Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upíri: uver a podľahni - 24. kapitola

No tlosku nepovedenej Jacob =D Ale, nejsem jeho tým takže moje tužky ho prostě moc nemusej... =D


Upíri: uver a podľahni - 24. kapitolaBella je späť v Londýne, má novú prácu a stretáva nových ľudí. Lenže keď je raz niekto smoliarom, tak sa z toho tak ľahko nevyvlečie. A už vôbec nie, ak sa jedná o Isabellu Swanovú. Prajem pekné čítanie, VictoriaCullen.

24. kapitola

„Pane, prosím. Dajte mi ešte jednu šancu,“ zaprosila som zúfalo.

Stála som v kancelárii šéfa finančného oddelenia. Môj šéf, Harrold Maxwell bol široký chlap s dvomi bradami. Nikdy mu ne nej nevyrástli fúzy, za to mal prasačí nos a okuliare nosil vždy trochu nakrivo. Vlasy stratil už dávno, ešte predtým, než som tu začala pracovať a nepomohli mu ani rôzne prípravky. Teraz sedel za masívnym stolom vo svojej potemnenej kancelárii a napchával sa svojimi obľúbenými buchtami z kaviarne za rohom. Pohľad na neho nebol pekný, no odmietala som sa tak ľahko vzdať. V práci som nebola presne desať pracovných dní a to bez akéhokoľvek ohlásenia a práve preto ma pred týždňom prepustil. Lenže ja som tú prácu potrebovala, aby sme si so sestrou udržali strechu nad hlavami a nemuseli predať dom, preto som si vymyslela autonehodu. Tých pár šrámov som na to mala.

„Isabella, my nie sme žiadny holubník. Som rád, že ste prežili tú autonehodu, ale späť vás už zobrať nemôžem. Mám náhradu, je mi ľúto.“

„Čože? Koho?“ Šokovane som sa zosunula na masívnu stoličku oproti nemu.

„Prišla z bankovníctva, takže o našom systéme niečo vie. Myslím, že sa volá Mariel.“ Harrold mávol rukou nad tým, že to nie je podstatné a znovu si odhryzol zo svojej buchty, pričom mu pod nosom ostal práškový cukor.

„Dočerta,“ zanadávala som si sama pre seba a zložila si hlavu na operadlo.

„Viem, ako ste tú prácu potrebovali, odviedli ste tu skvelú prácu a preto by som mal pre vás ponuku. Nie je to účtovníctvo, dostanete za to menej peňazí a budete mať menšiu pracovnú dobu, ale môže to byť dočasne, kým si nenájdete niečo lepšie.“

Nadvihla som hlavu s prižmúrila oči do úzkej štrbinky. Tento chlap využíval moje zúfalstvo vo svoj prospech. „O akú prácu sa jedná?“

***

„Je tu zásielka pre pána Winsdora,“ oznámila som sekretárke na Logistickom oddelení a podala jej balíček s papierom na podpis. Isabella Swanová, skoro dvadsaťtriročná poštárka. Moja kariéra účtovníčky a zamestnankyne mesiaca išla do hája. Povýšenie išlo do čerta aj s mojim úžasným životom. Na túto prácu stačili dvaja a nebolo žiadne oddelenie, do ktorého by som spadala. Od funkcie poslíčka nebolo už nič vyššie, mohla som iba podať výpoveď.

„Ďakujem. Prajem pekný deň,“ popriala mi sekretárka a ja som nastúpila do výťahu. Jediným pozitívom na tejto práce bolo, že som sa vracala domov ešte pred zotmením a tak som sa mohla pohodlne zastaviť v obchode bez toho, aby som zostala trčať niekde v zápche.

„Mikey,“ ozvala som sa do vysielačky – ďalšie zaujímavosť mojej novej práce – keď som schádzala dole výťahom, „je osem a ja už idem domov. Máš tam ešte niečo?“

„Vykašli sa na to, Bella. V tých obálkach bude sotva niečo týkajúce sa života a smrti. Roznesieš to zajtra. Choď domov a trochu sa vyspi. Dnes si nevyzerala práve najlepšie,“ radil mi Mikey Donovan, môj nový kolega. Usmiala som sa.

„Ďakujem, Mikey, že si si to všimol. Si skutočne galantný. Len mi, prosím, nehovor, že prišlo ďalšie kuriérske auto a nepriniesli šéfovi ďalší televízor, inak ma z toho vážne...“

„Pokoj, hysterka,“ smial sa mi do vysielačky. „Ráno sa všetko dozvieš. Dobrú noc, Bella.“

„Dobrú noc, Mikey,“ popriala som mu a sňala si tú vec z opasku. Ako poštárka som nemusela nosiť uniformu, aj keď som sa toho skutočne bála. Stačila ceduľka s označeným, žiadna reflexná bunda, no moji niekdajší kolegovia si so mňa dokázali aj tak vždy utiahnuť. Prácu poslíčka som robila už tri dni a na finančné som nechodila často, za čo som bola vďačná, no vždy, keď som tam bola, nezabudli moje meno poprevracať na jazykoch. Klebety sa šírili rýchlo a preto sa za pár hodín celé oddelenie dozvedelo, že som havarovala. No stačilo ešte menej času a na ôsmom poschodí si už mysleli, že ma zbil bývalí priateľ. Jednoducho, klebety sa tu šírili rovnako rýchlo, ako informácie o akciách.

Zo skrinky pracovníkov pošty som si vzala svoju tašku a nechala tam vysielačku i s ceduľou. Po dnešnej šichte sa mi už nechcelo nikam ísť, aj keď som sa mala zastaviť v čistiarni a niečo aj nakúpiť. Už mi došla zmrzlina a rýchlomaratón s Clintom Eastwoodom som ukončila. Chcelo to nový film, no ja som nemala silu skutočne na nič. Chcela som si iba ľahnúť do svojej mäkkej postele a zaspať.

***

„Edward?“ kričala som, ale nikto sa mi neozýval. Prepadala ma tieseň, strach. Bola som sama v tme hlbokej ako tá najhlbokejšia priekopa. Pohla som sa dopredu, no nahmatala som okraj. Skúsila som to vzadu, tam bol tiež. Bola som uväznená v kruhu s priemerom menším než meter. Bála som sa skočiť dole, ale aj tam zostať stáť. Kričala som jeho meno, ktoré sa odrážalo ako ozvena od neviditeľných stien a plakala. Bol tu niekde, vedela som to. Cítila som ho, aj keď to bolo šialené. Všade okolo bola jeho kolínska, ktorá sa mi dostávala do pórov a omamovala ma. Prižmúrila som oči. Zdalo sa, že tam niečo vidím, v diaľke, hlboko v tme. Zazrela som jeho oči a zavolala na neho. Neozval sa, bolo však počuť kroky.

„Edward, prosím, pomôž mi,“ kričala som. Padla som na kolená a skoro sa zrútila do priepasti. Vtedy sa rozsvietilo prudké biele svetlo ďaleko odo mňa. Na chvíľu ma to oslepilo a vlastný môj vlastný dych sa odrazil od stien. Na druhej strane sa objavil Edward. V tom svojom štýle rozstrapatených vlasov, ošúchaných nohavíc a modrého trička, ktoré mu perfektne lemovalo všetky svaly. Videla som ho tak perfektne, akoby stál priamo predo mnou. Načiahla som k nemu ruku v domnelí, že nie je až tak ďaleko.

„Edward, pomôž mi,“ zaprosila som znovu. Ale on sa na mňa iba dívala ruky si strčil do kapsí.

„Povedala si, že sa ťa nemám dotýkať. Nemôžem ti pomôcť,“ povedal svojim anjelským hlasom. Načiahla som sa ešte viac, druhou rukou sa držiac okraja, aby som sa náhodou neprepadla. Ale čím viac som sa snažila, tým viac sa mi svetlo i Edward vzďaľovali priamo pred očami. Zrazu už boli úplne maličký, kričala som a pokúsila sa viac natiahnuť, keď som sa prepadla do tmy pred sebou.

S výkrikom som sa prebudila. Posadila som sa stoličke, akoby mi po chrbte niekto pretiahol bič. Zaklipkala som viečkami a rozhliadla sa po kancelárii. Bola som v práci a hodiny na stene ukazovali niečo po ôsmej. Dnes bol piatok večer, bolo to už skoro päť dní, čo som sa vrátila z Ameriky, ale ten istý sen sa mi sníval už minimálne siedmy krát. Ani neviem, či to bolo kvôli práci alebo psychickým problémom, ale v poslednej dobe ma spánok prepadal kdekoľvek a kedykoľvek a nočná mora prichádzala s ním. Neviem, čo znamenala. Nebola som magicky založená, aby som sa hneď vrhala na výklad snárov, vlastne ma to nezaujímalo. Akosi sa totiž stala súčasťou môjho života i keď som sa z nej zakaždým budila spotená a ešte viac vyčerpaná.

Vzala som si veci a vyšla z firmy. Posledné obálky som rozoslala okolo piatej a keď som objavila prázdnu kanceláriu, neodolala som. A možno som bola taká unavená kvôli tomu, že som naposledy jedla ráno – ak sa teda cereálie s mliekom dali nazvať poriadnym jedlom.

Vyšla som z parkoviska vo svojom milovanom aute a zašla do mesta. Zaparkovala som na jednom z platených parkovísk a zašla do čistiarne. Na ulici som nikoho nevidela, aj keď bol piatok večer. Zašla som do čistiarne, vyzdvihnúť si svoje obľúbené sako a vrátila sa naspäť k autu. Opätky klopkali po asfalte a vo vzduchu bolo cítiť prichádzajúci dážď. Bolo načase, leto bolo v plnom prúde a smog začal nad Londýnom hustnúť.

Zaštrkotala som kľúčmi, keď v bočnej uličke neďaleko odo mňa zabúchali smetiaky. Dvojica chlapcov kráčajúcich po chodníku si to tiež všimla, ale povedali, že to bola najskôr len mačka a viac sa tomu nevenovali. Odmokla som a uložila si kabát dozadu, keď sa to ozvalo znovu a na budove starej reštaurácie sa mihol tieň. Rozhliadla som sa okolo, ale nič som nevidela. Pevnejšie som stisla kľúče v spotených dlaniach a pomaly obišla auto. Mala som čudný pocit, že ma niečo sleduje. A nemýlila som sa. Akonáhle som otvorila dvere, prirazila ma tá vec k autu. Udrela som si hlavu o strechu až niečo zapraskalo a stratila rovnováhu. Pre pádom ma zachytili dve paže. Ocitla som sa tvárou v tvár mužovi s červenými očami a ešte pred stratou vedomia som zanadávala.

 

Ďalší zlý sen?

Nie, bolo to skutočné. Pokúsila som sa otvoriť oči. Pred sebou som videla rozmazané obrysy nábytku a kamenných stien, strop bol vysoko od zeme a okná mali tvar poloblúku. Dnu neprenikalo žiadne svetlo, no celú miestnosť osvetľovala zelená lampa na masívnom stole.

„Prebrala si sa,“ zachripel hlas niekde v tieňoch. Spoza kamenného stĺpu vyšla postava muža. Na jeho tvári sa odrážali zelené odtiene lampy a ja som si uvedomila, že je asi v mojom veku. Mal medené vlasy a oči krvavej červene. Jeho brata bola široká, poznačená jednou malou jazvou a jeho telo bolo samí sval.

„To si robíš srandu,“ zašepkala som sama pre seba a nadvihla sa na lakťoch. Odišla som z Ameriky, aby som si dala pauzu od upírov, ale toto bolo ako nočná mora, ktorá ma všade prenasledovala.

Upír sa zamračil a podišiel k stolu. Otočil plechovú stoličku, aby sa na mňa mohol pozerať a posadil sa. „Nechcel som, aby si zamdlela, to nie je môj štýl.“

Uchechtla som sa. „Ak to má byť ospravedlnenie, tak znie dosť úboho. Kto ťa poslal, Aro? Samozrejme, inak by som bola už dávno mŕtva,“ typla som si a čakala na odpoveď. Ale ešte nikdy som nevidela takého zmeteného človeka – nie to ešte upíra.

„Ty vieš, kto som?“ pýtal sa prosto. Došlo mi, že ho neposlal Aro. Pravdepodobne ho neposlal nikto, len sme na seba proste narazili. Alebo, lepšie povedané, on narazil na mňa. Mala som to ja ale šťastie.

„Si upír,“ vyslovila som už rozvážnejšie. „Premenený človek, uväznený v temnotách hladu a túžby.“

„Už si nejakého stretla?“ vyzvedal.

„Viac, než som kedy chcela. Tak, čo mi urobíš? Prečo si ma sem priviedol? Tvory, ako si ty, nevyhľadávajú ľudí, pokiaľ nejde o potravu a rýchle potešenie. Povedz mi, prečo ešte žijem.“ Posadila som sa na posteli a uprela na neho nástojčivý pohľad.

„Chcel som ťa premeniť.“

To mi vyrazilo dych. Očakávala som, že so mňa chcel vysať život, možno ma znásilniť – ako to majú upíri radi vo zvyku – ale toto som nečakala. Jedno mi však bolo jasné, stále som bola človekom. Nepremenil ma.

„Prečo?“

Sklopil pohľad. „Chcel som to urobiť, pretože už nechcem byť sám. Bola by si mojim dieťaťom a prvé roky by si musela ostať so mnou, kým by si sa naučila loviť. Zamilovala by si sa do mňa. Neurobil som to, pretože taký nie som.“

„Nie si zviera?“ povedala som a kiež by som si radšej zahryzla do jazyka. Upír vyletel zo stoličky, ktorá sa zvalila na zem. Zrazu predo mnou stál v útočnom postoji so zaťatými päsťami a z očí mu sršali blesky. Stiahla som sa na posteľ, akoby mi to mohlo pomôcť. Srdce som cítila až v krku.

„Volám sa Stephen. Zvieratá nemajú meno, ja áno,“ odpovedal vyrovnaným hlasom. Vlastné slová ho zrejme upokojili a znovu sa posadil. Sledoval ma však ako predátor svoju korisť.

„Som Isabella. Ale nepoviem ti, že ma teší.“

„Prepáč. Mrzí ma, že si bola v zlom čase na zlom mieste.“

„To aj mňa,“ utrúsila som a spomenula si opäť na Portland. Aj vtedy som bola v zlom čase na zlom mieste. „Čo so mnou teraz urobíš? Premeníš ma?“

„Chceš to?“ opýtal sa absolútne úprimne.

„Keď poviem, že je to tá posledná vec, ktorú chcem?“

„Zabijem ťa.“

Moja tvár pobledla. Možno trocha ozelenela. Nevidela som sa v zrkadle, takže som to nemohla definovať presnejšie. Vedela som len, že je to celé absurdné. Akoby niekomu prekážalo, že ešte stále žijem.

„Nechceš umrieť,“ konštatoval.

„Kto by chcel. Ale je mi to vlastne jedno,“ vstala som a rozhodila rukami. „Som unavená, jasné? Za posledné dni som bola na pokraji smrti viac krát, než by malo byť únosné. Ak chcú, aby som umrela, tak nech. Som na to pripravená, tak nech to už mám konečne za sebou.“

Zavrela som oči a čakala. Myslela som na svoju sestru. Umrela by som tak či tak. Ona teraz bola upírkou a ja som stále bola človekom, ktorý by časom zostarol a zmenil sa na prach. Alebo by ma možno niekde zrazilo auto a ja by som sa nedožila ani dôchodku. Rose by o mňa tak či tak prišla. Len mi bolo ľúto, že sa nikdy nedozvie, čo sa so mnou stalo. Stephen moje telo pravdepodobne zakope pod čiernu zem. Ale neostane sama. Teraz tu má Emmetta, aby sa o ňu postaral. Navždy.

„Nie.“

„Čože?“ Prudko som otvorila oči, aby som si bola istá že tie slová vyšli z jeho úst. Z tej stoličky sa nepohol.

„Si hysterická, hlúpa a zrejme aj šialená. Nezabijem ťa, už len z toho princípu, že chceš tak veľmi umrieť.“

„Čo? Tak vám upírom sa nepáči, keď sa človek ponúkne dobrovoľne ako vaše raňajky? Nevedela som, že máte v obľube naháňanie koristi, jej krik a prosíkanie o život.“ Možno som ho nemala provokovať, lenže som si nemohla pomôcť. Nie že by som tak veľmi chcela umrieť, to nie, ale znovu trpieť sa mi nechcelo. Preto som celú tú maškarádu chcela mať čo najskôr za sebou.

„Nie. A volám sa Stephen, nie ten upír. Posledný krát ti opakujem, že mám meno a preto nie som zviera,“ snažil sa hovoriť pokojne.

„Lenže nemáš ani srdce. Nie si človek a ver mi, že som videla dosť z tvojho druhu, ktorý sa chovali ešte horšie ako zvieratá.“

Stephen prudko nasal vzduch a mne vzadu na krku naskočili zimomriavky. Zavrčal. Nie, nemala som ho dráždiť. Vedela som, že teraz si to odskáčem.


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Upíri: uver a podľahni - 24. kapitola:

 1
7. Kala
19.01.2014 [11:02]

Kalatěším se na další Emoticon Emoticon Emoticon

6. Alex
10.01.2014 [21:24]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

5. magda
10.01.2014 [20:15]

zajímalo by mě jak to bude dál jen doufám že se to mezi Edwardem a Bellou vysvětlí a nebude do toho zasahovat další upír. Jinak se těším na další kapitolu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

09.01.2014 [21:59]

Mispool Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. BabčaS
09.01.2014 [21:49]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. DAlice
09.01.2014 [21:37]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

09.01.2014 [21:24]

Rena16 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!