Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Voice of my life - 2. Len pokoj!- 2.časť

Nemala som ani čas na tým zaoberať, pomaly som sa klesala a bola som tak hlboko že som nevidela kde je pevnina. Ruku som mala natiahnutú akoby som chcela preraziť tú hladinu. Mohlo to byť o tvojom osude Bell. Keď si sem prišla tvoja budúcnosť sa dala do pohybu. Všetko sa dalo do pohybu ale ja to nevidím preto lebo je na tebe, teraz, aký osud si sama vytvoríš ale každým rozhodnutím sa k tomu blížiš a ja ten výsledok uvidím. Ten hlas mi pripadala ako spomienka pred smrťou ku ktorej som sa blížila. Akoby som si premietala svoj život. Ale ako to môže byť moja smrť?

Zrazu som na bokoch cítila dve studené paže ako ma ťahajú hore. Ochranne ma objali a mierili so mnou nad hladinu ale to som už mala zatvorené oči a stratila vedomie.

Prekvapene som otvorila oči. V pľúcach som nemala vodu a tá bola teplá. Rýchlo som vyplávala, prerazila hladinu a zhlboka nadýchla. Ozval sa smiech. Taylor stála pri bazéne a smiala sa na celé kolo. Nechápavo som vypleštila oči. Veď som umierala! Vyliezla som z bazéna. Cítila som sa zvláštne, v žilách mi prúdil čistý adrenalín a začínala som si veci lepšie vyjasňovať. Neutopila som sa. Možno som mala nejakú halucináciu. Uvedomila som si tiež že som bola iba v bazéne a Taylor ma tam hodila preto lebo to bol žart. Ešte stále sa pochechtávala keď prišla ku mne.

" Ukáž" povedala Tay a dala mi dole gumičku z vlasov. Nemala som ju! Mala som šaty, biele šaty po kolená bez ramienok, obopínajúce moje telo.

" V poriadku? Vyzeráš v šoku!" Zatriasla so mnou a podala mi uterák. Toto nebol sen. Už si vymýšľam nie len v snoch ale aj v realite. Jediné čo k tomu chýba by ma dali do tapacírovanej miestnosti a aby som sa húpala z jednej strany na druhú so slovami " Ja nie som blázon"

" Mohla som sa utopiť !" vykríkla som ale zároveň som hneď stíchla.

" Bella, bola si v bazéne a špičkami si sa dotýkala dna. Narodila si sa v Los Angeles, kde by si bez plávania bola mŕtva pretože od štyroch rokov chodíme každý deň na prechádzku a máme bazén kde plávame takže nemáš dôvod sa utopiť. Okrem toho šliapala si vodu a ja som to videla" vysvetlila. Mala pravdu, naša mama je z Austrálie kde som sa učila plávať keď som mala päť rokov. Som výborný plavec ale v tej studenej vode som nemala šancu. Moje svaly boli stuhnuté a všetko ma bolelo presne... presne vtedy keď do vody skočíme. Ale ja som sa nechcela zabiť. Myslím. Bola to halucinácia. Možno som sa tak bála že sa utopím že som si vymyslela katastrofický scenár. Najhoršie na tom bola že som sa cítila ako blázon. Zavrtela som hlavou keď mi pred tvárou Taylor mávala rukami.

" Poď, ideme sa vrhnúť na ten film" Sadla som si na posteľ a čakala na Taylor. Mala pravdu, bola som v šoku. Cítila som ako sa mi chce spať a čakala som predsa na smrť!

" romantiku alebo horor?" Videla som na Taylor že romantika by pre ňu bola teraz horor. Aj keď ho nemilovala, predsa s ním chodila!

" Vyzerám na romantiku?" spýtala som sa podráždene. Sama seba som si nevedela predstaviť.

" Tak horor. Ktorý?" Ukázala na tri.

" Kľúč je blbosť, Zrkadlá sme videli a Nenarodení ide teraz v kinách, odkiaľ to máš?" prevrátila oči a usmiala sa.

" Internet ale dobrý výber som na to zvedavá. Počula som o tom iba dobré komentáre. A potom si dáme náš obľúbený Kruh a Kruh 2" mrkla na mňa. Otriasla som sa. Odkedy som to videla nechodím okolo televízie a sníva sa mi o Samare, teda dokiaľ sa mi nezačal

snívam ten sen, kde som v lese( pozn. občas mám fakt pocit že tam dávam až moc veľa situácií medzi mnou a mojou sesternicou :) )

Mama prišla o desiatej a usmievala sa keď videla že sme zase
spolu v mojej izbe. S Taylor som na chvíľu dokázala prestať myslieť na
tie sny. Hrozne sme sa báli potom sme sa rozprávali a nakoniec strašili. Mala som a ňou pocit že dokážem na to nemyslieť, jednoducho vypnúť a zabaviť sa. Vedela som ale že keď pôjdem spať tak ten sen príde či chcem alebo nie. Jediné čo môžem robiť je to že zistím prečo sa opakuje stále a stále aj keď nehovorím že ten hlas nie je príjemný. Naopak bol dokonalý.

Na to že spánok sa blíži som si spomenula až keď som zaspala.

Otvorila som oči a povzdychla si. Zase ten istý les aj okolie. Roztriasla som sa zimou. Z úst mi vyšla para...

" Belli" Aký je ten hlas nádherný. Nikdy ma to neomrzí.

" Bell !" Zavýskol ten dievčenský. Bolo to akoby ste museli stále dookola prehrávať tú istú scénu vo filme. Tak som prešla k otázkam.

" Kto ste?" Myslím že to bola tá najzákladnejšia. To dievča sa zasmialo.

" Mala by si to vedieť teda budeš to vedieť" Budem? Ale kedy? Kedy to konečne skončí a budem sa môcť pozrieť na ich tváre?

" Prečo sa mi toto sníva?" spýtala som sa.

" Nejako sa tvoj osud musel dať do pohybu" Stuhla som. Tento hlas bol dievčenský a spevavý ale bol vážnejší. Na prvý pohľad v nich nebol rozdiel ale malinký tam bol.
Nikdy som si nepamätala že by tu bola ďalšia osoba.

" Prečo sa mi sníva o vás, keď vás ani nepoznám?"

" Ale budeš, prečo si myslíš že
si
v lese keby ťa to nemalo k niečomu doviesť?" pokračoval ten vážnejší. " príprava na budúcnosť, Bell"

Trhla som sebou. V ušiach mi znelo Príprava na budúcnosť. Ale akú mám budúcnosť? Niečo ma koplo.

" Au" sykla som. Taylor sedela na posteli a zbierala neporiadok zo zeme.

" Prepáč, inak dobré ráno" usmiala sa. Taylor sa poobzerala po mojej izbe a zastavila sa pri skrini.

" Urob mi radosť a obleč si niečo z mojich narodeninových darčekov" Poslúchla som ju a vybrala si moje obľúbené trojštvrťové, žlté nohavice s tmavo modrými kvetinkami, k tomu žlté, dlhšie tričko a nakoniec tmavo modrú, semišovú mikinu. Asi by som mala ísť jesť. V kúpeľni som počula vodu a vstúpila. Tay si čistila zuby, trochu som ju panvou strčila. Ona sa zasmiala s kefkou v puse a oplatila mi to. Tak sme blbli aj keď som si ja umývala zuby kým jej kefka neskončila v umývadle. Počula som dolu mamu ako smaží vajíčka. Počula to aj Taylor a posmutnela. Nechápavo som na ňu pozrela. Vypľula pastu a oprela sa o umývadlo.

" Včera... som sa s tebou mala o niečom porozprávať ale nechcela som to kaziť" Opláchla som si ústa a zvihla obočie.

" Do toho" povzbudila som ju a pohodlne sa oprela o umývadlo.

" Mama pôjde pracovať do Nemecka a prehovára nás aby sme zostali v USA. Ja chcem ísť s ňou a tak sa pýta na tvoj názor. Je to niečo ako hlasovanie" vydýchla. Najprv som vypleštila oči. Bella, mala by si sa viac zaoberať realitou vyčítala som si.

" Má pravdu" priznala som po chvíli. Ostražito ma pozorovala.

" Ale aj ty" pokračovala som, na to sa usmiala. Zdvihla jedno obočie.

" Takže?"

" Takže si to rozmyslím. Je to dôležité rozhodnutie a musím zvážiť všetko" Nad mojou zodpovednosťou pokrútila hlavou.

" Urobíš mi účes, prosím?" poprosila som ju. Vyčesala mi vlasy dohora a dva pramienky mi nechala spadnúť do tváre aby mi orámovali tvár.

" Ďakujem" usmiala som sa a dala jej pusu na líce. Celým domom to voňalo vajíčkami. Keď sme prišli dolu sledovala Taylor. Zrejme sa jej pohľadom pýtala ako to dopadlo.

" Hovorila som s ňou, nevie sa rozhodnúť" odpovedala jej na ten pohľad. Zobrala som si tmavomodrý hrnček s vysmiatym slniečkom a oprela sa o linku. Obe sa na mňa pozreli.

" Nie som hladná" vysvetlila som im. Mamina mi podala list.

" Je od vášho otca, chce vás presvedčiť aby ste išli k nemu" najprv som si ho nedôverčivo prezerala ale Taylor ma sledovala so zvedavým pohľadom. Pomaly som roztvorila papier a čítala.

Usmiala som sa nad jeho prosbou. Už si ho vlastne ani poriadne nepamätám. Naposledy som tam bola na Vianoce v štyroch rokoch ale to viem iba z maminho rozprávania. Taylor si naňho spomína viac, veď je aj staršia. Vytiahla som z obálky fotky a začala som si ich prezerať. Na prvej som pri torte s tromi sviečkami kde ma má Charlie na kolenách. Na druhej sme obidve na deke, na záhrade a za nami je... hustý les s papradím.

Zrazu niečo hlasno buchlo ako keď sa roztriešti sklo. Ten les poznám! V hlave som si začala prehrávať tie spomienky. Cítila som sa akoby som mala pred sebou puzzle a naraz dával ten obrázok zmysel, akoby som všetky kúsky poskladala a tvorili celok. Príprava na budúcnosť, , prečo si myslíš že
si v lese keby ťa to nemalo k niečomu doviesť? Skončil hlas z môjho sna a začal ten z bazéna.
Mohlo to byť o tvojom osude Bell. Keď si sem prišla tvoja budúcnosť sa dala do pohybu. Všetko sa dalo do pohybu ale ja to nevidím preto lebo je na tebe, teraz, aký osud si sama vytvoríš ale každým rozhodnutím sa k tomu blížiš a ja ten výsledok uvidím.
Prekvapene som sa poobzerala. Akoby mi niekto otvoril oči. Ale pocítila som aj úľavu že konečne viem prečo sa mi to sníva. Bolo to ako hádanka a odpoveď som mala pred sebou, doslova. Keby som neustále nepočúvala ten hlas, namiesto toho hľadala v pamäti prečo to tu poznám Vedela som čo musím urobiť ale desila som sa toho. Chcela som sa otočiť na mamu ale pritom pohybe som sykla bolesťou. Pod bosými nohami som mala črepiny z hrnčeka a stála som v studenej káve. Uvedomila som si že mi hrnček vypadol z ruky a to bol ten zvuk.

" Zlatko! Ustúp prečo ešte sa porežeš!" skríkla mama a ja som ju poslúchla. Musela som si spomenúť ako sa hýbe nohami.

" Čo sa ti stalo?"

" Ehm... nie je mi dobre" To bola pravda, žalúdok som mala nepríjemne stiahnutý.
Na sucho som prehltla a posadila sa.

" Pôjdeme k otcovi" zašepkala som roztrasene.

Netušila som prečo tam pôjdem ale jedno som vedela : ak sa tam stane čokoľvek bude to niečo dôležité, veľmi dôležité... a teraz neviem a bojím sa... čo môže byť v živote veľmi dôležité... smrť? Zvláštne s akým pokojom o tom uvažujem, až s desivým pokojom.