk, ktorý by som nikdy neprisúdila človeku. Krk mi začal horieť a celé telo sa mi zmietalo v kŕčoch.

„Viac jedu, Edward!“ Ten hlas sa cez tú bolesť doslova prehrýzol až k mojim ušným bubienkom, ako škrípanie vidličky o tanier. Mala som chuť revať, aby to skončili.

„Nemôžem,“ ozvalo sa bolestné zaškriekanie a potom som tupo dopadla na zem. Cítila som, ako mi hlava dunivo narazila o dlažbu, no nebolelo to. Teda aj keby to bolelo, cez to pálenie v mojich žilách to ako bolestivý podnet nepreniklo.

„Viac jedu!“ skríkol Aro a odrazu som sa vznášala v povetrí. Zas som o niečo prudko narazila a ohromná bolesť bola zrazu aj na druhej strane mojej šije a potom aj v oboch lakťových jamkách a zápästiach. Horela som za živa.

Kým tá nepredstaviteľná páľava putovala mojimi rukami a krkom, hovorila som si, že toto už nemôže byť horšie. Moje vnútro sa zmietalo v šialených kŕčoch. Kričala som, ale len vo vnútri. Bolestne som si uvedomovala, že moje telo pokojne spočíva na chladnej zemi. Horela moja duša a všemožne sa tým prekliatym plameňom bránila. Bola som pripravená na bolesť, ale nie na šialenú, nespútanú mizériu nekontrolovateľného utrpenia. Už viem čo znamená pekelné plamene, už viem, čo znamená utrpenie a nič, čo som si v živote zažila, sa nedá s týmto zrovnávať.

V prvom rade obrovské ďakujem, dámy. Ste neuveriteľné. Nesmierne si to vážim. Pri každom hlasovaní o naj poviedku si poviem, že to bolo už určite naposledy, keď sa umiestnim a potom príde ďalší mesiac a vy si na mňa spomeniete. Teraz k poviedke. Dvadsaťtri kapitol bolo z pohľadu Belly, čo sa mi asi ešte v žiadnej poviedke nepodarilo. Budúca bude konečne z pohľadu Edwarda. Prinesie nám svoj pohľad na makroevolúciu, ako to nazval Aro a Bellinu premenu. Konečne sa dozviete, čo prežíva veliteľ gardy a keď sa na neho po tejto časti hneváte, po ďalšej nebudete. Ešte raz ďakujem a prajem Vám všetkým množstvo úspechov a zdaru v roku 2013. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterrská recepčná - 23. kapitola: