Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Viem, bolí to. Ale aj tak je to krásne, rozumieš?-8.kapitola

06.08.2009 (17:00) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1701×

Viem, bolí to. Ale aj tak je to krásne, rozumieš?!

8.kapitola

Otvoril dvere od jeho izby a položil ma posediačky na posteľ a sám si sadol tesne vedľa mňa. Potom ma chytil za ruky a pohliadol mi do očí. Bola som nervózna a on zrejme tiež. Chvíľu sme si len navzájom hľadeli do očí, až sa nakoniec odhodlal a prehovoril tým jeho ľúbezným hlasom.

,, Bells, láska... vieš, hovoril som s Carlislom a on... teda ja...“ Bol naozaj rozrušený. Slová z neho liezli ako z chlpatej deky. Už sa mi dokonca ani nepozeral do očí, ale na naše prepletené ruky, po ktorých ma hladil. Na chvíľu sa odmlčal a nastalo ticho, ale potom znova uprel pohľad na mňa. ,, Ja... rozhodol som sa....“ Áno, áno. Premení ma. Urobí to. A budeme už naveky šťastní. ,,... že ťa o dva dni premením. Len mi daj ešte chvíľku času. “ Čas. Mám mu dať čas, ktorý nemám. No, nebolo to úplne ono. Myslela som, že to urobí teraz, ale čo sú vlastne dva dni... No, pre mňa to môže byť rozdiel medzi životom a smrťou, ale... Nie! Nemysli na to. Okríkla som sa v duchu. Veď už o dva dni... o dva dni to urobí. Žiadny problém. To vydržím. Už o dva dni budeme šťastní. Usmiala som sa neho a potom ho objala.

,, Ďakujem.“ Zašepkala som mu do ucha. Naozaj som mu bola vďačná. Musí to pre neho byť ťažké. Už od Carlisla všetci vieme, že prestať, keď upír ochutná krv, je takmer nemožné. Ale on to urobí. Pokúsi sa o to len kvôli mne. Môže ma tak zabiť, ale ja mu verím. Viem, že by mi nedokázal ublížiť.

,, Bells vieš, že to nerobím rád, ale...“ Prerušila som ho tým, že som mu položila prst na jeho ústa.

,, Pšššt.“ A pobozkala som ho. Bol to síce bozk krátky, ale za to nežný. Dala som do neho všetky moje pocity. Všetku bolesť, čo zažívam, ale aj radosť, ktorou teraz prekypujem. ,, Ľúbim ťa.“ Zašepkala som, zatiaľ čo som jeho tvár držala v dlaniach a uprene sa mu pozerala do zlatavých očí.

,, Aj ja teba. Ľúbim ťa z celého svojho srdca.“ A znova ma, teraz už vášnivejšie, pobozkal. Niekoľko ďalších hodín sme sa rozprávali a potom ma nechal upadnúť do ríše snov.

***

Svitlo na nový deň. Takže už zajtra sa stanem upírom. Jeden deň. Už len jeden. Sama pre seba som sa usmiala. Z obývačky sa rinul uvoľnený smiech, takže zrejme tam dole vládne príjemná atmosféra. A vlastne.. presne zajtra sú už aj Vianoce. Skoro som na ne zabudla. O pár minút neskôr ma prišiel navštíviť Edward a pomáhal mi s balením darčekov. Všetci sa už tešili a dokončovali prípravy. No dobre, bola som zrejme jediná, ktorá ešte nemala dobalené darčeky, ale ja mám na to dôvod. Som predsa marod. Keď sme mali hotovo, musela som na chvíľu Edwarda dostať z izby. Nemôže predsa vidieť môj darček pre neho.

,, Láska, môžeš ma chvíľu nechať osamote?“ Len prikývol. Pobozkal ma na čelo, zodvihol sa a zamieril k dverám, no potom som ho ešte na chvíľu zastavila. ,, Počkaj. Mohol by si sem o dve minúty poslať Emmeta?“ Zatváril sa nechápavo a zmätene, ale nechal to plávať. Keď odišiel, zobrala som spod postele jeho darček. Pamätám si na ten deň, keď som ho kupovala.

S pomocou Alice a Rose som sa dostala z postele a išli sme na nákupy. Pokúpila som darčeky všetkým, ale s jediným Edwardovým bol problém. Najprv som ani len netušila, čo by som mu mohla dať, ale potom ma to napadlo. Alice, ktorá to už samozrejme videla vo vízii, z toho bola nadšená. Kúpila som mu strieborné hodinky, ale to ešte nebol úplne celý darček. Ten som musela dopiľovať až teraz. Zabalila som hodinky do plachty na posteli a čakala, kým dorazí Emmet. Keď prišiel, postavil sa vedľa postele a zasalutoval mi.

,, K vaším službám, madam!“ A postavil sa do pozoru. Správal sa naozaj ako malý, ale hrala som s ním tú jeho hru. Aspoň mu tým spravím radosť.

,, Pohov, vojak!“ Zakričala som na rozkaz a potom sme sa tomu spoločne zasmiali. No potom som už zvážnela. ,, Teraz ma dobre počúvaj. Zoberieš tento kus plachty a zovrieš ho v dlani tak, aby si počul, že sa jej obsah rozbil. Ale dávaj si pozor, nieže z toho ostane len prach, jasné?“

,, Rozkaz!“ Uchopil plachtu aj s hodinkami do ruky a stisol päsť. Keď počul, ako sa sklo rozbilo, dlaň rozovrel.

,, Ďakujem a pred Edwardom ani muk. A pošleš ho za mnou o desať minút, prosím?“ Opýtala som sa ho.

,, Jasné, ségra.“ Objal ma a odišiel. Prišlo mi zvláštne, že sa ani nepýtal na to všetko, ale je to Emmet, takže od neho sa dá čakať všetko. Len som nad ním pokrútila hlavou. Plachtu som odhrnula a rozbité hodinky položila naspäť do krabičky. Bol trochu problém zhrnúť rozbité sklo z plachty a tiež ho vsypať do krabičky, ale nakoniec som to dokázala. Musela som si dávať pozor, aby náhodou niekde neostalo sklo, pretože by potom dostali zrejme nejaké podozrenie. Zobrala som ešte malý papierik a napísala naň, čo mi ležalo na srdci a vložila ho k hodinkám.

Ostávala už len jedna vec. Chcela som mu napísať list. Chcela by som mu niečo povedať, ale počas mojej premeny to zrejme nebude možné a tak sa zverím so svojimi pocitmi v liste. Nechcem mu to povedať skôr ako začne moja premena, takže list bude asi najrozumnejší nápad. Dúfam, že mi to vyjde. Keď som ho s menšími problémami a slzami dopísala, vložila som ho do obálky, napísala naň čo najviac krasopisom Edward a položila ho na krabicu. Darček som obalila baliacim papierom a zhodou okolností na ňom boli pokreslené srdiečka. Začula som stlačenie kľučky a tak som darček rýchlo zastrčila späť pod posteľ. Stihla som to len tak tak, ale aj tak Edwardovi neunikol môj ako tak rýchly pohyb.

Podišiel ku mne, pobozkal ma a ľahol si vedľa mňa.

,, Na čo tu bol Emmet?“ Opýtal sa a bolo na ňom vidieť, že je naozaj zvedavý.

,, Hmm.... len som potrebovala jeho silu.“ Odpovedala som mu ako by to nič nebolo a popri tom sa hrala s jeho rukou.

,, To je akože Emm lepší než ja? Podceňuješ ma.“ Hral sa na ublíženého. Nad jeho chovaním som sa musela pousmiať.

,, Samozrejme, že nie je...“ Chcela som pokračovať, ale zdola sa ozval Emmetov hlas.

,, No dovoľ a to som ti pomáhal!“

,, No dobre Emm, veď ty vieš, že si jednička!“ Zakričala som na neho. Potom som sa naklonila k Edwardovi a začala mu šepkať do ucha. ,, Ale teba mám radšej.“

,, Ja som to počul!!“ Zase Emmet. V celom dome bolo počuť smiech a ani my sme sa napokon neudržali. Keď sme sa už konečne ukľudnili, snažila som sa to Edwardovi nejakým spôsobom vysvetliť.

,, Vieš, nepodceňujem tvoju silu, ale... keby si to spravil ty... pokazil by si si tým prekvapenie.“

,, Prekvapenie?“ Asi ho to naozaj zmiatlo. Veď načo by som potrebovala na jeho prekvapenie Emmovu silu, že?

,, Áno, tvoj darček.“ Bolo na ňom vidieť, že mu to vŕta v hlave a očividne bol aj nedočkavý, ale do Vianoc má smolu. Musí vydržať.

Potom ma odniesol dolu a rozhodli sme sa, že si ako rodina pozrieme spoločne film. Teda až na Rose, pretože tá si v kúpeľni na poschodí umývala vlasy. Nechápem prečo, keď ich má stále ako z rozprávky. No nič. Vybrali sme nejakú komédiu, na ktorej sme sa dosť príjemne zabávali a aj nasmiali. Bolo to o nejakej žene, ktorá neustále nakupovala a stal sa z nej shopaholik. Tieto chvíle nám spríjemňoval ešte aj Emmet. Teda... len niekomu. Uťahoval si z Alice, že tá by tromfla všetkých shopaholikov na svete a to zavinilo, že o pár sekúnd pristál v Emmetovej tvári vankúš. Keď film končil, započuli sme zhora nazúrený Rosaliin krik.

,, Emmeeeeeeet!!! Ja ťa zabijem!“ Nasledoval dupot po schodoch a pred nami sa zjavila Rosalie s výrazom najhrôzostrašnejšieho diabla a to podtrhli ešte aj jej.... červené vlasy. Čože? Červené?

,, Emmet! Ty si dal do môjho kondicionéra ČERVENÚ farbu na vlasy!?!“ Kričala na neho rozhorčene. Mala ich naozaj červené. Priam až krvavo bordové. Za iných okolností by sme sa už všetci nezadržateľne smiali, ale Rosaliin výraz nás od toho ihneď odradil. Tvárila sa ako bohyňa pomsty a my sme s ňou rozhodne nechceli mať dočinenia. Teraz mi bolo Emmeta naozaj ľúto, ale... vlastne si o to sám koledoval. Neviem, čo by som robila ja, ak by som mala bordové vlasy, ale určite by to neveštilo nič dobré pre Emmeta.

,, No tááák zlatko, veď vyzeráš úžasne.“ Podliezal jej Emm. A mal aj pravdu. Vyzerala perfektne. Ale kedy už len Rosalie nebola nádherná, že?

,, Poď Rose, je to len šampónová farba. Stačí to len párkrát opláchnuť a blonďavé vlasy budeš mať späť.“ Utešovala ju Alice. Zdrapila ju za ruku a ťahala do kúpeľne. Rose sa ale ešte stihla otočiť a spražiť Emmeta pohľadom.

,, No počkaj, ešte uvidíš.“ Povedala vražedne a zmizla v chodbe.

Keby ste teraz videli Emma. Zdal sa mi byť príliš bledý aj na upíra a div mu oči nevypadli z jamôk. Musela som sa jednoducho zasmiať. Po chvíľke bol zase ako rybička a prehovoril.

,, Tak červenej čiapočky sa už nedočkám. A to som sa tak tešil.“ Hovoril naoko ublížene. Zhora sa ozval krik Rosalie.

,, Tak ty, Emmetko, sa už nedočkáš ničoho!“

,, No super a už mám útrum aj v posteli.“ Na to sme všetci vyprskli smiechom a ten nás ovládal ešte ďalších pár minút. Niektorí sa neovládli a váľali sa od smiechu na podlahe. Samozrejme až na Emmeta. Ten sa tváril ublížene. Po pár minútach to už nevydržal a išiel sa s ňou uzmieriť. No... som zvedavá, ako to potom dopadne s tými mravcami. Emmet, Emmet. Čo s tebou?

***

Nastal večer a my sme uznali za vhodné, aby sme už darčeky položili pod stromček. Edward bol taký milý, že sa ponúkol, že mi ich donesie.

,, Sú pod posteľou.“ Oznámila som mu. Pobozkal ma na nos a už ho nebolo. Keď všetci na tých pár sekúnd odišli, uvedomila som si, čo všetko vlastne mám. Milujúcu rodinu, priateľov.. teda skôr súrodencov. A najmä svoju lásku. Urobili najkrajšie Vianoce, aké som kedy zažila. Rozhliadla som sa po miestnosti.

Bolo tu jemné prítmie a všade navôkol plápolali sviečky. Všetko bolo nádherne čisté a vyzdobené. Vianočné obrusy, sošky, sladkosti. Všade boli vyvešané svetielka rôznych farieb. Vedľa krbu sa týčil mohutný vianočný stromček. Bol zladený tradične do zelenej a červenej, ale doplňovala ho aj strieborná. Prekypoval červenými mašľami, bielymi anjelikmi, vianočnými reťazami a najmä svetielkami. Boli snáď všade.  Nad krbom viseli červené ponožky. Na každej bolo meno jednotlivého člena rodiny, lenže... bolo ich osem. Vtedy som si všimla jednu, na ktorej bolo vyšité krasopisom Bella. Od šťastia som sa rozžiarila a môj úsmev to patrične dokazoval. Bola som členom rodiny. Teda... oni ma zaň považovali. Esme a Carlisle- moji druhí rodičia. Alice a Rose- najlepšie sestry na svete. Emmet a Jasper- známa nenahraditeľná dvojka. A Edward- láska môjho života. Všetci ma prijali do svojej početnej rodiny a ja som si ich ihneď obľúbila. Sú si podobní a predsa je každý z nich odlišný.

Moje dojemné rozjímanie prerušili ostatní, keď sa s plnými rukami darčekov vracali do obývačky. Postupne, jeden po druhom, začali ukladať darčeky pod stromček a ja som už začínala mať dojem, že sa to tam všetko ani nezmestí. Keď prišiel Edward, chcel napodobiť ostatných, ale ja som ho zarazila.

,, Počkaj.“ Zašepkala som a bez akéhokoľvek ďalšieho slova mu zobrala z rúk darček, ktorý bol určený preňho. Bol zmätený, ale nekomentoval to a zvyšok odniesol pod stromček. Keď mali všetci hotovo, posadili sa do kresiel. Teda až na Alice a Jaspera, ktorý si uložili na zem. Edward sa ku mne vrátil a posadil si ma na koleno. Chvíľu bol ticho, ale nakoniec nad ním vyhrala zvedavosť.

( http://www.youtube.com/watch?v=b3D0cV_baqo )

,, Prečo si nechcela, aby som tam dal aj tento?“ A ukázal prstom na darček pre neho. Aj v jeho hlase sa ligotala číra zvedavosť. Chcela som teraz niečo urobiť, lenže som si nebola istá tým, či mi to dovolí.

,, Vieš...“ Začala som okrajovo a pozerala sa na stuhu na darčeku. ,, ... tento je pre teba a... chcela by som ho tam dať sama.“ Pri konci vety som mu pohliadla do očí. Najprv sa zamračil a ja som už mala pocit, že odmietne. Zatvárila som sa prosebne. ,, Prosím.“ Nakoniec si povzdychol a prikývol. Pomohol mi sa postaviť a s rukou v tej mojej sa posunul vedľa mňa a pozoroval každý môj pohyb.

Usmiala som sa naňho a dúfala, že tam uvidí niečo typu- Neboj sa. Zvládnem to. Spustila som ruku z jeho dlane a pozrela sa smerom, kadiaľ som sa chcela vydať. Zhlboka som sa nadýchla a urobila prvý, ešte váhavý krok. Páni, bolo to ťažšie než som si predstavovala. Zamračila som sa. Zrejme na tom nie som naozaj dobre. Ďalší krôčik. Ľavá noha sa posúvala pred tú pravú. Moje telo bolo pre moje nohy príliš veľkou záťažou a tie to nezvládali najlepšie. No snažila som sa ďalej. Je to preňho. No tak! Sprav mu tú radosť. Povzbudzovala som sa v duchu. Ďalší malinkatý krôčik. Všetci navôkol boli ticho ako myšky a sledovali ma ako keď rodičia sledujú svoje malé deti pri ich prvých krôčikoch. Pre mňa sú zrejme tie posledné. Ihneď som sa v mysli ohriakla. Nezomriem! Edward by to nedovolil. Ďalší krok. Premení ma. A budeme šťastní. Ďalší maličký pohyb nôh. BUDEME šťastní. Už navždy. Sústredením som ponorila všetku svoju energiu do nôh. Po každom kroku som si musela na chvíľu oddýchnuť, ale nevzdávala som to. Bolelo ma celé telo, ale bojovala som s tým. Bola som unavená a vyčerpaná, ale nedala som to na sebe poznať. Prinútila som moje nohy ešte k jednému nepatrnému pohybu.

Dokázala som to! Zvládla som to! Naozaj som to zvládla. Radovala som sa v duchu ako malé dieťa, alebo ako Emmet s mravčekmi. Pousmiala som sa sama pre seba a pomaličky si čupla. Darček som prisunula k ostatným pod ten nádherný vianočný stromček. Unavene a z posledných síl som sa zodvihla a otočila smerom k mojej rodine. Na každého zvlášť som sa spokojne usmiala a pohľad Edwarda si nechala ako posledný. Keď som pozrela do jeho láskyplných očí plných radosti a nehy, zahrialo ma pri srdci a ja som sa ešte viac usmiala a rozžiarila. Lenže úsmev ihneď zmizol, keď som zacítila mdloby, prevrátili sa mi oči a podlomili kolená. Posledné čo som cítila, bol tvrdý náraz môjho tela na podlahu.

Ďalší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Viem, bolí to. Ale aj tak je to krásne, rozumieš?-8.kapitola: