Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Vášeň v zajatí spoločnosti - 2. kapitola

14.01.2011 (20:15) • BlackRosexq • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1477×

2. kapitola

No vtedy ešte obalamutená pravidlami a skrytá za fasádou som sa zmohla len na ďalšie prázdne slová: „Váš strýko dnes nepracuje?“

Pod jeho nádherným zlatistým pohľadom som sa začala roztápať. Cítila som sa ako čokoláda, ktorá sa pomaly topí len preto, aby znovu stuhla, no v inom, oveľa krajšom tvare. A práve teraz, v tomto momente, kedy som sa topila len preto, aby som znovu mohla stuhnúť s ním, s Edwardom, som nemyslela na nič zlé, čo som cítila, na nič, čo sa mi v živote stalo. Boli sme len my. On a ja. Ľudia, ktorí sa náhodne stretli v obchode. Žiadne záväzky, len často používané frázy.

„Môj strýko si musel odskočiť,“ konštatoval Edward a vrhol na mňa prenádherný úsmev. Cítila som sa ako bábika, cítila som sa ako Rose. Ja... Konečne som pochopila dlho používanú frázu. Áno, zamilovala som sa. Áno, na prvý pohľad. Celé telo sa mi chvelo, srdce sa mi splašene rozbúchalo, na lícach sa mi vyhodil rumenec. Bola som to ja. Ja, ktorá nemusí poslúchať, čo jej hovoria. Bola som to ja, ozajstná Isabella Marie Swanová.

„A ja zaňho zaskakujem.“

Jeho hlas bol dokonalý. Ešte nikdy som niečo tak krásne nepočula. Želala som si jediné, žiadne japonské ryby či čínsky múr, ba dokonca nechcela som ani odísť. Z celého srdca som si želala jediné. Prosila som Boha. Prečo mama neodíde? Všetko by bolo dokonalé, všetko by presne do seba zapadlo, keby tam nebola mama a ja sa nemusela držať fráz a pravidiel, ktoré mi riadili život. Viac ako inokedy som sa na nich hnevala. Prečo? Prečo som ho stretla akurát teraz? Nemohli sme byť na opustenej ulici. Sami?

„Mám si tu vyzdvihnúť šaty. Váš strýko o tom vedel, nenechal vám odkaz?“ pýtala sa mama s hlasom plným strachu. Bolo by nemysliteľné, keby Eddie nemala šaty. Bolo by to niečo neuveriteľné.

Pod maminým naliehavým pohľadom som sa pousmiala.

„Nebojte sa. Šaty sú vzadu, moja sestra Alice ich išla skontrolovať. Môžete ísť za ňou, ja tu zatiaľ počkám s vašou prekrásnou dcérou,“ odpovedal Edward a ja som sa začervenala ešte viac. Prenádhernou? Takže sa mu páčim. Celým mojím telom prebehol elektrizujúci impulz. Nevedela som, čo sa so mnou deje, no pripisovala som to pocitu zamilovanosti. Prečo inak by mi tak splašene bilo srdce? Prečo by sa mi podlamovali nohy? Od dokonalého raja ma delilo len jedno slovo. Jedno veľmi krátke slovo, ktoré mohla vyriecť len a len moja mama. V tejto chvíli som prosila všetko, čo na svete existuje a niekedy existovalo, aby mi pomohlo a donútilo mamu povedať "áno". Odišla by a môj raj by sa stal dokonalosťou.

„Áno. Idem.“ Edward pokynul rukou smerom k dverám, kadiaľ pred chvíľou odišla Alice a mama sa bez zbytočných rečí otočila.

„Hneď som späť.“

A dokonalosť začala. Pomaly sa odvíjala ako klbko pri pletení. Padalo na zem a snažilo sa dostať čo najďalej. Pomaly, aby sa nezranilo. Moja čokoláda stuhla s ním. V blízkom objatí. V tomto okamihu. Cítila som silnú túžbu natiahnuť sa a dotknúť sa tej jagavej pokožky, ktorá sa zdala príliš bielou pre zdravé telo. A príliš silnou pre to ľudské.

„Môžem byť tak dotieravý a opýtať sa na vaše meno, kráska?“ Líca sa mi znovu ozdobili rumencom a všetky zábrany padli. Nebol prelom devätnásteho a dvadsiateho storočia, neboli sme v obchode so šatami, nebola som zasnúbená, nebola som nešťastná. Proste som len bola. Tu a teraz. V tejto chvíli. S ním.

„Pravdaže. Volám sa Isabella Marie Swanová.“ Podala som mu ruku v geste veľmi slušnom, no moju myseľ k tomu prinútila aj zvedavosť. Aký je na dotyk? Je tak dokonalý ako na pohľad? Vyzeral ako ľad, ktorý sme s otcom niekedy pred rokmi prebíjali, aby sme sa dostali k rybám. Bol tak chladný a popritom vrúcny a teplý, až sa mi roztočil žalúdok. Neodmietol. Veľmi ochotne natiahol svoju ruku a opatrne, ako keby som bola z cukru a moja ruka bola pierkom, mi ju zodvihol k svojim na pohľad hebkým perám, a pritisol na ňu.

V raji, presne tam som bola. V dokonalom raji rozprestretom uprostred pekla. Jeho pery boli chladné, tak ako aj zvyšok tela. Bol studený, no pritom sa nechvel. Na augustový deň bolo prichladno, slnko pomaly zašlo, no až tak? Moju hlavu však čoskoro prešli dohady nad jeho chladnou, drsnou a prenádhernou pokožkou.

„Isabella, som poctený, že som vás stretol. Ste motýľom v mojich jesenných dňoch. Ste ako liek pre mňa.“ Jeho ústa a to, čo z nich vychádzalo, mi prišlo ako tá najkrajšia a najsladšia melódia, ktorú som kedy počula. Som motýľ v jeho jesenných dňoch, som liek. Pri týchto myšlienkach, ktoré mi behali hore a dolu som však stíhala vnímať aj jeho. Jeho oči, ústa, ruky, to, ako sa ku mne nakláňal. Všetko – dokázala som vnímať všetko.

„Ste ku mne príliš milý, Edward. Prestaňte, lebo sa začnem červenať.“ Moje oči blčali a koniec koncov, to, čo som povedala bola veľká chyba. Ako keby som sa práve teraz nepýrila. Ako keby som tu pred ním nestála celá červená.

„Neprestanem. Rumenec na vašej tvári je príliš dokonalý, aby som ho zmazal. Chcem ho vidieť ešte viac. Oveľa, oveľa viac. Dúfam, že sa na mňa za to nenahneváte, ale vaša krása je na nezabudnutie. Túto noc asi nezaspím,“ uškrnul sa a ja som nechápala prečo. Nezapočula som niečo v jeho vetách, niečo, čo bolo na smiech? Skúšala som si jeho slová premietať znovu a znovu, no nenašla som v nich nič. Jedine veľa komplimentov a túžby. Túžby byť so mnou trošku dlhšie, než len túto krátku chvíľu.

„Tak, to je mi ľúto, ale v tom prípade nebudem jediná, pane. Musím vás sklamať, ale ani ja nemám najlepší spánok,“ priznala som a vôbec ale vôbec som nevedela, do čoho idem. Mám tu s ním rozoberať môj život? To, čo sa mi na ňom nepáči a to, čo by som chcela zmeniť? Teraz?

„To je mi veľmi ľúto, rád by som sa vás opýtal prečo, ale vaša matka prichádza a podľa prsteňa na ruke tipujem, že nebude dvakrát nadšená z našej blízkosti.“ Až teraz som si uvedomila, že od Edwarda stojím necelý meter. Kedy sa ku mne stihol dostať tak blízko? Premýšľala som, no moju myseľ zaplnila ďalšia otázka.

„Odkiaľ viete, že moja mama už ide? Ešte ju nepo...“ A vtedy som ju začula. Moju mamu. Rozprávala sa s Alice o šatách a ani nie o dve sekundy prešla popri starých, zaprášených závesoch a podala Edwardovi peniaze.

„Veľmi pekne ďakujeme za šaty,“ poďakovala mama, pozrela na moje líca, z ktorých ešte nezmizol rumenec a pomaly odchádzala. Moje nohy, ako keby nechceli spraviť to, čo som im v mysli prikázala. Stála som na mieste ako prikovaná k zemi a pozerala na Edwarda ako hladujúci na tanier s jedlom. Nedokázala som od neho odtrhnúť oči.

„Isabella, ideme!“ prikázala mama a ja som sa konečne pohla. Preglgla som hrču, ktorá sa nahromadila v mojom krku a snažila sa vyzerať prirodzene. Spoliehala som sa na svoju fasádu, ktorá však pred malou chvíľou spadla a teraz som ju nevedela priklincovať na pôvodné miesto. Celým svojím ja som sa snažila, no nešlo to. Tlačila som do nej, búchala, no stále bola rozčapená na zemi ako môj otec po pár pohárikoch vodky.

„Dúfam, že naše služby ešte využijete a znovu sa uvidíme,“ zakričal Edward tesne predtým, ako som zatvorila dvere a vkročila do reality. Reality, v ktorej si musím držať fasádu. Reality, kde si nemôžem užívať ako v nejakom raji. Nechápala som tomu a vzdorovala, no či chcem či nie, musela som sa podvoliť.

„Tvoja sestra nás už určite čaká. Musíme ju vyzdvihnúť pri pani Markovej, u ktorej bola od skorého rána a ktorá sa snažila urobiť niečo s jej neposednými vlasmi. Určite je nedočkavosťou bez seba, moje zlatko. Tak veľmi sa teší,“ hovorila mama pre seba a aj napriek tomu, že som sa nútila počúvať ju, zachytila som len zlomok z toho, čo bľabotala. Stále som myslela na Edwarda a náš krátky rozhovor. Na to, ako sa dotkol mojej ruky a následne ju pobozkal. Ako nejaký princ na bielom koni, ktorý si pre mňa prišiel. Prišiel ma vyslobodiť. Zdal sa mi taký rovnaký. Ako keby cítil presne to isté, čo ja. Ako keby... Vtedy som začula mamine slová a myšlienky sa mi rozpŕchli.

„Počula si, Isabella, dnes sa uvidíš s Jacobom. Tvojím budúcim manželom. Dúfam, že k nemu budeš milá. Dal nám to vedieť len včera, pretože má veľa povinností, no chce ťa urobiť šťastnou, a tak sa ukáže na dnešnom prijatí do spoločnosti.“ Čože? On sem príde? Moja realita, v ktorej som sa pred chvíľou nachádzala, bola pekná. Nebol to raj, no dalo sa v nej vydržať, ale to, v čom som sa nachádzala teraz, sa mi zdal ako zlý sen. Jacob? Takže tak sa volá? Viem aspoň niečo.

„Dnes, matka?“ opýtala som sa a ako blázon, celá vyhúkaná, čakala na odpoveď. Mama len pokrútila hlavou na súhlas a ďalej si prezerala dievčatá, ktoré boli v rovnakom veku ako Eddie a čakali pred obchodmi. Prezerala si ich a tipovala - ktoré je krajšie ako naša Eddie? A ktoré je škaredšie?

So mnou a mojou krásou to mala ľahké, no s Eddie? Nebola škaredá, to nie, ale nebola ani najkrajšia. Bola priemerná a to slovo "priemerný" moji rodičia neznášali. Nikto okolo nich nemohol byť priemerný. Nikto sa tak nemohol správať a ani obliekať. Nikto tak nemohol vyzerať. No to ma teraz vôbec nezaujímalo.

Jacob. Pri pomyslení na jeho meno som musela prehĺtnúť kyselinu, ktorá sa mi zbiehala v hrdle. Celá som sa rozklepala, no bála som sa, dať na sebe niečo poznať. Mama by spustila reči o tom, že ani ona sa nevydávala z lásky, no stala sa šťastnou a láskavou mamou. Bla, bla, bla. Podobné slová som momentálne nepotrebovala počuť.

Toto má byť irónia? Irónia môjho skazeného života alebo irónia osudu? Prečo vo chvíli, keď som aspoň na malý moment šťastná? Prečo, prečo práve vtedy zasiahne šíp osudu a roztriešti moje srdce na malá čiastočky? Prvý krát, ale vážne prvý krát za dlhé roky som dnes chcela niečo viac ako odchod. A práve dnes, keď sa mi môj život tak trochu zapáčil, musel mi ho skaziť ten hnusný, odporný Jacob! Nenávidela som svoj život. Bol ako odpad, len do neho kopnúť a nevšimnúť si následky.

Čo nikto v tomto svete nevidí, ako ďaleko na okraji stojím? Vážne tu nie je ani jeden, jediný človiečik, ktorý by mi podal ruku a poprosil nech neskáčem? Nikto? Nenávidela som svoj život, nenávidela som svojho oca. Všetkých. Každí mi pod nohy hádzal len skaly. Tvrdé, ktoré sa nedali odkopnúť. Musela som ich zdvihnúť a niesť až do konca. Nenávidela som ho, svoj život.

„A sme tu,“ prerušila mama moju vnútornú seansu a snažila sa tváriť šťastne, ako keby si nevšimla výraz na mojej tvári. Ako keby nevedela, že Jacob mi zrúti celý svet. Zapadnem do zabudnutia, budem len dobrá milenka Isabella.

Pred nami sa rozprestieral trávnik ako vyšitý z obrázku. Jackobova rodina skutočne brala tento svet až príliš vážne. Usmievala sa na všetkých okolo, na katov, ktorí nás, mučiacich, pomaly zabíjali. Ťahali nás z kože, špliechali na nás horúcu vodu, sťahovali nechty. Všetko len preto, aby sme ostali ticho a naďalej bojovali s týmto nechutným množstvom pravidiel. Nenávidím ho. A všetkých! Pomaly som sa stávala čoraz viac zatrpknutou. Hnusnou potvorou, ktorá sa nevie smiať. Cítila som to. Pretože vždy, keď sa mi čo i len na sekundu chcelo žiť, oplatili mi to. 100-krát horšie, pykala som za svoje rozhodnutia. Život ma nenávidel tak ako aj ja jeho. Boli sme si kvit.

„Nemyslíš si, že s tým trávnikom to trochu preháňajú? Tvária sa až príliš veľkolepo a pritom Jackobov otec nie je až taký bohatý ako my, no dáva to viac najavo,“ konštatovala mama trávnik, tak ako pred chvíľou ja. Lenže jej konštatovanie a moje konštatovanie je niečo úplne, úplne iné.

Jej prihlúple rečičky o bohatstve Jackobovho otca som si radšej nevšímala. Keby som sa mala rozčuľovať ešte aj pre tieto suché a plytké reči, zbláznila by som sa. Nemá to jedno? Hlboko som sa nadýchla a snažila sa zbaviť hnevu, ktorý sa vo mne čím ďalej, tým viac naberal. Pokoj, Isabella. Pokoj! Hovorila som si sama pre seba a po malej chvíľke, počas ktorej sme prešli až k vchodovým dverám, som sa upokojila. Mama zazvonila.

„Dobrý deň, pani Swanová. Ahoj, Isabella,“ pozdravila sa nám Natalie, ktorá už bola pripravená. Zohla sa po slnečník, ktorý dnes aj tak nepotrebovala a rozlúčila sa s bratom. Jack bol vážne milý, nesprával sa ako ostatní muži v meste. Pozeral sa na ženu trošku dôstojnejšie ako ostatní. Bola som mu zato vďačná, nedovolila by som, aby sa k Rose správal niekto zle a nehabne. Nedovolila by som, aby ju niekto zneužíval.

„Nemáš začo, Natalie, ale rýchlo. Eddie nás už čaká a je rovnako nedočkavá tak ako ty.“ Natalie sa usmiala a venovala mi jeden veľmi pekný a srdečný pohľad. Hoci som nadšenie v jej očiach nechápala, z časti som si pamätala radosť, ktorá aj mňa napĺňala v ten veľký deň "D".

„Ako sa máš, Natalie?“ opýtala som sa so zdvorilosti, no svoju otázku som myslela vážne. Každí v meste vedel o tom, že po tragickej smrti Natalieinej sestry Angely sa z toho práve ona spamätávala najdlhšie. Muselo to byť ťažké, tváriť sa len po týždni, že sa nič nestalo. No tak kázali pravidlá, a tak sa musel každí správať.

„Dobre, ďakujem za opýtanie, Isabella.“ Natalie bola veľmi slušná, no poznala ma dosť dobre na to, aby sa nepýtala na môj duševný stav. A ja som jej za niečo tak ohľaduplné bola nesmierne vďačná. Žmurkla som na ňu jedným očkom a naďalej sledovala moju mama. Od vytrženia bola celá bez seba. Ako som sa tak čudovala nad jej správaním, odrazu zhíkla a zastala.

„Deje sa niečo, matka?“ opýtala som sa a bála som sa o ňu. Čo to vyvádza? Rýchlo zažmurkala, obrátila sa a ukázala na mňa prstom. Nechápavo som pokrútila hlavou a snažila sa domyslieť to, čo ona už dávno vedela. Na čo sme zabudli?

„Šaty,“ vydýchla a naďalej netrpezlivo prekračovala z nohy na nohu.

„Matka, šaty máš v rukách. Neboj sa, nič...“ Prerušila ma.

„Isabella, ale tvoje šaty. Dali sme ich upraviť u pána Halla a zabudli sme ich tam. Musíš sa tam vrátiť. Sama!“ konštatovala mama a ja som sa nechcene usmiala.

Musím sa vrátiť, musím ísť naspäť k Edwardovi. Celé srdce mi znovu splašene bilo a nohy sa triasli. Bez rozmýšľania som mame odpovedala.

„Áno, mami. Pokojne, ja pôjdem.“

3. kapitola

Dúfam, že sa vám moja kapitola páčila a zanecháte mnoho KOMENTÁROV. Vaša BlackRosexq.

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Vášeň v zajatí spoločnosti - 2. kapitola :