Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ty si naša rodina - 12. kapitola

29.11.2012 (10:00) • VictoriaCullen, 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 2176×

12. kapitola

Bella:

„Ako sa máš, maličký? Dnes je pekne, nemyslíš?“ Pohladila som svoje ploské bruško a pozrela von oknom. Bola to stále tá istá scenéria, ako pred troma dňami.

Vychádzajúce slnko lenivo vstávalo spoza stromov a svojimi lúčmi ožarovalo moju tvár. Za posledné dni som si na to teplo neskutočne navykla. Keď prestala ranná nevoľnosť, postavila som sa k oknu a rozprávala sa so svojím dieťatkom. A aj keď mi neodpovedalo, bolo to najkrajšie, čo som kedy zažila. Ten pocit, že zo mňa bude matka, že v mojom mŕtvom vnútri dokáže vyrásť nový život, bol neskutočne blažený. Usmiala som sa a opäť prešla rukou po mieste, kde rástol malý.

„Pôjdeme sa napapať? Mamka je hladná, tak nie že sa budeš hnevať,“ informovala som ho a opatrne zbehla dole po schodoch. Odkedy som zistila, že som tehotná, aj napriek prvotnému zhrozeniu, som si teraz dávala pozor na každý krok len preto, aby som mu neublížila.

Vošla som do kuchyne a otvorila chladničku. Lačne som si prezrela poloprázdne poličky a hlasno zabuchla. Mala som chuť na čokoládu, lenže poslednú som do seba napratala včera. Zavrčala som od zlosti. Mala som pocit, že ak dnes nedostanem čokoládu, umriem.

„Asi ideme na nákup.“ Spravila som grimasu a vybehla späť do svojej izby.

Obliekla som si prvé veci, čo mi padli pod ruku a o pár minút som už nasadla do svojho autíčka. „Rozrážala“ som si cestu cez hustú premávku a zastavila som pri obchode. Ani som sa neotočila, len ako maniak na jedlo som vbehla do veľkej budovy a brala košík. Pripadla som si ako na love. Nozdry sa mi natriasali, keď som lapala po pachu čokolády. Biela, oriešková, s jahodami, bonboniéra... V duchu som preklínala toho, kto vymyslel toľko druhov čokolády a mňa teraz postavil pred neľahkú úlohu. Prešliapla som z nohy na nohu a pokrčila ramenami. Jediným šmahom ruky som z poličky zhodila do kočíka asi desať druhov a usmiala sa popod fúzy. No čo, takáto situácia si vyžaduje rázne riešenie. A už som sa hnala k pokladni.

Pri pohľade na prekvapenú predavačku, keď som jej vyložila svoj nákup, som sa mierne začervenala. Určite som musela vyzerať ako zúfalka, ktorú opustil priateľ a teraz sa mieni zasamovraždiť čokoládou. Vystrúhala som grimasu a rozbaľujúc čoko-tyčinku som nasadala do auta. Blažene som sa zahryzla do tej dokonalej chute, požula a prehltla. Myslela som, že sa rozplyniem vo vzduchu tak, ako sa mi karamel rozplynul na perách. Dokonca sa mi zdalo, že aj to malé vo mne so mnou súhlasí.

Zapla som rádio a vyrazila domov. Ako naschvál mi pri prvej odbočke zasvietila červená, no ja som dupla na plyn. Nemala som v pláne zbytočne vyčkávať na semaforoch a okolo aj tak nešlo žiadne auto. Prešla som cez križovatku a len tak-tak sa vyhla starému kabrioletu. Vyľakali ma tie svetlá, až som strhla volant a vyšla na krajnicu div, že som nenarazila do pouličnej lampy. Už som vedela, ako sa musel cítiť človek, ktorý len o pár milimetrov unikol smrti. Srdce som mala kdesi až v krku a do pľúc som nedostala ani liter kyslíka. Trasľavá ruka mi vystrelila k brušku a začala som upokojovať malé, len aby som upokojila seba.

„Slečna, ste v poriadku?“ počula som, ako sa ku mne z diaľky hnal hlas. Buchli dvere na aute a mne zovrela krv v žilách. Mala som sto chutí zabiť toho naničhodníka, ktorý mi vletel do cesty, kašľajúc na to, že to ja som išla na červenú. Prudko som otvorila dvere, keď som ozvala rana. Zhíkla som.

Mojím protiidúcim bol Jake. Jake, ktorý sa však teraz váľal na zemi v bolestiach, čo som ho presným úderom dverí pripravila o možnosť mať deti. Krčil sa na zemi a ja som nevedela, čo robiť. Ruka sa mi zastavila na jeho horúcom chrbte a on sa mykol. Pozrel na mňa uboleným pohľadom, ktorý sa behom stotiny sekundy premenil na prekvapenie.

„Bella, to si ty?“ zasyčal.

„Prepáč mi to, Jake. Naozaj som nevedela, že ideš ku mne. Nechcela som ti ublížiť.“ Cítila som sa neuveriteľne nepríjemne. Bola som za to zodpovedná.

Vyskočila som z auta a pomohla mu na nohy nešetriac ospravedlňujúcimi slovami.

„To je v poriadku, žijem,“ zasmial sa. Oprela som ho a auto a na tvári som vyčarila úsmev.

„To som rada. Neprežila by som, ak by som zrazila-“

„Technicky,“ prerušil ma, „si ma nezrazila. Len si ma skoro spravila impotentným, ale to je vedľajšie. Rád ťa znova vidím,“ usmial sa doširoka a mne až poskočilo srdce, že je v poriadku. Musela som ho objať.

„Fu, som neskutočne šťastná, že si v poriadku. Aj keď...“ Náhle som sa zarazila. Odskočila som a pozrela dole. Jeho mužnosť nebola až taká ohrozená. Práve naopak. Do tváre mi stúpila červeň a v rozpakoch som sa vrátila k jeho tvári. Pokrčil ramenami.

„Zdá sa. Že stačil dotyk krásnej ženy, aby sa prebral k životu,“ povedal bez servítky a ja som ešte viac sčervenela. Prešliapla som z nohy na nohu a nevedela, čo povedať. Jake sa však tváril, akoby to bola úplne obyčajná vec.

„Em, tak prečo si išla na červenú?“ opýtal sa a ja som ešte viac znervóznela. Mala som mu povedať takú absurdnú vec, že som sa chcela dostať domov čo najskôr, aby som bola v pohodlí, pretože som tehotná? Tak to radšej nie.

„Ja... nevšimla som si...“ koktala som. Pozrela som si na nohy a premýšľala, ako napraviť chybu. Potom som sa usmiala. „Nechcel by si ako odškodné ísť ku mne na raňajky? Spravím ti čokoľvek si budeš priať.“ To znelo dvojzmyselne. Dočerta, Bella, dávaj si trochu pozor na ústa. 

Prezrel si ma od hlavy po päty a oči mu len tak zasvietili. Otvorila som ústa, že mu to vysvetlím, no hlas mi zamrel v hrdle. Nehybne som čakala na jeho reakciu.

„Veľmi rád by som prijal tvoju ponuku, no mám veľa práce. Bože, nemohla si do mňa naraziť včera,“ zaskučal. „Ale ak by si to naozaj chcela odčiniť, mohol by som ťa pozvať do zábavného parku? Práve ho otvorili, tak ak by si mala záujem...“

„Veľmi rada pôjdem,“ odvetila som možno až prirýchlo. Prehrabla som si nervózne vlasy a usmiala sa ako anjelik. 

Keď mi povedal čas a dohodli sme sa na mieste stretnutia, rozlúčili sme sa a posadil ma do auta. Srdce mi poskočilo, že sa aspoň na pár hodín vytrhnem z toho stereotypu a pôjdem sa zabaviť. Neskutočne som sa tešila do parku, pretože som tam naposledy bola ako malá. Keď sme ešte boli s Alice a Rosalie malé, brávala nás tam Esme, aby sme sa trochu odpútali od každodenných tréningov na lovcov. A aj keď sme jej vždy tvrdili, že sa v strašidelnom hrade bojíme, nikdy to nebola pravda.

Zastavila som pred domom a s náručou plnou čokolády som vbehla do domu. Tanečným krokom som vbehla do kuchyne a všetko uložila na miesto. Popri tom som otvorila ďalšiu čoko-tyčinku.

„Mamka pôjde do zábavného parku. Medzi príšery a draky. Kde sú upíri a vlkolaci,“ pospevovala som si, keď ma skrútilo od bolesti. Prehla som sa v páse a chytila sa za brucho. Malý s mojím nadšením zjavne nesúhlasil.

„Čo sa deje? Vari sa ti Jake nepáči?“ pýtala som sa hlúpo, akoby mi mohlo odpovedať. No odpovedalo. Opäť mnou prebehol kŕč a ja som zalapala po dychu. Jedno bolo isté: moje malé nechcelo, aby som išla s Jakeom na rande. Nepáčil sa mu.

***

Na zatrúbenie som sa vystrčila z okna a zakývla na Jakeove auto. Bola som pripravená ísť sa zabávať. Malé po dlhých hodinách presedených v obývačke prestalo protestovať a spútavať ma bolesťou a ja som sa mohla pripraviť na rande. Posledný raz som sa otočila v zrkadle a upravila si krátke šaty. Cestou dole som ešte zhrabla kabelku a vyletela von dvermi ako hurikán. Až neskoro som si uvedomila, že sa na to akosi priveľmi teším. Keď som zbadala Jakeov natešený úsmev, ako sa opiera pohodlne o auto s rukami vo vreckách, zarazila som sa a zmiernila krok. Cudne som chytila kabelku oboma rukami a zastavila pred ním. Premeriaval si ma od hlavy po päty a ja som cítila, ako mi stúpla červeň do líc. Vo vnútri sa mi rozhorela páľava a ja som len s ťažkosťou potlačila nutkanie padnúť k zemi. Keď som opäť dostala silu do nôh pozrela som mu do očí.

„Tak čo, ideme?“ Na moju otázku len prikývol. Galantne mi otvoril dvere a starom Forde a potom nasadol na miesto vodiča. Obzrela som sa.

„Necháp ma zle, ale naozaj predávaš autá?“ Prepadla ma pochybnosť. Bolo to divné. Jake vyzeral slušne, vždy bol oblečený ako najväčší elegán, no pri pohľade na to ošúchané auto si človek musel dvakrát premyslieť, čo si o tomto mužovi pomyslí. A rozhodne by si nemyslel, že predáva autá.

„Áno, naozaj. Ja viem, že ťa trochu odpudzuje to auto, nie si prvá, ale je to moja srdcovka. Jazdím na ňom už od šestnástich, nedokázal by som ho proste vymeniť.“ Usmial sa.

Nadvihla som obočie od prekvapenia, no v skutočnosti som sa topila vo vlastnej trápnosti. Nie som prvá? Uf, určite teraz pred ním musím vyzerať ako totálna hlupaňa. Zlatokopka, ktorá ho chce zneužiť kvôli peniazom. Otočila som sa k oknu a nadávala si do totálnych kráv, keď naštartoval a motor pekne zapriadol, čo bol len dôkaz, že aj po toľkých rokoch sa o toto autíčko dobre staral.

Vyrazili sme po hlavnej ceste do Seattlu a medzi nami bolo stále ťaživé ticho. Nenápadne som sa pozrela cez rameno a môj pohľad upútalo rádio. Načiahla som sa, no zdalo sa, že Jake mal podobný nápad. Pretože jeho prsty sa načiahli rovnakým smerom a dotkli sa mojich. Okamžite som sa odtiahla a pozrela na svojho šoféra. Obaja sme sa rozosmiali ako blázni a tým konečne prelomili napätie.

„Takže, Isabella,“ začal, „prečo si tak odišla naposledy? Aj predtým? Mám si myslieť, že si nájomný vrah, ktorého zavolali na misiu?“ Spravil grimasu. Keby len chlapec vedel, že nie tak ďaleko od pravdy. Som tu na misii, ktorá vôbec, ale vôbec nie je úspešná a k tomu všetkému pod srdcom nosím dieťa človeka, upíra, ktorého som mala zabiť. Keby toto všetko vedel, nesedel by tu tak pokojne.  

„Nie, ono je... je to zložité, Jacob. Nemôžem o tom hovoriť. Prosím ťa, pochop ma. Raz ti to možno poviem, ale teraz ťa prosím o dôveru.“ Môj hlas znel koktavo a zároveň prosebne. Nemohla som mu povedať, že som poloupír, ktorý čaká dieťa s upírom. Otvoril by dvere, vyhodil by ma z auta a ušiel ako namydlený blesk. To som určite nechcela. Cítila som sa s ním príjemne, aj keď moje maličké malo iný názor.

„Dobre, verím ti, ale len preto, že si to ty,“ usmial sa na mňa a ukázal mi svoje krásne biele zuby. Mal naozaj krásny úsmev. Kto by to bol na neho povedal.

Dorazili sme do zábavného parku a ja som hneď zacítila vôňu cukrovej vaty. Mám rada to, keď sa vám cukrová vata dotkne jazyka. Chytila som Jacoba za ruku, viem bolo to neuvážené, ale mala som chuť na vatu, a začala som ho ťahať smerom k stánku s vatou. Keď som sa pozrela do jeho tváre mal tam obrovský úsmev od ucha k uchu. Asi si myslel, že som to urobila s iného dôvodu. Nevadí, túžba po vate je oveľa väčšia ako riešiť teraz to, či ho držím alebo nie. Kúpil mi aj napriek mojim protestom cukrovú vatu a potom sme si šli vybrať prvú atrakciu.

Vzhľadom na môj terajší stav som sa snažila si vybrať niečo menej akčné a adrenalínové. Zvolili sme zámok hrôzy. Jacob sa ma síce snažil prehovárať, že sa nemám čoho báť, že tie horské dráhy len vyzerajú tak nebezpečne, ale že by som to určite zvládla. No ja som si pevne stála za svojím. Po prehliadke toho smiešneho strašidelného zámku som dostala hlad a tak sme sa šli najesť. V stánku s občerstvením som si kúpila dva hamburgery a dvojité hranolky. No čo, môj epetít je teraz o poznanie väčší ako inokedy. Jacobovi to samozrejme neušlo a smial sa.

„Ty musíš byť ale poriadne hladná.“ Keby sa dalo, tak verím tomu, že moje dieťatko vyskočí a zbije toho uja, ktorý sa mu smeje za jeho chute.

„Neraňajkovala som a tak som trošičku hladná.“ Cítila som ako naberám rumenec na líca. Určite si teraz myslí, že mám aspoň dva žalúdky. Vlastne keby si to myslel, tak by nebol ani ďaleko od pravdy. Papám teraz za dvoch.

Ešte sme sa trochu poprechádzali až sme zastali pri stánku s plyšákmi. Páčil sa mi obrovský modrý sloník. Jacob si všimol ako túžobne na neho pozerám a tak si kúpil loptičky a šiel mi sloníka vyhrať. Musel zvaliť tri plechovky. Prvýkrát minul a aj druhýkrát. Mohla som sa rozlúčiť so sloníkom. Povzdychla som si, ale pán bol taký zlatý, keď videl moje smutné oči, že nám ho dal za snahu. Poďakovala som a keď sme boli pár krokov od stánku som sa otočila k Jacobovi a jemne som ho pobozkala na líce. Jeho ruka okamžite vystrelila k jeho lícu a pohladkal sa na tom mieste, kde boli ešte pred chvíľou moje pery.

„Za čo to bolo?“ spýtal sa šokovane. Ja som sa usmiala a mykla ramenami.

„Za odvahu a odhodlanosť,“ usmiala som sa ešte viac. Naozaj treba uznať, že aj keď bol nemotorný pri hádzaní, tak som na ňom videla, ako veľmi sa snaží.

Chytil ma za ruku a spolu sme kráčali k jeho autu. Cesta opäť prebiehala v tichosti. Bolo to zvláštne. Mala som pocit, že si nemáme poriadne, čo povedať a to ma v skutku trápilo, pretože som sa s ním cítila dobre a sama sebou. Zastali sme skoro pred mojim domom a obaja sme len tak sedeli a nikto sa k ničomu nemal. Chcela som ho pobozkať? Nechcela. Alebo áno? Chcela som zistiť ako chutia jeho pery. Jacob však moju nerozhodnosť vyriešil za mňa. Nahol sa ku mne a pritlačil sa na moje pery. Bozk bol veľmi príjemný a precítený. Však niečo tam chýbalo. Iskra? Chvenie v brušku? Nebolo to ako bozkávať Edwarda. Dosť, nesmiem na neho myslieť. No spomienka na Edwarda zabolela. Moje dieťatko začalo silno kopať. Nepáčilo sa mu, že mamičku bozkáva Jacob. Odtiahla som sa od Jacoba a nadýchla som sa, že niečo poviem. On mi však priložil prst na pery.

„Nič nehovor, Bella. Dnešný deň bol nádherný a mne s tebou bolo krásne. Chcem si ho takýto zapamätať, ak by si ma už nechcela vidieť. Nebudem sa ti tu ospravedlňovať za tento bozk, lebo som to túžil urobiť od prvej chvíle, čo som ťa spoznal v tom obchode,“ hovoril tak krásne až som sa musela usmiať.

„Však toto nebolo hádam poslednýkrát, čo sa vidíme. Či?“ spýtala som sa a on sa usmial na vedomie, že sa nehnevám.

„Takže sa ešte uvidíme?“ Radosť v jeho hlase bolo počuť hneď pri prvom slove. Prikývla som.

„Zavoláme si. Teraz už idem, cítim sa ospalo. Dávaj na seba pozor, Jacob.“ Dala som mu ešte jednu pusu, ale teraz už len líčko. Nechcela som mu dávať nádeje, keď som ešte sama neviem, čo chcem. Vystúpila som z auta a do rúk si vzala toho veľkého modrého sloníka. Kráčala som k domu, ale keď som si všimla, kto sedí na schodoch mojej verandy a opiera sa o drevené stĺpy, myslela som, že si sadnem na zadok.

Ľudkovia, je mi ľúto, že ste na túto kapitolu museli tak dlho čakať, ale musíte pochopiť, že tak ako všetci, aj ja mám svoje problémy, ktoré ma niekedy dokážu doslova dostať do kolien. 

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), 9moncici9, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ty si naša rodina - 12. kapitola: