Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Victim - epilóg

30.07.2010 (18:15) • Gina • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1899×

Vražda?

14.7.2010

Isabella Swanová, dcéra miestneho náčelníka polície, bola dnes ráno nájdená mŕtva pri klube Nightmare, kde bola naposledy videná v piatok večer, 9. 7. 2010. Odvtedy sa pokladala za nezvestnú, dnes však jeden z návštevníkov klubu náhodou objavil mŕtve telo hodené pri kontajneroch. Náčelník polície nám potvrdil, že sa jedná o jeho dcéru, ďalšie detaily prípadu však nepoznáme. Čo sa v tú noc stalo? Máme vo Forkse vraha?

Pohreb Isabelly Swanovej sa bude konať zajtra, 15. 7. 2010.

Odhodil som tie stupídne noviny do koša a zložil si hlavu do dlaní. Takže znovu je zo mňa vrah? Znovu som to urobil... Prudko som sa postavil od stola, pričom stolička, na ktorej som sedel. sa prevrhla a s rachotom spadla na drevenú zem. Nezdvihol som ju. Veci, ktoré boli na stole som jedným pohybom ruky zhodil na zem, sklo zarinčalo pri styku s podlahou, kľúče odleteli do rohu miestnosti. Udrel som do stola z dubového dreva päsťou, pričom  sa stôl prelomil na mieste, kde sa ho dotkla. Zmietala mnou zlosť. Musel som ju nejako vybiť. Som vrah, som upír. Bosými nohami som prešiel cez rozbité sklo až do zatemnenej obývačky. Tento dom bol hnusný, no bol som tu sám. Žiadne otravné myšlienky. Bola to jediná voľná chatka na predaj, ktorú sa mi okamžite podarilo zohnať, hneď po tom, ako ma Aro premenil. Ďaleko, ďaleko od neho. Hodil som sa na sedačku v obývačke. Zavŕzgala a jej nohy moju tiaž nevydržali a zlomili sa. S hlasným buchnutím dopadla na zem, pričom ja som si z toho nič nerobil. Akoby mi to aj mohlo vadiť. Neveselo som sa zasmial. Nemám už nič. Nič iné, len lásku a bolesť v srdci zároveň. Čo ak som neurobil dobre?

Len tak som ležal na polorozpadnutej sedačke, ponorený do vlastných myšlienok, až kým ma nevyrušilo zvonenie mobilu vo vrecku. Nemal som najmenšiu chuť ho zdvihnúť, len som ho vybral z vrecka a prehadzoval v rukách, pričom som si nevšímal číslo volajúceho. No keď sa telefón rozdrnčal už po tretí krát, radšej som hovor prijal.

„Čo si myslíš, že robíš? Musíš tam ísť! Zdvihni ten svoj upírsky zadok z tej sprostej sedačky a mazaj! Nespoznajú ťa, nik o tebe nevie,“ kričal na mňa z telefónu naštvaný Demetriho hlas. Povzdychol som si a zaklapol mobil.

„Ako vieš...?“ začal som otázku, no prerušil ma jeho hlas:

„Intuícia? A navyše ťa poznám,“ odpovedal mi ľadovo kľudným hlasom.

„Dobre,“ hlesol som a vypol hovor. Zdvihol som sa zo sedačky a natiahol na seba oblek, čo bol v kuchyni prehodený cez stoličku. Kúpil som ho ešte skôr, než tento dom, pre túto príležitosť, no keď prišiel ten čas, kedy som ho mal použiť, cúvol som. Ešte však nie je neskoro. Viazanku som nechal pohodenú na zemi, zatresol som za sebou dverami a motorkou som upaľoval k cintorínu. „Nik ma nesmie spoznať,“ opakoval som si stále dookola, akoby to mohlo pomôcť.

Dorazil som na cintorín práve v čas, keď do zeme dávali Bellinu truhlu. Kňaz odriekaval nejaké slová, nevnímal som ho. Pomalým krokom som sa približoval k davu ľudí, nespustiac zrak z hnedej truhly pomaly miznúcej pod zem. Počul som vzlyky, zrýchlené tlkoty sŕdc, každý krok, ktorý niekto urobil, približujúc sa k jame. Dopad kvetín na drevo, ktoré ukrývali moju lásku. Ľudí tu bolo nespočet, neviem, či mala Bella toľko priateľov, alebo tu boli len kvôli Belliným rodičom. Pozrel som na nich. Jej matke stekala po tvári osamotená slza, no manžel pri nej nestál, nedržal ju za ruku ako by to urobil každý. Bol pomimo, opieral sa o najbližší strom a sledoval ma. Keď sa moje oči stretli s jeho, posunul som klobúk, ktorý som mal na hlave, o niečo nižšie, aby mi nemohol vidieť do tváre a pristúpil som k hlbokej jame, v ktorej bola moja Bella. Počul som kroky, ako sa Bellin otec odlepil od stromu a podišiel k svojej manželke. Objal ju okolo pliec a niečo jej zašepkal. Nemal ani najmenšie podozrenie, len ho zaujímalo, prečo som tu.

„Ľúbim ťa, láska,“ zašepkal som potichu, tak, aby to nik okrem jej matky, ktorá stála najbližšie, nepočul. „Za chvíľu už budeme spolu,“ dodal som už len pre seba. Bellina matka na mňa prekvapene pozrela a uvidel som, ako jej pár ďalších sĺz stieklo po tvári. So smútkom v očiach sa jej pery skrútili do niečoho, čo mal byť pravdepodobne úsmev. „Milovala ho?“ objavila sa v jej mysli otázka. Možno sa o Bellu až tak nestarala, no nikdy ju neprestala mať rada. Videl som to na nej, počul som jej myšlienky, v ktorých si predstavovala, ako rada by práve teraz prejavila svoje city, no pred svojim manželom to urobiť nemohla. On pre to nemal pochopenie.

Bielu ružu, ktorú som zvieral medzi prstami, som pozdvihol k svojím perám, nasal som jej prenikavú vôňu a vydýchol som ústami vzduch na jej jemné lupene, a hodil som ju do jamy. Dopadla tvrdo, presne na miesto, kde by mohla mať srdce, ktoré tíško, pre ľudské uši nečujne, bilo. Len ja z tu prítomných som ho počul.

Otočil som sa a odišiel od zbytku trúchliacich. Keď som prechádzal okolo hrobára, nenápadne som mu do rúk vsunul roličku bankoviek a mrkol som naňho.

„Dnes večer,“ zašepkal som a ani som sa nezastavil. Nik ma nesmel vidieť.

Netrvalo dlho a väčšina ľudí sa pobrala preč. Už bolo po všetkom, nemali dôvod tam viac ostať. Z neba začali padať prvé kvapky, po chvíli sa spustil strašný lejak. Ľudia sa rozpŕchli do svojich vyhriatych áut, niektorí len otvorili veľké dáždniky a pomaly sa blížili k východu. Ja som zostal na mieste, kde ma nik nemohol vidieť, no ja som mal výhľad na všetkých. Dážď mi nevadil, naopak, vítal som ho, miloval som ho.

„Vedel som, že prídeš,“ ozval sa mi pri uchu hlas môjho brata. Neprekvapil ma, počul som jeho myšlienky už dlhšie. On to však nevedel. Nik okrem Ara nevedel o mojej schopnosti.

„Je to tvoja vina,“ obvinil som ho žartovne. Bratsky ma objal okolo pliec a sucho sa zasmial.

„Nie, nie je. Aj tak by si prišiel. Až moc ju miluješ. Viac ako čokoľvek,“ odpovedal mi a ja som si v jeho mysli prečítal ešte niečo. „Miloval ju ešte viac ako túžil byť upírom.“

„Máš pravdu,“ odpovedal som na obe jeho otázky.

„Ja viem,“ Už sa pri mne viac nezdržoval, akoby cítil, že chcem byť sám. Odišiel. Toto bola rozlúčka? Vedel, že sa už nikdy neuvidíme? Alebo sa mýlim? Hlavou mi vírilo veľa otázok, no ani na jednu som nepoznal odpoveď. Len som tam stál, opretý o strom a hypnotizoval som očami miesto, kde práve bola moja Bella.

„Musím počkať do večera,“ hovoril som si. Zdalo sa to ako dlhý čas, no ani som si to neuvedomil, a bol večer. Celý čas som na cintoríne pozoroval ľudí, vkrádal sa im do myslel a nachádzal ich najtajnejšie tajomstvá. Keď nastal ten správny čas, vystúpil som z tieňa stromov a nepozorovane som sa priblížil k hrobu mojej milovanej. Hodinky ukazovali za minútu polnoc, nebolo teda už veľa času. Bol som nedočkavý.

„Vstávaj láska. Poď som mnou do nového života,“ zašepkal som. Očakával som všetko, len nie to, čo Bella urobila. Poslala mi myšlienku, akoby vedela, že jej môžem nahliadnuť do mysle. Alebo to nevedela? Aj ona po tomto tak túžila?

„Už navždy budeme len a len spolu.“

Pár sekúnd po tom, ako som si vôbec stihol uvedomiť, čo urobila, sa rakva trošku pootvorila. Malé prstíky nahmatali okreje drevenej truhy a veko odsotili. Teraz som videl svoju krásku, ako tam len tak leží, oči zaseknuté do mojich, hrudník sa jej vzdúval, pričom lapala po kyslíku, aj keď nemusela. Ona bola to najkrajšie, čo som v živote videl.

Načiahol som pred seba ruku. Jej úsmev sa rozšíril a oči žiarili šťastím.

„Navždy spolu,“ zašepkal som nahlas presne v ten moment, ako sa mi ozval v mysli jej hlas. Ďalej už nečakala ani sekundu. Čakal nás pred sebou nekonečne dlhý život po boku svojej lásky.

Tak čo? Mysleli ste si, že Edward Bellu zabil? Nie je to tak. Je tam ohľadne premeny veľa nejasností, ktoré vám nemienim odkrývať. Je na každom, aby si dotvoril obraz, čo sa v skutočnosti ten večer stalo. Dúfam, že vám to takto neprekáža.

Ak sa vám moja poviedka aspoň trochu páčila, a vydržali ste so mnou až do konca, budem veľmi rada, ak mi zanecháte nejaký komentár. Nedokážete si predstaviť, akú mi to robí radosť. :)

Autor: Gina (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Victim - epilóg: