Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upíri: uver a podľahni - 31. kapitola

21.07.2014 (07:15) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 2393×

31. kapitola

Ráno som sa prebudila na zvonenie budíka. Načiahla som sa k nemu, ale niekto ho vypol miesto mňa. Rozlepila som oči a zažmúrila skrz mihalnice na postavu sediacu v kresle pri mojej posteli. Chvíľu mi trvalo, kým som k rozmazanej tvári priradila meno.

Edward sa na mňa pozeral zamysleným pohľadom. Bol popritom neuveriteľne uvoľnený, už sa nehneval. Ale mňa pohľad do jeho tváre otrávil. Vybavil sa mi náš včerajší rozhovor v aute a aj to, že mu vlastne nikdy nešlo o mňa. Išlo mu len o deti. A to bol jediný dôvod, prečo za mnou prišiel.

Odvrátila som sa od neho a pozrela sa do stropu. „Čo tu ešte chceš?“ spýtala som sa podráždene.

„Dnes sa s tebou už nebudem hádať, Isabella,“ odvetil úplne pokojne. Mala som chuť jeho slová skontrolovať kútikom oka, ale ovládla som sa. Aj tak som pochybovala, že sa so mnou vydrží nehádať celý deň. Mali sme predsa tak odlišné názory – na všetko.

S výdychom som sa posadila na posteľ a spustila nohy na podlahu, chrbtom k Edwardovi.

„Teraz idem na záchod a kým sa vrátim chcem, aby si vypadol,“ oznámila som mu. Postavil sa a ja som čakala, že odíde, avšak on iba obišiel posteľ a podal mi ruku.

„Nenechám ťa samú ani na sekundu. Si tehotná s upírom, takže kontrakcie môžu nastať kedykoľvek.“

S odporom som sa pozerala na jeho dlaň. To myslel vážne? Prehnaná starostlivosť, ktorá z neho začala vyžarovať, ma nútila k dáveniu a ešte väčšej mrzutosti. Odstrčila som jeho ruku a za pomoci vlastných síl sa postavila. „Ak s tým neprestaneš, budem mať kontrakcie z teba,“ zavrčala som a vošla do kúpeľne. Tesne pred nosom som mu zabuchla dvere a zamkla ich.

„Je ti jasné, že ich môžem poľahky vykopnúť?“ zahučal. Pousmiala som sa – začínal sa hnevať.

„A tebe je dúfam jasné, že toto je môj dom,“ pripomenula som mu a on stíchol. Alebo možno odišiel, nebola som si istá. Pri upíroch to išlo len ťažko rozoznať, keď ich ani nikdy nepočuť prichádzať.

Vykonala som svoj ranný rituál spojený so zvracaním a dala som si rýchlu sprchu. To zo mňa aspoň napoly urobilo človeka schopného ukázať sa pred ľuďmi. Keď som vošla späť do izby len v uteráku omotanom okolo tela, ten parchant sedel na mojej posteli.

„Idem sa obliekať. Vypadni!“

„Nahú som ťa už videl. Poslúž si,“ odvetil a pousmial sa.

Zaškrípala som zubami. Mal pravdu, lenže teraz už bolo všetko inak. Keď ma naposledy videl nahú, mala som štíhle telo a boli sme milencami. Teraz to skôr vyzeralo, že sa chceme zabiť a moje tvary vôbec neboli sexy.

S povzdychom som si vytiahla oblečenie do práce. Čierne čipkované pančuchy, sukňu a blúzku, ktorá bola o pár čísel väčšia a perfektne mi mohla skryť všetky zväčšené partie. Prešla som na opačnú stranu postele, kde nestál Edward a nechala uterák padnúť na zem. Miestnosťou sa ozval hlasný nádych.

Páni! Žeby som ťa stále vzrušovala? Napadlo ma a okamžite to jedno moje ja chcelo vyskúšať.

Pomalými pohybmi som si obliekla čipkované nohavičky, ktoré viac odokrývali než zakrývali. Potom som sa presunula ku skrini a vytiahla si k nim podprsenku. Stála som pred zrkadlom a Edwarda som videla cez svoje rameno tesne za sebou. Bol celý napružený ako mačka.

Po centimetroch som si dvíhala ramienka podprsenky na tie správne miesta. Edward sa ani nepohol a očami ostával visieť na mojich bradavkách. Potom som si sadla pred neho na posteľ a začala si ešte pomalšie navliekať pančuchy. Keď už som končila, kútikom oka som zazrela jeho zopäté päste a malý kopček medzi nohami, kde rifle obopli jeho vztýčenú mužnosť.

V útrobách svojho podbruška som pocítila mravčenie spojené s radosťou. Nebola som pre neho hocikto, stále po mne túžil. To zistenie ma skoro rozosmialo a zároveň uspokojovalo.

Načiahla som sa po sukňu, pričom som mu ponúkla perfektný pohľad na svoje pozadie. Znovu sa prudko nadýchol.

„Viem, o čo sa snažíš,“ zachripel.

Postavila som sa na nohy a nevinne sa na neho pozrela. „Skutočne? A o čo sa teda snažím?“

„Ty veľmi dobre vieš. Snažíš sa ma tu zviesť!“ odvetil drsne. Neubránila som sa hlasnému smiechu.

„To ma ani nenapadlo. Za prvé, som tehotná. A za druhé, ty si teraz s Tanyou.“ Jej meno som skoro vypľula. Pomaly som si začínala zapínať gombíky na blúzke zatiaľ, čo on si podráždene zašiel prstami do vlasov.

„Nechodím s ňou, jasné? Nebol som za ňou, nekontaktoval som ju, ani s ňou nič nechcem mať. Podviedla ma, Bella. V deň našej svadby s mojim najlepším priateľom. To je neodpustiteľné!“

Posledný gombík na blúzke som roztržito odtrhla a on sa skotúľal pod posteľ. Neodpustiteľné, zopakovala som si v duchu a spomenula si na svoj sex s dlhovlasým barmanom. Zaliala ma horúčava. Krv sa mi nahrnula do hlavy a radšej som sa otočila chrbtom k Edwardovi. Šmahom ruky som si rozopla všetky gombíky a hodila blúzku späť na posteľ. Podišla som ku skrini, aby som si vybrala ďalšiu.

 „Takže si s nikým nespal odkedy sme sa rozišli,“ skonštatovala som akoby pre seba.

„S nikým,“ pritakal.

Vydýchla som. Prepadla ma potreba zo všetkým sa mu zdôveriť a zbaviť sa tak vlastnej ťažoby, aby som pred Edwardom mala čisté svedomie. Aj napriek tomu, že som sa bála jeho reakcie na moje slová, chcela som to risknúť. Sám predsa včera povedal, že som dospelá žena, ktorá si môže robiť čo chce. A tak som silno privrela oči a zatajila dych.

 „Ja áno.“

V miestnosti razom oťažel vzduch, až som si nebola istá, či ma počul. Otočila som sa k nemu a uvidela jeho kamennú tvár.

„Ty si čo áno?!“

„S niekým som spala,“ spresnila som. Jeho svaly sa napli. Hruď sa mu prudko dvíhala v nádychoch a jeho tvár bledla.

„Kto,“ vytlačil so seba jediné slovo.

Stlačila som novú blúzku v rukách a snažila sa neutiecť. „Nepoznám jeho meno. Bol to barman.“

Edwardove ústa sa po mojich slovách razom zmenili na rovnú linku. Hánky mu ešte viac zbledli a bolo počuť, ako zaťal zuby. Pripravila som sa na jeho skok, na krik aj bitku. Ale rozhodne som sa nepripravila na to, že zavrie oči a bude sa snažiť upokojiť. V tom okamihu som sa cítila ešte horšie. Mal by na mňa aspoň nakričať alebo ma rovno udrieť, myslela som si. Potom by som aspoň vedela, že je všetko v poriadku.

Náhle však otvoril oči. Neupokojil sa a už duplom nebolo všetko v poriadku. Inštinktívne som uskočila dozadu, keď som uvidela jeho rozhnevanú tvár a on urobil krok ku mne.

 „To si nemohla počkať aspoň pár mesiacov. Musela si sa hneď s niekým vyspať?!“ precedil cez zaťaté zuby.

„Nebol to môj nápad,“ ohradila som sa. „A malo by ti to byť jedno, my už spolu nie sme.“

Snažila som sa zatváriť nenútene - akože ma tá predstava nebolí. Navliekla som si blúzku farby červeného vína, keď sa pri mne Edward znenazdajky objavil. Chytil ma za obe plecia a zatriasol mnou.

„Mne na tom záleží,“ chripel. „Po tvojom odchode som sa začal živiť zvieracou krvou, aby si na mňa bola hrdá, Isabella. Chcel som počkať pár týždňov, kým by si si usporiadala myšlienky a potom by som prišiel. Chcel som ťa prosiť aj na kolenách, len aby si bola so mnou. Ale to by si nemohla otehotnieť a vyspať sa s nejakým chudákom!“

Srdce mi bilo ako o závod a cítila som ho až v krku. Zreničky sa mi rozšírili na obraz tých Edwardových. Už po niekoľkýkrát v živote ma vážne desil. Keby mi aspoň tak netlačil na plecia... „Edward, pusť ma, to bolí,“ zaprosila som.

„Samozrejme!“ vyštekol. Pustil ma a začal sa naštvane prechádzať po izbe. „Všetko, čo robím ja je zle. Vždy ti len ubližujem dokonca aj keď s tebou spím. Ale vyspať sa s niekým iným – aj keď ide o cudzieho – prečo nie! A koho to bol vlastne úžasný nápad?“

„Stpehanovej priateľky Lisbeth. Trápila som sa kvôli tebe a ona povedala, že je to najlepší liek,“ povedala som na jej i svoju obranu. Zastavil sa v strede izby a rukami si zašiel do vlasov. Potiahol, akoby si ich chcel vytrhnúť.

„Zase ten skurvený Stephan. Ako si ho vôbec spoznala, čo? Aj on ťa uniesol a pretiahol? Alebo to iba ja som taký zvrátený a hnusím sa ti?!“

„Nikdy som nepovedala, že sa mi hnusíš!“ opravila som ho.

„Nie. Ale používala si dosť vyberavý slovník, aby si mohla opisovať moju maličkosť. Takže, ako to bolo?! Kedy ste sa spoznali?“

Zahryzla som si do jazyka, aby som mu na jeho otázku neodvetila pravdu. Ak by som totiž povedala, že ma chcel Stephan premeniť na upírku, pretože už nechcel byť viac sám, ešte viac by sa nahneval. A to som nechcela.

„Spoznali sme sa pár dní po mojom príchode do Londýna. Stephan sa psychicky zrútil a ja som mu pomohla,“ odvetila som a čakala na jeho reakciu. Edward nadvihol obočie.

„Neverím ti.“

Pokrčila som ramenami. „Ver si čomu chceš. Je to pravda. A pokiaľ je to z tvojho výsluchu už všetko, idem sa naraňajkovať. Meškám." Nečakala som na jeho odpoveď. Prešla som okolo neho ku dverám a vyšla na chodbu. Edward ma okamžite nasledoval.

„Kam si sa vlastne tak pekne obliekla?“ pýtal sa.

Prevrátila som oči – nebolo to zjavné? „Musím ísť do práce. Nie všetci sme totiž bohatí rozmaznaní upíri. Niektorí z nás musia splácať aj hypotéku.“

Zasmial sa. Pobavila som ho snáď niečím?

„Tebe to ešte stále nedošlo, Bella? Keď som ti včera povedal, že s tou prácou končíš myslel som to vážne. Nikam nejdeš!“

„Nemáš mi čo rozkazovať,“ protestovala som a chcela vojsť do kuchyne, ale on mi zarazil dvere pred nosom.

„Buď zostaneš doma alebo ťa priviažem o posteľ. A je mi jedno, čo na to povie Rosalie. Rozumela si?“ oboril sa na mňa.

Naštvane som si prekrížila ruky na prsiach. Edward nemal právo zasahovať mi do života. Ale zjavne nemienil ustúpiť rovnako, ako ja. Chvíľu sme tam stáli a merali sa pohľadmi. Vedela som, že nevyhrám a že má v podstate pravdu – nemala by som pri takom rizikovom tehotenstve chodiť do roboty – ale na druhú stranu tu boli nesplatené pôžičky. Taktiež mi bolo jasné, že ma už naozaj vyhodia, keď neprídem, no dalo sa nejako odporovať upírovi?

Rezignovane som spustila plecia. „Kvôli tebe ma vyhodia,“ šepla som a pozrela sa do podlahy.

„To nevadí. Ako matka mojich detí už nikdy nebudeš musieť pracovať.“ Jeho slová ma opäť vytočili. To si vážne neuvedomoval, čo hovorí? Ak by som mala tú silu, udriem ho. Miesto toho som mohla udrieť len do dverí za ním, aby som tak mohla prejsť do kuchyne.

Ignoruj ho, to bude najlepšie – radilo mi moje podvedomie a ja som s ním musela súhlasiť.

Posadil sa za stôl a sledoval ma prenikavým pohľadom. Cítila som ho po celom tele, keď som poskakovala okolo sporáku, aby som si mohla urobiť lievance. Keď boli hotové, nabrala som ich na tanier a poliala medom. Potom som sa posadila za stôl naproti Edwardovi. Neuniklo mi, že ma sleduje pri každom súste.

„Si nádherná, keď ješ,“ povedal zamyslene. Nadvihla som obočie. Jeho slová ma ako čarovný prášok prinútili k úsmevu.

„Povedz, bol ten barman lepší než ja?“

Spadla mi sánka a aj vidlička s rachotom padla na tanier. Kus lievanca sa mi zadrel v krku a musela som sa rýchlo napiť vody z pohára.

„To myslíš naozaj?“ zachripela som z náhleho šoku. „Nemôžeš mi povedať niečo pekné a potom sa ma spýtať takú sprostosť.“

„Pre mňa to nie je sprostosť, proste to chcem vedieť. Bol lepší než ja?“

Položila som pohár späť na stôl a pozrela mu priamo do očí. „Bol dobrý. Avšak bol to len človek. Ten nikdy nemôže byť v posteli lepší než upír. Rozumieš?“

Neuľavilo sa mu. Stále sa na mňa pozeral bez jediného žmurknutia – akoby to upíri potrebovali – a bolo na ňom vidieť neistotu. Na perách mal ešte jednu otázku.

„Spala si aj so Stephanom?“ V hlase mu znela slabá nádej.

„Nespala,“ odvetila som rovnako presvedčivo ako predtým. Musel vidieť, že mu hovorím pravdu, napadlo ma. Ale ak to nevidí a neverí mi ani v tomto, tak sa spolu nemáme už o čom rozprávať.

„To je dobre.“ Odľahlo mu.

Ďalej som pokračovala v jedení lievancov, keď sa vchodové dvere otvorili a domom sa rozľahol Emmettov hlas. Ani som si pri tom zhone a hádke s Edwardom neuvedomila, že sme doma sami.

„Kde boli všetci?“

„Preč. Dievčatá sa vydali s Jasperom na nákupy. Chcú zariadiť detskú izbu skôr, než porodíš. Ostatní nám chceli dať priestor, aby sme sa porozprávali,“ vysvetlil.

Chcela som sa ešte spýtať, či tým rozhovorom myslel naše ťahanice, ale v tom vošiel do kuchyne s hurónskym smiechom Emmett. Na niečom sa dobre zabával a pri pohľade na nás dvoch pri jednom stole vypískol.

„Rómeo a Júlia zase spolu?“ hádal.

Obaja sme potriasli hlavami. Doktor Carlisle sa objavil za ním a na jeho tvári bolo badať sklamanie.

„Isabella, ako sa cítiš?“ zmenil tému.

„Dobre. Prečo?“

„Chcel by som urobiť pár testov a sono. Aby sme mali istotu, že si absolútne v poriadku.“

Zamračila som sa. Išlo ešte o niečo, čo mi však nechcel povedať. „Ak na tom tak záleží, naraňajkujem sa a môžeme ísť k doktorke...“

„On myslí, že to sono urobíme tu, Bella,“ prerušil ma Edwarda. Prekvapene som sa otočila najskôr na neho, potom na doktora. „Carlisle spravil z vašej pracovni provizórnu pôrodnicu. Je tam sono, aj potrebné vybavenie. Čakáš napoly poloupírske deti a preto nemôžeme riskovať normálny pôrod v obyčajnej nemocnici,“ informoval ma.

„Páni,“ zalapala som po dychu. Ani vo sne by ma nenapadlo, že sa budú tak veľmi angažovať. Samozrejme, Carlisle bol doktor. Určite ma chcel odrodiť sám a ja som si uvedomila, že by to možno ani nebol taký zlý nápad. Lepšie ako predstava pôrodu v nesterilizovanej miestnosti s neskúsenou Lisbeth a Stephanom po boku. Na druhú stranu som však cítila výčitky.

„Nemali ste si robiť starosti,“ stiahla som čelo.

„Žiadne starosti, Bella. Máme dosť peňazí, to už som ti predsa hovoril,“ pripomenul mi Edward. Postavil sa a podal mi ruku. Vyvedená z mieri náhlou starostlivosťou, som ju prijala. Zodvihol ma zo stoličky a vybral mi vidličku z ruky. Položil ju späť k nedojedeným lievancom. Nedočkavo ma ťahal vedľa seba do obývačky a potom do schodov, keď niekto zazvonil. Všetci sme sa naraz otočili k vchodovým dverám a Edwardove zovretie mojej ruky zosilnelo.

Chcela som si ju vytrhnúť a ísť otvoriť, ale on mi ju vykrútil do vzduchu a postavil sa predo mňa. „Nehýb sa. Je tam upír,“ šepol mi cez rameno.

Na okamih som zamrzla strachom. Potom som si ale uvedomila, že to bude určite Stephan. Každé ráno ma vozí do práce a večer z práce. Vlastne, bolo podozrivé, že včera sa neozval, keď ma Edward uniesol z roboty. A potom, stretla som už veľa upírov, no nespomínala som si, že by niektorí z nich zvonil.

„Stephan, si to ty?“ zakričala som, čo mi hrdlo stačilo.

Chvíľu trvalo, než sa ozval. „Bella, si v poriadku? Cítim upírov.“

„Nič mi nie je. To sú Cullenovci – hovorila som ti o nich. Poď ďalej, je otvorené,“ pozvala som ho. Dvere sa otvorili a v tom okamihu sa stalo hneď niekoľko vecí.

Edward sa na mňa otočil so zvrašteným obočím. Stephan sa objavil vo dverách spolu s Lisbeth a okamžite zavrčal. Nerozumela som, kým sa neskrčil a zreval: „Pusti ju!“ Bolo to na Edwarda. Moja ruka v jeho zovretí pomaly modrala. Edward ma pri tom pohľade okamžite pustil, zároveň však oplatil Stephanovi jeho vrčanie a zoskočil pod schody.

„Edward, nie!“ varoval ho Carlisle, no už bolo neskoro. Edward jedným skokom zvalil Stephana k zemi a spolu s ním aj Lisbeth. Stephan zavrčal a odhodil ho. Naraz z nich bolo len klbko rýchlych pohybov a farieb, ktoré moje oči nedokázali rozoznať. Okolo mňa sa zvíril vzduch, keď k nim pribehli Carlisle a Emmett, aby ich rozdelili. Urobila som pár krokov dole schodmi. Nemala som upírku silu, aby som sa moja zapliesť do ich bitky, ale musela som niečo urobiť. Bili sa predsa kvôli mne.

Edward mi dopadol k nohám. Chytila som ho za plece, no on ma z celej sily odstrčil. Dopadla som na roh schodov a udrela si hlavu. Zatemnilo sa mi pred očami.

„Bella!“ vykríkol Edward. Jeho vôňu som zacítila tesne vedľa seba. Voňal tak nádherne – povedala som mu to vôbec niekedy?

„Si v poriadku? Čo ťa bolí?“ 

Otvorila som oči a zbadala jeho vydesenú tvár. Rukami levitoval nad mojim bruchom akoby nevedel, kde sa ma môže dotknúť. Už som vedela, o čom hovoril. Mal pravdu. Skoro vždy, keď sa ma dotkol, tak mi nejako ublížil. Lenže teraz to nebola jeho vina. Snažiť sa prerušiť bitku dvoch rozhnevaných upírov, to bolo poriadne hlúpe.

„Nič mi nie je. Len som sa trochu udrela.“ Snažila som sa ho upokojiť. Chcela som sa zodvihnúť, no moje deti zaprotestovali. Ostro sa zapreli do môjho brucha ako do steny, na čo som slabo vykríkla.

„Chyť sa,“ prikázal mi Edward. Vzal ma na ruky a ja som sa zachytila okolo jeho krku. Bolesť pomaly ustávala.

Odniesol ma na poschodie. Carlisle nás predbehol a otvoril dvere do starej pracovne môjho otca. Stephen s Lisbeth a Emmettom boli tesne za nami. Na predchádzajúcu bitku akoby všetci zabudli.

Skoro som pracovňu ani nespoznala. Stôl z masívneho dreva aj všetok nábytok bol preč. Ostali iba holé steny, zatemnené okná a absolútne sterilná miestnosť pripomínajúca nemocnicu. Na podlahe bol biely koberec, všetko osvetľovalo biele neónové svetlo. Uprostred miestnosti bolo tvrdé lôžko a pri ňom veľký prístroj s obrazovkou. Ani som nechcela vedieť, odkiaľ to všetko majú a koľko to stálo. Vedela som len, že ani moja ročná výplata by na ten prístroj nestačila.

Carlisle zapol prístroje a Edward ma položil na lôžko. Rozopol mi blúzku až po prsia a následne mi natrel rýchlo rastúce bruško chladiacim gélom - bol pri tom veľmi opatrný. Potom Carlisel začal skenovať.

So zatajeným dychom som sledovala čiernobielu obrazovku. A nie iba ja. Aj Edward znehybnel ako skala. Nečakane sa tam objavili obrysy dvoch malých hlavičiek s telíčkami. Boli také drobné, že by sa mi obe zmestili do dlaní. Okamžite som si spomenula na sono z pred pár dní, keď som sa dozvedela, že čakám dve a nie jedno poloupírske bábätko. Bola som dojatá, vydesená, ale odhodlaná ich ochrániť. Moje pocity sa veľmi nezmenili. Aj keď teraz boli už skoro dvojnásobne väčšie ako predtým, stále som sa bála. A zároveň bola dojatá od šťastia.

„Boli to len poplašné kontrakcie. Niekedy sa to počas tehotenstva stáva,“ informoval nás Carlisle, na čo sme si všetci vydýchli. Pozrela som sa do stropu a dotkla sa zboku svojho brucha.

Toto mi nerobte. Vydesili ste ma k smrti, povedala som svojim deťom v duchu.

 Edward podišiel bližšie k obrazovke a končekmi prstov prešiel po malom telíčku v dolnom rohu. „Toto je dievčatko, správne?“ spýtal sa úplne uchvátený.

„S istotou sa to ešte nedá povedať, ale pravdepodobne áno.“

Edward sa na Carlislea ani nepozrel, miesto toho spolu so mnou hypnotizoval obrazovku. Prechádzal po nej prstami a bol fascinovaný. Náhle sa otočil ku mne a nežne ma pobozkal. Jeho pocity sa otočili o tristošesťdesiat stupňov a pre mňa to bol šok. Nebránila som sa, len som inštinktívne zapojila svoje pery.

Odtrhol sa. „Milujem ťa, Bella.“ zašepkal. Ohromene som otvorila ústa, no on sa otočil späť k monitoru. Zjavne si ani neuvedomoval, čo práve povedal.

„Na kedy odhadujete pôrod?“ zasiahol do nášho okamihu Stephan.

Carlisle sa zachmúril. „Týždeň. Možno dva. Budú rásť stále rýchlejšie.“ Znelo to ako hrozba. Mohla by si umrieť, Isabella – hovoril v titulkoch. Ale ja som nič z toho nevnímala. Prechádzala som si jazykom po perách a naplno vychutnávala Edwardovu sladkú chuť. V podbrušku ma príjemne zahrialo. Bože, ako veľmi mi chýbal.

„Musíme ešte prebrať pôrod, Bella. Bude to rizikové,“ varoval ma Carlisle.

„Mohla by pri tom umrieť, však?“ hádal Emmett. Edward slabo zavrčal. Ešte stále nás všetkých vnímal len okrajovo.

„Mohla,“ odvetila som miesto Carlislea. „Už som to preberala so Stephanom. Zhodli sme sa, že keď ma po pôrode uhryzne, mohla by som to prežiť.“ Obzrela som sa na Stephana. Myklo ním, no prikývol. Lisbeth ho povzbudzujúco chytila za ruku.

„Nechceš podstúpiť cisársky rez?“ hádal.

 Zavrtela som hlavou. „Podľa možností by som ich chcela porodiť prirodzenou cestou. Myslíte, že to nebude možné?“

„Neviem,“ odvetil, ale ja som vedela, že mi opäť niečo tají. Začínalo ma to štvať. Čo bolo také zlé, že mi o tom nemohol povedať?

„Myslíte si, že umriem.“ Nebola to otázka. Uhádla som jeho najtajnejšiu myšlienku, ktorú sa snažil predo mnou skryť. Edward ma náhle pohladil po líci – konečne nás opäť začal vnímať.

„My len vieme, že takýto pôrod ešte nikto nikdy neprežil. Ale tebe sa nič nestane, Bella. Prisahám.“

Pousmiala som sa aj napriek tomu, že som mu neverila. V duchu som totiž vždy vedela, že tan pôrod neprežijem. Ale udržiavala som si aspoň slabú nádej. No teraz, keď mi to potvrdili aj oni, moje nádeje nadobro vyprchali. Vedela som síce, že sa o moje deti bude mať kto postarať, ale teraz, keď som si už bolo na sto percent istá, že umriem, chcela som vrátiť čas. Nechcela som umrieť. 

Pretrela som si oči. Začínali sa mi v nich hromadiť slzy a ja som nechcela plakať. Rozhodne nie pred všetkými.

Utrela som si gél a posadila sa na kraj lôžka. Edward ma zachytil, keď som chcela vstať a celú moju váhu preniesol na seba.

„Potrebujem ísť do kúpeľne,“ oznámila som mu veľavravne a chcela som, aby uvoľnil svoje zovretie. Miesto toho ma však zobral na ruky ako predtým.

„O chvíľu sme späť,“ povedal ostatným. Skryla som tvár do jeho ramena, neschopná protestovať. Sladká vôňa jeho pokožky spojená so škoricou a korením, sa mi pomaly dostávala do každého póru na tele. Akoby všetky moje bunky chceli nasať čo najviac z neho a urobiť si aj prípadné zásoby do budúcna. Cítila som sa v bezpečí v jeho ochranárskom, ale aj majetníckom náručí. A zároveň som mala pocit, že to všetko nakoniec bude predsa len dobré.

Keď sme však vošli do kúpeľne, pustil ma na zem a tá krásna chvíľa skončila. Zahryzla som si do pery a zatlačila som do jeho hrudi.

„Môžeš ma nechať samú?“ nebol to príkaz, len prosba. Edward sa na mňa pozeral skepticky. Nechcel odísť, nechcel ma nechať samú. A tak som sa pozrela na záchodovú misu, aby pochopil.

„Budem hneď za dverami.“

Zavrela som za ním dvere. Pustila som vodu z kohútika a posadila sa na záchod. Nepotrebovala som cikať. Čakala som na slzy, ktoré sa ma skoro zradili v pracovni. Prišli skoro okamžite. Nevydávala som z však žiadny zvuk. Nepotrebovala som, aby dnu vtrhol Edward a videl ma v takomto stave.

Po niekoľkých minútach som si utrela tvár záchodovým papierom a následne ho spláchla. Plač mi pomohol, ako vždy za posledných pár týždňov, uvoľniť svoje pocity. Ešte som si umyla ruky a vyšla naspäť do svojej izby.

Edward stál opretý jednou nohou o protiľahlú stenu, ruky mal spojené za chrbtom. Pohľad mal padnutý na podlahu a vyzeral, že tu duchom ani nie je. Nad niečím intenzívne premýšľal.

Spravila som k nemu niekoľko krokov. Zodvihol hlavu, no bol stále rovnako ponorený do svojich myšlienok. Niečo nebolo v poriadku.

„Takto sa to nemalo stať, nie je to správne,“ krútil hlavou. Zamračila som sa. Nerozumela som, na čo naráža.

„Čo nie je správne?“

„Všetko,“ odvetil. Odlepil sa od steny a podišiel ku mne. Jeho dych dopadal na moju tvár a moje ruky vzal do svojich. „Si tehotná a nemala by si byť, Bella.“ Začal, na čo som musela prevrátiť oči. „Nemal som ťa prvý krát znásilniť, nemal som ťa držať proti tvojej vôli vo svojom dome. Je to príšerná minulosť, Bella. Na tom sa nedá stavať vzťah, rodina ani manželstvo.“

Padla mi sánka. „Čo...“ Nechápala som. Čo, dočerta, zas videlo k takejto rýchlej zmene jeho správania?

„Ak by som mohol, vymazal by som to,“ pokračoval. „Lenže to nejde. Keď si to teraz všetko vybavím, ani sa nečudujem, že si ma nenávidela. A budeš ma nenávidieť až do konca svojho života za to, čo som ti urobil. Nemôžem to vrátiť, no chcem to všetko napraviť. Viem, že si ťa nezaslúžim, ale chcem, aby si bola moja až do konca večnosti. A keď čakáš moje deti myslím, že nemáš na výber.“

Vyvalila som oči a hlas mi zamrel v hrdle. Pozerala som sa na Edwarda, akoby sa práve vrátil z Marsu. Jednu zmenu jeho nálady som už prijala, ale toto bolo niečo celkom iné. Edward ma už raz žiadal, aby som s ním zostala naveky. Vtedy išlo síce o dohodu, ale chcel to. A teraz to chcel znovu, aj napriek tomu, koľko vecí sa medzitým stalo a čo všetko som mu dnes povedala. Chcel so mnou stráviť večnosť a vlastne sa ma ani nepýtal. Skôr mi to oznamoval.

„Prosím, povedz na to niečo,“ žiadal ma.

Nemohla som sa znovu rozplakať, ale nešlo to inak. A keď Edward uvidel moje slzy, zotrel ich palcom a privinul si ma k hrudi.

„Znamená to, že to nechceš?“

„Ja neviem. Je to dosť narýchlo, keď sme sa len pred pár minútami skoro pohádali na život a na smrť,“ zasmiala som sa.

Vzal moju tvár do rúk a pozrel sa mi do očí prenikavým, čiernym pohľadom. „Budeme mať na to celú večnosť, zlato. Len to prijmi teraz, prosím. Nedokázal by som žiť, ak by sa ti niečo stalo. Veľmi ťa milujem, aj napriek tomu, že si ma podviedla.“

„Edward, zase to robíš,“ napomenula som ho. „Prepáč. Je mi ľúto, že som sa s ním vyspala, ale myslela som, že sa vrátiť k Tanyi. Musela som ísť ďalej, inak by ma spomienky na teba priviedli do hrobu.“

„Lenže ja nechcem byť pre teba len spomienkou. A na druhú stranu, aj napriek tomu chlapovi, si na mňa stále nezabudla. Viem, že ma miluješ.“

Zavrela som oči. „To nepopieram. Len keby si sa niekedy nesprával ako totálny idiot...“

„Tak začneme od začiatku. Všetko čo bolo hodíme za hlavu,“ navrhol.

Otvorila som oči a dúfala, že hovorí pravdu. Bolo by to totiž perfektné. Zbaviť sa všetkých problémov, ktoré náš vzťah dohnali až sem. Vtedy som ešte netušila, že to nebude také jednoduché.

„Takže žiadna Tanya, Carey, Alistair ani žiadny Forks?“

Pokrútil hlavou. „Nič z toho.“

„Tak dobre,“ súhlasila som. Edward sa ku mne sklonil a pobozkal ma. Moje pery perfektne zapadli do jeho a ja som sa náhle ocitla v siedmom nebi. Všetky spomienky som razom pochovala a vedela som, že Edward urobil to isté.

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upíri: uver a podľahni - 31. kapitola: