Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upíri: uver a podľahni - 10. kapitola

29.11.2012 (16:45) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 2374×

10. kapitola

Zastavil som pred Mikeovým domom a zhasol motor. Na prízemí sa ešte stále svietilo, čo znamenalo, že jeho rodičia nespia.

„Zvládneš to s ňou cez zadný vchod?“ Prikývol som, vzal Bellu do náručia a obišiel dom. Počul som, ako sa Mike otvára dvere a vysvetľuje rodičom kde bol. Samozrejme, že im nepovedal pravdu. Dobre som jeho rodičov nepoznal, ale boli to poriadny despoti, ktorí odmietali vidieť pravdu o upíroch. Po krátkej hádke Mike vybehol hore schodmi a už mi otváral okno. Newtonovci totižto žiadny zadný vchod nemali.

„Chytíš ju?“ opýtal som sa ho a on prikývol, aj keď som mal isté pochybnosti. Bella už sladko spala, keď som ju opatrne vyhodil k Mikeovi na druhé poschodie a sám upírskou rýchlosťou sa vyškriabal do okna, kde som ju zachytil.

„Chytil by som ju,“ durdil sa Mike a ja som nadvihol obočie. Obaja sme vedeli, že klame. Uložil som ju na jeho posteľ a Mikea poslal po lekárničku. Nezobudila sa. Miesto toho zapriadla a obrátila hlavu do steny. Prisadol som si vedľa nej a jednu jej ruku si položil na koleno. Pomaly som začal odmotávať provizórny obväz. Moje najhoršie obavy sa potvrdili. Alistair sa napil Bellinej krvi.

„Dočerta. Myslíš, že...“

„Áno,“ odvetil som Mikeovi na nedopovedanú otázku a vzal si vedro s horúcou vodou. Namočil som do nej handričku a poutieral zaschnutú krv okolo rany. Tá našťastie nebola až taká hlboká, aj napriek tomu si ale vyžadovala aspoň dva stehy. Nadýchol som sa a ihlu s niťou jej roztrasenou rukou zapichol do pokožky. Mykla sa a z malej dierky jej vyšiel pramienok krvi. Zadržal som dych. Nepomohlo to. Jej krv ma dráždila ako tú prvú noc, keď som ju našiel a na hlave mala hrču. To mi pripomenulo, že ju tam ešte stále určite má a je len zázrak, že nemala otras mozgu.

„Edward, dočerta.“ Mike mi zastavil ruku. Neuvedomil som si, že som prešiel hlbšie do Bellinej ruky div, že som sa nedotkol kosti a rýchlo ihlu povytiahol. Pomrvila sa a stiahla obočie. Bolo zvláštne, že dokáže popri tom všetkom spať, ale nedivil som sa jej. Ak ja som už cítil miernu únavu od všetkého toho stresu, hnevu a strachu, ako sa musela asi cítiť ona? Zašil som ranu a zaviazal ju čistým obväzom. Druhá ruka išla už o čosi rýchlejšie – poznal som postup -, no rany na nej boli dve a boli oveľa hlbšie. S piatimi stehmi som jej obviazal aj tú ruku a potom ju prezliekol do vecí od Mikeovej sestry.

„Mimochodom, elektrina, plyn, všetko už funguje,“ zastavil ma medzi oknom. „A zajtra ti donesiem aj jedlo a oblečenie pre ňu. Predpokladám, že sa zdržíš.“ Myslel mňa, ale pozeral sa na Isabellu stále pokojne spiacu. Prikývol som a potom skočil. Tak predsa ho len nezabijem. Na Mikea sa vždy dalo spoľahnúť.  

Zaparkoval som auto pred rezidenciou a už vo dverách sa zarazil. Niečo nebolo v poriadku. Vo vzduchu som cítil sladkastý zápach a šumenie lesa akosi stíchlo. Nechal som Bellu v aute a vykročil k domu. Prešiel som cez predsieň, skontroloval obývačku, kuchyňu, poschodie a zhrnul, že mi zase raz šibe. No keď som sa chcel vrátiť do auta pred Isabellu, zarazil som sa. V obývačke stáli štyria upíri s mojou Isabellou. Oči im desivo svietili v tme červeno-čiernou farbou a dvaja z nich boli pripravený v miernom podrepe na útok.

„Viktória,“ zvonivý hlas prenikol celou miestnosťou a ja som sa obzrel k dverám. Skoro som spadol do kolien. Čakal by som hocikoho... „Och, sladká Viktória, mohla by si prestať vrčať a vzpriamiť sa? Vyzeráš ako opica. Ahoj, Edward.“

„Ahoj, Lolita. Myslel som, že vás sem poslal Alistair.“ 

Uchechtla sa a zastavila tesne vedľa mňa. „Ten idiot? Nebuď smiešny. V živote by ho nenapadlo, že by ťa mal zabiť ešte skôr, než sa tu zabývaš. A dokonca ani mňa by nenapadlo, že si po ňu prídeš do klubu,“ kývla hlavou smerom k Belle. Vyzerala tak spokojne. A ja som na jednu stranu bol rád, že spí a nič si neuvedomuje.

„Dajte mi ju,“ zachrčal som. Upír s Bellou v náručí sa pozrel na Lolitu, a potom ju položil na gauč. Pri tom pohybe som zavrčal.

„Vieš o tom, že na ňu nefunguje moja schopnosť?“ opýtala sa ma pozorne hľadiac na Bellinu tvár s akýmsi zahmleným, uvažujúcim pohľadom. „Chcela som sa napiť jej krvi, ale ona odmietla. Dokonca mi ušla.“ Srdce mi zaplesalo. Bol som na moju Bellinku neskutočne hrdý. Asi mala neskutočný talent unikať pred upírmi.

„Ale videla som, že ani ty jej nevieš čítať myšlienky.“ To ma dostalo. Takže nie Alistair, ale Lolita spôsobila Belle také hlboké rany? To ona pila z jej krvi? V jej myšlienkach som videl, že áno. Na jednu stranu ma to tešilo, ale na druhú by som ju bol najradšej zabil.

„Nezabila som ju len preto, lebo som chcela vedieť, prečo na ňu nefunguje moja schopnosť. Ale neprišla som na to. Myslíš, že...“

„...má akúsi schopnosť štítu,“ dokončil som za ňu. Zavrčala. Lolita nemala rada, keď som sa jej hrabal v myšlienkach. Presne tak, ako väčšina ľudí, keď na to prišli. „Lol, neprišla si polemizovať o jej schopnosti. A nechceš ju ani zabiť. Dokonca si nedoviedla ani Alistaira, za čo som ti vďačný, ale nemôžem sa zbaviť pocitu, že niečo chceš.“

Konečne sa na mňa otočila a prepichla ma ostrým pohľadom. Ak si niekto myslel, že Lolita je len hlúpe a rozmaznané dvanásťročné dievčatko, bol na veľkom omyle. Lol bola prvá obeť Alistairovej sestry, ktorú som zabil. Aspoň niekto bol vtedy rád a aj keď to nikdy nepovedala nahlas, vedel som to.

„Prišla som ťa pozvať. O týždeň v piatok sa koná oslava na počesť zasnúbenia starostovho syna. Si srdečne pozvaný aj so svojou krásnou spoločníčkou.“

„Budem musieť...“

„Odmietnuť?“ prerušila ma a jej pohľad ešte viac schladol. „Tak to ti neradím. Toto pozvanie sa neodmieta, Edward,“ povedala ostro. „A ak sa bojíš Alistaira, tak nemusíš. On už svoju účasť odmietol. Stokrát radšej je zahrabaný v tom svojom pajzly. Začne sa to presne o siedmej v rezidencii mojej rodiny, tak príďte včas.“ Pokynula svojej garde na odchod, no sama sa tesne pred dverami ešte otočila. „Mimochodom, rada ťa znova vidím, Edward.“

Kyslo som sa usmial a pošepkal. „Kiež by som mohol ja povedať to isté.“ 

„Dúfam, že to raz povieš. A nemusíš sa obávať ďalších návštev z našej strany. Postarám sa o to, aby ste mali... súkromie.“ Zavrela dvere a ja som chvíľu stál bez pohnutia na mieste a počúval, ako sa ich kroky strácajú pri hlavnej ceste. Povzdychol som si. Vedel som, že Lolite môžem veriť, nevedel som však do akej veľkej miery.

„Kto to bol?“ Konečne sa prebrala Isabella. Vykúkala spoza gauča s ešte stále rozšírenými zreničkami a so strapatými vlasmi okolo bledej tváre.

„Ale nikto.“ Zavrtel som hlavou a prisadol si vedľa nej. „Už ti je lepšie?“

„Nebolo mi zle,“ namietala. Až potom jej došlo. „Aha, ty myslíš tamto. Som unavená, točí sa mi hlava a mám asi teplotu ale inak...“

„A pamätáš si na všetko?“ zaujímalo ma. Trochu jej zružoveli líčka, keď prikývla. „Chceš ísť spať?“ Miesto odpovede sa ku mne Bells načiahla a chcela ma pobozkať, no zívla. Zasmial som sa. Vzal som ju na ruky a oznámil jej, že ideme spať. Pre nás oboch to bol pridlhý večer. Uložil som ju vedľa seba na pohodlný matrac a v sekunde zaspala. Ešte som upevnil všetky dosky na oknách a pridal pár nových klincov, aby som sa uistil, že nezhorím zaživa počas spánku – nepekná predstava – alebo sa nebodaj nebude opakovať tá dráma z rána. A potom som si ľahol vedľa Isabelly.

Bella:

Prebudila som sa na zvláštne šteklenie. Unavene som otvorila oči a sťažka sa pretočila na mäkkej posteli. Bola som zabalená v čiernej plachte, ktorá voňala po praní a keď som pohľadom našla hodiny, tie oznamovali pol dvanástej. Matne som si spomínala na udalosti z posledných dní. Boli to len záblesky nesúvislých slov a činov. A aj keď som sa všemožne snažila, nedokázala som si pozliepať vlastné spomienky. Dokonca mi chvíľu trvalo, kým som si uvedomila, že neležím vo vlastnej posteli v Londýnskom schátranom dome, ktorý sa doslova topí v dlhoch. Srdce mi vynechala niekoľko úderov a rýchlo som sa obzrela. Ale môj únosca, upír, tu nebol. Dolu čosi buchlo a ja som už-už stála na rovných nohách. Ale nikto sa z dverí nevkotúľal do spálne, žiadny upír sa mi neprišiel vyhrážať pomstou. Začula som hlasy. No ako veľmi som počúvala, nedokázala som ukojiť svoju zvedavosť.

Potichu ako myška som sa prešmykla k dverám a skontrolovala chodbu. Nikto. Ako som kráčala ku schodom, hlasy sa zintenzívnili a ja som vedela, že som blízko.

„Došľaka,“ začula som nadávku. Napodiv to nebol Edwardov hlas. Pomaly som schod po schode kráčala dole a srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Opäť to buchlo a ja som si v strachu čupla k zemi. Bolo to trápne. Ale bola to prirodzená reakcia očakávajúca útok.

„Mike, ak ešte raz zhodíš nejakú žiarovku k zemi, tak si ma nepraj. Alebo vieš čo, pokojne ich tam hádž. Beztak si to budeš zametať sám.“ Toto bol Edwardov hlas. Spoly nahnevaný, spoly ľahostajný.

Postavila som sa späť na rovné nohy a spravila tých posledných pár krokov do obývačky. Nejaký neznámy chalan, pravdepodobne Mike, stál na rebríku v strede miestnosti a vymieňal žiarovky. Ale naozaj originálne, pretože väčšina – či už vypálených alebo nových – skončila porozbíjaná na zemi. A Edward stál v rohu miestnosti a sledoval ma. V ruke držal handru a ja som sa aj napriek vážnej situácií skoro neubránila smiechu. Videli ste už upíra upratovať? Bolo to naozaj komické.

„Dobré ráno,“ uškrnul sa a podišiel ku mne. A skôr, ako som tomu stihla zabrániť sa naklonil a pobozkal ma. Odstrčila som ho.

„Čo to robíš? Myslíš, že keď ma raz zachrániť z upírskeho baru, všetko sa zmení a budeme ako nejaký starý milenci?“

Zatváril sa nechápavo. Vymenil si pohľad s Mikeom, no ten len pokrčil ramenami. „Bells, ty si nepamätáš čo sa stalo... čo sa medzi nami dvomi...“ koktal. Zavrtela  som hlavou a prekrížila si ruky na prsiach. „Spali sme spolu,“ šepol. Od ohromenia mi padla sánka. Dych sa mi zastavil a na pokožke sa mi vytvorili zimomriavky. Nie, robil si srandu. Určite...

„Nespali. To by som si pamätala.“

„Bola si nadrogovaná. Alistair ti do pitia namiešal heroín a ty si bola ako v extáze. Pýtal som sa ťa či to chceš. Nebránila si sa, Bells. Práve naopak.“

„Nevolaj ma Bella. Tak ma volajú len priatelia. A nespali sme spolu. Iba ak by si am znásilnil.“ Zabodla som prst do jeho hrude, aby si to lepšie zapamätal a nahnevane našpúlila pery.

„Ale pamätáš si, že som ťa zachránil. Hm, zaujímavé,“ uškrnul sa. Otvorila som ústa, ale mal vlastne pravdu. Ako som mohla s istotou povedať, že ma zachránil? Nepomínala som si, čo sa stalo. Len ako ma Edward niesol v chladom náručí cez klub, ale bola som taká unavená, že som si oprela hlavu o jeho dokonalú hruď. Pamätala som si na jeden bozk. Len letmý, ale ako sa to mohlo dostať až tak ďaleko?

„Tak čo, spomínaš si?“ Áno, spomínala som si, ale bolo mi proti srsti súhlasiť s ním. Ako som sa s ním mohla vyspať? Ako som mohla až tak veľmi klesnúť? Musela som byť naozaj nadrogovaná, inú možnosť som nevidela.

Zaskučalo mi v žalúdku, čo ma zachránilo od odpovede. Zasmial sa a už som bola v jeho náručí. Voňal zvláštnou sladkou vôňou, ktorá ma hriala v podbrušku a vyvolávala vo mne zvláštne chvenie. Z celej sily som ho udrela do pŕs a vykríkla.

„Upokoj sa, hysterka, ideme len do kuchyne. Alebo sa chceš dorezať?“ Pustil ma k zemi, no tam bolo ostré sklo zo žiaroviek a tak som ho v panike oblapila okolo krku, aby som sa vyhla krvavému pádu. Schuti sa zasmial.

„Som naozaj rada, že sa tak dobre bavíš,“ zahundrala som si popod nos. Položil ma k zemi a ja som si prezrela kuchyňu. Len tak-tak som skrývala úžas a ohromenie. Podišiel ku chladničke a začal sa v nej prehrabovať.

„Dáš si čokoládové cereálie s mliekom?“ opýtal sa spoza pleca.

„Nie, nejem čokoládu.“ Bol to bohapustý klam, čokoládu som milovala, ale bola som pevne rozhodnutá, že nezjem nič, čo mi ten hnusák ponúkne.

„A čo takto slanina s vajcami?“

„Som vegánka.“

„Ovocnú kašu?“

„Ďakujem, nebudem.“ Otočil sa. Skúmal ma prenikavým pohľadom a ja som cítila ako celá červeniem až po korienky vlasov. „Nezjem nič, čo mi ponúkneš, aj keby som mala byť neviem ako veľmi hladná,“ informovala som ho, na čo si povzdychol.

„Ó, panička je zase prieberčivá, však?“

„Nebuď ironický,“ zahriakla som ho. Zopäla som ruky v bok a čakala, čo povie. Nepovedal nič. Miesto toho vytiahol všetky predtým spomínané potraviny a rozbalil ich na kuchynskej linke. „Čo to robíš?“ Zhrozila som sa, keď vytiahol mixér a začal v ňom miešať vajíčka so slaninou, prihodil čokoládu a už krájal ananás.

„Buď to pôjde po dobrotky alebo po zlotky,“ odvetil nevenujúc mi najmenší pohľad. Prehltla som na prázdno. Bol to jeden a pol litrový mixér a ja som už teraz vedela, že mi to určite dá všetko vypiť. Dvíhal sa mi žalúdok a od strachu prestal aj skučať. Zastavila som Edwardovi ruku tesne predtým ako do mixéru stihol nasypať aj zvyšok. Pozrel na mňa spoza mihalníc a ja som rezignovane zahlásila, že si dám vajcia so slaninou.

„Dokedy ma tu vlastne chceš držať?“ neodpustila som si otázku. Vyzeralo to, že sa tu chce nejaký čas zdržať  - v chladničke mal kopec jedla a podľa toho ako upratovali...

„Kým sa mi nezunuješ, ale to sa tak ľahko nestane.“

„Začnú ma hľadať,“ pokúsila som sa ho nastrašiť. Rýchlo však prekukol klamstvo. A naozaj, kto by už len hľadal? Rosalie bola bohviekde, v práci som si vzala niekoľkodňovú dovolenku a sused nevie ani ako sa voláme. Bola som stratená. V cudzej krajine, bez peňazí a bez akejkoľvek nádeje na záchranu.

„Aj keď by som stále mohla odtrhnúť dosku z okna a drahý Edward by zhorel na popol,“ uškrnula som sa.

„Môžeš to skúsiť, ale varujem ťa. Ráno som vymenil všetky doky na oknách, tak ak si chceš zlámať nechty...“ Zase nahodil ten hlas. Správal sa ku mne ako k malému decku alebo lepšie povedané, ako k nejakej fiflene, ktorá sa bojí stupiť do zvieracieho... ach.

„Dobrú chuť,“ zaželal mi a položil tanier na stôl. Porazenecky som si k nemu prisadla a pustila sa do jedenia, zatiaľ čo Edward upratoval. No skôr, než stihol odložiť aj poslednú vec som už mala tanier do zrnka prázdny. „Urobím ti ešte duplu. Keby som vedel, že si taká drahá, kúpim rovno slipku,“ podpichol ma. A keď bol aj druhý tanier prázdny a ja som sa ledva postavila zo stoličky, ponúkol mi kúpeľ.

„Neboj sa, nebudem sa kúpať s tebou,“ uistil ma, keď ostal stáť vo dverách kúpeľne a ja som sa na neho zhrozene pozrela. „Ale ak by si chcela-“ Kopla som do dverí a tie sa zavreli. Potom som sa bezpečne zamkla a uvoľnene si vzdychla. Bolelo ma celé telo a predstava teplého kúpeľa po toľkých dňoch bola neskutočne krásna. Ponorila som sa do horúcej vody a slastne vzdychla. Oči sa mi zatvárali a neubránila som sa sladkej predstave Londýna a svojho vlastného domu.

Keď voda ochladla spolu s mojimi spomienkami a ja som sa celá premočená načiahla po osuške, tá mi ledva zakryla hrudník. Prekliala som Edwarda. Nepochybovala som, že to urobil naschvál, len aby sa mi priečil. Usušila som sa ako najviac to šlo a dúfajúc, že nebude v izbe som otvorila dvere. Ale bol tam. Sedel na posteli, jednou rukou si podopieral hlavu a v druhej držal osúšku.

„No konečne, myslel som-“ zasekol sa v strede vety. Ohromene ma sledoval, akoby ma ešte nikdy nevidel nahú a hlasno preglgol.

„Hm, mohol by si mi podať tú osušku?“ Nereagoval. Sledoval ma lačným čiernym pohľadom s otvorenými ústami. Podišla som bližšie a on vstal. Podal mi osúšku a potom skrivil tvár.

„Prepáč mi to.“ Nechápala som. Jemne sa dotkol môjho obnaženého stehna, kde mi svietila obrovská modrina. Prešiel prstom po celej jej dĺžke, ktorá sa končila pod krátkou osuškou a tesne pred jej lemom zastal. Videla som ako sa rozhoduje a mne sa z toho rozbúchalo srdce. Nadávala som si do hús, že neprimerane reagujem, ale nepomohlo to. Nakoniec však stiahol ruky späť k telu a ja som ľútostivo sklopila pohľad.

„V tamtej skrini máš nové oblečenie. Niečo si vyber, a potom si rob čo chceš.“

„Chcem ísť domov,“ vykĺzlo mi.

„Všetko okrem toho,“ zavrčal ostro, až mi nabehla husia koža. Vyšiel z izby a hlasno zabuchol dvere. 

Vzdychla som si a vynadala do úplných hlupaní. Nepáčilo sa mi, ako som reagovala na jeho dotyk. Čo som zabudla, že je to upír, ktorý ma uniesol, znásilnil a chcel možno aj zabiť? Neznamenala som pre neho nič, len ďalšie potešenie, krátke rozptýlenie v dlhej večnosti a možno aj príťaž. Bolo len otázkou času, kedy ho to prestane baviť a zbaví sa ma.   

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upíri: uver a podľahni - 10. kapitola: