Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upírkin miláčik - 8. kapitola

25.03.2014 (19:30) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1516×

8. kapitola

Nohy primrznuté k zemi, hlas zaseknutý v hrdle, v očiach pohľad plný strachu a obáv. V tom momente som sa cítila taká maličká a bezvýznamná. Navonok síce patriaca medzi najsilnejšie bytosti sveta, zvnútra však hotová roztrasená troska. V miestnosti počas piatich sekúnd panovalo hrobové ticho, pri ktorom narušení by aj spadnutie ihly na povrch plávajúcej podlahy znelo ako výbuch jadrovej elektrárne. Všetci mlčali, nikto sa neodvážil ani len nadýchnuť. Do chrbta sa mi zarývali zvedavé pohľady štyroch párov očí. Alice sa opatrne dotkla môjho ramena. 

„Čo sa stalo?“

Pomaly som otočila hlavu jej smerom, napoly neprítomne zašepkajúc: „Carlisle.“

V Aliciných očiach som v okamihu zračila pochopenie. V tých mojich by sa, ak by som bola človekom, pravdepodobne leskli slzy, ktoré mi robili spoločnosť aj v tej chvíli, mali však jednu výhodu oproti ľudským - neviditeľnosť.  

Alice s povzdychom pokrútila hlavou. „Určite to nebol on, Esme. Určite.“

„Ako si môžeš byť taká istá?“

„Pretože sa mi to zdá absolútne nepravdepodobné.“

„Nepravdepodobné,“ odfrkla som si. „Je to len tvoja domnienka. Domnienky sú síce pekné, ale veľakrát preceňované a až príliš sa nimi nechávame čičíkať...“

„Ale aj ty máš iba nepotvrdenú domnienku. Vieš, aká je mizivá šanca, že to bol v Seattli práve on?!“

„Aká vysoká bola pravdepodobnosť, že keď som ležala rozlámaná na zemi a čakala na smrť, ma nájde Tanya a premení na upírku? Aká bola pravdepodobnosť, že si v čase, keď ťa strčili do blázinca, nájdeš svoju životnú lásku?! Alebo  potopenie Titanicu? Na koľko bolo pravdepodobné?“ vychrlila som, dívajúc sa jej priamo do očí. „A vidíš, všetko z toho sa stalo.“ Odvrátila som zrak, rukami si nervózne prehrabujúc vlasy. Moje vnútro zvierali obavy a obrovský strach, pričom som vôbec netušila, čo robiť. Chcelo sa mi kričať, búchať, plakať... Všetko naraz.

„To je úplne absurdné! Uvedomuješ si, že znieš ako úplný blázon a že preháňaš, však?“

„Ale čo keď nepreháňam, Alice? Čo keď to bol naozaj on?“ Ako som jej mala dostačujúco vysvetliť ten divný pocit, ktorý sa ma zmocňoval počas celého dňa? Pocit, pri ktorom som v hĺbke duše vedela, že môže znamenať čosi väčšie. Samozrejme, že som sa modlila, aby som sa mýlila, no červíček pochybností vo mne hlodať neprestával. Ako som jej mala vysvetliť pocit, ktorý sa aj mne samej vysvetľoval ťažko?

„O čo sa tu jedná?“ zamiešala sa do debaty Tanya, ktorá sa práve objavila vo dverách so zamračeným výrazom v tvári. Alice si opäť, akoby unavene, povzdychla.

„Esme má podozrenie, že chlap, ktorého dnes v Seattli ulovili Peter a Charlotte, je jeden jej... kamarát,“ odvetila Alice, nespúšťajúc zo mňa oči.

„Tak prečo mu nezavoláš a skutočne sa nepresvedčíš?“

„No určite!“ zalomila Alice rukami. „A ako by mu asi vysvetlila dôvod, kvôli ktorému mu volá o druhej v noci? Že náhodou,“ prstami napísala do vzduchu úvodzovky, „vytočila jeho číslo? A vy si myslíte, že on je už totálne padnutý na hlavu alebo čo?“ poklepala si po čele.

Potlačila som vrčanie a bez slova sa zvrtla na päte, smerujúc ku vchodovým dverám.

„Kam ideš?“ ozvala sa Alice.

„Idem sa o jeho zdraví presvedčiť na vlastné oči.“

„Počkaj, idem s tebou,“ zavolala za mnou a potom o čosi tichšie dodala: „Lebo ešte niekoho cestou zabiješ...“

***

„Spomaľ, ty ťapa, čo chceš, aby si nás niekto všimol?“ prskla Alice jedovato za mojím chrbtom. Už sme boli skoro na mieste.

Jej otázku som zanechala bez povšimnutia.

Kto by si ma mal akože všimnúť? To úbohé štrnásťročné opité dievča práve sa trmácajúce popri stene paneláku, snažiac sa udržať balans? Šlo jej to ťažko, jej nohy sa potkýnali o sneh nahrabaný ku kraju chodníka. V duchu som nad ňou pokrútila hlavou. Kam spel dnešný svet, v ktorom boli opití tínedžeri na dennom poriadku? Pokiaľ by som bola na mieste jej matky, prehovorila by som jej do duše takým štýlom, na aký by do smrti nezabudla.

Zastala som pred Carlisleovým panelákom, pozorne si  prezerajúc okolie. Posledné zvyšky nádeje, ktoré som v sebe posledných pätnásť minút živila, sa vyparili ako para nad hrncom, keď som si uvedomila, že na parkovisku chýba jeho auto. Zvnútra mnou prešiel chlad zarývajúci sa do samého špiku kostí, a aj keď to bolo teoreticky vzhľadom k môjmu pôvodu nemožné, roztriasla som sa. Bolo neskoro a on očividne stále nebol doma. Pre istotu, aj keď som nepochybovala, že som na správnom mieste, som sa šla presvedčiť pri vchod, ku zvončekom, či tu vôbec býva. Pevne som stisla viečka. Býval. Kolónka vo štvrtom riadku napravo v sebe niesla meno Cullen.

Dobre, Esme, zachovaj pokoj. Alebo sa o to aspoň pokús. Chýbajúce auto ešte nemusí nič znamenať.

Zhlboka som sa nadýchla a v širokej škále zmesí ľudských vôní pátrala po jedinej, pre mňa najdôležitejšej. Nanešťastie som konkrétne na ňu ani na bitie jeho srdca nenarazila. Spoznala som však slabučkú koncentráciu jeho vône, s najväčšou pravdepodobnosťou vychádzajúcou z jeho bytu. Ten sa ňou za čas, čo v ňom Carlisle býval, nasiakol. Bohužiaľ, netušila som, na koľkátom poschodí sa nachádzal. Pre upíra však tento detail neznamenal žiadny problém.

V tej chvíli som sa bohvieako nezamýšľala nad vecou, kvôli ktorej som chcela vypátrať a vkročiť do jeho bytu. Pravdepodobne som sa jednoducho musela stopercentne uistiť, že tam skutočne nie je, čo ja viem odpadnutý niekde v kúpeľni, a že môžem mať ozajstný dôvod k panike.     

Vyskočila som na balkón na prvom poschodí v takej tichosti, že ma nemal šancu zavetriť žiadny domáci miláčik, ktorý by sa rozhodol rozštekať sa a upriamiť pozornosť na moju osobu. Môj strach rástol priamoúmerne s intenzitou Carlisleovej vône, ku ktorej som sa každým krôčikom približovala bližšie. Opäť som do seba vdýchla väčšie množstvo kyslíka.

Medzi jednu z najväčších výhod upírstva patril dokonalý čuch, vďaka ktorému som Carlisleov byt vystopovala do troch sekúnd. Piate poschodie. Nasledovaná svojou najlepšou priateľkou som sa vyškriabala až k oknu vedúcemu do Carlisleovej kuchyne, ktoré som sa následne pokúsila otvoriť. Mala som šťastie - nebolo zamknuté.

Ihneď, ako sme opäť v najväčšej tichosti zoskočili na kuchynské kachličky, mi do nosa ako baranidlo udrela jeho vôňa - tentoraz v najsilnejšej koncentrácii, ktorá sa priblížila tej pravej, tej, ktorá trýznila moje hrdlo zakaždým, keď som sa nachádzala v jeho blízkosti. Tej, pre ktorú by som vraždila, kradla... Nikdy by som však nedokázala ublížiť jemu. Predsa to však bola len vôňa vychádzajúca z jeho vecí. On tu nebol. 

„Hm, ale vonia dobre,“ vzdychla si Alice delikátne. Zavrčala som.

„Upokoj sa, iba konštatujem.“

S Alice sme napriek dostatočnému presvedčeniu, že sa tu nenachádza, prehľadali celý jeho byt. Dvakrát. Nechcela som, nemohla si priznať, že tu nie je a že to v Seattli mohol byť skutočne on. Doteraz to boli fakticky iba domnienky, no každou ubehnutou minútou sa blížili k bolestivej pravde. Alice si všimla depresívny výraz podpísaný na mojej tvári. „Esme,“ povzdychla si smutne, šúchajúc mi rameno, „ani to, že tu nie je, ešte nič nemusí znamenať. Veď nevieme, načo šiel do Seattlu. Možno sa rozhodol u niekoho prespať a vráti sa až neskôr.“     

Zosunula som sa na sedačku, tvár si kladúc do dlaní. Mŕtve srdce, o ktorom existencii som ešte pár mesiacov dozadu začínala pochybovať, sa roztriaslo, z jeho stien sa ako skaly počas lavíny začali trieštiť drobné úlomky, vyrážajúce si cestu von z hrude a následne sa zarezávajúce späť do kože. Každý jeden zárez bolel ako bodnutie stých nožov.

„Bojím sa, Alice. Tak veľmi sa oňho bojím... Ja... Nemôžem ho stratiť. Nie aj jeho...“ Čo mi toho život nevzal už dosť? Všetko, na čom človeku môže záležať najviac na svete, všetko pekné, pre čo len môže žiť, mi dovolil okúsiť a potom neľútostne vzal.

Alice sa bez slova s tichým povzdychom posadila vedľa mňa. Bez pohybu som sledovala sekundovú ručičku veľkých hodín na stene. Čas za sprievodu ich tikotu ubiehal, z pol tretej sa stali tri hodiny, z nich zase pol štvrtej... Nič sa nezmenilo. Neprišiel. Dlane som nervózne zaťala do pästí.

Cez opierku sedačky ležala prehodená jeho košeľa. Stiahla som ju k sebe a v dlaniach šúchala jej látku.  Mal ju na sebe v stredu, hodila sa mu. Perfektne obopínala svaly na jeho hrudi, široké ramená...   

Hruď mi zvieral natoľko silný pocit bolesti, až som miestami nadobudla dojem, že sa dusím. Pritlačila som si jeho košeľu k nosu, tvár skriviac do bolestnej grimasy, a pevne tískala viečka k sebe. Mysľou mi prechádzala jediná myšlienka. Myšlienka hlásajúca, že ma opustil, že...  

Zaťala som zuby.

V žalúdku som pocítila zvláštnu nevoľnosť, dávivý pocit, pravdepodobne čosi podobné, ako keď je človeku na zvracanie. Nie, nie, nie! Nemohlo sa mu nič stať. Nemohol ma opustiť. Nemohol...  

„Esme!“ prskla Alice náhle. Prekvapilo ma, keď som si uvedomila, že jej hlas vychádzal z priestorov kuchyne. Ani som si neuvedomila, kedy odišla z obývačky. Opäť som bola mimo.

„Pozri sa!“ pokračovala.

„Čo sa deje?“

„Carlisle sa vracia domov,“ vypískla nadšene.

Vyskočila som na rovné nohy. „Ako to môžeš vedieť?“ vyhŕkla som cestou do kuchyne.

„Metódou kuknem sa a vidím,“ odvetila sucho, kývajúc hlavou k oknu, smerom von na ulicu. Keď som sa prichádzala na vlastné oči presvedčiť, skutočne som nadobudla pocit, že sa moje srdce rozbúchalo.  

Mala pravdu. Panebože, ona mala pravdu! Hlavu som vykrútila dozadu a zhlboka vydýchla nepotrebný vzduch. Zo srdca mi spadol obrovitánsky balvan, ktorého pád museli počuť aj Carlisleovi susedia zdola. Párkrát som zamrkala, aby som sa presvedčila, že je to naozaj on. Na tvári sa mi zračil nesmelý, opatrný, uvoľňujúci úsmev. Ťažoba z môjho vnútra razom zmizla, na hrudi ma viac nič neťažilo, mohla som ľahšie dýchať. Bol v poriadku.  Od šťastia, ktoré sa okamžite rozlialo celým mojím telom, sa mi chcelo priam plakať či radostne tancovať.    

V okamihu sa ma však zmocnili obavy. Nesníva sa mi? Nie, nemôže, nedokážem snívať.

Nemám halucinácie? No... To nebolo úplne nepravdepodobné.

Ale nakoľko jeho postavu práve zamkýnajúcu auto a  následne sa blížiacu ku vchodu videla aj Alice, nemohlo sa mi to všetko len zdať. Nemohla to byť iba vysnívaná scéna, ktorú si môj mozog vytvoril v snahe potlačiť krutú realitu do úzadia. V ušiach mi zneli jeho kroky, štrngot kľúčov a zvuk otvárajúcich sa dverí výťahu.

„Hovorila som ti, že bude v pohode. Ale mne nikto nikdy neverí,“ zašomrala Alice popri štúdiu laku na nechtoch. Okrem radostného povzdychu a priblblého úsmevu som sa na nič iné nezmohla.

„Nechcem ti kaziť radosť, kamoška, ale pokiaľ nechceš, aby Carlislea fakt trafil šľak, mali by sme vypadnúť. Neviem, neviem, akoby zareagoval, keby uvidel v jeho kuchyni postávať dve šibnuté upírky.“

„Nemôžem teraz odísť, Alice,“ zašepkala som.

„Aha. A čo mu plánuješ skočiť okolo krku? Tak to by som si teda kukla,“ zdvihla obočie.

Pretočila som oči. „Ak chceš, choď domov. Ale ja jednoducho ešte nedokážem odísť. Pochop ma,“ naliehala som. Rozumela som jej obavám. No aj ona musela porozumieť mne. Nemohla som od neho teraz odísť, nedokázala som to. Nie potom, čo som takmer zažila infarkt z pocitu, že... Už som na to uvedomenie ani len nedokázala pomyslieť, stále bolo neuveriteľne bolestivé.

 Počula som, ako výťah zastavil. Alice sa na mňa s pochybami zahľadela, no nakoniec prikývla.

„Fajn, ale buď opatrná, prosím ťa.“

„Vieš, že budem.“

„A nieže ho od samej lásky zješ,“ doberala si ma. S úsmevom som pokrútila hlavou. Carlisle práve odomykal dvere od bytu. Alice vyliezla na parapet okna a poobzerala sa po okolí. S vážnou tvárou sa na mňa otočila.

„Mala by si mu konečne povedať, čo k nemu cítiš, lebo sa z toho zblázniš,“ zašepkala predtým, než sa jej drobná postava stratila v nočnej tme.

Stisla som pery. Kiežby to bolo také ľahké. Kiežby som bola človek. Kiežby som mu mala čo ponúknuť...

Carlisle vstúpil dovnútra, kľúče hádžuc na malú skrinku stojacu neďaleko dvier. Počula som, ako si rozopol zips na kabáte a vyzul topánky. Košeľu, ktorú som stále zvierala, som položila na kuchynskú stoličku a ticho ako myška sa rozutekala do spálne, kde som mala presne dve možnosti úkrytu . Buď zaleziem do skrine, alebo pod posteľ. Zvolila som prvú variantu. Tak veľmi som bojovala s nutkaním rozutekať sa za ním a celou silou ho objať. Dotknúť sa ho, uistiť sa, že mu naozaj nič nie je.

Vošiel do kúpeľne a keď som počula, ako sa mu nohavice zošuchli z nôh a ako si tričko pretiahol cez hlavu, moja fantázia sa rozbehla na plné obrátky. Následne zaliezol do sprchového kúta a pustil vodu. Zhlboka si vydýchol. Predstavovala som si, ako vchádzam za ním, ako ho zozadu objímam okolo pása, hlavu si opierajúc o jeho chrbát. Kvapky horúcej vody stekajú po našich telách, moje pery sa pritláčajú na pokožku jeho šije...

Zavrtela som hlavou. Nechaj si zájsť chuť, Plattová, a zmier sa s tou biednou situáciou, v ktorej sa nachádzaš.   

Pokojne sa do mňa pustite, dámy, ja viem, že táto kapitola nestojí ani za zmienku. V poslednom čase si prechádzam takým blbým obdobím, takže som rada, keď sa mi podarí napísať aspoň niečo. A viete, že podľa pôvodného plánu sme mali byť v poviedke už niekde úplne inde? 

V každom prípade, každej jednej z vás som obrovitánsky vďačná za komentár, ako aj za prečítanie. Ani neviete, ako si vážim, že so mnou máte trpezlivosť (podaktorí).  

Ešte raz sa ospravedlňujem za túto kapitolu, ale momentálne zo seba nič lepšie nedostanem. 

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upírkin miláčik - 8. kapitola: