Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Viem, bolí to. Ale aj tak je to krásne, rozumieš?-7.kapitola

30.07.2009 (12:30) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1988×

Viem, bolí to. Ale aj tak je to krásne, rozumieš?!

7.kapitola

Blížia sa Vianoce. Najkrajší deň v roku. Príroda je pokrytá bielou prikrývkou a pohľad z okna sa tak stáva ešte nádhernejším. Preto poslednou dobou väčšinou len pozerám z okna. Zbožňujem Vianoce. Už od útleho detstva. Je to deň spokojnosti, radosti a smiechu. Teda... teraz vlastne len pre niekoho. Môj stav prudko kolíše a práve v časoch tohto nádherného sviatku na tom nie som najlepšie. Únava je už priam neznesiteľná, no snažím sa to pred všetkými zakrývať. A najmä pred Edwardom. Nechcem na neho tlačiť, ale sama neviem, koľko toho ešte zdržím. Mám taký zlý pocit, že ak ma nepremení v najbližšej dobe, Vianoc sa zrejme ani nedožijem. Týždeň. Čas, ktorý mi zrejme ešte ostáva. Naozaj nechcem Edwarda do ničoho nútiť, ale ak mu to nepoviem, radšej ani nechcem rozmýšľať nad tým, čo sa môže stať. Dnes večer. Dnes večer mu to poviem.

Ležala som v posteli zahĺbená do svojich úvah, keď sa dvere otvorili a spoza nich vyšiel Carlisle. Skontroloval ma a so zamysleným pohľadom, takým, aký som mala pred chvíľkou ja, ale trochu primračenejším, odišiel. Hneď nato z dverí vykukol Edward.

,, Ahoj láska.“ Pozdravil ma a sadol si tesne vedľa mňa.

,, Ahoj.“ Povedala som radostne. Musela som. Teda... musela som to predstierať. Musela som sa tváriť, že som v poriadku aj keď cítim, že nie som. Už mu nechcem pridávať ďalšie starosti. Môžem mu byť vďačná vôbec za to, že mi uskutoční moje prianie a zmení ma v jedného z nich. No mám taký pocit, že sa to snaží čo najviac oddialiť a to ja už nemôžem len tak prehliadať. Veď sa tu jedná o môj život! A takto je to stále dokola.

Kričia vo mne dva hlasy. Prvý sa snaží čo najviac to všetkým uľahčovať. Ďakuje všetkým za to, čo pre mňa robia. Že mi pomáhajú, robia spoločnosť, že sú tu neustále pre mňa. Ale ten druhý. Ten druhý na nich kričí. Koľko ešte chcete čakať?! Preboha, veď ja umieram! Čo je vám to všetkým fuk?! Kričí rozhorčene. A ja neviem, ku ktorému z tých dvoch hlasov sa mám prikloniť, pretože, aj keď to hovorím nerada, oba majú pravdu. Áno, pomáhajú mi, ale nemôžem predsa čakať donekonečna. Neviem, či ešte vôbec môžem čakať čo i len do nasledujúceho dňa, do nasledujúcej hodiny?!

,, Tak... ako to vyzerá tam dole?“ Opýtala som sa ho a tak si zabránila naďalej premýšľať o dĺžke môjho už i tak krátkeho života. Aj keď stále dúfam, že sa stane nekonečným.

,, To vieš, Vianoce. Alice pobehuje okolo a zdobí celý dom svetielkami a vianočnými stromčekmi. Už sú po celom baráku a ona stále nájde niečo, čo môže ozdobiť. Už začala zdobiť ozdoby! Koniec koncov, jeden stromček ti doniesla aj sem.“ A ukázal prstom do rohu miestnosti, kde sa týčil obrovský stromček plný pestrofarebných ozdôb. Bol naozaj krásny. ,,Emmet sa neustále uculuje a v myšlienkach spriada, aké vtipné darčeky nám tento rok udelí. Keby si len počula, čo si myslí a čo chystá pre Rose. Tá ho asi zabije. Však ho vlastne poznáš. Jednoducho Emmet. Rosalie, tá sa správa normálne. Teda tak ako sa Rosalie chová vždy. Práve teraz si lakuje nechty v kúpeľni.“ Nad tým sa zaškeril. ,,Carlisle si dal v práci predčasne dovolenku a tak bude aj viac času s tebou. Esme pre teba zase pečie medovníky. Mám pocit, že ak bude pokračovať, zaplní nimi celý jedálenský stôl. A o to jej vlastne aj ide. A Jasper je šťastný, lebo my sme šťastní.“ Okomentoval mi Edward dianie v ich honosnom a ako viem, nadmieru prezdobenom dome. A vtedy som dostala nápad.

,, Láska a nemohol by ste ma tam dole... odniesť?“ Opýtala som sa nevinne. ,,Len by som si ľahla na sedačku a sledovala vás. Tu sa hrozne nudím a už začínam mať z týchto štyroch stien stiesnení pocit a čo chvíľu chytím migrénu.“ Priznala som sa mu pokorne. Chvíľu nad tým premýšľal, no nakoniec súhlasil. Vzal ma do náruče a odniesol ma do obývačky. Sadli sme si spoločne do kresla a ja som si zložila hlavu na jeho hrudi. Sledovala som Alice, ako pobehuje navôkol so zamysleným pohľadom. Práve sa nemohla rozhodnúť medzi zelenou alebo červenou stužkou. Neviem, načo je boli, ale nakoniec sa rozhodla pre obidve. Asi zdobí tie ozdoby. Nad tým som sa musela zasmiať. Edward na mňa nechápavo pohliadol.

,, Alice.“ To bolo jediné slovo, ktoré mu stačilo na to, aby pochopil. Emmet sledoval zápas a pri tom sa celý čas prihlúplo usmieval a škeril. Naozaj má zrejme niečo za lubom. Z kuchyne sa rinula príjemná vôňa čerstvo upečených medovníkov a iných cukroviniek. Páčila sa mi táto atmosféra. Všade pokoj a ničím nerušená radosť. Na tvári mi po celý čas pohrával nenútený jemný úsmev. Po chvíli ku mne prišla Esme a ponúkla mi trošku z jej úsilia v podobe medovníkov. Mali rôzne tvary stromčekov, vianočných gulí a tých zahnutých červeno-bielych lízaniek. Veľmi som teraz nemala chuť na akékoľvek jedlo, vlastne už dosť dlhú dobu nie, ale chcela som jej urobiť radosť a tak som si jeden vzala. Odhryzla som si kúsok a naozaj boli dobré. Čo iné som aj mohla čakať, že?

,, Sú skvelé Esme, ďakujem.“ Milo sa mňa usmiala a jej oči sa rozžiarili. Mala som pravdu, potešilo ju to.

,, Za málo, zlatko. Veď sú pre teba.“ A vrátila sa naspäť ku kuchteniu.

Potom vstúpil do obývačky Carlisle, ktorý bol zrejme v pracovni a zavolal si na chvíľu Edwarda bokom. S nevôľou som ho nakoniec pustila, ale až keď mi sľúbil, že do piatich minút je naspäť pekne pri mne. Všimla som si, že zápas skončil a Emmet niekam s úsmevom odbehol, ale ešte pred tým zobral jeden medovníček. Chcela som vedieť, čo zase zamýšľa a tak som sa s námahou postavila. Išlo mi to ku podivu dosť dobre. Keď pomyslím na to, ako sa dnes cítim hrozne, nemala by som urobiť zrejme ani krok. Pribehla ku mne Esme, že mi pomôže, len mám povedať, kam chcem ísť, ale to by som zase prezradila Emma a tak som ju odmietla a uistila ju, že to snáď ešte zvládnem. Snažila som si spomenúť na to, ako sa chodí a ku podivu som to ešte nezabudla. Pomaly som kládla jednu nohu pred druhú a pre istotu sa podopierala nábytkom naokolo. Prechádzala som miestnosťami a mala tak možnosť si aspoň nejaké časti domu prezrieť. A Edward mal naozaj pravdu. Všetko bolo náležite vyzdobené. Prešla som cez celú chodbu, ktorá sa mi mimochodom zdala byť už nekonečná, až ku vstupným dverám do garáže a tam som uvidela Emmeta, ako sa pred niečím krčí na zemi. Bol mi otočený svojím pozadím, takže som toho veľa nevidela.

,, Emm?“ Zvolala som na neho, aj keď ma určite musel cítiť a počuť.

Pootočil sa smerom ku mne a ja som pomedzi jeho svalnaté telo zbadala, ako rozdrobeným medovníkom kŕmi mravčekov v plastovej nádobe. Nad tým som sa schuti zasmiala.

,, Pšššt, inak ma prezradíš. No nie sú zlatí?? Sú pre Rose. Ale nesmieš ma prezradiť, ani Alice a Edward to neurobia.“ Opýtal sa milučkým hláskom tak päť ročného chlapčeka. Bol z nich taký natešený a pri tom sú to len mravce. Musela som sa nad tým pousmiať. No som zvedavá, ako na ne zareaguje Rosalie. Mám taký pocit, že nebude dvakrát nadšená. Naznačila som mu rukou na ústach zips a kľúčik som akože odhodila v znamení, že nič nikomu nepoviem. Unavene som si k nemu sadla, oprela si hlavu o jeho rameno a spolu sme sledovali ako si mravčeky berú odrobinky a schovávajú si ich do dier v piesku, ktorý im tam Emm nasypal.

Po chvíľke si za nami niekto potichučky odkašľal. Rýchlo sme sa otočili a zbadali tesne za nami sčupeného Edwarda.

,, Smiem si ju požičať?“ Opýtal sa smerom k Emmovi.

,, No keď si to ty bráško, tak môžeš.“ Usmial sa na mňa a svoju pozornosť vrátil späť k pobehujúcim mravčekom.

Edward mi pomohol sa postaviť, potom si ma vzal do náruče, a za to som mu bola vďačná, pretože cestu späť by som už asi nezvládla, a odvádzal ma späť do jeho izby. Bola som trochu zmätená. Nevedela som, čo chce teraz urobiť, alebo čo mi chce poevdať. A vtedy vo mne ako blesk z neba vzbĺkol plamienok nádeje, že sa ma práve teraz chystá premeniť. Začínala som byť natešená a jeho trochu primračený a zamyslený výraz mi to trošku aj naznačoval. Teda ak som si jeho výraz v tvári vysvetlila správne. Otvoril dvere od jeho izby a položil ma posediačky na posteľ a sám si sadol tesne vedľa mňa. Potom ma chytil za ruky a pohliadol mi do očí.

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Viem, bolí to. Ale aj tak je to krásne, rozumieš?-7.kapitola: