Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Vampire reality 12. kapitola

25.05.2011 (18:45) • NoemiVolturiCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1711×

V hlave mi šrotovalo. Návšteva? Trvalo im to týždeň? Och, Jasper, môj Jazz! On prisiel, našiel ma! Ale prečo to robil, prečo je taký hlúpy, načo toľko riskuje?

Okamžite som vletela do svojej izby. Potrebovala som sa dať trochu dokopy. Vedela som, že to nebude - med lízať, nech nevidí, aká som zanedbaná, týraná... Zobrala som si šaty, upravila vlasy a za desať sekúnd bola pred veľkými, masívnymi dverami. Zhlboka som sa nadýchla a rukou zatlačila. Naschvál som sa obrátila chrbtom k nim, musela som nabrať ešte odvahu.

Rázne, ale ladne som sa otočila. Zahliadla som ho okamžite, môj pohľad si ho našiel sám. Odrazu som sa nevedela pohnúť, bol to len týždeň, jeden mizerný týždeň bez neho! Lenže ja som na ňom bola závislá a tá diera, čoby diera - v mojom hrudníku sa vytvorila nová Mariánska priekopa. Ale jeho pohľad, ten mi ublížil ešte viac. V tom momente ma napadli samé hlúposti, a to len preto, aby som nemusela rozmýšľať o tom, čo mi tým pohľadom chce povedať.

Úzkosť pri tom kuse kameňa, čo som nazývala srdce, bola nevydržateľná. Hrudník sa mi stále zmenšoval a zmenšoval... a zmenšoval. Každú chvíľu som čakala kedy sa rozpadnem na malé čiastočky, podobné prachu.

„Noémi, poď ku mne, miláčik.“ Bol to Caius, ale ja som ostala stáť, bolo mi to jedno. Jasper sa ošil, keď počul, ako ma nazval.

„Klenot môj?“ naliehal. Rýchlym pohybom som sa premiestnila k tomu idiotovi.

Donútila som svoj pohľad nasmerovať inam. Videla som Carlislea, aj on na mňa pozeral, no bol nešťastný, že nevidí Sim, samozrejme, bolo to logické.

„No, láska, čo povieš svojej bývalej rodine?“ S takmer umučeným výrazom som sa zadívala na Caia. Prosila som ho, nech ma k tomu nenúti.

„Najprv poviem niečo ja,“ ozval sa Jasper.

„Prečo? Prečo? Prečo mi toto robíš?!“ Ostala som ticho. Čo som mu an to mala povedať? Nič pekné by to nebolo, nič pekné by mi ani nedovolili.

„Tak, odpovedz mu,“ nútil ma Caius.

„Ja-ja... nemôžem,“ odvetila som. Nedokázala som z úst vypustiť slová, ktoré už boli predom dohodnuté. Nemohla som mu ublížiť, rovnako ako sebe, pri pohľade na neho.

„Noe, ja viem, že ťa určite donútil. My to spolu zvládneme, poď so mnou.“ Prečo na mňa takto hľadí?! Robí mu to dobre, nechápe, že ja nemôžem? Aj keď chcem! Ale ne-mô-žem! Nezvládli by sme to, je mi jedno, či by som umrela, ale nedovolím, aby sa tomuto riziku vystavil Jasper.

Musela som sa prestaň na neho pozerať, odvrátila som hlavu na bok a čakala, čo sa udeje.

„Pamätáš, ako som ti hovoril, že to nebola Maria, ani Alice?“ odrazu sa spýtal Jazz. Prekvapene som na neho pozrela a prikývla.

„Viem, že ťa vždy trápilo to, že si nevedela, aký zmysle má naša láska. Snažila si sa to ukrývať, no predo mnou márne. Nezničila si nič, je pravda, že s Alice to bolo emotívne, malo to určitý zmysel. A vieš prečo si nikdy nevedela prísť na to, aká je naša láska?“

„Pretože to bol omyl.“ Ani som si neuvedomila, čo som vypustila z úst. Nebolo to ovplyvnené Caiusom, toto ma už dávno ťažilo pri srdci.

„Nie...“ odpovedal pokojne. „My máme všetko. Dva roky, sú to iba dva roky a ja ťa milujem nekonečne, som ochotný pre teba urobiť aj nemožné. Stačí, ak si zmyslíš hocičo a ja som tu pre teba. Vždy, keď ťa vidím, tvoj úsmev, pohľad, tvoju vôňu, znova žijem. Všetko zvládam omnoho lepšie. Mal som problémy s ovládaním, no to je preč. Keď sa ma dotkneš, moje srdce znova bije. Keď ma pobozkáš, cítim červeň v tvári. Ja ťa potrebujem.“

Jeho ruka sa samovoľne načahovala ku mne, chcela som kričať, vrieskať, skočiť mu do náruče, ale nešlo to. Prehltla som ten veľký knedlík v hrdle a chcela niečo povedať, ale nevyšla zo mňa ani hláska. Každý na mňa hľadel, Caius v očakávaní, že už konečne poviem, na čom sme sa dohodli, Carlisle ako na priateľku, ktorá ubližuje jeho synovi, a Jazz? Dúfal, videla som to na ňom, že dúfal.

„Tak dosť!“ zvrieskol Caius. „Noémi, prečo ho trápiš? No nevidíš, že je chudák na rozpadnutie? Už mu to povedz, alebo mám ja?“

„Nie, nie! Nepoviem mu to!“

„Pri tých zverožrútskych Cullenovcoch si nejako zmäkla,“ obvinil ma. „Dodám ti odvahu. Tvár sa neprekvapene, pretože ak áno, nemusí to dopadnúť dobre,“ pošepkal mi, aby ho nikto nepočul.

„Priveďte ho,“ rozkázal Felixovi a Demetrimu. Koho majú priviesť? Každý sa tváril nechápavo, teda len my traja, Caius si bol sebou nesmierne istý. Čo má v pláne, o čo mu ide?!

Caius ma chytil za ruku, nevedno prečo. Odrazu som cítila zvláštnu vôňu. Niečo tak nádherné, neopísateľné, až omamné. Žeby nejaký nový prírastok, ktorý ma má donútiť hovoriť?

„Ani novými posilami ma neprinútiš povedať mu to!“ zavrčala som skrz zuby, pripravená na všetko.

Dvere sa otvorili, zahliadla som Demetriho a za ním Felixa. Nate, Nate, Nate!!! Môj mozog sa na chvíľu zastavil, no okamžite som vedela, že je to on. Kolená sa mi podlomili, no Caiusove pevné zovretie ruky mi nedovoľovali padnúť na nohy. Odrazu som sa cítila tak ľudsky, ako pred vyše dvomi rokmi, keď som ako človek žila v tomto hrade.

„Netvár sa prekvapene, podíď k nemu, zober si ho na ruky a spusť.“ Znova zašepkal. Nevedela som, či sa mám k nemu rozbehnúť, alebo ostať stáť, no nakoniec som sa k nemu pomaly dotackala. Čupla som si k nemu a zahľadela sa mu do očí. Díval sa na mňa prekvapene, ale zbožne. Premeriavala som každý jeden kúsoček jeho tváre. So záľubou sa mi díval do očí, no nič nepovedal.

„Môžem si ťa zobrať na ruky?“ nemo som mu naznačila. Prikývol. Určite bol pripravený na túto situáciu, ktovie, čo mu Caius o mne povedal. Vyhupla som si ho do náručia, snažila som sa nedať najavo nič, žiadne prekvapenie, emócie, no išlo to veľmi ťažko. Môj syn, môj synček! Nathan žije.

Pritisla som si ho k telu, dúfala som, že mu neublížim, musela som krotiť svoje emócie. To, čo som teraz najviac chcela, bolo, aby Jasper odišiel. Hanbila som sa za to, strašne, milovala som ho najviac na svete a vždy milujem. Ale teraz tu je Nathan a ja som odhodlaná pre neho urobiť aj nemožné, myslela som si, že som ho stratila, ale druhýkrát to už nedovolím.

„Nenávidím ťa,“ naznačila som perami Caiusovi, ten sa len spokojne usmial.

Zhlboka som sa nadýchla a odvážila sa pozrieť na Jaspera. Teraz som už musela. Vystrašene na mňa hľadel, nechápal, čo sa tu deje.

„Čo to má byť?“ rozhorčene rozhodil rukami. „Kto je to?“ ukázal na Natea.

„Môj syn,“ odpovedala som rázne. Nech už odíde! Nechcem sa toľko premáhať! Jasper vypúlil oči.

„A môj,“ dodal Caius a objal ma okolo ramien. Ktokoľvek by na nás pozrel, povedal by, že vyzeráme ako šťastná rodinka. To tak!

Keď to Jasper spracoval a doľahlo to na neho s obrovským rachotom dopadol na kolená. Carlisle k nemu hneď pribehol. Taktiež bol prekvapený, videla som mu v očiach, že sa chce spýtať jedinú otázku - ako? Nemala som v pláne mu na to odpovedať. Jeho vedecké otázky teraz neboli absolútne dôležité.

„Otec?“ oslovil Nathan Caiusa, mal nádherný hlas, ešte detský, ale nádherný. Aj keď mal len dva roky, vyzeral na šesť. Ďakovala som Caiovi, že mi dal syna, ale zároveň som ho nenávidela, pretože to bol on. A keď ho Nate oslovil, prišlo mi to neuveriteľné, prečo práve on? Prečo som bola taká hlúpa a naivná? Prečo som nemohla Jaspera spoznať skôr? Skôr ako Alice? Všetko by bolo v poriadku a mali by sme dokonalú rodinu, lenže ja nie! Musím byť vždy tá hlúpa.

„Áno?“ prekvapujúco ochotne sa ho spýtal.

„Som hladný.“ Och! Hladný, len nie...

„Heidi, odveď Nathana a zabezpeč mu to, čo chce,“ prikázal. Dúfala som v nemožné. Malo mi byť hneď jesné, čím sa Nate stravuje. No aspoň mu nechal to meno, kto by povedal, že bude taký „ochotný“.

Dubové dvere zaškrípali a ja som čakala, že ma Caius začne týrať a ukáže mi, ako sa moje dieťa kŕmi. No bola to Sim. Ona sa prebrala! Vyzerala strhane, ale aj napriek tomu rýchlosťou blesku prekonala vzdialenosť medzi ňou a Carlislom. Aro šalel, no ja som vnímala iba ich dvoch. Dotkla sa jeho tváre. Kiež by som to mohla aj ja. Dotknúť sa tak Jaspera, cítiť jeho vôňu... Nie! A nie! Zabudni na neho, Noe, zabudni. Doteraz si si myslela, že tu ostaneš na veky, ale teraz je to isté. Tvoj syn ťa potrebuje, musí ťa spoznať a ty potrebuješ spoznať jeho, on je teraz najdôležitejší.

Prestala som rozmýšľať a hľadieť do zeme. Pozrela som sa na tých dvoch, pomaly odchádzali, nezapočula som prečo, bola som až príliš zamestnaná mysľou. No Jazz, on vyzeral... vyzeral dotknuto. Videla som na ňom, že by ma najradšej vzal domov, ale stále nechápal Natea.

„Nechám vás samých, určite si máte čo povedať.“ Caius na mňa prísne zazrel a odišiel. Ostali sme v trónnej sále iba my dvaja. Nastalo ticho.

„Ty máš syna?“ podráždene sa ma spýtal.

„Mám.“

„Prečo si mi to nikdy nepovedala? Dôveroval som ti, prosil som ťa a ty si mi ešte vždy klamala.“

„Klamala.“ Keby si vedel, že toto je prvý raz, čo ti skutočne klamem.

„Ja ťa milujem, chápeš to? Milujem ťa! Tak prečo mi to robíš?“ Už držal moju tvár vo svojich dlaniach. Bol zúfalý, začal ma bozkávať. Ruky sa mi triasli, tak strašne som chcela hýbať perami a oplácať mu bozky, zamotať mu ruky do vlasov, oddať sa mu. Aspoň na rozlúčku, ale nešlo to.

Odtrhol sa odo mňa a zahľadel sa mi do očí. „Čo sa deje?“

„Mám syna a aj partnera.“

„Ale veď ty si moja žena,“ zúfalo kríkol.

„Už nie dlho.“ Moja kamenná tvár nepovoľovala. Ustúpil o krok ďalej.

„Neverím ti ani slovo. Mne nevadí, že máš syna s... s... s tým idiotom. Využil ťa, začneme od znova, tvoje dieťa bude aj mojím, ak chceš, len my, prosím, toto nerob, nevydržím to bez teba.“

„No, tak never,“ odpovedala som, ignorujúc všetko ostatné. „Ale mal by si si už konečne uvedomiť, že si bol len hračka.“

„O čom to hovoríš?“

„O tej bitke, kedy som nechala umrieť Esmé a tvoju milovanú Alice.“ Srdce mi sťahovalo, no ja to musím dohrať.

„Ale ty si ich nenechala umrieť, bola to nehoda.“

„Si hlúpy, takéto nehody sa nestávajú. Všetko bolo dopredu premyslené. Bolo ťažké hodiť Rumunom návnadu, ale zvládli sme to.“

„Rozprávaš nezmysli.“

„Myslíš? Bolo by to trochu veľa náhod naraz. Volterra poslala iba štyroch z gardy, proti celému Cullenovskému klanu, Rumunom, a hlavne veštkyni. Bola to moja úloha, pochop. Sim mala odlákať pozornosť a ja zabiť Alice, Esmé bola náhoda. Vieš kto poslal Alice tú víziu o nás dvoch? Ja. Nebolo to ťažké, ona, hlupaňa si myslela, že tá vízia prišla samovoľne, a tak sa rozhodla zachrániť ma. Och, to je ale dobrá dušička. Pardon, bola.“

„Ty!“

„Áno, ja. Čerešničkou na torte bolo dostať sa k vám do rodiny, to už bolo ťažšie. Vkuse skrývať svoje myšlienky pred Edwardom, no veď si to vyskúšaj, dva roky nemyslieť na domov, ktorý ti chýba, na svoje dieťa, na svoju polovičku, ktorú nadovšetko miluješ. Škoda, že ju už nemáš.“ Ubíjalo ma to, nenávidela som sa. No inak by som ho nepresvedčila, sama seba som musela znenávidieť, aby to cítil aj on, tú nenávisť.

„Vzala si mi Alice!“ Bol nahnevaný. Ale aspoň mi uveril, teraz to pre neho bude jednoduchšie.

„No, hurá, že ti to došlo.“

„Miloval som ju, miloval som aj teba. No kvôli tebe som na ňu skoro zabudol, prečo som bol taký hlúpy?! Prečo som ti naletel?! Si obyčajná potvora, mrcha!“ Bolelo to, jeho slová boli ako ihly, ostré dlhé, ihly.

„Pretože som neodolateľná?“ Bola to posledná kvapka, odrazu sa na mňa vrhol. Len tak-tak som sa mu stihla uhnúť. Nikdy na mňa nezaútočil. Skúšal ma chytiť, bili sme sa, a ja som sa musela prestať zdráhať. Dalo som do toho všetko, čo som sa naučila a o chvíľu ho už držala pod krkom.

„Od kedy takto bojuješ?“

„Vždy som takto bojovala.“ Pustila som ho. Vtedy prišiel Carlisle a bez všetkého spolu odišli. Žiadne zbohom, ani jedno slovo. Padla som na kolená a potom celá na zem. Vzlykala som. Toto bol definitívy koniec.

„Zvládla si to bravúrne. Takáto potvorka sa mi páči,“ zodvihol ma zo zeme a pritiahol k sebe. Premiestnila som sa.

„Ako to, že žije?!“

„Netešíš sa, chcela by si vidieť svojho syna mŕtveho?“

„Nie! Neprekrúcaj slová! Ale čo to má znamenať?“

„Klamal som ti. Zobral som ho, s Arom sme ho chceli testovať, no potom ako si odišla, som to už nedovolil. Bolo to to jediné, čo mi po tebe ostalo, pripomína mi ťa. To je jediný dôvod, prečo ešte žije. Vidím v ňom teba, to najcennejšie, najdrahšie, len ty máš nevyčísliteľnú hodnotu. Prečo myslíš, že som k nemu taký dobrý?“

„Volá sa Nathan, nie to! Nemal si na to právo. Ako si mi to mohol urobiť? Ako sa môžeš tváriť tak pokojne?“

„Pretože teraz mi už neutečieš. Budeš tu so mnou naveky.“ Odišla som. Mal pravdu a tomu som nebola schopná postaviť sa zoči-voči. Našla som Natea po pachu. Stačila chvíľa a teraz by som ho už našla aj na konci sveta, už len moje srdce ma k nemu ťahá, už bez neho nechcem žiť. Mal izbu pri Marcusovi. Ktovie, prečo ho tu dala, možno preto, aby ho predo mnou skryli, prečo iné? Bez jediného slova som ho zobrala z rúk Heidi, neopovážila sa mi povedať nič. Aspoň niečo je dobré na tom, byť družkou ich pána – rešpekt. Za pár stotín sme už boli v mojej izbe, teda mojej a Caiovej. Nate nič nepovedal, cítila som však na sebe jeho pohľad.

„Vy ste moja mama?“ spýtal sa ma, keď som ho bez slova položila na posteľ. Ako to, že je taký milý, nie bezcitný? Čo sa to tu dialo za tie roky?

„Áno, som,“ podišla som k nemu. „Mrzí ma, že si ma spoznal až teraz, no povedali mi, že už nie si.“

„Kto?“

„To je jedno, dôležité je, že sme opäť spolu a ja už nikdy nedovolím, aby nás rodelili,“ usmiala som sa.

„Vždy som túžil mať mamu. Už teraz vás mám rád.“ Silno som ho objala a vzlykla. Bol to úžasný pocit, znova zaplniť to prázdne miesto v srdci. Keď mi tá bezcitná biela stena povedala, že umrel, moje city ochabli, dokázal ch prebudiť len Jasper, Jasper... Dosť! Už dosť, konečne si budem naplno užívať materstvo a všetok čas venujem Nateovi.

„Nebuďte smutná, ja vás už neopustím.“ Kde sa to v ňom berie, také malé stvorenie.

„Nechcem, aby si ma bral ako cudziu, ale ak ti to prekáža...“ Znova som sa usmiala. Nešlo neusmiať sa pri pohľade do jeho krásnej tváričky a hnedých očí, aké som mala ja.

„Ty mi nie si cudzia, mami.“ Srdce sa mi zastavilo. Krajšie slovo som nikdy nepočula a ešte z úst môjho synčeka. Keby som mohla plakať, plakala by som šťastím.

„Ľúbim ťa.“

„Aj ja teba.“ Sadli sme si na gauč a začali spolu čítať rozprávku, keď prišla Sim.

Znova sa ospravedlňujem za dĺžku kapitoly a ak ste sa prečítali až sem, tak vám nesmierne ďakujem. Len jedna otázka: Čakali ste, že sa to takto vyvinie a že Noe bude mať dieťa?

NoemiVolturiCullen

Simiik

Autor: NoemiVolturiCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Vampire reality 12. kapitola: