Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Un Amor Real - 21. kapitola

24.12.2012 (07:45) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 21× • zobrazeno 3681×

Edward:

Keby sa dal vrátiť čas, všetko zmením. Keby som nebol hlúpy a počúvol Rosalie, že je to hlúposť, nemusel by som sa teraz prechádzať v noci po opustenom meste.

Hlboká noc, už aj pouličné lampy zhasli. Mesto spí, len ja tu blúdim. Blúdim uličkami, pretože v srdci mám stále ten pocit stiesnenia. Všade, kam sa pozriem, vidím ju. No ona to nie je. Je to len predstava. Už viac nevládzem byť bez nej. Už je toho na mňa príliš. Prajem si cítiť chlad, aby mi zamrzlo už aj tak chladné srdce. Chcem cítiť oheň, aby mi zhorela moja vyprahnutá duša. Cítiť tŕne, ostré ako nôž, aby mi dopichali už aj tak boľavé telo. Chcem ju, moju osobnú drogu, ktorá mi ovplyvnila mozog. Každá bunka mojej krvi, srdca a tela cíti všetky spomienky. Môj život mal zmysel a teraz ho už nemá.

Z premýšľania ma dostalo až zvonenie mobilu. Na displeji svietilo meno - Alice. Jasné, zradca, kto iný. Tá zradkyňa prišla aj s Bellou. Neviem, čo na slovách nikomu to nehovor nerozumela. Mal som chuť jej odtrhnúť hlavu a dať ju Jasperovi ako ťažidlo na stôl. Aspoň na chvíľu by bola užitočná. Začal som si to živo predstavovať. Uznávam, nikdy by som jej neskrivil ani vlas na hlave, ale predstavy si môžem nechať.

„Čo chceš, Alice?“ spýtal som sa, lepšie povedané zavrčal.

„Kde si?! Esme je strachom bez seba. A prestaň sa správať ako malý chlapec. Chcela som ti dobre. Uvedom si, že vďaka mne, len vďaka mne, sa nás Bella nebojí. Mal by si mi ďakovať,“ odfrkla si v telefóne. No to určite ďakovať.

Kvôli mne sa pohádala s otcom. On si myslel, že jej som volal a mal chuť ma zabiť. Uznávam, že sa nás nebojí a tiež som zistil, že Belle nie som úplne ľahostajný. Stále ku mne niečo cíti. Mám pocit, akoby navonok chcela mňa i seba presvedčiť, že ma už nemiluje, ale vo svojom vnútri to cíti inak. Oči nikdy neklamú, oči sú zrkadlom do duše. Dokážu prezradiť omnoho viac, ako si dokážeme predstaviť. V jej očiach, v tom pohľade vidím síce bolesť, smútok, ale tiež tam vidím lásku. Jej láska ešte nevyhasla. Možno dohára, plamienok nádeje sa zmenšuje. Ja však nedovolím, aby ten malý plamienok dohorel. Ja ten malý tlejúci knôtik presvedčím, aby horel naďalej.

„Za chvíľu som doma,“ prehovoril som po chvíli a položil. Rozhodol som sa ísť ešte skontrolovať Bellu.

Dobehol som pred jej dom. Všade bola tma, len z obývačky bolo vidieť jemné svetlo. Televízor bol zapnutý a na gauči zachumlaná v modrej deke ležala moja Bells. Charlie nebol doma, čo bolo zvláštne. Možno ho zavolali do práce, ale to som teraz nechcel riešiť. Chcel som sa dostať dnu a uložiť ju do mäkkej postele. Viem, nemal by som. Riskujem, že sa zobudí a bude vyvádzať, ale to mi bolo v tejto chvíli úplne jedno. Obehol som dom a mal som šťastie. Zadné dvere boli odomknuté. Potešilo ma to, ale zároveň nahnevalo.

Ako môže nechať odomknuté dvere? Čo ak by sa jej niečo stalo? Keby išiel okolo nejaký zlodej alebo vrah? Najradšej by som jej dal prednášku o bezpečnosti. Môže byť, že Charlie nechal odomknuté, ale to by ma zarážalo ešte viac. Je to policajt a mal by si chrániť svoju dcéru. Dobre uznávam, že tu vo Forks je zločinnosť na minime, respektíve na bode mrazu. Našťastie. Prešiel som cez kuchyňu a namieril som si to rovno do obývačky. Opatrne som vzal od Belly ovládač, ktorý zvierala v rukách. Vypol som televízor a diaľkové ovládanie som položil na stolík, ktorý bol plný papierových vreckoviek. Pozrel som na môjho spiaceho anjela, ktorý mal kruhy pod očami. Určite plakala.

Bolesť a výčitky svedomia ma opäť pochytili. Za to, ako teraz trpí a plače, môžem iba ja. Tvár sa mi skrivila do bolestnej grimasy. Chcel by som vidieť ten neodolateľný úsmev, ružové líca a šťastie v očiach. Miesto toho vidím zamračenú tvár a smútok. To nehovorím o tom, že je bledšia ako zvyčajne.

Opatrne som ju vzal do náruče, trochu sa pomrvila, ale spala ďalej. Hore schodmi som kráčal pomaly, veľmi pomaly a vychutnával som si jej prítomnosť. Vdychoval som vôňu jahodového šampónu, ktorý tak strašne zbožňujem. Otvoril som dvere jej izby a položil som ju na posteľ. Pretočila sa na brucho a vystrčila na mňa svoj dokonalý zadok, ktorý bol zvýraznený v úzkych, obtiahnutých kraťasoch. Aby toho nebolo dosť, končili tesne pod zadočkom. Rýchlo som cez ten dokonalý pahorok prehodil deku. Naklonil som sa nad ňu, pohladil po vlasoch, po tvári a letmo som ju pobozkal na líce.

Veľmi nerád som ju opúšťal a nechával takto samú, ale musel som. Esme sa o mňa strachuje ako o malého chlapca, pritom si neuvedomuje, že som sto rokov starý poloupír. Nezazlievam jej to, pretože sa správa ako matka, ktorou pre mňa skutočne je. Poslednýkrát som sa pozrel na môjho anjela a vyskočil z okna. Za pár chvíľ som bol doma. Len stačilo prekročiť prah nášho domu a prirútila sa ku mne Esme.

„Kde si bol? Vieš, ako som sa o teba strachovala?“ Chcela znieť namosúrene, ale v jej hlase som bolo cítiť strach.

„Mami, vieš, že sa mi nič nemôže stať. Bol som skontrolovať Bellu, či je v poriadku,“ šepol som smerom k nej a ona sa súcitne na mňa pozrela.

„Viem, aké to je pre teba ťažké. No musíš sa pozbierať. Ak ťa Bella skutočne miluje, čo samozrejme miluje, tak sa k tebe vráti. Daj jej čas, aby si všetko usporiadala.“ Mala pravdu. Mám času čakať na Bellu, aj keby som čakal ďalších päťdesiat rokov, tak ona mi za to stojí. Vždy ju budem milovať rovnako, či už takto mladú alebo starú ženu s vráskami. Vždy to bude moja Bells.

„Ďakujem,“ poďakoval som sa a objal Esme.

Bella:

Tento víkend mal byť o tom, že ak ho neuvidím a zabudnem. Prestanem myslieť a trpieť. Kto si však myslí, že stačia dva dni, aby ste nevideli milovanú osobu a dokážete ju vytesniť zo svojho života, zo svojho srdca, tak sa mýli. Je to úplne nemožné. Snažila som sa zatvoriť dvere, no túžba po ňom neumierala. Stále mám ten pocit vo vnútri, stále cítim to chcenie. Všade ho vidím, všade ho cítim. Ako dlho to bude ešte trvať? Chcem vôbec ešte, aby sme boli od seba?

Predsa nedokážem zabudnúť, tak prečo sa o to snažím? Pokúšam sa skrývať emócie, no k čomu to je dobré? Život bez neho je ako prach, ktorý odfúkne vietor. Život bez lásky je ako čas, ktorý zastane. Je to ako smútok, čo mi na srdce sadne. Potrebujem ho, milujem ho.

On je mojím najväčším šťastím, stokrát si želám vrátiť čas strávený s ním. On je ten jediný, ktorý vyplní moje prázdno. Urobím všetko preto, aby som ho dostala späť. Vincent Van Gogh si pre lásku odrezal ucho. Milan Rastislav Štefánik mal depresie z lásky. Všetci vieme, čo urobil Leonardo DiCaprio alias Jack Dawson v závere filmu Titanicu. Vieme, čo urobil a najmä prečo to urobil...

Urobil to, pretože miloval...

Dlho mi trvalo, kým som pochopila, že bez lásky som zlomená, s rukou na srdci musím povedať, že kým som bola s ním, tak som nevyronila jedinú slzu. Bez neho je môj život pustý a tmavý. Deň strieda noc a šťastie strieda smútok. Raz sme hore a raz dole. Už sa nedokážem hnevať, už sa ani nebojím. Teda bojím sa, ale toho, že už s ním nebudem. Bojím sa, že sa ku mne nebude chcieť vrátiť.

Z mojich úvah ma dostalo zazvonenie môjho mobilu. Alice?

„Prosím?“ ozvala som sa do mobilu.

„Bella, stretneme sa v škole, ale prosím ťa, nemysli na to, že som ti volala. Pa,“ povedala tak rýchlo, že som mala čo robiť, aby som jej rozumela. Čo môže odo mňa chcieť? Zamyslene som kráčala do kúpeľne, aby som si dala rannú sprchu. Našťastie mi pomohla k prebratiu. Obliekla som si tmavomodré slimky, predĺžený sveter s lodičkovým strihom a na nohy dala čižmy. Prehodila som si ešte zateplenú koženú bundu a do ruky vzala kabelku.

„Oci? Môžeme vyraziť?“ spýtala som sa Charlieho, ktorý dopíjal raňajšiu kávu a listoval dnešné noviny.

„Už idem,“ odpovedal a postavil sa od stola.

Po ceste do školy sme veľa toho nenarozprávali. Od kedy zatvoril Edwarda, tak sa mi dosť vyhýba. Hanbí sa za to, čo urobil. Je pravda, že sa už nehnevám. Vysvetlili sme si to a ja som vďačná, že mám otca, ktorý sa o mňa takto bojí a stará. Po ceste do školy som tiež uvažovala, koľko toho musím dneska stihnúť. Treba mi zarezervovať podnik na zimný ples, vybaviť hudbu a premyslieť výzdobu. Ostáva už len pár dní. Charlie zastal pred školou a ja som vystúpila.

„Oci, po škole musím do mesta ohľadom toho plesu. Neboj sa, keby niečo, zavolám,“ ubezpečila som ho a zatvorila dvere. Parkovisko už bolo plné áut a všetci ešte horlivo debatovali o víkende.

Očami som hľadala Cullenovcov, lepšie povedané, len jedného člena. Našla som. Stál opretý o svoje auto a pozeral priamo na mňa. Naše pohľady sa stretli a ja som mala chuť mu venovať úsmev, ale jeho tvár mi v tom bránila. Tváril sa nahnevane, a tak som sa radšej neusmiala. No pohľadom som neuhla. Premeriavala som si ho. Vyzeral krásne. Mal na sebe tiež tmavomodré rifle, ktoré boli napasované až hriech. Čiernu bundu, ktorá bola rozopnutá a pod ňou mal tmavý sveter. Od jeho auta sa ku mne rozišla Alice, a tak som ďalej stála. Prišla a objala ma. Po celý čas som sa snažila na nič nemyslieť, dokonca som rátala kroky, ktoré ku mne urobila. 

„Ideme?“ spýtala sa hneď ako prišla ku mne. Len som prikývla a kráčali sme spolu do školy. Chcela som ísť ešte za riaditeľom, aby mi dovolil mať pomocníka, pretože stihnúť prípravu plesu je nemožné.

„Alice, potrebujem ísť za riaditeľom. Pôjdeš so mnou?“ požiadala som ju a ona prikývla.

„Môžem už vedieť, čo sa stalo? Prečo si mi volala?“ pýtala som sa, pretože mi to skutočne vŕtalo v hlave.

„Viem, že chceš pomoc na ples. Tiež viem, že riaditeľ bude chcieť, aby som ti s tým pomohla ja.“ To by bolo super, keby sme na tom pracovali spolu. Už som si to začala predstavovať a usmievať sa ako mesiačik.

„Neteš sa, ja ti s tým nebudem pomáhať. Navrhnem riaditeľovi, aby ti s tým pomohol Edward. Potrebujete stráviť spolu nejaký čas, potrebujete si vyjasniť veľa vecí,“ vyvalila som na ňu oči. Chcem byť s ním, ale takto som si to nepredstavovala. Začínala som panikáriť. „Upokoj sa, Bella. Miluješ ho, on miluje teba. Láskavo si to vyjasnite, kto má na vás pozerať ako sa trápite.“ Miluje ma? To by som nepovedala. Dnešný pohľad plný hnevu prezrádzal pravý opak.

„Ako si môžeš byť taká istá, že ma miluje? Ty si asi nevidela ten jeho pohľad vraha, keď som prišla pred školu,“ zakňučala som a sklopila zrak k zemi. Ona sa však rozosmiala.

„To je akože fakt vtipné,“ odfrkla som.

„Nie, nie je smiešne, ale ty asi stále zabúdaš na podstatný fakt. Edward číta myšlienky. Veľa chlapcom sa páčiš a ty si prídeš v obtiahnutých slimkách. Proste sa mu nepáčilo ako všetci na teba zazerajú. Z toho si nič nerob, žiarli. Tak isto ako ty na Jessicu,“ dostávala zo seba v návale smiechu. Žiarli? Na mňa? Veď na iného ani nepozriem, nie to ešte pomyslieť na niekoho iného ako je on. Pokrútila som nesúhlasne hlavou.

Keď sme vyšli z riaditeľne, tak som stále nechápala ako to mohlo ísť tak ľahko. Riaditeľ vôbec nenamietal a dokonca bol rád, že mi s tým bude pomáhať chlap, ktorý vraj odvedie ťažkú prácu. S Alice sme si ešte naplánovali s kým pôjdeme na ples. Nezabrali ani moje protesty, takže som musela súhlasiť s tým, čo vymyslela. Potom sme sa rozlúčili a každá išla svojou cestou na hodinu. Hneď po vstupe do triedy na mňa pozrel Edward, ale opäť sa netváril dvakrát priateľsky. Rýchlo som prebehla pohľadom po triede, čo to zapríčinilo a tipovala som, že za to môže Mike, ktorý kráčal ku mne.

„Kedy mám po teba prísť?“ spýtal sa slizkým hlasom a ja som nechápala, o čom hovorí.

„A na čo by si po mňa chodil? Nerozumiem,“ vyvalila som na neho oči a on sa natiahol, že ma pohladí po ramene. To sa mi vôbec nepáčilo a tak som uhla skôr, ako sa mi ho stihol dotknúť.

„Predsa na ples, hádam tam nechceš ísť sama,“ zaškeril sa na mňa a ja som sa rozosmiala. On si fakt myslí, žeby som išla s ním? Nechápavo sa pozeral pre zmenu on.

„Mike, vážim si tvoj záujem, ale nemám záujem. Už mám partnera na ples,“ povedala som a naznačila som mu, aby uhol z cesty. Potom som si všimla, že Edward sa tvári stále rovnako, pretože ho tiež zarazil fakt, že mám doprovod na ples.

„Edward, chcem ti povedať, že dnes po škole zruš všetky plány. Ideme do mesta,“ hovorila som úplne pokojne, aj keď to bolo príliš ťažké. V jeho spoločnosti som cítila zvláštne vibrácie a najmä srdce mi išlo vyskočiť z hrude.

„Nemám žiadne plány, ale na čo? Ak teda smiem vedieť. A už sa na mňa nehneváš?“ Pokúsil sa o úsmev a ja som rýchlo privrela oči. Nesmiem vidieť jeho úsmev, musím byť silná. S Alice máme predsa plán. Trošku potrápiť, áno potrápiť.

„Riaditeľ ťa určil za môjho pomocníka pri príprave plesu. Poďakuj svojej sestre Alice, ona ti to vybavila. A ešte sa hnevám,“ zamumlala som a šla som sa posadiť na svoje miesto. Vedľa namosúreného a odmietnutého Mikea.

Pre neočakávaný záujem o pokračovanie som musela pridať rýchlo ďalšiu. Som prekvapená, že k záveru poviedky sa o ňu javí až takýto záujem. Ďakujem, ja skutočne nenachádzam slová, ktorými by som vyjadrila vďačnosť. :( Mám pocit, že si to ani nezaslúžim. :( 

Ďakujem, zlatíčka moje. :) :-*

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Un Amor Real - 21. kapitola: