Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Vo Forkse niečo vraždí! 6. kapitola

18.10.2010 (19:00) • PinkVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1253×

Kapitola venovaná Gine! :D

Cítila som, že slabnem. Chcela som sa rukou dotknúť toho miesta, no nemala som už toľko sily. V ruke som pocítila len nejakú látku, no už som nevedela rozoznať, čo to je. Začalo sa mi zahmlievať pred očami. Videla som už len obrysy nádhernej Chrisovej tváre.

„Chris!“ – chcela som šepnúť, no márne. Z úst som nevydala ani hlásku. Podlomili sa mi kolená, myslela som, že padnem, no mýlila som sa. Chris ma ešte stále pevne držal v náručí. Prestala som vnímať bolesť a celý svet okolo mňa. Zmierila som sa s tým, že umriem pri ňom...

Jemný vánok mi aj tak rozstrapatil vlasy, ktoré som si doma poctivo učesala. Znova som sa ich pokúšala rukou uhladiť a dať na miesto, na ktorom boli pred chvíľou. Slnko mi svietilo do očí a bolo to celkom príjemné. Okolo mňa poletovali snehové chuchvalce. Stromy, ktoré boli zelené, mali na sebe hrubú vrstvu snehu. Pod tou váhou sa až nahýnali.

Čiapku som si stiahla až na uši, šál viac utiahla. Pretože mrazivý vzduch si našiel každú medzierku, ktorou prenikol až ku mojej pokožke a jemne ju pohladil ľadovými prstami.

Prižmúrila som oči. Slnečné lúče sa odrážali od bieleho snehu. Musela som si privyknúť na to silné svetlo, pretože som chcela nájsť jedného človeka, po ktorom som tak veľmi túžila. Chcela som znova uvidieť jeho nádhernú tvár. Ale ako, keď si na ňu takmer nepamätám? Bol to len okamih, ale krásny.

Otočila som sa. Stromy, biela farba, slnko... Na každej svetovej strane to isté. Nevedela som sa rozhodnúť, kde pôjdem. Ale jedna cesta pomedzi stromy tam iste vedie. No jediná chyba môže všetko zmeniť. Jediný zlý smer ma privedie tam, kam nechcem ísť.

Dookola som šepkala jeho meno dúfajúc, že sa mi ozve. Ale všetko bolo márne. Nechcel mi naznačiť ani len smer, kde sa nachádza.

Zmätene som sa obzerala všetkými smermi. Toto sa môže stať len mne! Musím sa rozhodnúť, a to hneď, nezostáva mi veľa času. Kedykoľvek už môže byť neskoro...

Doľava, a potom pôjdem niekoľko metrov rovno. Tam by mohol stáť práve on! Bola by som rada, keby sa aj tak stalo.

Vykročila som vpred, no zistila som, že pohnúť sa je takmer nemožné. Niečo ma ťahalo vždy na opačnú stranu. Nie, tam ísť nemôžem, chcem ísť za ním.

Už som zabudla, ktorým smerom som sa chcela vydať. Povzdychla som si. Niečo ma schytilo okolo pása a pritiahlo k sebe. Nechalo som to tak, už mi viac na ničom nezáležalo. Našla som správny smer a stratila som ho. Mohla som si zapamätať aspoň strom, pri ktorom viedla moja cesta. Ale to sa tu nedalo, keďže každý kúsoček krajiny vyzeral rovnako.

Oprela som sa o to, čo ma objalo. Aj cez môj hrubý kabát som pociťovala zimu, ktorá išla práve od toho. Ale nevadilo mi to.

Zatvorila som oči.

„Bella,“ šepol.

Otvorila som oči a prudko sa posadila. Bol to sen, len hlúpy sen, v ktorom som sa pokúšala hľadať Chrisa, ktorý ma chce zabiť. Alebo ma už zabil, ale toto je môj očistec... To je jedno.

Rozhliadla som sa dookola. Bola som v nejakej izbe, ktorú som predtým určite nevidela. Ale bola prenádherná. Už na prvý pohľad ma upútalo veľké okno s bielym závesom, na ktorom boli nejaké vzory. Asi kvetiny, alebo motýle. Cez okno do tejto izby prúdilo oslepujúce svetlo, odrážalo sa od lesklej plochy na nábytku, a tak sa aj znásobilo. Keďže bola celá izba biela, vyzeralo to tu ako v nebi. Jedným slovom nádhera.

Ale kde to som? Nebo? Peklo? O oboch pochybujem! Ale možné je, že ma Chris naozaj zabil...

A v tom mi to došlo. Všetky moje teórie sa potvrdili. Chrisa uniesol Carlisle, ktorý je – mimochodom – taktiež upír. Premenil Chrisa a on potom na mňa zaútočil. Celá rodina Cullenovcov sa na seba veľmi podobá... hlavne tými očami a kruhmi pod očami. Ale Chris ich mal červené! To mi na tom nesedí.

Všetko je také divné. Žeby na našej zemi existovali aj také mýtické bytosti? Ja osobne som o tom pochybovala. Ale ako sa zdá, všetko je možné. Ak ma teda Chris vážne zabil, už sa to nedozviem. Ale možnože by sa to nejako dalo...

Otvorili sa dvere. Zadržala som dych a čakala, čo sa stane. Srdce sa mi rozbúšilo. Nevedela som, čo mám robiť. Možno ľahnúť pod perinu a robiť sa, že spím, ale na to je už neskoro.

„Bella!“ Chrisov hlas sa potichu ozval vedľa mňa. Strhla som sa. Čo ten tu robí. „Ja-ja... Bella. Je mi to veľmi ľúto. Naozaj som nechcel. Musel som ťa vidieť, ale neovládol som sa. Prosím, odpusti mi.. Bella!“ Hovoril veľmi rýchlo a môj mozog nebol schopný spracovať toľko informácii naraz. Len som sa na neho nechápavo pozrela. Na mňa hľadel zas pár červených očí, v ktorých bola len úprimnosť, no aj s bolesťou. Otvorila som ústa,  chcela som mu povedať, že ja som v poriadku, no rozmyslela som si. Z úst sa mi predral len povzdych. Na krku som zrazu pocítila nejakú bolesť. Dala sa vydržať, no bolo tam ešte niečo nepríjemné. Doteraz som to nevnímala, no keď niečo ešte aj šuchlo, rukou som sa toho dotkla. Nejaký obvez...

„Prepáč mi to!“ zopakoval.

„Chris, prosím, už stačilo. Najskôr jej to musíme vysvetliť. Hlavne na ňu nesmieme priveľmi tlačiť. Pamätaj, bola zranená!“ Tento hlas... krásny, niekde som ho určite počula. No teraz akoby mi niekto stál na vedení. Nič nedávalo zmysel.

Hlava sa mi začala točiť, ale nechcela som to dať nijako najavo. Pozrela som sa na... doktora Cullena.

„Chris, prosím, nechaj ju, nech si ešte oddýchne. Stratila veľa krvi,“ vysvetľoval pán Cullen. Stratila som veľa krvi, upíri... napadnutie. Ja! Bola som obeť Chrisa – upíra. Už som tomu začala aspoň sčasti chápať. Zatvorila som oči a znova sa nechala unášať do ríše snov.

Prebudila som sa do krásneho a znova slnečného rána. Forks sa teda nezdá! Takto krásne tu nebolo už veky. Zívla som si a pretrela oči rukou. Nechcelo sa mi nič robiť. Ani len vstať z tejto postele, nieto ešte premýšľať nad tým, čo sa stalo. Moja myseľ odmietala používať slovo upír, pretože nič také neexistuje. Už len pri pomyslení na kombináciu Cullenovci a upíri mi behali zimomriavky po chrbte. Môže to byť pravda... verila som v to. Ale radšej by som bola, keby to tak nebolo! Ale všetko viedlo práve k tej druhej možnosti.

„Už je hore!“ Za dverami sa ozval veľmi známy hlas. Ale nechcela som ho ani vidieť. Pre istotu. Čo ak by sa znova neudržal a skočil by po mne. Vysal všetku krv... už by ma určite zabil.

„Chris, nie! Nechaj ju tak, musí sa oťukať! A určite je hladná.“

To posledné slovo... áno, hlad som pociťovala. Ako to môže vedieť?

„Bella!“ Otvorili sa dvere. Vykukla z nich len Chrisova hlava. Usmiala som sa naňho, aby som potvrdila, že som v poriadku. O to mu, myslím, ide...

„Potrebujeme sa s tebou pozhovárať, Isabella. Ale najskôr sa potrebuješ najesť,“ povedal doktor Cullen.

„Ale ja mám už  teraz jednu otázku. Ste upíri?“ vypadlo zrazu zo mňa. Naozaj som sa ich to chcela spýtať, no teraz asi nie je najvhodnejšia chvíľa.

Pohľad Edwarda:

Chris utiekol. Nemusel som ani načúvať Aliciným myšlienkam. Určite šiel priamo za Bellou. Je novorodený, môže jej ublížiť. Nie... on jej ublíži!

Vzal som si len mobil, ktorý som vložil do vrecka, vyšiel som z domu a cez les som si to namieril rovno k jej domu. Chcris sa tam už určite dostal. Dúfam, že jej nijako neublížil. Neviem prečo, ale mal som nutkanie ochrániť ju pred ním. A je mi jedno, čo na to povie Tanya. Nech bude aj zúriť... už ma predsa nezaujíma jej reakcia. Mohol by som ju vyprovokovať, aby odišla. Ale Swanovú do toho zaťahovať nechcem. Ešte by ju Tanya mohla zabiť, je toho schopná!

Zhlboka som sa nadýchol. Jej krásna vôňa ma priam lákala do jej domu. Ale čo ak tam bude jej otec? A ak sa tam ukáže Chris, bude to pohroma. Nielenže porušíme naše jediné pravidlo, ale aj môže niekto umrieť. Vyhasne jeden ľudský život len pre neschopnosť Emmetta, ktorý ho mal strážiť! Samozrejme, spolu s Jasperom. Ale obaja z neho mali pekné nervy, keď ho nevedeli ani ustrážiť. Áno, moji neschopní bratia!

Chris je novorodený.... viem si predstaviť, čo pre neho musí znamenať ucítiť takú lahodnú vôňu krvi ako má Bella. Zmysly sa mu zatemnia, ovládne ho len jeho smäd. Chvalabohu, ja som tým už prešiel. Bolo to kruté obdobie. Ale patrí to k tomuto životu, nezmeníme to. Lenže Chrisa by sme mohli naučiť prejsť hneď na zvieraciu stravu. Aspoň by neboli problémy a skôr by si zvykol na život medzi ľuďmi... možno!

Uvidel som ho ako sa Chris skláňa nad Bellou. Snažila sa ho od seba odtlačiť, takže ešte žila! V kútiku duše som sa aj zaradoval. No Chris ju môže zabiť. Hocikedy! Má oveľa väčšiu silu než ona! To mi robilo najväčšie starosti.

Hneď som k ním pribehol.

„Dosť, Chris. Počuješ ma? Stačilo. Je to predsa Bella! Zabíjaš ju. No tak, Chris! Nechceš ju predsa zabiť. Alebo áno?!“ Ruky som mu dal za chrbát a násilne ho odtrhol od Belly. Tá sa zviezla na zem. Dýchala a srdce je taktiež bilo.

„Mohol som si myslieť, že to nezvládnu!“ – ozval sa mi hlas v hlave. Boli to Carlisleove myšlienky. Chvalabohu sám by som to nezvládol! Carlisle pribehol ku mne a schytil Chrisa, ktorý sa stále snažil priblížiť k Belle. V očiach mal úplne šialený výraz.

„Edward, zachráň ju. Musí to prežiť!“ povedal a pevne chytil Chrisa.

„Ale ako?“

„Krváca z tepny. Zastav to. Jedom. Neboj sa, pomôže to!“ pozrel som sa na Bellu. Do nosa mi udrela vôňa je krvi. Taká krásna a omamná! Ale ak pocítim ešte aj jej krv, tak sa neudržím a zabijem ju. To sa nedá!

Ale zas ak by Carlisle pustil Bellu, sám by som Chrisa neudržal. Znova som sa otočil ku Carlisleovi.

„To zvládneš. Len si musíš veriť. A hlavne... nenechaj ju umrieť. Mysli len na to. Upírkou sa nestane, jed sa nemal kedy dostať do krvi. A krv sa s tým tvojim nestretne, takže sa nemáš čoho obávať.“ Carlisle sa otočil a začal niečo dohovárať Chrisovi, no to som ho už nevnímal.

Zaujímala ma len Bella, ktorá ležala bezvládne predo mnou. Pod úplne bledou pokožkou som videl ešte ako jej v žilách pulzuje krv. Pohľad mi však hneď spočinul na jej krku. Okolo hlavy sa jej začala tvoriť malá mláčka. Každá kvapôčka, ktorá padla na kamennú dlážku sa mi ešte dlho ozývala v ušiach. Tá červená tekutina ma lákala stále viac a viac. Túžil som sa jej napiť, pocítiť tú úžasnú chuť aj na jazyku. Len jeden dúšok... len... Nie! Nezabijem ju len pre to, že mi jej krv prenádherne vonia. Nemôžem to urobiť!

Sklonil som sa k nej. Z trička som si odtrhol kus látky. Poskladal som ho na štvorec a priložil jej ho na krk. Na ruke som pocítil jej teplú tekutinu. Mal som sto chutí to obliznúť a vychutnať si to, ale našťastie som sa ovládol. Ústa som jej priložil na polmesiacovú ranu. perami som prešiel po jej krku, oblizol ranu, z ktorej ešte stále tiekla krv. Odtiahol som sa. Musí to stačiť.

Nechýbalo by veľa a ja by som to nevydržal – neovládol sa – a zabil by som ju. Ale to som nemohol dopustiť. Nemôže umrieť!

Odtiahol som sa a látku je znovu priložil na to miesto. Zotrel som posledné kvapky krvi a vzal si ju na ruky. Už bude v poriadku!

Úplne ma opustila múza, nemám ani chuť, ani náladu písať túto poviedku. Myslela som si, že bude o ňu záujem. :(

Takže poviedka je asi dočasne pozastavená!

Autor: PinkVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Vo Forkse niečo vraždí! 6. kapitola :