Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Voice of my life - 1.Začiatok

Síce ma čakal ešte záver knihy a moje oči boli červené vyčerpanosťou, ale stiekla mi po tvári jedna drobná slza nad šťastným koncom. Držala som v ruke Janu Eyrovú, moju obľúbenú knihu, no nezmohla som sa prečítať záver. Zvierala som v rukách jej povolenú väzbu a pozorovala zaschnuté kvapky sĺz, ktoré tam boli odkedy som prvý krát prečítala celú knihu. Moje viečka boli ťažké a boli som si istá že keď sa teraz neodoberiem do postele po jednej vete aj tak zaspím. Odložila som ju na nočný stolík, k mojím darčekom, zhasla svetlo a ľahla si do postele. Nemala som sa čudovať že som taká unavená keď som mala za sebou oslavu mojich 16. narodenín. Veľa darčekov, gratulácií a oslavovania. Od mojej sestry, Taylor, som samozrejme dostala kopu oblečenia ale moja mama si ,našťastie, neodpustila knihy. Oblečenie som dala do preplnenej skrine ( aj tak skoro žiadne oblečenie nenosím) a knihy do prázdnej police. Väčšinu kníh som mala vždy po ruke, napríklad
Janu Eyrovú alebo Búrlivé Výšiny. Nakoniec mi dovolili o polnoci ísť spať, čo som hneď neurobila. Posledný krát som sa zamyslela nad tým, či by som nemohla vstúpiť do jedného z románov a prežiť príbeh, ako som totiž predpokladala pomaly sa mi zatvárali oči. Mala som pocit nie tmy ale akoby som bola zahalená v hustej hmle ale všetko sa vyjasňovalo...

Prekvapene som oči otvorila. Stála som v nejakom lese, všade okolo mňa boli paprade, stromy, kríky. Cez stromy neprenikal ani najmenší zo slnečných lúčov, len naokolo samá hmla. Takže toto je sen. Tým som si bola istá. Zrazu zafúkal prudký vietor, až teraz som si všimla že mám na sebe pyžamové nohavice, košeľu a k tomu som bola bosá.

" Belli" vydýchol odrazu zamatový, melodický hlas. Ozval sa hneď za mnou. Zarazila ma tá neha a láska s akou moju prezývku vyslovil. Možno sa cítim taká sama že si vymýšľam postavy. Musela som sa pozastaviť nad tým že toto oslovenie nepoznám. Ale páčilo sa mi.

" Bell !" skríkol druhý. Z tohto som cítila radosť a šťastie. Určite bol ženský tiež zamatový.

Chcela som sa otočiť ale jednoducho to nešlo. Neviem prečo boli za mnou ani prečo som si ch vymyslela ale nemala som dosť času. Všimla som si že ma hmla obklopuje čoraz viac a viac až ma úplne
pohltila.

So zalapaním po dychu som sa prudko posadila. Pyžamo sa na mňa lepilo rovnako ako vlasy na čelo. A pritom som cítila ešte v pľúcach horský vzduch a chladný vánok na vlasoch. Pripadala som si ešte vyčerpanejšia než som bola večer. Celé telo ma bolelo a krk som mala nepríjemne stuhnutý. Bol to len sen, opakovala som. Samozrejme že musel byť keď mi teraz svietilo do očí jasné, žiarivé slnko. Bol to príliš veľký rozdiel oproti tomu lesu. Kniha, ktorú som včera položila na stôl bola na zemi a budík ukazoval začiatok prvej

vyučovacej hodiny - algebry. Hlavne že som si včera sľúbila že v novom roku nevymeškám ani jednu hodinu a moje známky budú ukážkové. Vymotala som sa z postele a odostrela závesy, ktoré boli na nič na tomto mieste, kde bolo slnko také silné že prenikalo cez žalúzie aj cez tie najtmavšie závesy. Prekvapila ma tá veľká intenzita slnečného svetla. Na príjazdovej ceste bolo už len jedno auto - pripravené na odchod. Náš červený kabriolet bol preč. Znamenalo to že moja sestra je v škole. Divné že na mňa nepočkala ani ma nezobudila. Asi viem kto potom s ňou išiel že sa mnou nezaoberala - jej priateľ. Občas som si nepripadala ako jej sestra. Bola obľúbená, sebavedomá, jednoducho dokonalá.

Vybrala som zo skrine biele tielko, trojštvrťové, tmavé rifle a zbehla po schodoch. Pomaly som ani nevedela kam šliapem, pripadala som sama sebe zombie ale ten je mŕtvy, naopak ja živá a zamyslená.

"... ale nad Los Angeles očakávame úplne iné počasie než v New Yorku. Obyvatelia by mali zostať na pláži alebo nevychádzať vôbec lebo žiarivé slnko bude páliť ako v lete aj keď je začiatok jesene. A teraz prejdeme k správam zo zahraničia ale ešte predtým vám pekné ráno praje CNN s pesničkou z hitoviek" počula som z televízie v kuchyni na linke.

" Ahoj ,zlato" Moja mama, Blair, sedela za barovým pultom a prehrabávala sa v papieroch. Vždy mala veľa práce ale je divné že o takejto hodine je doma.

" Mami? Nehovorila si že musíš byť dnes na súde?" Celkom iste som si pamätala ako nám to včera hovorila. Snáď to nebol ďalší sen. Stále neúspešne som sa ho snažila vymazať z pamäte.

" Hej ale predstav si že moja mandantka sa nedostavila takže súd presunuli. Snažím sa nájsť jej adresu" dumala. Ako
rozvodová právnička mala vždy kopu práce ale mi s Taylor sme si vystačili a boli sme samostatné. Teda, aspoň ja.

" Aha" pribehla som ku dvom kávam v kelímku z Mc´donalda. Chcela som sa poriadne ohriať, ešte stále som na chrbte cítila mráz z toho sna.

" Ja viem, srdiečko že meškáš ale včera si mala narodeniny tak som ťa chcela nechať vyspať sa. Môžeš byť napríklad u zubára. Stačí ti keď prídeš na druhú hodinu?"

" Jasné ,perfektné. To je pre mňa?" ukázala som na kávu.

" Áno ten modrý. Vanilkovo - čokoládové capuchino s extra penou. Vypiješ to v aute, lebo to stihneš akurát" zobrala som kávu, ruksak a utekala za ňou. Žiadna mokrá tráva ale suchý štrk. Bože, Bella! Nemysli na to! Okríkla som sa.

Už sedela v aute. Pristúpila som k čiernemu mercedesu a nastúpila. Cesta prebehla v tichosti. Hlavne som sa sústredila aby môj nápoj nepristál na mojom tielku. Cez dopravné zápchy sme prišli akurát na začiatku druhej hodiny.

" Dnes prídem neskôr, ahoj" zavolala za mnou keď som vystúpila. Na parkovisku skoro nikto nebol. Našťastie

Vstúpila som do dverí s nápisom ÚSTREDIE so zaklopaním. Ako každý deň tam sedela slečna Westová. Bola to nevydatá žena okolo asi päťdesiat ročná. Celkom pribratá s čiernymi vlasmi a hnedými očami.

" Dobré ráno" pozdravila ma. Prekvapilo ma že tu sedí - väčšinu času strávila na chodbách kde upozorňovala každý pár na slušné správanie. Neznášala prejavy citov na verejnosti takže som bola jej obľúbenec - žiadna školská hviezda, bez priateľa. V živote sa mi žiadny chalan nepáčil. Všetci boli rovnakí- frajeri, ktorý sa predvádzajú, ktorých ide len o jedno a ešte k tomu vás pred dverami predbehnú, ešte vám ich zabuchnú pred nosom. Páčilo sa mi obdobie kedy boli muži vychovaný ale tá doba skončila. Nechápem prečo som tu keď sa hodím do tej doby a nie sem.

" Dobré, prišla som dať ospravedlnenie" podala som jej ho, ona ho založila a usmiala sa. Hneď na to sa sklonila ku knihe. Vedela ako sa volám. Moju sestru upozorňovala pravidelne. Zaostrila som na obal. Bola to Jana Eyrová. Zrazu som si pripadala akoby som sa pozerala na svoju budúcnosť. Ako nevydatá žena, snívajúca o princovi.

Rýchlo som ju pozdravila a utekala na fyziku, no obraz mojej budúcnosti vo mne zostal. Nebol tam ale taký usadený ako môj sen. Toto je môj domov. Slnečné L.A len som nechápala prečo sa zrazu musím presviedčať. Nezmizol ani pocit že to lesné prostredie mi je viac než známe. Že som tam raz bola.

"... preto sme tam išli až v strede prázdnin. Bella?" Prebudil ma hlas Susan, mojej jedinej kamarátky, ktorá nebola jednou z tých fifleniek.

" Hm?"

" Si v poriadku? Celý deň si ticho" krútila hlavou. Pritom si odhrnula ofinu z jej červených vlasov z čela.

"Hej. Len som sa zamyslela" chvíľu ma skúmala, no potom pokračovala v svojom monológu.

Neprítomne som kopala do štrku na parkovisku vedľa červeného kabrioletu. Videla som ako sa Taylor lúči so svojím priateľom, Rayenom, potom ide ku mne.

" Bells? Ideme?" Zostala som stáť. Tie prezývky boli iné. Nikto mi nepovedal Bell alebo Belli. Väčšinou Bells, Bella. Bolo to divné, nie som taká kreatívna aby som si ch vymyslela okrem toho povedali to akoby sme sa poznali roky. A ja ani neviem kto to je.

" Čo?"

" Ideme domov?" spýtala akoby hovorila s retardovaným. Jej zeleno - hnedé oči boli znepokojené a hrala sa s medovými vlasmi ( pozn. mám pocit akoby som opisovala výzor samej seba :D) V tvári sme sa na seba celkom podobali len ja som mala gaštanové vlasy a čokoládové oči. Vážne sa viac podobala na mamu a ja na otca.

" Dobre"

Naša mama nám nechala lístok že je na súde. Taylor telefonovala pomaly hodinu až nakoniec odišla s tým že ide za Rayenom.

Čítala som knihu, pred sebou som mala DvD, popcorn, pizzu a colu. Ako každý týždeň bol piatok večerom kedy sme si mali pustiť film a " večerať". No v ten večer neprišla tak som všetko zjedla sama a nepokojne som klopkala prstami. Až o pol dvanástej som počula ako sa zabuchli dvere.

" Bella!" neznelo to vystrašene, ani hystericky. Radšej som nechala moje gaštanové vlasy spadnúť do tváre a pohodlnejšie som sa usadila.

" Tu si" vydýchla. Posadila sa na zem, oproti mne a trochu si upravila medové vlasy, ktoré vyzerali akoby práve vstala a v živote nevidela hrebeň.

" Dnes sme sa... no... my .... teda ja a Ryan...ehm" vypleštila som oči.

" Vážne?" pokrútila som neveriacky hlavou.

" Miluješ ho?" teraz vypleštila oči pre zmenu ona.

" Ehm... nie."

" Tak prečo s ním chodíš? A prečo si to urobila?" nechápala som.

" Bože Bella. Každý s niekým chodí a nemilujú sa. Ty si naivná! Myslíš že stretneš niekoho dokonalého, do koho sa zamiluješ na strednej?" Radšej zostanem sama než byť s nejakým nechutným a úchylným chalanom. Teraz som pre zmenu vypleštila oči ja.

" A vôbec ty o nijakého chalana ani nezavadíš pohľadom" pokračovala. Vedela som že mňa nikto nezaujímal. Žiaden nebol niečím výnimočný. Nemusel by byť bohatý, pekný ale milý a vychovaný. Á zase snívam o chalanovi, ktorý neexistuje. Taylor sa zatiaľ postavila, odkráčala hore a hlasno zabuchla. Vedela som že tieto hádky budú mať následky.

Ale sústredila som sa na niečo iné, na niekoho iného. Ten chalanský, dokonalý hlas z môjho sna.

Keby som aspoň vedela komu patrí. Som si istá že taký hlas by som v živote nedokázala vymyslieť aj keď by som sa akokoľvek snažila. A pritom viem že som ho nepočula.

Takže z minulosti nie je a ani z prítomnosti. Tak odkiaľ?