Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Vo Forkse niečo vraždí! 7. kapitola

12.11.2010 (13:45) • PinkVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1237×

„Povedzte mi ale pravdu. Zaslúžim si ju vedieť. Takže? Aká je? Ste upíri, alebo nie?!“ Musia mi to potvrdiť! Musia...

„Bella. Ale..."

„Doktor Cullen. Chcem pravdu. Znesiem akúkoľvek, hlavne mi neklamte!“

„Sme upíri. Dokonca aj ja,“ povzdychol si Chris.

„Niekoľko dní, na to nezabúdaj, novorodenec!“ dodal niekto zo smiechom. Nahla som sa a za Chrisom som v dverách zbadala nejakého... chlapca? Nevyzeral staro, ale zato bol obrovský. Na tvári sa mu pohrával úsmev. Jeho oči mali zlatú farbu. Jediný, kto tu nepasoval, bol Chris. On mal oči výrazné červené.

„Emmett!“ napomenul ho pán Cullen.

„Takže... aj ja som teraz ako vy?“ Nahlas som prehltla a chytila sa miesta, kde ma uhryzol Chris.

„Nie, jed sa ti, našťastie, nestihol dostať až do krvi. Za to poďakuj Edwardovi.“

„Takže som úplne normála? Môžem ísť domov?“ Niekto sa znova nahlas zasmial.

„Bella, to asi nepôjde. Vieš o našom tajomstve, vieš toho príliš veľa. U nás platí jedno pravidlo – a tým je neprezradiť sa. My sme to, bohužiaľ, porušili a nechali sa odhaliť človekom.“

„A čo teraz? Bella, vieš. Máme tu jednu rodinu, kráľovskú rodinu, ktorá dozerá na tieto pravidlá. Hocikedy tu môžu zavítať. Potom je po nás.“

„Alebo po tebe,“ dodal znova Carlisle.

„Ale ak by som to nikomu nepovedala? Veď ani nemám komu,“ povzdychla som si. Veď takto by to šlo. Ja by som im sľúbila, že to nikomu nepoviem a oni by ma zas pustili. Jednoduché!

Ale nie sú to ľudia, majú svoje pravidlá, aj keď to je – podľa mňa – trošku divné. Veď ani ľudia nemajú žiadne pravidlá. A predsa im to tá kráľovská rodina nemusí ani zistiť. Takže nevidím v tom žiadny problém.

„To ti už nemôžeme povedať. Už vieš o nás veľmi veľa, Bella.“ Pootočila som hlavu k oknu, cez ktoré tu prenikali slabé lúče slnka. V krku ma niečo pichlo, pocítila som ostrú bolesť. Sykla som. „Bella, je ti dobre? Necítiš sa zle?“

„Nie! Je mi úplne super. Len... len ma trošku bolí krk.“

„Hmm, to môže byť...“

„Bella, naozaj mi to je ľúto. Ja-ja... ja som nechcel!“

„Chris, to už stačilo. Potrebuje si oddýchnuť,“ ozval sa Edward.

„Nie, ja musím ísť len a len domov. Veď Charlie nevie, čo sa stalo. Musím.... musím sa mu ísť ukázať, že som v poriadku!“ Chcela som sa postaviť, no zadržala ma čiasi ruka. Nech ma pustí, veď je to môj otec, takže kde je problém?!

„To nepôjde len tak ľahko! Najskôr sa musíš dať dokopy. Ako mu chceš vysvetliť tie rany na krku? My sme mu povedali, že ťa zrazilo auto a vzali sme ťa do nemocnice na pozorovanie. A na týždeň! Takže keby si sa tam teraz objavila, bolo by to trošku divné, nemyslíš?“ nadvihol jedno obočie.

„Ale tak by sme mu mohli nejako nahovoriť, že ma pustili, čo ty na to, Edward? To by šlo, nie?“

„Nie, nie, Bella. Toto by bolo dobré len pre teba. A čo my a naše zákony? Porušili sme jediné pravidlo. Za to nás môžu Volturiovci zabiť, rozumieš?“

„A to všetko kvôli tebe. Naozaj to chceš? Aby nás zabili len kvôli tebe?“ spýtala sa ma Edwardova priateľka. Vlasy mala vypnuté, v tvári arogantný výraz...

„Tanya, prosím, netlač na ňu.“

„A prečo nie? Veď tu nejde len o ňu, ale o našu rodinu, Carlisle.“

„O vašu nie, ale o našu!“

„Ale Edward, ja do vašej rodiny patrím!“

„Edward!“ napomenul ho doktor Cullen. Edward sa ešte raz pozrel na mňa, a potom sa pobral von z izby. Zostal tu len Chris a pán Cullen. Prečo som mu ja len vtedy otvorila dvere? Prečo ma tu odviezli? Mohli ma vážne nechať v nemocnici.

V tom mi niečo zišlo ma um.

„A keď som akože v tej nemocnici, tak čo ak sa ma Charlie rozhodne navštíviť?“

„To je vybavené. Na oddelení, v ktorom ležíš, je zákaz návštev, pretože je tam rozšírený veľmi nákazlivý vírus.“

Sakra, všetko je proti mne. takto ma trestať?! Veď som neurobila absolútne nič. Len môj najlepší kamarát mal autonehodu, pri ktorej takmer prišiel o život, a tak ho jeden veľmi láskavý upír premenil. Potom sa ten môj kamarát dostal do mojej blízkosti a takmer som sa stala potravou, no našli ma. A tu sú na mňa všetci veľmi milí!

Teraz som sa už vážne postavila na nohy.

„Kde tu máte kúpeľňu?“

„Dvere napravo,“ a ukázal na ne. Pomalým krokom som sa teda vybrala do tej miestnosti. Nechcela som tu totiž zakopnúť a rozpleštiť sa naprostred tejto izby. To by bola zas trápna scéna zdvíhania Swanovej, a to som nechcela. Vošla som do kúpeľne a zatvorila za sebou dvere. Aspoň tu môžem mať súkromie!

Pohľad mi padol na zrkadlo a môj odraz v ňom. Vlasy ako osie hniezdo, pery suché a popukané, na krku nejaká veľká náplasť. Zaujímalo ma, čo je pod ňou. Nejaká dve ranky? Ako to býva v tých filmoch s upírmi? Môže byť... Pristúpila som bližšie a prstami vošla za okraj náplasti. Koža sa nejako napla a zabolelo ma to. Ale neprestávala som a stiahla ju celú.

To, čo som uvidela, ma prekvapilo. Bola to len polmesiacová rana. Je to divné, nemajú tesáky? Vlastne... ešte som si to ani nestihla všimnúť, takže na túto otázku budem musieť nájsť odpoveď sama.

„Bella, čo to robíš?“ Z premýšľania ma vyrušil Edwardov hlas. Prišiel ku mne, ruky mi pevne pritisol k telu, náplasť mi ešte stihol vytrhnúť j pravej ruky. Jednou rukou ju dal naspäť. Potom si ma obrátil k sebe a dlho sa mi zadíval do očí. Tá jeho krásna tvár. Mala som sto chutí sa jej dotknúť a pohladiť, ale ovládla som sa. Zrazu akoby mi čítal myšlienky. Urobil krok ku mne a jemne ma pohladil prstom po líci. Zachvela som sa, keďže ruku mal príšerne ľadovú. Myšlienky sa mi rozleteli na všetky strany. O tomto som práve snívala a ono sa to splnilo! Spýtavo som sa naňho pozrela.

„Prepáč... ja som sa nechal akosi uniesť,“ a odvrátil hlavu.

„Nie, nie. V pohode,“ usmiala som sa. Všimla som si, že ma kútikom oka pozoruje. Na jeho perách som po prvý raz zbadala úsmev. Znova sa ku mne otočil. Akoby vycítil, že sa mi to páčilo, sa znova dotkol mojej tváre. Srdce mi vynechalo asi jeden úder a rozbúchalo sa. Do líc sa mi nahrnula horúčava, mozog odmietal ďalej pracovať. Dych sa mi zrýchlil. Edward si to všimol, a tak sa ku mne naklonil ešte viac. Nechal medzi nami len pár milimetrov, ktoré som tak túžila prekonať! Jeho ruku som zrazu pocítila na páse. Pritiahol si ma k sebe ešte bližšie, viac to už ani nešlo. Podvihla som sa na špičkách, a tak spojila naše pery. Znova som sa zachvela. Jeho telo bolo úplne ľadové...

„Edward?!“ skríkla Tanya.

Túto kapitolu by som chcela venovať hlavne Mime19974. :)

Ďakujem ti, bez teba a tvojej pomoci

by som to nedopísala.

A ak ste si aj ostatní prečítali kapitolu, bola by som veľmi rada, keby tu po vás zostala stopa v podobe komentíka. Ďakujem.

Autor: PinkVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Vo Forkse niečo vraždí! 7. kapitola :