Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upíri: uver a podľahni - 33. kapitola

23.09.2014 (20:00) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1863×

33. kapitola

„A čo toto?“ Lisbeth zodvihla ružový detský svetrík nad hlavu, aby som ho videla cez kopu regálov. Bolo to také chutné, že som okamžite prikývla a ona ho položila do svojho, už aj tak plného košíka.

Nakupovanie s Lisbeth mi išlo ako jedna báseň. Aspoň na chvíľu som sa mohla oprostiť od všetkých upírov, ktorí teraz zaberali celý môj život - aj dom - a stať sa znovu človekom. Aj keď iba na pár hodín. Najšialenejšie na tom bolo, že to bol nápad Alice. Tej, ktorá chce so mnou tráviť najviac času, aby sme sa stali „najlepšími“ kamarátkami. Už keď mi to však navrhla, bolo mi jasné, že to nie je len tak zadarmo. Buď niečo bude chcieť na oplátku, alebo niečo chystá. Aj keď svoju novú švagrinú nepoznám dlho, už som mala možnosť prekuknúť ju. A popravde, bojím sa oboch možností. Alice totiž bola najšialenejšia z celej rodiny Cullenovcov.

A hneď za ňou stál Emmett. Aj keď je pravda, že s ním som sa tak často nestretávala. Dokonca sa ani nestávalo, že by sme sa samy ocitli v jednej miestnosti. Vždy tam bol niekto s nami a najčastejšie to bol Edward. Prišlo mi to podozrivé, ale keď som si spomenula na ich spoločnú minulosť, nebolo sa čomu čudovať.

Emmett sa ešte v ľudskou živote vyspal s Edwardovou snúbenicou v deň ich svadby. Bolo to príšerné a vinu za to niesol Emmett aj Tanya. Najhoršie na tom však bolo, že si všetko odniesol Edward. To on sa stal predsa potom upírom a zanevrel na celý svet. A hlavne na ženy. Nechcela som mu ten incident pripomínať, no zdalo sa, že Edward na to nikdy nezabudne. A teraz, keď som bola v „požehnanom“ stave a Emmett sa väčšinou zdržoval v mojej tesnej blízkosti (mala som veľký dom ale nie až taký veľký) bolo len prirodzené, že sa bojí, že sa stane niečo rovnaké aj teraz. Prirodzené pre neho, nie pre mňa.

Keď som si uvedomila tento malý fakt, bola som na Edwarda poriadne naštvaná. Ako ho len mohlo napadnúť, že ja a Emmett... Ja a Emmett! Ten, ktorý z celého srdca miluje moju sestru a zjavne s ňou zostane do konca svojej večnosti. Svoju lásku si dávajú najavo každú chvíľu a vyzerajú dokonca zamilovanejšie než ja s Edwardom. A to ma bolelo, a vždy rozľútostilo.

S Edwardom som si niečo prežila. Aj keď naše prvé stretnutie nebolo práve také, ktoré by sa dalo považovať za ideálne prvé rande zo ženského magazínu, prežili sme to a pohli sme sa ďalej. Pohli sme sa do mestečka, ktoré nám obom navždy zmenilo životy. Bola som väznená, pri svojom úteku som ho skoro zapálila, ale aj tak ma zachránil. Vlastne, keď sa tak ohliadnem odzadu na tých pár týždňov, Edward ma po celý ten čas len zachraňoval. Pravdou je, že som to potrebovala. Smola sa mi lepila na päty ako klince na magnet. A neraz mu hrozilo kvôli mne nebezpečie, raz dokonca skoro prišiel o ruku len preto, aby ma zachránil.

Ale ako som už raz povedala, prežili sme. Jediné, čo som nedokázala prežiť bola Tanya. Dokonca aj teraz, keď som s ním čakala dvojičky a bola som si istá, že zostane pri mne už len kvôli mne – hotová cena útechy –, nedokázala som sa zbaviť zlého pocitu, že bývalá láska jeho života je teraz upírkou. Edward ju ešte nevidel, ako mi tvrdil. Nešiel za ňou, aj keď veľmi dobre vedel, kde ju hľadať. Ale čo ak sa stretnú o desať mesiacov alebo o desať rokov niekde náhodne na ulici? Neprebudí v ňom jej tvár jeho staré pocity, nevráti sa k nej?

Už len tá predstava mi drásala srdce. Tanya patrila k mojim najhorším nočným morám, ktoré sa občas v noci zjavili. Nikdy som sa na to nespýtala Edwarda, pretože náš vzťah bol už aj tak dosť na vážkach. Snažil sa ako mohol, aby mi vynahradil to, čo mi urobil kedysi. Dokonca ma požiadal o ruku, čomu som ešte stále nemohla uveriť. Kvôli nemu som trpela a on to vedel. Nevedel však, že som na to už dávno zabudla, pretože ho tak veľmi milujem. Pre neho by som dokázala obetovať dokonca aj svoju vlastnú ľudskosť.

„Hej, Bella. Zasnila si sa?“

Otočila som sa na Lisbeth. Chvíľu mi trvalo vrátiť sa z myšlienok späť do reality. Zaklipkala som očami a rozhliadla sa po obchode. Stála som uprostred regálov a dívala sa do prázdna. Usmiala som sa na svoju novú kamarátku.

„Trošíčku. Vybrala si niečo ďalšie?“ Pozrela som do košíka a bolo mi jasné, že vybrala. A nie len jednu vec, ale celú kopu nových vecí. Pochybovala som, že moje deti to niekedy v živote vôbec všetko ponosia, ale nechcela som Lisbeth kaziť zábavu.

„Už som prešla celý obchod a vybrala to najchutnejšie, čo tu mali. Myslíš, že už by sme mohli ísť pohľadať Stephena? Alebo by si ešte niekam chcela skočiť. Na kávu, napríklad?“

Pokrútila som hlavou. „Pôjdem na kávu a deti ma budú otravovať po celú noc. Neverila by si, ako dokážu kopať.“

Sklonila sa k môjmu bruchu, ktoré vyzeralo, že skôr čakám malého medveďa než dvojičky a jemne naň poklopala ukazovákom. „Drobce, začnite sa správať slušne, inak na vás bude teta Lisbeth naštvaná. A to určite nechcete, pretože táto teta vás bude rozmaznávať zo všetkých najviac.“

Zasmiala som sa. „Všetci ich chcete len rozmaznávať, Lis. A tá najhoršia budem potom ja, lebo ich budem chcieť poriadne vychovať.“

„Nebudeš, Bella. Si ich mama a teba budú mať vždy rady, či budeš prísna alebo milá ako lízatko.“

„To dúfam,“ povzdychla som si a vzala Lisbeth za ruku. Pri pokladni zavolala Stephenovi – ktorý bol s autom bohviekde a ani som to vlastne nechcela vedieť – aby po nás prišiel. Vyšli sme z obchodného centra s tromi taškami plnými na prasknutie a posadili sa na lavičku pred budovou. Slnko nás príjemne hrialo na tvárach a jemný vánok sa nám hral s vlasmi. Nasávala som plnými dúškami horúce Londýnske leto a žmúrila oproti slnku na cestu.

„Vieš čo je zaujímavé, že s nami tvoj drahý poslal práve Stephena. Pred pár dňami na neho predsa tak žiarlil, až sa skoro zabili.“

Mykla som ramenami. „Zaujímavé je aj to, že nás vôbec niekde pustili. Porodiť môžem predsa každú chvíľu.“

Lisbeth sa otočila na trúbenie áut a potom znovu na mňa. „Bojíš sa pôrodu?“

Zažmúrila som na ňu. „Klamala by som, ak by som ti povedala čokoľvek. Bojím sa, pretože to bude bolieť a môže sa čokoľvek pokaziť a ja umriem. A zároveň sa nebojím, pretože porodím dve krásne deti. Darujem život, Lis.“

„Ešte som nikdy neumierala. Čo myslíš, že je na druhej strane. Nebo? Peklo? Alebo vôbec nič?“

Na to som jej nedokázala odpovedať. Premýšľala som o smrti dosť často, hlavne v poslednej dobe, ale ani ja som na tú otázku nepoznala odpoveď. Za celý svoj život som sa chovala celkom vzorne, aj keď som nikdy nebola práve pobožná, ale mohla by som sa vďaka tomu dostať do neba? Alebo by som musela urobiť viac dobrých skutkov, aby som dostala potrebné body. No zamilovala som sa do upíra – jedného z najhorších. Nepoškvrnila som si už len tým svoj čistý záznam? Skončím kvôli Edwardovi v pekle?

„Aj keby ti hrozila smrť,“ začala znovu Lisbeth, „Edward by to nikdy nedovolil. Premenil by ťa, pretože by bez teba asi zošalel. Hovorila som s Alice a tá povedala, že bol po tvojom odchode neznesiteľný. Vraj mal stále zlú náladu, prvý deň rozbíjal veci a stále myslel len na teba. Edward ťa musí veľmi milovať.“

Pousmiala som sa. Aj keď ma bolelo, že trpel, bolo krásne vedieť, že som netrpela v tej dobe sama. „Nikdy by ma nepožiadal o ruku, ak by to tak nebolo. Ale čo sa týka tej druhej záležitosti, s Edwardom som dohodnutá, že urobí všetko pre to, aby som po pôrode ostala človekom. Nebude ma bezhlavo premieňať, pokiaľ bude existovať aj iná možnosť.“

„A keď nebude, si pripravená stať sa upírkou?“

Zamračila som sa a pozrela pred seba. Presne tú istú otázku mi položil aj Edward. Lenže jemu som nemohla povedať to, čo som teraz chcela povedať Lisbeth. „Nie som. A ani nikdy nebudem. Upíri vedú temný a tichý život plný bolesti a smrti. Nikdy nebudem schopná zabíjať nevinných a mám obrovský strach, že mi z toho nakoniec preskočí ako Arovi, ale pre Edwarda to urobím. Urobím všetko, čo bude chcieť, aby bol šťastný. Myslím, že po celom tom storočí si to konečne zaslúži.“

Lis smrkla. Videla som, ako sa jej do očí nahrnuli slzy. S úsmevom som ju objala. Za tých pár dní sa z nás stali skutočne veľmi dobré kamarátky. Dokonca by som mohla povedať, že sa bije o prvú priečku s Alice. Aj keď Lis ešte stále bývala u seba v malom podkrovnom byte a Stephen zas v tej starej budove – to mi pripomenulo, že mu musím navrhnúť, aby sa k nám nasťahoval – ich priateľstvo som si vážila od prvého dňa.

„To je Stephen,“ oznámila mi Lis a kývla hlavou smerom k ceste. Jeho auto práve odbočovalo k nám a tak sme sa postavili. Ešte posledný krát som si nechala vlasy oviať horúcim letným vzduchom a chcela nastúpiť na zadné sedadlo. No v tom ma zabolela hlava na zátylku, akoby ma niekto ovalil baseballovou pálkou. Bolesť sa stupňovala a šírila sa po celej hlave. Chytila som si ju rukami, aby som to zastavila. Bezvýsledne. Mimovoľne som sa otočila, aby som sa uistila, že za mnou skutočne nestojí Americký baseballový hráč a stretla som sa s tvárou podivného chlapca. Stál v tieni pri ceste na strešné parkovisko. Oblečený bol ako každý iný mladý človek, ktorý vyznáva metal. Tvár mal bielu ako stena a ten pohľad... Znovu mi do hlavy vystrelila prenikavá bolesť. Chcela som vykríknuť, keď sa otočil a stratil sa v tme. Bolesť razom zmizla.

„Bella, už konečne nasadni, alebo chceš, aby sa Stephen usmažil na slnku?“

Otočila som sa na Lis, ktorá si ten incident vôbec nevšimla a ešte raz sa pozrela na ten roh. Znelo to šialene už len keď som na to myslela, ale nemohla som si pomôcť – ten chlapec ma sledoval aj s bolestivým doprovodom. 

Viem, že je to krátka kapitola, hlavne po takom dlhom čase, ktorý ste si na ňu museli počkať, ale toto ticho je len predzvesť pred búrkou. V ďalšej kapitole totiž nasleduje Edwardov pohľad a trochu pritvrdíme. 

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upíri: uver a podľahni - 33. kapitola: