Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upíri: uver a podľahni - 20. kapitola

21.08.2013 (18:45) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1986×

20. kapitola

Kýchla som. Edward sa vedľa mňa pomrvil a konečne otvoril oči. Rozospato sa na mňa pozrel a ja som sa usmiala.

„Ahoj,“ šepla som mu, celá šťastná, že sa prebral.

„Ahoj, miláčik,“ opätoval mi úsmev. Pery sa mu skrivili, keď sa chcel nadvihnúť a pobozkať ma. V bolestiach padol späť do vody a začudovane sa obzrel.

„Slnko už svietilo, nemala som ťa kam inam schovať,“ odpovedala som na jeho nevyslovenú otázku. Znovu sa pousmial.

„Šikovná. Zdá sa, že už je to tri ku jednej.“ Nakrčila som čelo. „Zachránila si mi život. Ešte dvakrát a budeme si vyrovnaný.“

 „Nič som neurobila,“ krútila som hlavou. Edward si ma jednou rukou pritiahol a ani som sa nenazdala, ocitla som sa na ňom. V šoku som rozšírila oči. „Zbláznil si sa? Môžem ti ublížiť,“ vykríkal som a chcela zliezť, keď zaskučal. Tvár mu pretiahol bolestivý výraz a zbledol ešte viac.

„Nehýb sa,“ prikázal cez zovreté pery a ja som ho počúvla. Strnulo som mu sedela okolo bedier, až kým nevydýchol a sám si ma neprivinul k hrudi. Smrdel spáleným mäsom a hrdzavou pachuťou krvi. Robilo sa mi z toho zle, no potlačila som akýkoľvek dáviaci reflex. Myslela som len na to, že kvôli mne riskoval svoj život. Opäť.

„Je zázrak, že si prišiel včas,“ zašepkala som mu do hrude. Ťažko si vzdychol a pohladil ma po vlasoch.

„Nenašiel som ju, Bella, prepáč,“ zachrapčal. Odolala som pokušeniu pozrieť mu do tváre, aby som mu nespôsobila ešte viac bolesti, no aj tak som v jeho hlase začula štipku strachu. Hruď sa mu začala prudko dvíhať a klesať a trochu sa roztriasol.   

„To nevadí,“ zaklamala som, aby som ho upokojila. Zahryzla som si do spodnej pery, aby som odolala slzám, ktoré sa chceli predrať na povrch a snažila sa aj ja upokojiť. To, že ju nenašiel, ešte nič neznamená, dohovárala som si. Rosalie môže byť rovnako živá ako mŕtva, vlastne, to určite znamená, že je živá. Nenašiel predsa ani jej telo. Alebo nie?

„Vadí,“ šepol a pritiahol si ma bližšie k sebe. Ten pocit strachu, že o mňa príde, sa mi páčil, no zároveň ukazoval Edwada-strachoputa. Otočila som hlavu k nemu a pozrela mu priamo do očí.

„Ešte to nevzdávam,“ rozhodne som pokrútila hlavou. Hodnú chvíľu sme si vymieňali bojovné pohľady, až kým to nevzdal. Pokyvkal hlavou, na čo som sa usmiala.

„Tak, ako sa odtiaľto dostaneme?“ zmenil tému. Obzrela som sa dookola. Moja tvár nabrala rovnako bezradný výraz, ako tá jeho. Keď mi svitlo.

„Počkaj,“ zodvihla som prst a zosunula sa čo najopatrnejšie z jeho tela späť do močariska. Edward nesúhlasne zavrčal a chytil ma za ruku. „Nikam nejdem,“ upokojila som ho. Pustil ma a ja som sa vyškriabala späť na breh.

Moja taška sa váľala niekoľko metrov od močarísk. Rýchlo som v nej zalovila po telefóne a pribehla späť k Edwardovi, ale do vody som už nešla. Miesto toho som sa nahla a hore hlavou sa na neho doširoka usmiala.   

„Poznáš Mikovo číslo na mobil?“

Edward sa zamračil, a tak som pred ním zamávala mobilom. Neprestal sa mračiť, zjavne mu bolo jasné, odkiaľ ten mobil mám a vôbec sa mu to nepáčilo, ale to číslo mi nadiktoval. Keď to začalo zvoniť, neostávalo mi nič iné len dúfať, že bude mať svoj mobil so sebou.

Zodvihol to až na piate zazvonenie. „Prosím?“ ozval sa do telefónu jeho vysoký tón hlasu. Zo srdca mi padol obrovský kameň.

„Ahoj, Mike, tu je Bella.“

„Bella!“ vypískol naradostene. „Dostali ste sa odtiaľ? Ako sa vám to, dočerta, podarilo. Si s Edwardom, však? Ste v poriadku?“ Jeho hlas prechádzal do obavy a ja som sa pousmiala.

„Sme viac-menej obaja v poriadku. No potrebujeme odvoz. Sme niekde v lese, mm,“ začala som sa obzerať a premýšľať, ako mu to presne popísať, aby nás našiel, keď sa ozval Edward:

„Daj mi ho.“ Načiahol ruku ku mne a ja som mu ho podala.

„Mike, tu je Edward,“ začula som spod seba. „Potrebujeme, aby si išiel do nemocnice za mojím priateľom Davidom.“ Zamračila som sa. Načo do nemocnice, keď by stačilo auto? Nahla som sa, aby som sa spýtala Edwarda, no on pokračoval, vôbec si ma nevšímajúc. „Áno. Nie. Áno, presne tak. Choďte na hlavnú cestu smerom do Seattlu. Za Forks zahnite na starú lesnú cestu. Sme asi tri či štyri kilometre tým smerom. Potom zahnite ešte doľava a hľadajte močiare. Nemali by ste to minúť,“ popisoval im cestu a stále sa mračil. Ešte chvíľu počúval Mikea a prevracal oči alebo súhlasne prikývol. „Dobre, čakáme vás,“ pokynul nakoniec a vypol hovor. Podal mi mobil a až vtedy sa na mňa naštvane pozrel.

„Prepáč?“ opýtala som sa úplne nevinne. Načiahla som sa po mobil, keď ma stiahol do vody. Nebyť reflexu, poriadne by som sa napila, ale zastavila som svoj dych v okamihu, keď sa moja hlava dotkla hladiny. Spravila som salto a potom ma Edward vytiahol na seba.

„Prepáč?“ napodobnil môj hlas. Dychčala som a utierala si tvár, a mala som chuť mu jednu vraziť.

„Toto nebolo fér,“ zakašľala som.

„Ani to od teba nebolo fér, aj keď uznávam, teraz nám to zachránilo kožu,“ povedal chladne.

Zamračila som sa. „Na čo potrebuješ chlapa z nemocnice?“

„Uvidíš,“ uzavrel a pritlačil si ma k hrudi tak, že mi okamžite bolo jasné, že sa o tom ďalej baviť nechce.

Ani neviem, koľko času ubehlo, keď ma z driemot prebralo Edwardove zatrasenie. Pootvorila som oči a unavene sa na neho pozrela, no skôr, ako stihol čokoľvek povedať, som začula pradenie motora.

„Už sú tu,“ informoval ma a pomohol mi na nohy. Znovu som vyliezla na breh a rozhliadla sa. Cez slnečné lúče, ktoré prenikali cez stromy, som zbadala dve kruhové svetlá auta. Zamávala som nad hlavou, aby ma videli a oni zatrúbili. Podišli ešte o kúsok bližšie a ja som si až vtedy všimla, že je to sanitka.

„Čau, Bella,“ mávol mi Mike. Priskočil ku mne a silno ma zovrel okolo pása, až som nemohla dýchať. Okrem pár škrabancov a veľkej podliatiny na líci vyzeral byť v poriadku.

„Dobrý deň,“ pozdravil ma vodič a podal mi ruku. Bol to muž v stredných rokoch, ktorému sa po čeľusti ťahala dlhá jazva. Hnedé oči mu zablýskali, keď si všimol môj pohľad a vlasy sa mu jemne naježili. Okamžite som teda zaostrila na jeho oči a snažila sa sústrediť.

„Volám sa David,“ predstavil sa a snažil sa usmiať. Jazva sa mu pritom stratila.

„Bella,“ potriasla som mu rukou.

„Tak, kde je náš hladný pacient?“ zažartoval a obzrel sa dookola. Edward zavrčal.

„Ešte chvíľu a dám si na obed vás dvoch,“ vyhrážal sa, na čo som prevrátila oči.

Mike aj David sa na seba pozreli a mne bolo okamžite jasné, že to nepočujú po prvý raz. David odišiel k sanitke a vrátil sa späť s hrubou plachtou. Mike potom skočil s frflaním do močariska a omotal mu deku okolo tela, až potom vyšiel. Upírskou rýchlosťou sa prehnal okolo nás do sanitky a Mike opäť zafrflal.

„Keby upíri vedeli aj ďakovať tak, ako sa vedia vyhrážať.“ Zasmiala som sa a dala mu za pravdu. Ešte nikdy som asi Edwarda nepočula, aby niekomu poďakoval.

David mi pomohol nastúpiť zozadu do sanitky, kde ma už Edward posadil vedľa seba na lôžko a omotal okolo mňa ďalšiu deku. Naproti nám si sadol Mike a David sa posadil na miesto vodiča.

„Len tak-tak som zohnal všetko, čo si chcel,“ začal Mike a podal mu čiernu cestovnú tašku. Edward do nej nazrel a potom ju položil vedľa nás. Ja som si stihla všimnúť len nejaké kusy oblečenia.

„A čo tá druhá vec?“ opýtal sa Mikea tajomne. Ten prikývol a podal mu malé biele vrecko. Zvedavo som sa naklonila, aby som lepšie videla, čo z neho Edward vytiahne, a potom som prekvapene a zároveň zdesene vydýchla. Bolo to priesvitné vrecúško s karmínovou krvou, ako dávajú v nemocniciach ľuďom na transfúziu. Edward odkrútil zátku na vrchu a vylial do seba celý jeden obsah. Vtom sa stretol s mojím znechuteným výrazom.

„Musím piť, miláčik, aby som sa rýchlejšie uzdravil. A z teba sa viac nenapijem,“ oznámil a siahol po ďalšom vrecku. Odvrátila som hlavu. Dobre, nebolo to ako keď pije zo skutočného človeka, ale aj tak sa mi z toho dvíhal žalúdok.

Keď ma objal jednou rukou okolo drieku, až vtedy som sa na neho pozrela. Biela taška bola preč a jeho spáleniny vyzerali lepšie. Jeho oči nabrali červený odtieň.

„Kam vlastne ideme?“ zmenila som tému.

„Čo najďalej odtiaľto,“ povedal tajomne. Pozrela som na cestu pred nami, ale nevidela som nič, len zelený les všade naokolo a pár áut pred nami. Mike sa na mňa otočil zo sedadla spolujazdca a mrkol. Nechápala som, prečo okolo toho robia také tajnosti, ale popravde, bolo mi to jedno. Bola som vyčerpaná a Edward, akoby mi čítal myšlienky, si ma stiahol na seba a dovolil mi zavrieť oči.

***

Objala som čo najpevnejšie Mikea a nechala pár sĺz, nech mu kvapne na tričko.

„Neboj sa, ešte sa určite uvidíme,“ zašvitoril. Chcela som tomu veriť, ale nevedela som, čo sa stane zajtra, nie to o pár rokov.

Stáli sme s chlapcami na letiskovej hale a lúčili sa. Edwardovi stačilo jedno malé pokývnutie hlavy a všetko bolo akoby povedané. No ja som sa na nich okamžite vrhla. Obaja mi totiž zachránili život. Aj Edwardovi. Musela som ich preto vyobjímať oboch dvojnásobne.

„Bella, mali by sme ísť,“ pripomenul mi Edward. Ak by sa neozval, už by som sa od Mikea neodtrhla. A tak som sa odtiahla a s červenými očami som im obom ešte raz kývla a pokúsila sa o úsmev. Náš let zo Seattlu do Denveru už ohlásil ženský hlas na príletovej hale. Edward ma chytil za ruku a potiahol bližšie k sebe a urobil dobre. Inak hrozilo, že ja sa na nich opäť vrhnem a ten let skutočne nestihneme.

„Zbohom,“ povedala som nakoniec. Mávla som im a ešte raz, keď si od nás letuška pri vchode preberala letenky.

„Budú v poriadku,“ pošepkal mi Edward. A hovoril to s takou upokojujúcou istotou, že ma to donútilo súhlasne prikývnuť a bez ďalšieho zdržovania ma mohol odviesť do lietadla. Usadila som sa pri okne a oprela sa o sedačku. Vždy starostlivý Edward ma okamžite pripútal.

„Povieš mi konečne, čo je v Denveri?“ opýtala som sa akože ignorujúc jeho prehnanú bezpečnosť – preboha, veď sme ešte stále na zemi!

„Moja rodina,“ odvetil nezaujato a ja som skoro vypľula dušu.

Rodina?! kričal alarm v mojej hlave. To znamená Esme aj Carlisle, jeho otec? Ten, s ktorým sa nerozišiel práve najlepšie kvôli Carey. Upírke, ktorá ho pred sto rokmi premenila a zabil ju Alistair. Carlisle mu vtedy nedovolil pomstiť jej smrť, pretože vedel, že Alistair je Arov syn a nechcel sa prizerať tej Edwardovej samovražednej akcii. 

„Prečo ideme za nimi?“ nemohla som sa neopýtať.

„Pomôžu mi s hľadaním. Carlisle má kontakty, ktoré by mohli pomôcť pri hľadaní Rosalie,“ objasnil.

Na malej obrazovke vpredu sa objavilo veľkými slovami – pripútajte sa. Edward poslúchol rozkaz a motory lietadla sa rozbehli. Pridržala som sa sedadla. Lietanie nebolo práve mojím najobľúbenejším spôsobom dopravy a štarty som obzvlášť neznášala. Pripadalo mi to ako celá večnosť, keď sme sa konečne vzniesli medzi oblaky a dovolili nám rozopnúť si pásy.

Pozrela som sa na Edwarda. Hľadel na vysvetľovanie letušky, no ja som pochybovala, že on – nesmrteľný upír – potrebuje vedieť, kde sú najbližšie východy v prípade núdzového pristátia.

„Prečo si sa snažil pomstiť Carey, keď si vedel, že Alistair je Arov syn?“ spýtala som sa šepotom. Šibol po mne prekvapeným pohľadom.

„To-to odkiaľ vieš?“ Premeriaval si ma a bola by som prisahala, že sa mi snaží dostať do hlavy. Prevrátila som preto očami a vytiahla jeho denníky z malej kapsičky, ktorú som mala položenú na kolenách. Jeho oči sa rozšírili a okamžite mi ich vychmatol.

„Povedal mi to Mike, keď si bol na love. Pýtala som sa tak dlho, až mi to jednoducho povedal. Dal mi aj tvoje denníky, vraj je to tam rozpísané podrobnejšie, ale nečítala som ich,“ priznala som sa. Edward sa dlho díval na ten zväzok stránok vo svojich rukách, ktorý už mal svoje roky a nič nehovoril. Vynadala som si, že som mu to nemala možno hovoriť.

„Pretože Alistair bol idiot, nech je Arovým synom či nie. A ja som ho nezabil len kvôli Carlisleovi.“

Objala som ho okolo ruky a oprela si hlavu o jeho rameno. Znel tak zničene a sám. Nechcela som, aby sa tak cítil. Ja som sa tak cítila po smrti rodičov, keď som musela prevziať iniciatívu, na všetko sa vykašľať a ísť do práce zarábať peniaze. A bol to riadne skurvený pocit, ktorý ma ešte viac oslaboval.

„Predpokladám, že vieš aj o Tanyi a Ememttovi.“ Prikývla som. „Nenašiel som Rosalie v žiadnom nekrológu. Neviem, ako sa Ememtt stal upírom, no ak v ňom ostalo niečo z jeho ľudského života, Rosalie bude v poriadku,“ uisťoval ma.

„Možno ho zaujala a skončila tak, ako ja,“ vypustila som skôr, než som sa stihla zadržať. Edward ma preťal zničeným pohľadom.

„Možno,“ šepol a odtiahol sa k uličke tak, že som na neho už nedosiahla.

Som hlupaňa. Nadávala som si v duchu a obzerala sa za seba na WC kabínky. Zašla som priďaleko a veľmi dobre som si to uvedomovala. Edward od vtedy už neprehovoril ani slovo, len sa odrazu zodvihol a odišiel na záchody. Bol tam pridlho a ja som uvažovala, čo tam asi tak robí. Potreboval to rozdýchať, alebo sa zrútiť tak, aby som ho ja nevidela? Žmolila som si ruky v lone a ešte raz sa obzrela. Začínala som mať obavy.

„Môžem vám niečo ponúknuť?“ vyrušila ma letuška s vozíkom roznášajúca občerstvenie. Pozrela som sa na ňu a pokrútila hlavou. „Zlatko, nie je vám zle?“ opýtala sa zhrozene a ja by som prisahala, že mi chce dať ruku na čelo a zmerať mi teplotu.

„Nie. Som v poriadku. Ale asi by som sa mala ísť upraviť,“ povedala som ledabo a zodvihla sa zo svojho miesta. Letuška sa za mnou obzrela a jej starostlivý pohľad som cítila až ku dverám kabínky. Obzrela som sa, či ma nikto nevidí, a zaklopala na pánske toalety.

„Obsadené,“ zachrčal Edward. Jeho hrubý hlas ma vydesil.

„Edward, si v poriadku?“ chcela som vedieť. Počula som, ako zanadával a pustil sa kohútik. Prešliapla som z nohy na nohu a nervózne čakala, či otvorí. Dvere sa zrazu poodchýlili.

„Som v pohode. Čo chceš?!“

Ustúpila som o krok a zadržala chvenie. Edwardova tvár bola mokrá, oči mu svietili na červeno a mňa prepadol nepríjemný pocit. Nezmohla som sa na ďalšie slová, len som zdrapila dvere a poriadne ich roztvorila, aby som videla dnu. Skoro sa mi podlomili kolená. Biely interiér kabínky bol preťatý krvou ryšavej letušky, ktorá sa váľala v neprirodzenej polohe v rohu. Podľa vyvrátených očí a tupo pootvorených úst som usúdila, že nedýcha oveľa skôr, než som si stihla všimnúť ranu po uhryznutí.

„Potreboval som jesť,“ vysvetlil Edward, akoby to ospravedlnilo všetku tú hrôzu. Šokovane som na neho vyvalila oči a chytila sa za hlavu. Od šialeného výkriku som nemala ďaleko.

„Mohol si si vziať odo mňa. Nemusel si... Nemusel.“ Rukou som pohodila k mŕtvej žene. Edward zavrtel hlavou.

„Povedal som, že od teba si viac nevezmem.“

„A ja som povedala, že sa už viac nebudeš živiť ľudskou krvou, ak mám zostať s tebou naveky!“ zasyčala som a musela som krotiť svoj hlas. Tentoraz vyvalil oči Edward – v hrôze, strachu a obave. Chytil ma za ruku a stiahol k sebe do kabínky. Tá ženská už začínala smrdieť a aj napriek tomu, že som bola tesne pričapená k Edwardovej hrudi a jeho sladkej vôni, som to cítila.

„Niečo si mi sľúbila!“ zahučal.

„Áno, aj ty mne,“ skríkal som ne naho rovnako drsným tónom. Obaja sme súperili pohľadmi o to, kto skôr uhne a prehrá. Ja som uhnúť nemienila, aj keď ma začali štípať oči a hneď aj slziť.

„Haló?“ ozvalo sa z vonku a následne niekto pomykal kľučkou.

„Obsadené!“ precedil Edward naštvane. „Myslel som, že ti tá hádka u Lolity stačila,“ otočil sa späť ku mne.

„To sem nepleť. Uzmierili sme sa iba preto, že ťa Alistair skoro zabil. A aj mňa. To ty si teraz vrahom!“ pripomenula som mu. Zavrčal a tvárou mi prebehol nestrážený ublížený výraz malého psíka.

„Tak prepáč,“ rezignoval.  

„To nestačí! A teraz ma pusti von,“ vyzvala som ho, pretože sa mi z toho smradu dvíhal žalúdok a zároveň sa mi chcelo plakať. Ale pred ním som nemienila vyroniť ani slzičku.

Edward mi otvoril dvere a pustil ma von. Chlap, ktorý nám predtým klopal na dvere sa mi prekvapene uhol z cesty a ja som p chvíli zapadla späť na svoje miesto. Schúlila som sa na sedadle a nechala slzy tiecť. Ani som si nevšimla, kedy prišiel Edward. Len sa zrazu objavil vedľa mňa a zotrel mi slzy z tváre.

„Prepáč, miláčik, ale ja ti už nechcem ubližovať,“ ospravedlnil sa znovu. Jeho slová však v tomto smere pre mňa akosi stratili svoju váhu, aj keď boli akokoľvek úprimné. Otočila som sa preto späť k oknu. „Tak fajn,“ zamumlal si popod nos naštvane a aj on sa odtiahol od našej spoločnej opierky.

O pár hodín neskôr sme pristáli na medzinárodnom letisku v Denveri. Vystúpila som z lietadla a nechala sa unášať davom na príletovú halu. Ruky som mala prekrížené na prsiach a kráčala som rýchlo, aj keď som nevedela, ktorým smerom. Edward bol niekde za mnou, no rýchlo ma dobehol.

„Budeš sa na mňa hnevať ešte dlho?“

„Mhm,“ zamumlala som, aj keď to nebola úplná pravda. Ten skutočný hnev vo mne vyprchal ešte v lietadle. Teraz len doznieval a moje pošliapané ego chcelo Edwarda vytrestať.

„Už som sa ti predsa ospravedlnil. Dokonca dvakrát!“ pripomenul mi svoju veľkú obetu.

„Snáď ťa to nevyčerpalo?“ opýtala som sa sarkasticky a zodvihla jeden kútik úst do úškľabku.

„Bella. Dočerta. Prestaň!“ prikazoval. Zachytil ma za lakeť a zastavil. Strhol ma tak prudko, až mi vyrazil dych a následne sa prisal na moje ústa. Bojovala som s jeho perami tak dlho, ako to len išlo, ale proti šarmantnému upírovi, ktorý na vás používa všetky svoje triky, to ide ťažko. Nakoniec som podľahla a v jeho kamennom objatí moje telo úplne zvláčnelo. Kolená sa mi pokrčili a chrbát prehol, ako v tých starých romantických filmoch.

Keď sa odo mňa konečne odtiahol, srdce mi búšilo na spánkoch a v záchvevoch rozlievalo blaženosť do celého môjho tela.

„Už sa nehneváš?“ skúsil.

„Hnevám. Si príšerný.“  

Jeho tvár sa rozjasnila. „To teda som, láska. Poď, vezmem ťa predstaviť rodičom.“  Zasmial sa tak detsky a bezstarostne. Vzal am za ruku a viedol po hale, ale ja som sa ešte raz obzrela.

„Čo sa stalo s jej telom? Nevidela som žiadnu políciu.“

„My upíri po sebe vieme veľmi dobre poupratovať, nemusíš sa báť. Tak poď,“ vyzval ma. Nasala som vzduch a samej sebe dohovárala, že je to Edwardova prirodzenosť. Rovnako, ako ja musím dýchať, musím jesť a musím chodiť na záchod, on musí loviť, aby prežil. A viac som sa k tomu nevracala. Alebo som si aspoň sľúbila, že sa k tomu viac nebudem vracať.

Edward mi pomohol do požičaného auta, luxusného čierneho Bentley, a sám si sadol za volant. No ešte predtým, než naštartoval, ma pripútal.

„Myslím, že to s tou bezpečnosťou preháňaš,“ podpichla som ho a natiahla pás.

„Nechcem o teba prísť,“ odvetil a jeho úprimnosť ma skoro zrazila na kolená.

„Takže, Carlisle vie, že prídeme?“ zmenila som tému.

„Nie,“ pokrútil hlavou. „Nemám na neho kontakt. V dobre, keď som ho opustil, ešte neboli mobilné telefóny. Viem len, že sú teraz v Denveri. Snáď ma privítajú s otvorenou náručou,“ zažartoval, ale ja som vedela, že mu nie je všetko jedno. Boli to už desaťročia, čo musel Carlislea vidieť naposledy a z ich nadchádzajúceho stretnutia mal obavy.

„To bude dobré,“ snažila som sa ho povzbudiť a položila mu ruku na stehno. Ten malý púčik medzi jeho nohami sa ešte viac napol a Edward zavzdychal.

„Pokračuj a nebudem na to myslieť vôbec,“ lišiacky sa uškrnul.

Bentley zastavilo na štrkovej ceste obohnanej lesom. Pred nami sa v súmraku objavilo veľké sídlo. Bol to dvojposchodový dom, úplne iný, ako ten vo Forks. Tento nebol tak zadebnený, ani nemal len pár okien. Práve naopak. Celé spodné podlažie bolo presklené, okrem bočných stien a na vrchu boli tiež veľké sklenené tabule miesto stien. Skôr by som typovala, že je to sídlo nejakého boháča, ako bojazlivého upíra, ktorý na sa na slnku spáli...

„Je to pekné, však?“

„Áno,“ pritakala som neveriacky. „Ale povedz, čo tie okná? Myslela som, že vás slnko spáli.“

„Okná sú špeciálne navrhnuté na prienik svetla. Obyčajné ľudské oko to nevidí, ale je tam natiahnutá fólia, ktorou síce prechádza svetlo, ale nie také silné žiarenie, ktoré nám môže ublížiť,“ vysvetlil.

Ohromene som znovu pozrela na dom a nestačila sa diviť. No čo, upíri išli s dobou.

Vchodové dvere sa odrazu otvorili a von vyšlo niekoľko upírov. Vysoký blonďák, ktorému by som typovala niečo pred dvadsať päťkou; ryšavá žena s úsmevom na materinskej tvári, vysoký a čiernovladý obor, ktorý akosi vôbec nezapadal do tejto rodinnej idilky a malá elfka, ktorú som ako jedinú poznala. Stretla som sa s ňou na medzipristátí v New Yorku, v malej kaviarničke, ktorá letela do Pensylvánie hľadať brata. Zrazu mi to všetko začalo dávať zmysel a mimovoľne som vystúpila z auta.

„Bella,“ zavrčal Edward. Začula som dvere a už stál pri mne. Stiahol ma za seba a jeho telo sa naplo.

„Synak,“ zašepkal Carlisle. Esme dojato vykročila k nám, ale Edward zavrčal.

„Kto je to?!“ chcel vedieť.

Carlisle sa obzrel. „To je Alice. Je v pohode,“ odvetila som skôr, než stihol niečo povedať. Keď sa prekvapene natočil, pousmiala som sa. „Stretla som sa s ňou v New Yorku na medzipristátí.“

„Ahoj, Bella,“ zamávala mi malá elfka s úsmevom a ja som jej odkývala.

„A typujem, že to veľké je tvoj priateľ. Však?“ Bolo to skôr konštatovanie, než otázka a Edward ma v tom svojim mlčaním len utvrdil.

Ešte chvíľu si meral svojho starého najlepšieho priateľa, ktorý ho zradil tým, že sa vyspal s jeho snúbenicou v deň ich svadby a potom sa narovnal a svoj pohľad upriamil späť na svojich rodičov.

„Carlisle, Esme, rád by som vám predstavil moju Bellu.“ Odstúpil sa a pritlačil ma okolo drieku k sebe.

Prehltla som to slovo pred svojím menom, ktoré použil, aj jeho majetníckosť, a pozdravila jeho rodičov: „Teší ma.“

„Aj nás, zlatko,“ usmiala sa Esme a prišla až k nám, aby nás oboch objala. Vymotala som sa z jej trochu drsného objatia a nechala ich, nech sa zvítajú. Akosi som sa pri tom dôvernom dotyku cítila nepotrebná.

„Počkať!“ zaznel ženský výkrik, až sa otriasli aj sklá na Bentley. Všetci sme sa otočili za tým hlasom a ja som skamenela. „Bella?!“ vykríkla Rosalie neprirodzene vysokou oktávou.

 „Čo to kurva...“ nedokončila som. Hlas sa mi zasekol v hrdle. Spomalene som podišla k Rosalie a dotkla sa končekmi prstov jej tváre. Bola chladná. Doslova mrazivá. A silná. Neprehýbala sa mi pod prstom ako koža obyčajného človeka. A tie oči. Zblízka boli ešte černejšie.

Zaspätkovala som dozadu a narazila na Edwardovu chladnú hruď. Položil mi ruku na plece, čím sa ma snažil podporiť, no ja som to sotva cítila. Splašene som pokrútila hlavou. Moja sestra bola upírkou. Ale ako...

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upíri: uver a podľahni - 20. kapitola: