Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Večnosť má mnoho podôb - 5. kapitola

01.05.2012 (20:30) • LuMo12 • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1281×

Celý zvyšok dňa, odkedy som sa rozlúčila pred domom s Edwardom, som ho mala v hlave. Bol v každej mojej myšlienke, videla som ho v tvárach ľudí z telky, počula som jeho hlas z rádia a cítila som jeho vôňu všade okolo seba. Dokonca sa mi o ňom snívalo. 

Ráno som sa zobudila nevyspatá, pretože som sa v noci prehadzovala a nemohla som zaspať. K spánku som sa dostala až o jednej nadránom a prebudila som sa o deviatej. Spolu s Charliem sme išli do La Push – ja za Jacobom a Charlie za Billym.

Vonku bolo pekne – presne, ako povedal Edward. Bolo naozaj krásne, vidieť po toľkom čase opäť slnečné lúče a cítiť ich na svojej pokožke. Spolu s Jacobom sme sa vybrali na pláž, kde sme si užívali poludňajšie slnko. Odlesky lúčov sa odrážali a trblietali na mori a vytvárali tak úžasné efekty. 

„Aký si mala týždeň?“ spýtal sa ma Jake na pláži.

Spomenula som si na Edwarda a znova som akosi posmutnela. „Celkom to ušlo.“ Netreba pripomínať, že som bola nechcene stredom pozornosti. „A čo ty?“

„Podobne,“ zasmial sa. „Makal som na tvojom aute, bol som s kamošmi von, no a dohodol som si rande.“ Prekvapene som sa zastavila a s otvorenými ústami sa k nemu otočila. Jacob sa nahlas zasmial.

„Ty máš rande?“

„No, áno.“ Pokrčil nedbalo ramenami a zahľadel sa do zeme. „Prečo ťa to tak prekvapilo?“

„Čo si to za priateľa, keď mi ani nepovieš, že máš rande? Samozrejme, že ma to prekvapilo...“ Ešte stále som bola z toho akosi mimo. Nadšená a naradostená som sa tešila aj za Jacoba. „Kto je tá šťastná?“

„Je to jedno dievča z rezervácie. Volá sa Melissa.“ Všimla som si, že keď vyslovil jej meno, pousmial sa a jeho oči sa zvláštne rozžiarili.

„Teda, Jacob, som rada aj za teba. Dúfam, že ti to s ňou vyjde.“

„Vďaka, Bells.“ Jeho úsmev bol taký úprimný a dôverný, že mi na chvíľu pripadal ako vlastný brat. Mala som pocit, že je to moja spriaznená duša, priateľ, ktorý ma nikdy neopustí. Ale tento dojem zmizol vo chvíli, keď sa spýtal nasledujúcu otázku. „A ty si na tom, ako s randením? Už si pomotala hlavu všetkým chalanom vo Forks?“ Šibalsky nadvihoval obočie a provokovačne sa uškŕňal.

„Veľmi vtipné, Jake.“ Akože som sa zasmiala, ale pritom som mala hrdlo úzkosťou stiahnuté.

„Ale no tak... Nevrav mi, že sa okolo teba nemotá minimálne polovica chalanov zo školy. Si nová senzácia z veľkomesta...“

Tak za túto pripomienku by som ho najradšej sotila do oceána. „Robíš si zo mňa srandu?“

Dala som si ruky v bok a pokúsila sa o pohľad, ktorý mal pôvodne nahnať strach, ale Jacoba rozosmial. „Na čom sa smeješ?“ precedila som pomedzi zuby naoko nahnevane.

„Na tom tvojom výraze – presne, ako nahnevané malé mačiatko,“

„Tak nahnevané mačiatko, hej?“ Prižmúrila som oči. „Chceš vidieť aj moje pazúry?“

„Ooo, už sa bojím,“ zasmial sa, ale dal sa na ústup a kráčal dozadu čoraz rýchlejšie.

Pustila som sa za ním. „Veď počkaj, keď ťa chytím!“

Po bláznení s Jacobom sme sa uchýlili do jeho garáže, kde sme, teda, vlastne on, ja som mu iba pomáhala, pracovali na mojom aute. Bavila som sa celý čas, čo som bola s ním až do večera, kedy prišiel Charlie s Billym a museli sme ísť.

„Tak sa maj, Bells,“ kričal mi Jacob, keď som nastúpila do auta. „A uvidíme sa cez týždeň!“

„Maj sa, Jake. Zbohom, Billy.“ Obom som im zamávala a pobrali sme sa preč. 

Doma som toho mala dosť na práci a pretože som bola celý deň preč, musela som sa pustiť do upratovania. Skončila som až o deviatej a rovno som si šla potom ľahnúť. 

Nedele boli pre mňa strašné dni. Absolútne som ich neznášala. Asi by som sa aj mala radovať, že svietilo slnko a jeho lúče boli teplé na mojej pokožke, keď som sa vyhrievala na záhradnej lavičke vonku, no dnes som to nedokázala dostatočne oceniť. Myšlienky mi ubiehali nevhodným smerom. Čo asi práve teraz robí Edward? Teší sa zo slnka? Je spokojný? Nedokázala som sa sústrediť na učivo z biológie, ktoré som mala pred sebou a neprítomne som hľadela pred seba. 

Čas mi ubiehal pomaličky a za celý deň som stihla nielen navariť, naučiť sa, napísať svojej matke a nakúpiť, ale rovnako som z číreho zúfalstva sadla k Charliemu pred televízor a sledovali sme basketbalový zápas. 

Ľahnúť som si som šla už o pol deviatej po výdatnej sprche, ktorá ma však nedokázala upokojiť natoľko, aby som upadla do hlbokého spánku hneď, ako som zatvorila oči. To sa mi nakoniec podarilo až o pol jedenástej. 

Monotónne, nepríjemné pípanie budíka, mi dnes nepripadalo vôbec otravné a s radosťou som ho privítala. Konečne bol pondelok. Konečne sa s ním uvidím. Vstala som s úsmevom na perách, čo sa u mňa nestáva často, dokonca som si ustlala posteľ a na raňajky som doslova doskackala. Charlie tu už nebol, len neumytý tanier v dreze naznačoval, že môj otec už raňajkoval. Nasledovala som jeho príklad a do misky som si nasypala cereálie a zaliala ich mliekom. Oba riady som potom umyla.

Nemohla som si pomôcť a hneď, ako som si umyla zuby a šla do izby pre školskú tašku, nakukla som z okna von na ulicu a strieborné volvo tam na mňa čakalo. Rýchlo som si prehodila tašku cez plece, na chodbe schmatla bundu a už som aj zamykala vchodové dvere. Dole verandou som zbehla a nedávala som si pozor na vlastné nohy a takmer spadla zo schodov. Dúfala som, že tento detail unikol Edwardovi usmievajúcemu sa pred autom a otvárajúcemu mi dvere. 

„Máš dnes nejako naponáhlo,“ zasmial sa, keď videl môj vzrušený výraz.

„Ahoj,“ na jeho pripomienku som nijak nereagovala. Zatvoril za mnou dvere a sám obišiel auto, aby si nasadol.

„Aký si mal víkend? Počasie vám prialo...“

„Ďakujem. Máš pravdu, bolo pekne... A ty si čo robila? Bola si v La Push?“

„Hej. Boli sme sa s Jakeom prejsť, a potom sme pracovali na mojom aute. Jacob si myslí, že onedlho to dokončí a budem mať auto späť.“

„Vlastne... dúfam, že mu tá oprava nejaký čas ešte potrvá,“ povedal a záhadne sa pri tom usmial. Radostne som na neho pozrela a moje srdce poskočilo.

„Nemôžem ťa takto zneužívať donekonečna,“ odvetila som mu, ale dúfala som vlastne v to isté.

Pohodlne sme vyšli z našej ulice smerom - škola. Deň ubiehal plynule, rovnomerne. Jediná zmena oproti všedným dňom nastala pri obede. Edwardova sestra Alice sa totiž rozhodla zasiahnuť a odchytila si nás hneď pri vchode do jedálne. 

„Ahojte,“ priskočila k nám celá vysmiata od ucha k uchu.

„Čo je, Alice?“ spýtal sa jej Edward s akýmsi zvláštnym nafúkaným tónom.

Alice ho ignorovala a otočila sa ku mne. „Bella, bola by som veľmi rada, ak by si si dnes sadla k nášmu stolu.“

Vyzerala tak prosebne so psími očkami. „Alice, prečo otravuješ?“ oboril sa na ňu jej brat nahnevane. Nechápala som, čo majú oni dvaja za problém.

„Nie, neotravuje. Nesprávaj sa k tej tak, je to tvoja sestra,“ napomenula som ho. On len pretočil očami.

„Vidíš, Bella má pravdu. Nebuď taký skúpy a podeľ sa o ňu aj s nami.“ Vyčítavo mu pozerala do tváre. „Bella, Edward očividne nechce sedieť so svojou rodinou, ale to ešte neznamená, že ty k nám nemôžeš ísť. Ideme?“

„Fajn.“ Alice ma chytila za ruku a ťahala ma k ich stolu v rohu jedálne. Edward nemal na výber, a tak nás namrzene nasledoval.

Keď sme tam prišli, všetci sa na mňa pozreli. Emmett sa zaškeril. „Jeden by si pomyslel, že hryzieme alebo čo, keď ťa Edward pred nami tak chráni,“ smial sa. Edward naňho hnevlivo pozrel a prisahala by som, že aj zavrčal. Jasper vedľa neho sa len pousmial.

„Hmm, ktovie,“ odvetila som, „možno sa len snaží ochrániť vás. Predo mnou.“ Táto možnosť vyvolala u osadenstva hlasný smiech.

„Hej, rozhodne vyzeráš nebezpečne,“ pritakal mi Emmett.

Neviem čím to bolo, ale keď som si k nim prisadla, dostala som strašnú chuť odísť od ich stola. Bola to zvláštna reakcia – chĺpky na rukách sa mi zježili a do nosa mi udrela ich koncentrovaná vôňa. Rovnaká sladkastá vôňa, akú mal Edward. Mala som nutkanie odtiahnuť sa od nich, vôbec som sa necítila dobre, a to aj napriek veselej nálade, ktorá tu panovala.

Cullenovci boli ale ku mne veľmi milí. Alice stále niečo rapotala, občas vytkla Edwardovi, že nás nezoznámil už skôr a ostatní ma tiež očividne brali. Preto som si nedokázala vysvetliť ten vnútorný pocit, ktorý ma prepadával. Dokonca mnou sem-tam prebehla triaška.

„Bella?“ oslovila ma Alice a ja som sa strhla. „V pohode?“

„Čože? Och, len som sa zamyslela...“ Oprela som sa rukami o stôl.

„Deje sa niečo?“ Alice sa mračila a rovnako aj Edward vedľa mňa.

„Trasieš sa,“ povedala Rosalie a ja som si to náhle uvedomila. Všetci sa na seba pozreli.

„Je tu trochu zima...“ vyhovorila som sa, ale vedela som, že táto triaška vôbec nesúvisí s chladom v jedálni. „Je dosť neskoro, mali by sme ísť, lebo zmeškáme na hodinu.“ Vstala som zo stoličky. Ostatní sa len pozerali, ako si dávam tašku na chrbát.

Edward sa spamätal prvý. „Jasné.“ Dal tak znamenie ostatným a tí sa tiež postavili. 

Rozlúčila som sa s nimi a išla som na svoju hodinu. Keď som bola od nich ďalej, cítila som sa lepšie, aj to chvenie ustalo. To je zvláštne. 

Edward ma na konci vyučovania počkal na parkovisku, aby ma odviezol domov. Tam sme sa rozlúčili a jeho Volvo zmizlo v zákrute. Vybehla som hore do svojej izby a zapla si počítač. Kým sa mi načítaval môj e-mail zašla som si do kuchyne po balíček čipsov. Mala som v schránke nejaký reklamný mail a jeden mail od mamy, ktorá mi v prílohe zaslala aj fotky z jej výletu v Texase, kde bola s Philom a jeho baseballovým tímom. Poslala som jej odpoveď a potom som počítač vypla. 

Na posteli sa mi povaľovala kniha od Jane Austenovej, ale váhala som, či sa do nej pustiť pretože som veľmi nemala chuť na čítanie. Nakoniec som sa radšej rozhodla spraviť Charliemu večeru, čo ma zamestnalo na celú hodinu.

Po večeri som sa utiahla do svojej izby. Chcela som si pustiť hudbu na svojom mp3 prehrávači, ale nemohla som ho nájsť. Spomenula som si, že večer predtým som ho uložila do zásuvky, no tá bola zahádzaná papiermi. Začala som ju prehrabovať, ale nemalo to zmysel pretože tam toho bolo veľa. Vytiahla som ju celú zo stola a a rozložila na posteli. Pri tom, ako som ho prehľadávala mi do očí padol malá modrá kartička. Menštruačný kalendár.

Vytiahla som ho a zahľadela sa naň. Vôbec som si to neuvedomila, ale môj cyklus meškal už päť dní. Nikdy predtým sa mi to nestalo. Zarazilo ma, že som si to skôr nevšimla. Niekoľkokrát som to prepočítala, ale nemýlila som sa. Začala som hľadať možné príčiny tohto omeškania, ale nič nesedelo. Stravujem sa zdravo a pravidelne, neprežívam stresové obdobie a tehotná byť nemôžem. To je vylúčené... Jedine, žeby v noci keď som spala prišiel nejaký Boh plodnosti a povedal si, že do mňa zaseje svoje semeno... 

Povedala som si, že tomu dám pár dní a ak sa veci neurovnajú, zájdem k odborníkovi. Až som sa striasla pri predstave nemocnice a doktora.

Ráno som vstávala s príšernou nechuťou a jediný svetlý bod dnešného dňa som videla v stretnutí s Edwardom. Ten sa usmieval rovnako ako ja, keď ma viezol do školy. Ako minule, aj teraz sme si sadli k jeho rodine. A rovnako, ako predtým ma zachvacoval nepríjemný pocit neistoty, ktorý som pri nich mala. Zdalo a mi, akoby nad nimi visela nejaká temná aura, ktorú som si nevedela vysvetliť vzhľadom na ich povahu a prirodzený šarm, čo vyžarovali. Nechutilo mi ani jesť a celkovo som sa cítila zvláštne. Asi na mňa lezie nejaká choroba.             

S Edwardom sme prekecali pred naším domom asi polhodinu a vôbec sa mi nechcelo ísť domov, kde ma čakali povinnosti a príprava Charlieho večere.

„Už si pracoval na tej eseji na angličtinu?“ spýtala som sa ho, keď došlo na školu.

„Mám ju už hotovú,“ pochválil sa. „O čom má byť tá tvoja?“

„O tom, ako boli ženy autorky vnímané v devätnástom storočí.“

„To je veľmi zaujímavá téma a dobre spracovateľná,“ pochválil mi výber, no potom sa zamračil a akoby znervónel.

V aute zostalo ticho a ja som tipovala, či by som už nemala radšej vystúpiť a ísť domov. Vtom sa spoza zákruty vynorila ozrutná plechová obluda – môj pick up.

„Ja neverím!“ zvolala som nadšene, keď som za volantom uvidela Jacoba. Okamžite som otvorila dvere a vystúpila z auta.

Tá obluda práve zastavila vedľa mňa a vystúpil z nej vysmiaty Jacob. „Ty si to už spravil?“

„Včera som ho dokončil,“ povedal hrdo a poklepal po kapote. 

Vtedy som si uvedomila, že Edward je tu stále s nami a stojí vedľa mňa. „Och, prepáčte,“ ospravedlnila som sa a rýchlo ich predstavila. „Edward, toto je Jacob Black. Jake, toto je Edward Cullen,“ dodala som nakoniec. Ich tváre neprezrádzali nič, obaja natiahli ruky a potriasli si nimi. „Zdravím, Jacob.“ Edward si ho pozorne premeriaval pohľadom

„Čau.“ Ruky si pustili a Edward sa otočil ku mne.

„Bella, asi by som už mal ísť,“ oznámil mi.

„Vďaka za všetko,“ odpovedala som mu .Momentálne sa vo mne bili dve protichodné túžby. Jednou bolo pokračovať v rozhovore s Edwardom, no tá druhá túžba bola stráviť čas s Jacobom. Napadlo ma tiež, pozvať ich oboch k sebe domov, ale keď som si to predstavila, rýchlo som tú možnosť zahodila za hlavu. Neviem, o čom by sme sa spolu bavili. Všetci traja...

„Tak sa uvidíme v škole.“

Sklonil hlavu bližšie ku mne. „Ak budeš niekedy potrebovať odvoz, môžeš so mnou počítať.“

„Vďaka, Edward,“ povedala som mu úprimne, a potom nasadol do fára a vyšiel z našej uličky. 

Otočila som sa k Jacobovi. „Wow! Nečakal som, že práve ty sa zapletieš s jedným z Cullenovcov,“ nadhodil zvedavo.

„Ako myslíš zaplietla?“  Nepáčil sa mi ten vyzvedačný tón v jeho hlase.

„Upokoj sa, robím si srandu.“ Potmehútsky sa uškŕňal, presne, ako vtedy na pláži. „Nič ma do toho nie je.“

„Presne tak,“ uznala som mu a musela som sa aj ja zasmiať na tom jeho výraze. „Ideš ďalej? Chystám sa robiť večeru, môžeš mi pomôcť.“

„Hmm, to môže byť zaujímavé. Očakávam, že za odmenu ma pozveš k stolu.“

„Zabalím niečo aj pre Billyho.“ 

Príprava večere s Jacobom, bolo snáď to najzábavnejšie, čo som za posledné dni zažila. Nikto by nepovedal, že pečenie kuraťa by mohlo byť také zábavné. Uvítala som ho, ako pomocníka a vďaka nemu sa mi šúpanie zemiakov skrátilo na polovičný čas.

Potom prišiel Charlie a bol rád, že je tu Jake. Obom som im naložila porciu na tanier a nakoniec zabalila aj niečo pre Billyho, ktorú Jacob vďačne prijal. Po večeri som ho išla zaviesť do La Push, keďže sem prišiel na mojom aute. Billy bol rád, že nemusí variť a nechal pozdravovať Charlieho.

Autor: LuMo12 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Večnosť má mnoho podôb - 5. kapitola: