Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Vo Forkse niečo vraždí! - 12. kapitola

08.01.2011 (14:00) • PinkVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1039×

12. kapitola

„Sme presvedčení o tom, že po tom, čo Tanya prišla do Volterry, Volturiovci začali chystať plány, ako ju uniesť. Pretože Aro má takto pri sebe niekoho, kto pozná budúcnosť a videl našu minulosť. Naozaj na ňu nechcem zhadzovať všetku vinu, ale takto nás môžu dostať. A čo je najhoršie... Jasper chce ísť do Volterry!“ Edwarda som ešte nikdy nepočula hovoriť takto... vyplašene? Vždy všetko riešil s kĺudom.

Ale tu ide o jeho sestru, tak sa čudovať nemôžem! I keď Alice nie je jeho biologická sestra. Aj ja sa o ňu bojím, ale je upír a má dar, takže ju nezabijú. Aspoň myslím. Ak má Edward pravdu a uniesli ju Volturiovci... bude to sakra ťažké! A možno ani nie.

„Bella, počúvaj ma, teraz si ohrozená hlavne ty. O Alice nemám strach, ona si poradí. Verím, že ju Volturiovci nezabijú, pretože by to pre nich bola priveľká škoda. Hlavne nesmieme nič plánovať. Ale mám strach o Jaspera! Ak sa Alice niečo stane, nechcem vedieť, ako to bude pokračovať,“ povzdychol si. „O tretej ťa vyzdvihnem na parkovisku, dovtedy nesmieš byť sama, počuješ? Stále pri tebe niekto musí byť, inak by mohli poslať niekoho z Volterry. Neurobia nič, pokiaľ tam bude veľa ľudí a môže im hroziť odhalenie.“

„Fajn, budem sa snažiť. Dúfam, že to s Jasperom zvládneš. A to, čo sa stalo s Alice. Vážne ma to mrzí. Iste mám na tom vinu aj ja. Mohla som zavolať Charlimu, nech príde po mňa. Nemusela ísť ona.“ Alebo by som šla ja a chytili by len mňa. mali by to, čo chceli. Človeka, ktorý vie o ich tajomstve.

„Dosť, ty za to nemôžeš. To Tanya!“

„Ako si môžeš byť taký istý? Keby Alice zostala doma, nič by sa jej nestalo. Dostali by len mňa.“

„A Charlieho,“ doplnil. Len ak by šiel po mňa.

„Nie, chcú len mňa. čo tomu nechápeš? Ja viem o vašom tajomstve,“ povedala som a zhlboka sa nadýchla. Všimla som si, že Riley sa odo mňa odvrátil a začal „čítať“ nejaké papiere, ktoré som mala položené na stole. Iste počúval môj rozhovor! „Hej, vyriešime to neskôr. Mám tu nového kolegu.“

„Ako sa volá?“ spýtal sa hneď, ako som mu spomenula to, že tu je niekto nový. Chcela som mu odpovedať, ale Riley bol dosť blízko, iste by zaregistroval, že sa bavíme práve o ňom.

„Aj ja som ťa rada počula, tak sa teda vidíme o tretej!“ a zložila som. Obzrela som sa a skontrolovala Rileyho. Neviem z akých dôvodov, ale zdal sa mi presne taký istý ako Chris. Možnože to bude jeho brat, ktovie? Ale Chri sa mi nikdy nezmienil s tým, že má nejakú rodinu. Vraj... všetci umreli! Ale čo ak aj on mal nejaké tajomstvo, ktoré chcel utajiť? Ale Edward by ho potom videl a prečítal v jeho mysli. Iste by mi to povedal. Alebo nechcel zaťažovať? Ako sa tu má človek vyznať u „ľudí“, ktorých považuje za priateľov, keď sa im zatajujú najdôležitejšie fakty?

„Bella, mám jednu otázku. Teda ak sa smiem spýtať. Viem, že ma ešte nepoznáš, takže mi nemusíš ani odpovedať,“ začal Riley, keď sme boli na obede. Sedel oproti mne a babral sa s jedlom. Nevyzeralo to, že bude jesť ešte aj tú druhú polovicu hlavného jedla, ktoré tu podávali. Keď som sa pozrela na jeho tanier, zbadala som, že jedlo má rozdelené na dve polovice. Presne tak ako Chris! To, čo mu chutilo bolo na jednej strane, to, čo nie zas na druhej. Spoznala som to ľahko, pretože zeleninu nemal rád takmer nikto. Česť výnimkám!

„O čo ide?“ spýtala som sa a zdvihla hlavu od knihy, ktorú som si čítala, keď som nemala nič na práci. A tak to bolo aj dnes: mala som kopec času a nevedela som, čo s ním. Vo Forkse je zas ticho, zvieraná nemiznú, takže tu len tak sedím a čítam knihu. A to aj vtedy, keď Sabrina – moja šéfka, kráča okolo mojej kancelárie. A aby som nezabudla dodať, mám ju spoločne s Rileym!

„Najskôr sa ospravedlňujem, že som započul kúsok tvojho rozhovoru. Ale spomínala si tam nejaké meno Chris. A potom si sa pozrela na mňa. Taktiež si vyzerala trošku zmätená, keď si ma po prvýkrát zbadala. Chris Biers je môj brat, nepracoval tu náhodou?“

Vidlička, ktorú som mala v ruke, s rachotom a cinkaním dopadla na tanier s jedlom.  Tak predsa sú súrodenci! Vedela som, že sa mi to len nezdá, že sa podobajú! Vlastne... podobali sa. Ale čo mu poviem, ak sa ma bude pýtať, kde je Chris? Nemôžem mu tu vyklopiť, že je upír. Alebo ešte horšie – že je zmutovaný upír a s tesákmi. A ešte na koniec dodať to, že chalan, do ktorého som sa zamilovala, je tiež upír. Ale bez tesákov. Tak to by bolo vážne čudné.

„Ehm... Riley, áno, pracoval. Ale neviem, či o tom vieš, no Chris mal ťažkú autonehodu...“ Toto bola pravda! Ale ako som tak pozerala na Rileyho, ten si hneď domyslel, čo sa stalo. „Je mi to ľúto,“ dodala som potichu.

Riley uprel svoj zrak na stôl a povzdychol si. „Nespomenul niekedy niečo o tom, že musí ísť do Rumunska? Alebo niečo také, že mu prišiel list, v ktorom bolo písané, či skôr prikázané, aby tam prišiel?“ Vedela som, že áno. Že nejaký list mu prišiel, ale Chris sa o tom nezmienil nikomu.

„Riley, koľko máš rokov?“

„O tri dni dvadsať. S Chrisom sme dvojičky, ak chceš vedieť ešte niečo viac. No... boli sme.“

„Okolo tretej príde po mňa môj kamarát, ktorý Chrisa poznal. Možno ešte lepšie ako ty,“ začala som. Áno, Edward poznal jeho myšlienky, vedel o všetkom. „Bola by som rada, keby ste sa vy dvaja porozprávali.“ Dúfam, že Alice bude vidieť moje plány a Edward sa to nejako dozvie.  Och... nedozvie sa to! Alice tu nie je, musím mu to neskôr oznámiť sama. Alebo prekvapím upíra, čo bude asi zázrak v dejinách!

Riley bude možno niečo vedieť o upíroch, keď asi raz bude jedným z nich. Však u Cullenovcoch som sa dozvedela, že Chris nebol človek. Tak ak on nebol človek, nie je ním ani Riley. Žeby už bol trošku zmutovaný upír, aj keď o tom nevie? Ale Chris vedel, že nie je obyčajný, tak prečo mi to nepovedal? No... a z Rileyho nemám práve najväčšiu chuť dolovať nejaké informácie o upíroch. Ak o tom nič nevie, ešte si pomyslí, že som zrelá tak do ústavu pre duševne chorých ľudí.

Pozrel sa na mňa a zbadala som v jeho očiach ďalšiu otázku. „A o čom by som sa mal s ním rozprávať?!“ Nemôžem zaprieť to, že by mi nepripomínal Chrisa. Oni dvaja musia byť fakt dvojičky! Ten jeho skúmavý a prosebný pohľad vedel len Chris... no a teraz aj Riley.

„O Chrisovi. Rád by o ňom vedel ešte nejaké informácie.“

„Nemôžeš sa ma na ne spýtať aj ty? Tu a teraz?“

„Nie, prepáč, ale nie. Naozaj bude lepšie, keď tu bude aj on. Poznal ho.“

„Fajn,“ vzdychol.

Keď som bola sama, čo v preklade znamená, že Riley nebol nikde nablízku, vytiahla som mobil a začala písať SMS-ku. Edward musí vedieť, čo sa tu deje! Nemôžem mu len tak zatajiť to, že je tu Chrisov brat.

Keď prídeš, porozprávaš sa s mojim kolegom!

Dobre, ale prečo?

Chcem, aby si sa ho popýtal na Chrisa to, čo nevieme. Ja neviem, ako začať. A Chrisovi si čítal myšlienky.

Prečo práve od neho?

Je to jeho brat!

Brat? Biologický?

Sú dvojčatá. Riley a Chris sú bratia! Je to vidieť už na prvý pohľad.

Riley... Biers, však Idem k tebe!

Nie...! A áno, jeho priezvisko je Biers, prečo?

V žiadnom prípadne sním nebuď sama! Ak je Chrisov brat, potom je tiež taký istý.

Budem si dávať pozor. Keby niečo, tak zavolám.

Dobre, vidíme sa teda o dve hodiny.

Volterra – pohľad Alice:

„Je Cullenová!“ vyhlásil jeden z vládcov. Bol to tuším Caius. Upieral na mňa pohľad, akoby som bola votrelec! Ale ja za to nemôžem, že som sa tu ocitla.

„Áno, Caius, isteže je Cullenová. Alice Culenová,“ vzdychol Aro a pristúpil ku mne.  „Ako som rád, že si tu! Je to pre mňa česť, mať vo Volterre niekoho tak výnimočného. S tvojimi víziami budeme neporaziteľní!“

„Ja tu nepatrím, Aro. Môj manžel sa o mňa bude strachovať, príde tu!“

„Myslíš, že ich so svojou gardou neporazím, Alice?“ posmešne sa ma spýtal. „Nikto neporazil klan Volturiových! Nikto, rozumieš.“

„Iste, že rozumiem. Ale...“

„Žiadne ale, drahá.“ Nechcem im pomôcť! Nechcem sa stať jednou z nich. Žiadam azda priveľa, že sa chcem vrátiť k svojej rodine? Myslím, že nie. Nedovolím, aby moje vízie slúžili na niečo takéto!

Aro ku mne pristúpil a pozrel sa na tých, ktorí ma držali. Myslím, že to nebolo ani treba, keďže som sa nebránila. Teda pokým sme nevstúpili do lietadla.

„Demetri, už ju môžeš pustiť!“ Aro svoje slová ešte potvrdil prikývnutím.

„Áno, pane!“ Odstúpil a pustil ma.

Aro si vzal jednu moju ruku do svojej dlane a prikryl ju druhou, pravou rukou. Zatvoril oči a sústredil sa na moje myšlienky. Je mi jedno, čo tam uvidí! Nemám proti ním nič, Bellu chcel Edward aj tak premeniť, ale aj tak sa jej dá veriť, že by nevyzradila naše tajomstvo. Nikdy!

„Je to človek a vie o našej existencii, Alice. Nerobíme výnimky! Pošleme im odkaz, nech sa ihneď dostavia do Volterry. Teba si tu necháme, aby sme mali akú-takú istotu, že to dievča tu privedú! Živú alebo mŕtvu, je mi to jedno! Tanya neklamala, keď vravela, že skrývate ľudské dievča! Je to proti našim zákonom, Alice! A vy ste to veľmi dobre vedeli, je tak? Odveďte ju do podzemia... k Victorii, tá sa iste poteší, že bude mať spoločnosť.“

Z hrdla sa mi prehral jeden vzlyk. Nemala som ísť s Bellou domov. Keby som to vedela, presvedčila by som ju, nech ostane o náš, že tam vonku je nechránená a v nebezpečenstve.

„A aby som nezabudol,“ ozval sa Aro po chvíli, „zavolajte Clea, aby jej zablokoval vízie. Keď privedú dievča, odblokuje ti ich, Alice.“ Nie, to sa nesmie stať! Nesmiem prísť o svoje vízie.

Aro ma pustil a ja som o krok cúvla. Tam som však narazia do nejakého upíra.

„Kamže kam, maličká?“ spýtal sa potichu Demetri a zas ma pevne chytil. „Si krásna, vieš o tom?“ a následne sa zhlboka nadýchol. „Škoda, že si už zadaná, dal by som si povedať!“

„Buď ticho!“ sykla som.

„Ty mi nebudeš rozkazovať, čo mám s tebou robiť, alebo nie, Cullenová.“ Trhol so mnou, aby som ho nasledovala. Vlastne ma viedol pred sebou.

„Cleo? Tuto táto máva vízie a Aro chce, aby si jej ich zablokoval.,“ povedal posmešne. Pohľad som upierala na zem a stále nemohla uveriť tomu, že by bola Tanya schopná niečoho takého. Však chcela môjho brata za manžela, chcela s nami žiť. Ak nie s nami, tak s ním určite.

„Ešte nikdy som neskúšal zablokovať vízie, Demetri!“

„Je jediná svojho druhu. Vlastne... pokiaľ viem ja.“

„Možno to bude trošku nepríjemné,“ ozval sa Cleo. O malú chvíľu som pocítila tlak na hlavu. Ale nič sa ma nedotýkalo. To Cleo! Istotne on! Tlak v hlave stále narastal. Zaťala som zuby a snažila sa to vydržať. „Dobre, malo by to fungovať.“

„Malo by?“

„Demetri, ja neviem, či sa to neodblokuje samo. Však vieš, že som sa stal upírom len nedávno a túto schopnosť sme objavili len pred dvoma dňami. Na Jane a Alecovi to fungovalo, ale hneď som to stiahol, pretože im to bolo nepríjemné, keď sa cítili slabší než ktorýkoľvek iný upír.“

„Ale ona je iná a ku tomu všetkému aj vegetarián, čiže žlto-oký upír.“

„Rada by som videla spolubývajúcu!“ zavrčala som na nich, odmietam to ďalej počúvať! Som všetkému na vine – ja! Už mi viac Cullenovci nebudú veriť. Možno ani Jazz nie!

„Už, neboj sa. Ale nie je ako ty,“ upozornil ma Demetri. „A teraz ma nasleduj, nemám chuť ťa držať za ruku.“

„Ani nemusíš. Dobre viem, že ty už máš svoje upírske dievča,“ usmiala som sa sama pre seba.

„Ako to ty môžeš vedieť?“

„Keď som bola v tvojej blízkosti, dostala som víziu, že hneď ako ma odvedieš, pôjdeš za ňou. Stáva sa mi to často, no niektoré vízie sa dajú prehliadnuť.“ Prevrátil očami a pokračoval v ceste.

Zišli sme po schodoch. A potom ďalších a ďalších. Ale aj tak by som sa odtiaľto vedela dostať, ani by som to tu nemusela poznať. Demetri ma viedol chladnými, vlhkými a tmavými podzemnými chodbami. Carlisle sa o nich nikdy nezmieňoval, i keď tvrdil, že tu istý čas žil.

Zastali sme pred dvermi, za ktorými už bolo svetlo. Demetri ich otvoril a naznačil, aby som tam vošla.

„Keď príde tvoja rodina, niekto po teba príde,“ povedal. Vošla som tam a hneď zbadala upírku, ktorá sedela na pohovke. Červené vlasy jej zahaľovali polovicu tváre, takže som nevedela povedať, ako vyzerá, akej farby má oči...

„Vítam ťa tu, i keď by som bola oveľa radšej, keby si bola u mňa doma,“ ozvala sa po chvíli. Bolo to vlastne hneď po tom, ako Demetri zatvoril a zamkol dvere. „Ja som Victoria.“

„Alice,“ vzdychla som.

„Pripomínaš mi jednu z tých...“ vydýchla a pozrela sa na mňa. „Nielen, že pripomínaš, ale si jedna z nich. To vy ste boli pri tom, keď zabili môjho manžela, však?“ sykla a postavila sa predo mňa.

„Tvojho manžela? Prepáč, ale na nič také si nespomínam.“ Vystrela som pred seba ruky v obrannom geste a o krok pred ňou cúvla. Oči sa jej zúžili a poriadne si ma premeriavala.

„Vraj to bolo proti zákonom, aby niekto vedel o našej existencii. A Jamesa som pri tom chcela premeniť sama!“ zavrčala.

„Nebolo to náhodou v Národnom parku Denali? Na Alijaške?“ Prikývla a nechápavo sa na mňa pozrela. V tom nám to obom zišlo na um.

„Tanya!“ povedal sme obe.

Kapitola je venovaná lolalite a Emielee! :)

Kto je vlastne Victoria? Prečo ešte zabili Jamesa?

Ako dopadne rozhovor Rileyho a Edwarda, Podarí sa mu niečo zistiť o Chrisovi. Je Riley rovnaký ako Chris?

Chcete sa dozvedieť odpovede na tieto otázky? Má cenu ešte pokračovať?

Autor: PinkVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Vo Forkse niečo vraždí! - 12. kapitola :