Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Viem, bolí to. Ale aj tak je to krásne, rozumieš?-2.kapitola

27.06.2009 (09:26) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1649×

Viem, bolí to. Ale aj tak je to krásne, rozumieš?!

Môj zdravotný stav sa zhoršoval. Nevedela som, že je to možné, ale moja už tak bledá pokožka sa ešte viac zosvetlila. Mohla som sa zrovnávať s upírmi. K tomu mi dopomáhali aj výrazné fialové kruhy pod očami. Neustále som bola unavená, a tak som často spala. A keď som sa zobudila? Cítila som sa ako po týždňovom bdení. Taktiež som bola často chorá a veľmi ľahko som sa vedela nakaziť infekciou. Ale Carlisle ma našťastie vždy ošetril. Aspoň doposiaľ. Keďže som bola veľmi slabá, musela som ostávať doma. Trpela som aj bolesťou, ale to len zriedkakedy.

Snažila som sa to na sebe nedávať príliš najavo, ale nikoho som tým neoklamala. Neviem klamať. Nikdy som to nevedela. Všetci sa o mňa báli a nútili ma do rôznych vyšetrení. Odmietala som ich. Myslela som si, že je to len akási chrípka alebo niečo podobné a že ma to po chvíli prejde. Edward s Charliem sa vždy tvárili ustarostene, ale ja som si to jednoducho nevšímala.

Jedného dňa som ležala v Edwardovom náručí vo svojej posteli. Cítila som sa veľmi príjemne. Bola som síce trochu hladná, ale nevenovala som tomu príliš veľkú pozornosť, pretože som nechcela skaziť tú príjemnú romantickú chvíľku. Môj žalúdok so mnou bohužiaľ nezdieľal rovnaký názor a tak po  krátkej chvíli začal vydávať rôzne zvuky. Zapýrila som sa, pretože sa mi to nezdalo vhodné. Edward sa postavil a mieril ku dverám. No áno, vždy gentleman. Určite mi chcel priniesť niečo na jedenie. Nebola som osobou, ktorá by mala rada, že okolo nej všetci skáču a tak som vstala, prišla k nemu a len nesúhlasne pokrútila hlavou. Zatváril sa nechápavo.

,,Choď si ľahnúť. Hádam predsa ešte viem chodiť. Vieš, nesmieš ma tak rozmaznávať..... Len si skočím po niečo pod zub a som tu späť ako na koni.“ Povedala som a mierne sa na neho usmiala. Venoval mi len nesúhlasný pohľad. Nechcela som sa s ním teraz hádať kvôli takej hlúposti a navyše už som bola naozaj hladná, a tak som sa zatvárila naoko prísne.

,,Ľahnúť!“ Prikázala som a pri tom ukazovala smerom, kde leží moja posteľ. Vzdal to. Vedel, že nemá cenu sa o tom baviť. Len vydýchol prebytočný vzduch, pokrútil hlavou zo strany na stranu a vrátil sa pekne na svoje miesto. Založil si ruky za hlavu a zavrel oči.

(http://www.youtube.com/watch?v=jiLb0IgKLok -odporúčam heh :-P)

,,Budeš mi chýbať.“ Pošepkal tak, aby som to počula. Teraz som pokrútila hlavou ja. Je jednoducho nenapraviteľný, veď budem preč sotva pár minút. Otvorila som dvere od svojej izby, vstúpila na chodbu a zavrela za sebou. Smerovala som ku schodom, keď sa mi urobilo nevoľno a ja som sa oprela o zábradlie. Chcela som zísť po schodoch, avšak v jednej sekunde som akosi prestala vnímať svet okolo seba. Netrafila som schod predo mnou a zošmykla sa. Padala som zo schodov sprevádzaná obrovským rámusom. Charlie bol v práci, takže Edward tu nemal žiadne obmedzenia. V sekunde stál pri mne a dvíhal ma zo zeme.

,,Bella.“ Zašepkal zúfalo a dvíhal ma do náruče. Sykla som od bolesti. Asi som mala niečo zlomené. Na pol pri vedomí som zistila, že ma vezie do nemocnice, no potom som videla už len čierno-čiernu tmu.

Keď som sa prebrala, počula som rôzne hlasy. Po chvíli počúvania som zistila, že sú to Carlisle a Edward.

,,Má veľmi rozsiahle zranenia Edward. Má zlomenú pravú ruku, tri rebrá a naštiepenú kosť na ľavej nohe. Zranenia by v inom prípade neboli také závažne, lenže pri nej ide o oslabenie kostí a tak sa lámu aj pri menšom tlaku. Urobíme pár testov a bližšie zistíme o čo sa jedná.“

,,Prosím, urobte čo sa dá. Aj nemožné.“ Znel zúfalý Edwardov hlas.

A potom som zrejme opäť zaspala. Sem tam som sa prebudila, raz v nemocničnej izbe, potom na operačke a podobne. Asi na druhý deň večer som sa znova prebudila. Pretrela som si oči a pomaly ich začala otvárať. Osvetlilo ma svetlo z nemocničnej lampy, ktoré ma prinútilo si oči opäť zavrieť.

,,Bella, láska.“ Prihovoril sa mi Edward a ja som sa už len kvôli nemu opäť snažila prinútiť moje viečka k pohybu. Podarilo sa. Povedal mi všetko, čo sa tu za tých pár dní udialo. Väčšinou to boli len vyšetrenia a liečba spôsobených zranení. Na ďalší deň ma už pustili domov. Carlisle sa rozhodol, že najlepšie by bolo, keby som ostala u nich doma, že ma tam bude mať viac pod dozorom a tak som súhlasila. Oznámili sme to Charliemu a ten, aj keď nie veľmi rád, povolil. Strávila som u nich príjemnú noc. Všetci sme sedeli v obývačke a rozprávali sa o všetkom možnom, no po krátkej dobe som bola opäť unavená, a tak ma Edward odprevadil do jeho izby, v ktorej stála obrovská manželská posteľ s nebesami. Ľahli sme si a on ma pevne objal. Ja som sa schúlila v jeho náruči a po chvíľke zaspala.

Prebudila som sa krásnym bozkom. Samozrejme od koho iného, než mojej lásky- Edwarda. Doniesol mi raňajky do postele a potom sme sa len nerušene rozprávali. Veľmi sa mi u nich páčilo. Bol to môj druhý domov. Boli asi dve hodiny popoludní a ja som stále ležala v posteli. Edward sedel po mojej pravej strane a sledoval naše prepletené ruky. Palcom mi po pokožke kreslil krúžky a ja som zase, ako už po toľký krát, mala pocit únavy. Nikto z nás nerozprával. Nemali sme potrebu rozprávať. Stačila nám prítomnosť toho druhého.

Začula som za dverami akési kroky. O pár sekúnd neskôr vstúpil do izby Carlisle. Nemal veľmi radostný výraz, priam naopak. Bolo v ňom plno smútku. Nechápala som, čo sa deje a keď som sa pozrela na Edwarda, zdalo sa, že je na tom rovnako ako ja. Pristúpil k nám a chvíľu mlčal. Akoby zvažoval, ako má začať. Po nepríjemnom a dlhom tichu sa konečne ozval jeho hlas.

,,Bella, urobili sme vyšetrenia, aby sme zistili, prečo tvoje kosti strácajú pevnosť a prečo si taká zoslabnutá a zistili sme, že...“ Nestihol dopovedať, pretože Edward začal drviť moju ruku a ja som pod náporom bolesti vykríkla.

,,Au......Edward.....to bolí.“ Nič. Stisk nepovolil. Stále civel na Carlisla bez akéhokoľvek pohybu. Vtedy som počula praskanie kosti a bodavú bolesť. Znova som vykríkla. Nikdy som ho takéhoto nevidela. Neviem, čo sa stalo, ale úplne ho to zmenilo. Carlisle pristúpil a vyslobodil ma z Edwardovho držania. V tej chvíli som mu bola veľmi vďačná. Neviem, ako dlho by to moja ruka ešte vydržala.

Vtedy som si uvedomila, že som sa Edwarda vlastne bála. Prvýkrát v živote ma desil. Čo sa mu to stalo? Teraz sa bude takto správať vždy? Do tohto Edwarda som sa nezamilovala. Do tohto chladného. Do tohto, ktorý mi ublížil.

Preboha, o čom to hovorím? Pochybujem o našej láske? Čo sa to deje? Čo sa stalo, že to tak zmenilo naše životy? Uvedomila som si, že možno preháňam. Áno, určite sa to nejako vysvetlí. Nič vážne, nič vážne. Presviedčala som sama seba.

,,Edward, zlomil si Belle ukazovák na ruke.“ Oznámil dosť hystericky a vyplašene Carlisle. Oči sa mi rozšírili strachom. Edward sa konečne prebral z jeho tranzu, prišiel ku mne, objal ma a začal sa mi ospravedlňovať.

,,To nič nie je. Nerob si starosti.“ Nevyčítala som mu to. Určite to neurobil schválne. Nikdy by mi neublížil. Carlisle mi zlomený prst ošetril. Spomenula som si na nedokončený rozhovor a tak som naň mierne upozornila.

,,Carlisle, o čom si to pred tým hovoril?“ Obaja sa zatvárili zničene, ale odpoveď som po dlhej, pre mňa priam až nekonečnej dobe, dostala. A úprimne, nikdy by som takú odpoveď neočakávala.

,,Bella máš...máš leukémiu.“

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Viem, bolí to. Ale aj tak je to krásne, rozumieš?-2.kapitola: