Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterrská recepčná - 15. kapitola

13.11.2012 (07:45) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 49× • zobrazeno 7301×

Bella:

Ležala som v posteli a dívala sa do stropu. Spočítala som tisícosemstosedemdesiatšesť ovečiek, čo skákalo cez tisícosemstosedemdesiatšesť kríčkov. Už mi z toho začínalo celkom harašiť, keď na dvere niekto zaťukal. Posadila som sa a nebola si celkom istá, či to bolo naozaj, či sa mi to len zdalo.

„Kto je tam?“ opýtala som sa s perinou pod bradou.

„Vlk,“ ozvalo sa trpko už z pootvorených dverí. V tme som zaostrovala na siluetu vysokého muža. Podľa hlasu som samozrejme vedela, kto je tento vlk, no chcela som ho aj vidieť. Nahla som sa k stolíku a nemotorne som pri hľadaní lampy zhodila všetko, čo tam bolo.

„Vlk? To sa k tým ovciam hodí,“ zašomrala som, keď som konečne našla vypínač svetla lampy. Edward sa na mňa díval tým spôsobom, ktorý značil, že netuší, o čom zas hovorím.

„Aké ovce?“ opýtal sa nechápavo a sadol si na okraj postele.

„Už tri hodiny počítam ovečky. Nemôžem spať,“ šepla som trocha roztržito. Dosť ma znervózňovalo, že mi sedí na posteli a narušuje môj osobný priestor.

„Ani ja nemôžem spať,“ šepol a kútiky pier mu troška nadskočili, no hneď zas zvážnel. Inštinktívne som si pritiahla kolená k hrudníku.

„Deje sa niečo?“

„Obleč sa,“ šepol.

„Prečo? Stalo sa niečo?“ Skúšala som to znova dúfajúc, že dostanem odpoveď.

„Aro s veľkou časťou gardy odišiel do Španielska. Zavládne tu anarchia, ako to tu sledujem. Ja som dostal úlohu strážiť ťa.“

„To je akože zlé?“ opýtala som sa, lebo Edward vyzeral dosť rozhnevane.

„Áno, pokiaľ tu nechal len Demetriho, Felixa a manželky,“ zasyčal.

„Niečo mi hrozí?“ opýtala som sa prekvapene.

„Ideme!“ Znel naozaj rázne a každou sekundou pôsobil nervóznejšie. Na toto som nemohla povedať nič. Vyhrabala som sa bez slova z postele. Edward bez mrknutia oka otvoril môj šatník a hodil po mne rifle, tričko a botasky. Tenisky som na nohách nemala večnosť. Veľmi ochotne som na seba navliekla športové oblečenie a ani som veľmi neriešila fakt, že som bola len v nohavičkách a tielku. Veliteľ gardy sa na mňa ani nepozrel.

„Mám si niečo zbaliť?“ opýtala som sa trocha namrzene.

„Len hygienu. Nič viac nepotrebuješ,“ zasyčal s pohľadom upreným na dvere.

„Ja len, či pôjdeme na dlho, lebo...“ Schmatol ma pevne za ruku a nesmierne rýchlym pohybom si ma vyhodil na chrbát. Prebehol k oknu, ktoré prudko otvoril. Okamžite som pochopila, čo chce urobiť. V panike som pritisla viečka k sebe, zovrela ho okolo hrdla, akoby na tom záležal celý môj život a natlačila si tvár do jeho ramena. Zadržala som dych, aby som nevykríkla. Cítila som, ako mi rozvialo vlasy na všetky strany a potom dunivý úder, ako sme dopadli na betón pod oknom veže. Betón určite rozpraskal. Nenašla som odvahu otvoriť oči, až kým ma po pár sekundách behu nepoložil na zem. Stiahol zo seba plášť a hodil ho do krovia. Potom si vytiahol z nohavíc košeľu, rozopol gombík pod krkom a vyhrnul rukávy nad lakte, ako to robievali tí ťažký frajeri vo filmoch. Pretočila som oči, keď si ešte trocha rozstrapatil vlasy. Siahol do vrecka na rifliach a vybral hrubú peňaženku. Skontroloval jej obsah a zas ju zastrčil do nohavíc.

Okolo prechádzal hlúčik ľudí. Hlučne sa bavili. Edward ma chytil okolo ramien a vykročil. Šla som bez slova s ním. Bola som z toho všetkého šokovaná. Boli sme v nejakej zapadnutej uličke pod opevnením. Vzdialenosť jednotlivých budov tu bola oveľa menšia. Doslova boli natisnuté jedna na druhej a nikde žiadne svetlo. Do týchto uličiek nepreniklo ani svetlo mesiaca. Plne som sa spoľahla na Edwardove ruky, ktoré ma držali okolo ramien a miernejším, či silnejším tlakom mi naznačili, kam ísť. Konečne som zbadala svetlá reflektorov áut a to ma celkom potešilo. Až keď sme boli na svetle, otočila som sa k nemu tvárou.

„Kam ideme a prečo sme tak rýchlo ušli z pevnosti?“ opýtala som sa podráždene.

„Aro je mimo na niekoľko dní a dajme tomu, že sa s tebou chcela zoznámiť Sulpicia. O to by si vážne nestála a nestojím o to ani ja, aby som mu potom vysvetľoval, prečo jeho ženička prišla o ruky, prípadne ty o život. Jasné?“ Vyrazil mi dych. Zrazu som bola rada, že sme preč. Tá žena bola pre mňa určitým spôsobom nočnou morou. Jednu z manželiek som už stretla a stretnúť práve tú Arovu vážne nechcem.

„Ja som jej predsa nič nespravila,“ pípla som.

„Nie. Vôbec nič!“ zasyčal Edward a rýchlym pohybom mi z prsta stiahol prsteň. Zmizol v jeho vrecku. „Iba s tebou stihol stráviť viac času, než s ňou, za celé tie stáročia ich manželstva.“ Vyvalila som oči. Než som sa spamätala, schmatol ma za ruku a vliekol za sebou. Šiel rýchlejšou ľudskou chôdzou, no ja som musela bežať. Bola som naozaj vďačná za tie botasky. Prešli sme drobným námestím, kde množstvo ľudí spievalo a tancovalo. Vyzeralo to, aby sa tu konal nejaký festival. Prešli sme nízkou bránou a zastali na kraji cesty. Edward zodvihol ruku a okamžite k nám pristavil taxík. Otvoril dvere a doslova ma sotil na zadné sedadlo. Rýchlo si sadol ku mne a majetnícky ma objal okolo ramien.

„Strada Provinciale Volterra Casole D´Elsa,“ povedal adresu a ja som horúčkovito premýšľala, kam to asi ideme.

„Tak čo, mládež, boli ste si zatancovať?“ opýtal sa taxikár zvláštnym otcovským tónom a mrkol na mňa do spätného zrkadla. Edward si ma k sebe ešte viac pritiahol. Troška to dokonca zabolelo.

„Strada Provinciale Volterra Casole D´Elsa! Pronto!“ zavelil a dal do toho dosť svojej upírej autority, lebo muž za volantom zbledol a dupol na plyn. Cesta bola nekonečná, keďže sme mlčali. Taxikár nás vysadil dosť ďaleko za mestom. Edward sa nahol k okienku, zaplatil a zas ma objal okolo ramien. Stáli sme pred nejakým prázdninovým domom. Vyzeral dobre. Len čo auto zmizlo v tme, vyhodil si ma na chrbát a rozbehol sa krížom k lesu. Rýchlo som pochopila, že toto miesto nebolo cieľom nášho výletu. Pevne som ho objala okolo hrdla. Dnes nebol veľmi zhovorčivý.

„Kam vlastne ideme?“ šepla som.

„Pár minút a budeme tam. Je to lesná chata. Nič luxusné, ale nebude ti nič chýbať. Keď sa Aro vráti, vezmem ťa späť do Volterry,“ povedal o poznanie pokojnejšie.

„Som len človek. Pre ňu som nič,“ šepla som. Nedokázala som na to prestať myslieť.

„Zatiaľ si človek, ale budeš upír. Aro ťa považuje za zaujímavú, čo je viac, než kedykoľvek považoval ju. Ona bola jednoducho výhodná.“ Pridal a ja som už pri tej rýchlosti nebola schopná otvoriť ústa. Skryla som si tvár za jeho chrbát a vyčkala, kým spomalil.

„Nič so sebou nemám. Potrebujem sa umyť, učesať, najesť a potrebujem toaletu a kúpeľňu. Potrebujem čisté šaty...“

„A ja potrebujem, aby si mlčala, inak ťa odnesiem späť do Volterry a môžeš si so Sulpiciou dať pre mňa za mňa aj čajový večierok,“ zaškrípal zubami.

„Dobre, ale jesť musím,“ preniesla som zanovito, pokiaľ sa pred nami neobjavila tá lesná chata. V každom prípade tento upír nepozná rozdiel medzi pojmom lesná chata, kde si ja predstavujem polorozpadnutý zrub s trofejou jeleňa nad dverami a pekným prízemným domčekom uprostred lesa. „Riadna chatrč,“ povedala som s očami von z jamiek. Edward sa zaškeril.

„Vydrž to dva dni, dlhšie tvoj pániček preč nebude!“

„To od vás nebolo pekné,“ pípla som trucovito a šla k dverám. Zatiahla som za kľučku, no bolo zamknuté. Edward mi náhle zmizol a dvere sa otvorili.

„Ďalej, slečna.“ Keď som okolo neho prešla a rozhliadala sa po zastaralom zariadení z konca deväťdesiatych rokov, uznanlivo som pokývala hlavou. Vyzeralo to tu dobre, aj keď dosť retro. V jednom priestore bola malá kuchynka, veľká posteľ, písací stôl a malá pohovka. Na boku boli dvere, predpokladám do kúpeľne. „Choď spať,“ zavelil rázne Edward. Bez námietok som prešla k posteli. Bolo to tu na moje prekvapenie ozaj čisté. Vyzliekla som sa z bundy a ľahla si povrchu prikrývky v rifliach a tričku.

Ležala som nehybne ma bielej plachte. Snažila som sa dýchať pokojne, aj keď som bola celá nesvoja. Mám spať v miestnosti, kde sedí upír a nie hocijaký, ale Edward Cullen. Dnešný deň, teda ten včerajší, bol teda zaberák. Ležala som naozaj dosť dlho. Edward sedel za stolom a listoval v knihe. Čakala by som, že stránky aspoň jemne zašuštia, no obracal ich v úplnej tichosti. Odrazu zodvihol pohľad a stretol sa s tým mojim.

„Dôvod prečo nespíš?“ opýtal sa strnulo.

„Nemôžem,“ šepla som.

„Ruším ťa?“ Mala som chuť povedať áno, ale mohol by to vziať osobne.

„No, ako sa to vezme,“ šepla som a pomrvila sa na posteli. Začala som si hľadať vhodnú polohu, čo znamenalo, že som sa na posteli hádzala ako ryba na suchu a snažila sa uložiť do pohodlnej pozície.

„Ak ťa ruším, povedz. Pôjdem von.“ Dvihla som sa do sedu.

„Von?“ Pozrela som k oknu. Vonku bola tma ako v rohu. „Čo by ste tam sám robil?“ opýtala som sa nechápavo. Stále som si upírov dosť poľudšťovala, aj keď som už o nich vedela tak veľa.

„Čo budem robiť sám so spiacim človekom?“ Podoprel si bradu dlhými prstami a lakte oprel o stôl.

„Tak nejdem spať,“ povedala som víťazne. Nechcelo sa mi zas počítať ovce. Dnešok bol šialený. Normálne by som padla do postele ako kus dreva, ale bola som vyburcovaná udalosťami dňa a prítomnosťou veliteľa gardy. Edward sa uškrnul.

„Nebudeš spať celú noc?“ Rázne sa postavil a prešiel k posteli. Sadla som si a skrížila nohy do tureckého sedu.

„Nie.“ Zazubila som sa. Edward najprv zodvihol obočie, no potom sa v izbe urobil prievan. Odrazu si sadal na opačnú stranu postele do tureckého sedu, a medzi nás začal rozkladať drevenú, vyrezávanú šachovnicu. Figúrky mal postavené za menej ako sekundu.

„Biela, či čierna?“ ukázal na pripravenú šachovnicu a mrkol na mňa.

„Kto povedal, že to viem hrať?“ Prudko zodvihol pohľad a na malú sekundu pôsobil komicky nešťastne. „Nie, žartujem. Milujem šach.“

„Tak biela,“ šepol a natočil ku mne biele figúrky. Kľakla som si na kolená a urobila prvý ťah, ktorý on hneď nasledoval. Zatiaľ ťahal zrkadlovo.

„Musí to byť otrava, hrať šach, keď vidíte každý ťah protivníka.“ Posunula som strelca.

„Vždy vyhrávam. Pri šachu treba uvažovať a to sa predo mnou nedá nijako zakamuflovať. Niekedy to je poriadna otrava, ale aj zábava, keď sledujem myseľ protivníka, ktorý sa ma snaží nejako obalamutiť.“ Tiež potiahol strelcom.

„Ja nikomu do hlavy nevidím a tiež zvyknem vyhrávať.“ Začala som si poklepkávať o koleno a premýšľala som nad ďalším ťahom. Pozrel sa mi do očí.

„Pochybujem. Asi nemáš svoj deň, lebo túto partiu si prehrala hneď prvým ťahom.“ Samoľúbo sa usmial a potiahol vežou. Vo mne to vyvolalo vlnu vzdoru. Neznášam nafúkaných chlapov a aj keď sa to upírom dá sčasti tolerovať, aj tak ma to nahnevalo.

„Ak vyhrám...“ šepla som, na čo sa on začal hlasno smiať. Teraz to bol zas uvoľnený Edward Cullen, ktorý sa mi vážne páčil. Založila som si ruky na hrudi a na oko namosúrene na neho zazerala, kým s tým neprestal.

„Prepáč, pokračuj. Ak vyhráš?“ Otvorenou dlaňou ma nabádal, aby som pokračovala.

„Ak vyhrám, tak ma porazený, čiže vy, vezmete napríklad na nákupy. Potrebujem veľa, veľa, naozaj veľa vecí.“ Bolo to to prvé, čo mi napadlo. Čo iné by som od neho aj mohla chcieť.

„V prvom rade nevyhráš!“ Urobila som ďalší ťah, po ktorom v sekunde nasledoval jeho. Musela som sa plne sústrediť, lebo jeho pohyby boli nepatrné, rýchle a pri pohľade na šachovnicu som len rýchlo premietala, ktorou figúrkou ťahal. „Po druhé, si mi nepripadala ako ten typický typ vymetača nákupných domov, ale vy ženy to asi máte v genetike. V podstate sa tým trápiť nemusím, lebo vyhrám ja. Čo dostanem za víťazstvo?“ Urobila som ďalší ťah a pokrútila hlavou nad tým enormným egom.

„Nič! Všetko máte,“ šepla som a namosúrene zasyčala, keď som si uvedomila, že už ťahal. „Pomalšie. Chcem ten ťah vidieť,“ preniesla som rozhorčene. Edward chytil končekmi prstov strelca a ako v spomalenom filme zopakoval ťah.

„Čo ak niečo chcem?“ opýtal sa a ja som sa pousmiala, keď som prebehla pohľadom po figúrkach. On sa na šachovnicu vôbec nedíval. Bol si príliš istý a to bola jeho skaza.

„Zbytočné, veliteľ. Nechajte si vaše priania na inokedy. Mat!“ Víťazne som sa usmiala a on sa vyplašene pozrel na šachovnicu a potom zas na mňa. Ja som vyskočila na nohy. Zavalila ma tsunami radosti. „Vyhrala som! Vyhrala som!“ kričala som dokola a nadskočila na posteli tak, že sa figúrky rozsypali po plachte. Edward sa ich snažil pochytať, no nemal šancu a tak ma namosúrene stiahol za ruku späť na posteľ. Doslova ma prirazil k matracu. Jeho tvár sa ocitla pár centimetrov od mojej. Do chrbta ma tlačila figúrka, no ignorovala som to. Teraz som vnímala len ten tlak, ktorý ma drží na podložke a sladkastú vôňu upírieho tela a dychu, čo ma chladil na pokožke tváre.

„Nechal som ťa vyhrať!“ zasyčal. Viem, že by som sa možno mala triasť strachom, no bolo to priam komické, ako s atváril. Začala som sa smiať.

„To iste! Tomu tak verím.“ Odtiahol sa a ľahol si vedľa mňa.

„Nechal som ťa vyhrať!“ zopakoval trocha trucovito.

„Budete sa cítiť lepšie, keď poviem, že áno?“ opýtala som sa pobavene a potom si dlho zívla.

„Nie, nebudem!“ zachrapčal a aj keď znel dosť výhražne, na tvári mal úsmev. „Chcem odvetu,“ šepol a otočil sa ku mne. Chvíľku sa na mňa uprene díval. Za normálnych okolností by mi tá blízkosť a ten sústredený pohľad vadili, ale teraz nie. Naopak, cítila som sa nejako zvláštne v bezpečí. Prišla na mňa kritická chvíľka. Oči sa mi samé privierali. Stačilo sa posadiť a trocha sa prebrať, no bolo mi to príjemné, tá zvláštna ospanlivosť, ktorá ma konečne zmohla. Opadol zo mňa ten stres a tak vyhrávala únava po strastiplnom dni. Bolo už najskôr niečo po tretej ráno.

„Dobre,“ šepla som a zatvorila oči. „Doprajem vám odvetu a nikomu nepoviem, že ste prehrali.“ Z polospánku som sa zaškerila. Posteľ vedľa mňa sa narovnala. Cítila som, že okolo mňa pomizli rozsypané šachové figúrky. Jemne na mňa zatlačil a vybral aj tú z pod môjho chrbta. Cítila som ešte ťažobu prikrývky a potom už len tma.

Zatiaľ sme vždy mali len Bellin pohľad a ešte chvíľku to potrvá. V ďalšej kapitole Vás čaká už aspoň malý fyzický kontakt. Chcem sa Vám poďakovať za komentáre k predchádzajúcej kapitole. Ste jednoducho úžasné. Lolalita 

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterrská recepčná - 15. kapitola: