Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterra je môj skutočný domov 5. kapitola

18.03.2010 (14:45) • Kixy25 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1986×

„Bella?” otočil sa na mňa Jake ešte so slzami v očiach a vykročil smerom ku mne. Roztvoril náruč, prihrnul sa ku mne ako veľká voda a uzavrel ma vo svojom pevnom železnom objatí. Naraz som pocítila to, čo mi tak dlho chýbalo, moje srdce poskočilo od radosti a ja som vnímala iba jeho prítomnosť. Tvár som mu zaborila do ramena a takto sme tam v objatí stáli ešte hodnú chvíľu. Keď sme sa od seba odtrhli, pozrela som mu do očí a usmiala som sa.

„Jacob, čo tu robíš? Ja som ani netušila, že by som tu niekoho mohla stretnúť. Tak si mi chýbal,” zašepkala som. Jake si vzal Renesmee na ruky, jemne sa pousmial a povedal: „Tiež ste mi obidve veľmi chýbali, nevieš si predstaviť, čo som prežíval, keď ste len tak odišli...” hlas sa mu zasekol, v očiach sa mu zaleskli nové slzy a on zahanbene sklonil hlavu. Zakryl si voľnou rukou tvár a snažil sa upokojiť. „Prepáč, Bella, ja som len nevedel, či sa ešte niekedy uvidíme...”

„Jake... Jacob, neospravedlňuj sa, to je v poriadku, ja ťa chápem,” objala som ho okolo pliec a pokračovala som: „ja som to nemala o nič ľahšie,” dopovedala som skľúčene. Zhlboka som sa nadýchla a to ma upokojilo. „Takže, čo ťa privádza do Phoenixu?”

Jacob sa už upokojil a odpovedal mi: „Vieš, keď si odišla, nikto z nás to nemal ľahké. Bol to pre mňa šok. Ja som nevedel, že Cullenovci...” odmlčal sa, lebo tvár sa mi skrútila do naštvanej grimasy a pocítila som príval nebývalej sily. „Och, Bells, nechcel som...”

„To je v poriadku, Jake, pokračuj,” vyzvala som ho mierne.

„Ja len chcem, aby si vedela, že ja som s tým nemal nič spoločné...” dopovedal kajúcne a pokrčil ramenami v obrannom geste. „Proste som to už nevydržal, vybral som sa vás hľadať. Vedel som, že to bude ako hľadať ihlu v kope sena, no neodradilo ma to. Bol som v Port Angeles, potom som prišiel sem. Myslel som si, že minulosť ťa zatiahne sem a ako vidím, myslel som si správne,” pozrel na mňa kútikom oka a čakal, čo poviem.

„Dobre, ale čo teraz, keď si ma našiel? Ja som sa rozhodla. Pôjdem aj s Nessie do Volterry. Musím jej zabezpečiť čo najpokojnejší život... a nemyslím si, že by tam boli nejako extra nadšení, keby som im tam dotiahla vlkolaka...” nechcela som byť hrubá, no inak sa to nedalo. Jacob na mňa iba smutne pozrel a poznamenal: „Bells, ale ja sa nechystám vrátiť do Forksu, ja som chcel ostať s vami, keď som vás už našiel...” Zamyslela som sa.

„Porozmýšľam o tom, ale najprv potrebujem ísť za J.Jenksom, potrebujem doklady, keby sme chceli odcestovať... Mám so sebou stopäťdesiat dolárov, to by malo stačiť,” prerátavala som naspamäť, koľko ma to vyjde. Jake sa len uškrnul a z vrecka vytiahol platinovú platobnú kartu. Takú má aj Alice. Počkať, nie, to by neurobil. Alebo žeby áno? „Ty si...”

„Nie, to nebola krádež. Ja som si ju iba požičal.” No to mu tak uverím... Alice teraz musí byť pekne nazúrená...

„Na tvojom mieste by som sa jej už nikdy neukázala na očiach, keď ťa zbadá, roztrhne ťa ako hada...a ver mi, že ona by to naozaj urobila...” poradila som mu vážne. Vziať Alice platobnú kartu? Ešteže je vlkolak a Alice nevidí jeho budúcnosť, ináč by už teraz voňal fialky odspodu. Alice by bola schopná aj toho, že by si najala bodyguardov, aby jej vzácnu kartu chránili. Ten obraz sa mi živo vynoril v mysli, dvaja bodyguardi v čiernych oblekoch a so slnečnými okuliarmi ako z amerického filmu stáli pri nepriestrelnom, nezničiteľnom, zakódovanom trezore, v ktorom na saténovom vankúšiku ležala Alicina karta, a boli pripravení zlikvidovať každého, kto by sa priblížil do vzdialenosti dvoch kilometrov...Ja som sa na tej predstave musela zasmiať.

„Je vari niečo smiešne na tom, že by ma Alice zahlušila jediným, dobre miereným úderom z karate?” zabodol do mňa Jacob ľadový pohľad a ten ma hneď schladil. Ako keby som už teraz nemala teplotu nižšiu ako mŕtvola... Nemohla som si byť istá, či to myslel vážne, no jeho pohľad som mu opätovala ešte ráznejšie. Po piatich sekundách prerušil náš očný kontakt a so smiechom vyhlásil, že som pohľadový súboj vyhrala. Vyplazila som mu jazyk a víťazoslávne som sa uškrnula.

„Ten vražedný pohľad by si mohla použiť aj na Jenksa, možno ti potom od strachu dá aj zľavu,” poznamenal Jake a nastavil mi dlaň. Vedel som, čo chce urobiť, no tvárila som sa nechápavo. Vytiahla som z vrecka peniaze a začala som mu so sústredeným výrazom odrátavať bankovky a vtisla som mu ich do ruky. Chvíľu na mňa zmätene hľadel, no potom sa mu na tvári mihol záblesk pochopenia. Vrátil mi peniaze a povedal mi: „Bella, možno by ti to vyšlo, keby si sa netvárila tak pripečene.”

„Pripečene? To bol sústredený výraz ty pako,” a plesla som ho po ramene.

Takto sme sa doberali, až kým nepadol súmrak. Nessie sedela na kraji fontány a odtiaľ nás nepohnute sledovala. Bola šťastná. Na noc sme sa vybrali do neďalekého hotela, platili sme, samozrejme, Alicinou kreditkou, len ten recepčný na nás podozrievavo hľadel, akoby si myslel, že sme ju niekde ukradli. Hm, platinová karta a moje obyčajné džínsy asi nešli veľmi dohromady. Tak som sa na neho iba okúzľujúco usmiala a zapôsobilo na neho moje upírske ja. Ostal stáť ako obarený. To som aj ja takto vyzerala pri Edwardovi? Ja len dúfam, že nie... Nezbedne som sa zasmiala na tom jeho výraze čerstvo vyoranej myši a odišla som na izbu.

V nej práve Jake vyraboval celú chladničku a teraz sa napchával pred telkou rozvalený na posteli. Zhodila som ho z nej a majetnícky som vyhlásila, že táto je moja. Bol taký zaujatý tým bejzbalovým zápasom, že len neprítomne prikývol a s tou kopou jedla si sadol na zem, bližšie k televízoru. ´Chlapi´ povzdychla som si teatrálne a rozvalila som sa na svojom práve vydobytom mieste.

Ráno som svojmu vlkolakovi objednala raňajky na izbu, zatiaľ čo on ešte rozvalený vyspával na manželskej posteli, na ktorú sa sám ledva zmestil. Keď sa zobudil, tak sa hneď vrhol na raňajky a s plnými ústami mi poďakoval. Po raňajkách sme sa odhlásili z hotela, vybrali peniaze z banky, aby sme s tou kartou zbytočne nepútali pozornosť a kúpili si lístky na najbližší let do Seattlu. Tu nám pasy nebolo treba. Našťastie.

O dve a pol hodiny neskôr sme už vystupovali na letisku v Seattli. Bola tu kopa ľudí a my sme sa opatrne predierali pomedzi nich. Jedno trochu silnejšie štuchnutie odo mňa, hoci by to nebolo naschvál, by ich poslalo do nemocnice na dosť dlhú dobu. Viem, čo je to mať zlomené rebro...už som to zažila.

Taxíkom sme sa dostali až ku Jenksovej kancelárii. Nebola som napätá, nebála som sa, vedela som, čo môžem očakávať. Nessie som podala Jacobovi a rozhodne som zaklopala na dvere kancelárie. Spoza dverí za ozvalo ´Ďalej´, tak sme vstúpili dnu.

„Bella Cullenová, ak sa nemýlim, však?” otočil sa ku mne Jenks od okna a rukou ukázal na pohodlne vyzerajúce kreslá aby sme sa posadili. Sadol si za stôl a ponad spojené prsty na mňa skúmavo hľadel. „Čo pre vás môžem tentoraz urobiť?”

„Budeme potrebovať nové pasy, občianske preukazy a rodné listy,” ukázala som na nás troch. Pozrela som na Jaka a ten z peňaženky vytiahol našu spoločnú fotku a podal mu ju. „Mená môžete dať, aké chcete. My dvaja,” ukázala som na mňa s Jacobom, „budeme nevlastní súrodenci a ona,” pozrela som sa na Renesmee, „bude naša malá neter. To by malo byť všetko, čo potrebujete vedieť, nemám pravdu?” Použila som na neho silu svojho pohľadu a on mi len omámene prikyvoval.

„Som rada, že si rozumieme. Kedy si po to máme prísť a koľko sme dlžní?”

Toto bola teda rýchla návšteva, netrvalo to ani desať minút, a všetko potrebné bolo vybavené. Doklady budú hotové o tri dni, zatiaľ sme sa teda ubytovali v jednom luxusnom hoteli na konci ulice. Keďže sme nemali čo na práci, rozhodla som sa vziať Jacoba do reštaurácie na obed. Už dlho nemal poriadne jedlo. Naposledy dnes ráno. Bol z tohto plánu nadšený a celou cestou tam nahlas rozmýšľal, čo všetko si asi objedná. Ak by to všetko chcel naozaj pojesť, boli by sme tam minimálne do zajtra.

A naozaj tam toho zjedol hodne. Dva steaky, obrovskú pizzu, kopu oblohy k tomu, koláč, zmrzlinu, palacinky s karamelovou polevou... Mne všetko ľudské jedlo teraz pripadalo nechutne, tešila som sa na ďalší lov. Oči mi začali viditeľne tmavnúť, takže už bol najvyšší čas, už aj Nessie mi povedala, že ju trápi smäd, takže na zajtra sme si naplánovali lov. ´Niekde sa tu snáď nejaký les nájde´ pomyslela som si túžobne. Jacob povedal, že ide s nami.

Zobudili sme sa (teda minimálne Jacob a Nessie) do slnečného dňa. Tak som si vzala šiltovku a vyrazili sme. Našťastie sme boli na okraji mesta, takže sme už po chvíli kráčania mohli vyraziť ´normálnou´ rýchlosťou. Po pár kilometroch sme naozaj narazili na les a lov sa mohol začať.

___________________________________________________________________________

<<Predchádzajúca kapitola

Ďalšia kapitola>>

Zhrnutie

Autor: Kixy25 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterra je môj skutočný domov 5. kapitola: