Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Un Amor Real - 8. kapitola

26.10.2012 (07:00) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 3488×

Bella:

Mala som krásny sen. Napadlo mi hneď, ako som ráno otvorila oči. Snívalo sa mi, že som Edwardovi opravovala auto a on bol superman, či čo. Tak rýchlo sa ku mne dostal a zachránil ma pred tým, aby ma nezapučili poličky. Posadila som sa na posteli a keď som sykla bolesťou, tak som si uvedomila, že ma bolí ruka. Pozrela som sa na svoju zafixovanú ruku a nedávalo mi to zmysel. Edward predsa nie je superman. To je len vo filmoch. Čo sa dialo potom? „Isabella, premýšľaj!“ okríkla som sa v duchu. Dali mi lieky, určite mi dali lieky a preto si nič nepamätám. Postavila som sa z postele a prešla k oknu. Moje auto tu stálo, ale ja som sama nemohla šoférovať, žeby ma priviezol Edward? Ale ako potom šiel domov? Z premýšľania ma dostalo pískanie, ktoré išlo z kuchyne. Charlie to byť nemôže. Nočná mu končí až o desiatej a teraz je len osem. Kráčala som pomaly dole schodmi a do nosa mi udrela vôňa omelety. Čiže vraha alebo zlodeja môžem vylúčiť. Vykukla som spoza rohu a naskytol som mi pohľad na Edwardov zadok. Kýval s ním sprava doľava a popiskoval si. Na sebe mal stále tie čierne tepláky a moju zásteru. Sledovala som ho asi päť minút. Potom vypol sporák a ja som vošla dnu.

„Páčili sa ti moje tanečné kreácie?“ spýtal sa a ja som ostala stáť, akoby ste ma obliali ľadovou vodou.

„Ako si o mne vedel?“ Šokovane som na neho pozrela. On však len nahodil úsmev. Položil tanier na stôl a odsunul mi stoličku, aby som si mohla sadnúť.

„Vieš, že špehovanie je trestný čin?“ zasmial sa a nabral si kúsok omelety na vidličku.

„Vieš, že by som ťa mohla udať za zneužitie? Nič si nepamätám a nebude problém presvedčiť môjho ocina,“ povedala som a s chuťou som ochutnala omeletu. Páni, tak to je skvelé! Nie len Esme, ale aj Edward dokáže skvele variť.

„Máš pravdu, ale nepoteším ťa. Šerif Swan mi dal svoje požehnanie, aby som strážil jeho dcéru. Nie však bližšie ako desať krokov,“ rozosmial sa. Charlie vie, že je tu? Ako to?

„Určite sa pýtaš, ako to je možné. Jednoducho. Priviezol som ťa domov a zavolal som mu, aby vedel, čo sa s tebou stalo. Nechcel som tu ostať bez jeho vedomia. Síce si mi to ty doslova nakázala, ale istota je guľomet. Tvoj otec má predsa len zbraň.“ Ja som mu nakázala, aby tu ostal? O čom to hovorí?

„Carlisle ti dal lieky, ktoré ťa otupili. Ty si si ich vzala pod podmienkou, že na teba budem dozerať.“ On mi snáď číta myšlienky alebo čo.

„Čo som robila? Alebo hovorila?“ Dúfam, že som sa príliš nestrápnila. Vlastne to môže byť jedno. Je to len kamarát, prečo ma to potom trápi? Je normálne, že sa medzi kamarátmi stanú trapasy.

„Nie, nič sa neboj. Nič si nerobila.“ Prečo sa mi zdá, že som niečo povedala, čo si nepamätám?

„Kde si vlastne spal? Pochybujem, že som bola schopná ti ustlať na gauči,“ uvažovala som a on sklopil oči.

„Ani to si nepamätáš?“ Čo si mám pamätať? Nie, to by som, predsa to, nie, to by sa nikdy nestalo!

„Odpusť, určite to bolo krásne, ale...“ Vyskočil na nohy a vyvalil na mňa oči.

„O čom to hovoríš, Bella? Ty si myslíš, žeby som s tebou niečo mal, keď si bola mimo? Toto si o mne myslíš? Ja som tvojmu otcovi niečo sľúbil. Dobre, nedodržal som to úplne, keďže sme spolu zaspali v tvojej posteli, ale nikdy by som sa ťa nedotkol. Určite nie, keď nie si pri zmysloch.“ Klipkala som očami a snažila som sa zadržať slzy. Nie preto, že po mne zvyšoval hlas, ale preto, že som taká sprostá.

„Prepáč, ale keď ty si sklopil zrak, myslela som, ale to je jedno. Prepáč mi to,“ ospravedlnila som sa, ale bolo ťažké nájsť vhodné slová, ktorými by som napravila svoj omyl. Prišiel ku mne a objal ma.

„Veď ja sa nehnevám. Len ma prekvapilo, akú máš o mne mienku. Ale hnevať sa na teba nedá. Tebe by som odpustil aj vraždu a dokonca by som to na teba ani nepovedal,“ rozosmial sa a ja som sa konečne upokojila. Objala som ho silnejšie a privrela oči. Opäť tá jeho vôňa, ktorá ma omamuje. Čo sa to so mnou deje?

„Čo som ti povedal,“ zreval Charlie. Počkať, Charlie? Charlie je doma?

„Pán Swan, prepáčte, ja, ja vám to vysvetlím,“ začal Edward hneď, ako odo mňa odskočil. Ja som len kmitala očami z Edwarda na Charlieho. Ochraniteľsky som sa postavila pred Edwarda.

„Otec, upokoj sa! Čo si to o mne myslíš? Jeho síce nepoznáš, ale mňa, vlastnú dcéru, áno. Z čoho nás chceš obviniť? Vadí ti obyčajné objatie? Je to to najmenej, čo mu môžem dať. Staral sa o mňa a zachránil ma. Mal by si mu byť vďačný a nie po ňom štekať. Mal by si sa hanbiť,“ kárala som vlastného otca. On by mal byť ten, ktorý sa takto správa ku mne, ale teraz som tu bola v práve ja. Charlie bol úplne šikovaný z môjho postoja a hlavne z môjho správania.

„Prepáč, Bells. Aj ty, Edward. Verím svojej dcére. Tebe ďakujem, že si mi dal na ňu pozor a budem kvôli svojej dcére taký zhovievavý a nezabijem ťa,“ zaškeril sa. Jasné, to by nebol on, keby sa nevyhrážal zabitím.

„Čo tu tak krásne vonia? Ty si niečo varila s tou rukou?“ Pokrútila som hlavou a pokynula smerom k Edwardovi. Charliemu to hneď došlo.

„Dúfam, že varíš tak dobre ako zachraňuješ,“ podotkol a už jedol z môjho taniera. Chcela som sa ozvať, ale on len krivo pozrel. Znelo to: „Skús sa ozvať a zjem aj teba!“ Keď je Charlie hladný, je to s ním na nevydržanie.

„Bells, ja by som už mal ísť. Zajtra je škola a treba sa nám pripraviť.“ Mal pravdu. Chytila som ho za ruku a ťahala preč z kuchyne. Chcela som ho vyprevadiť a ešte raz poďakovať.

„Dovidenia, pán Swan.“ Otec nedvihol ani hlavu od stola a len zamával. Aj to sa ráta, či nie? Vyšli sme s Edwardom pred dom a ja som nevedela, ako začať. Nadýchla som sa a spustila.

„V prvom rade ti chcem poďakovať za to, že si ma zachrániť pred vážnejším zranením. Po druhé sa ospravedlňujem za svoje správanie v kuchyni a aj za Charlieho. Po nočnej vie byť dosť nepríjemný, ale on nie je zlý. Naozaj.“ Ešte by som mu toho povedala oveľa viac, ale naozaj som sa cítila trápne za všetko. Pristúpila som k nemu a dala som mu letmý bozk na líčko. Ruka mu hneď vystrelila k lícu a šokovane na mňa pozeral.

„Za čo to bolo?“ spýtal sa prekvapene.

„Za to, aký si. Na nič sa nehráš, si sám sebou. Poznám ťa chvíľku, ale mám ťa rada, Edward. Vážim si ťa ako človeka, ktorý je niečím výnimočnejší ako ostatní, a tým je tvoje srdce.“ Edward na mňa pozeral a mala som pocit, že ako chlap sa snaží neplakať.

„Edward,“ skríkla malá čierna hlava z auta, ktorá patrila jeho sesternici.

„Ahoj, Bella!“ Zamávala mi. Je to asi neslušné, ale ja som netušila jej meno a preto som povedala len ahoj. Edward mi pošepkal jej meno a potom odišiel. Takže viem, že to bola Alice. To je pokrok. Poznám Emmetta, ktorý je zákerný a teraz vidím, že ona je celkom milá, keďže prišla po Edwarda.

Edward:

Bol som Alice zaviazaný, že prišla. Keď mi Bella povedala, že ma má rada, že sa na nič nehrám a že som sám sebou, cítil som sa príšerne. Nie preto, že ma to netešilo, ale preto, že jej klamem. Som obyčajný klamár, ktorý sa hrá na niečo, čo nie je. Ako sa z tohto vymotám? Prečo som na to nemyslel skôr? Keď sa dozvie pravdu, tak ma odsúdi a nebude ma chcieť nikdy vidieť. Som riadny hlupák, ktorý sa s ňou len zahráva. Nie, nehrám sa s ňou. Milujem ju, ale chcem, aby ma ľúbila preto, aký som. Mám strach, že by ma ľúbila len pre môj výzor. Uznávam, že je iná, ale čo ak predsa? Po všetkých skúsenostiach mám strach, aby to nedopadlo rovnako. Doma ma vyspovedala celá rodina a keď som im rozprával zážitok s Charliem po telefóne, tak sa na tom skvele zabávali.                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                          

Ráno som si privstal, pretože som sa rozhodol vyzdvihnúť Bellu doma. Tým pádom, že teraz nemôže šoférovať, som nechcel, aby musela ísť autobusom alebo nebodaj pešo. Upravil som svoj „sexi“ zovňajšok a pobral som sa teraz už k celkom peknému autu. Musím povedať, že Bella odviedla dobrú prácu a bol som milo prekvapený ako také malé nemehlo dokáže takto spraviť auto. Zaparkoval som pred jej domom a zatrúbil. Bella pribehla k oknu a keď ma uvidela, tak jej tvár začal zdobiť krásny úsmev. Videl som, že je rada, že som tu.

„Čo ty tu?“ spýtala sa udychčane, keď pribehla.

„Najprv sa povie ahoj a potom sa pýta,“ zasmial som sa. Pozrela na mňa krivo.

„Ahoj, Edward! Čo ty tu?“ mrmlala si popod nos. Bola rozkošná.

„Ahoj, Bella) Prišiel som si po teba. Odveziem ťa do školy. Ak ti to nevadí.“ Chvíľu rozmýšľala o tom, že som si nemal robiť starosti a bla, bla.

„Chceš byť  frajer, že máš nové auto a k tomu si si nabalil aj novú frajerku, čo?“ zasmiala sa a ja som si len pomyslel: kiežby. Otvoril som jej dvere spolujazdca a pomohol som jej nastúpiť.

„Ty si aj gentleman. To sa často nevidí,“ pochválila ma ja som naštartoval. Celú cestu sme žartovali. Teraz sa mi zdalo, že tá cesta ide akosi rýchlo, aj keď na tachometri stále bolo len tridsať kilometrov za hodinu. Pri nej ten čas letí. Zaparkoval som pred školou a všetky pohľady padli na nás. Najprv sa čudovali, kto mi takto vylepšil auto a ako sa to niekomu tak skoro podarilo. Keď som otvoril dvere Belle a pomohol som jej vystúpiť, tak všetci ma preklínali a jej sa vysmievali. Vraj prečo je s takým chudákom, ako si to predstavuje sa so mnou vyvážať na tom starom črepe. Moja rodina bola rada, že nás spolu vidí a že sa Bella nehanbila prísť so mnou. Najviac bola prekvapená Rosalie, lebo ona neverila, že sa niekto nájde, kto nepozerá len na výzor. Stále ma od toho odhovárala, ale mala smolu. Keď sme prechádzali okolo Newtona, tak mi podkopol nohy a ja som sa musel tváriť, že o tom neviem, a tak som začal padať smerom na Bellu. V poslednej chvíli som ju otočil smerom na seba, aby som pád stlmil vlastným telom. Celé parkovisko sa otriasalo smiechom a Bella mala v očiach obrovský hnev. Postavila sa na nohy a potom pomáhala mne. Moja rodina už premýšľala, že sem vletí, ale nemohli. Museli sa držať v úzadí. Bella sa pozrela na Newtona a potom ma chytila za ruku.

„Poďme! Tento tu nám za to nestojí,“ povedala tvrdým hlasom a ruka v ruke sme kráčali do školy. Všetci si mysleli, že medzi nami niečo je, čo bola, samozrejme, hlúposť. Bella len chcela ukázať, že nie som sám a že je tu niekto, kto stojí na mojej strane. Odprevadila ma k triede a ešte mi povedala, že po škole sa stretneme pri mojom aute a spolu pôjdeme domov. Dnešný deň som s ňou nemal žiadnu hodinu. Deň sa vliekol doslovne ako sopeľ z nosa. Nechutné prirovnanie, ale je to tak. Keď zazvonilo na koniec poslednej hodiny, tak som div nohy nepolámal, ako som utekal na parkovisko čakať Bellu. Keď som prišiel, Bella nasadala do auta. Nie však do môjho, ale do auta Charlieho. Čo sa tu deje? Pozrel som jej smerom, ale ona otočila hlavu na druhú stranu. Ani sa na mňa nepozrela. Čo sa stalo?

Prepáčte za dlhé čakanie. Mrzí ma to. Menšie komplikácie. Ďakujem za predchádzajúce komentáre a opäť za váš záujem. Ak chcete vedieť, čo sa stalo a prečo šla Bella radšej s Charliem, musíte čítať ďalšiu kapitolu. :) 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Un Amor Real - 8. kapitola: