Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ty patríš ku mne! - 10. kapitola

13.10.2012 (07:15) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 19× • zobrazeno 3223×

10. kapitola

Mali ste už niekedy pocit, ako by ste nemohli poriadne dýchať, ale pľúca ste mali neporušené? Alebo ako by bol vzduch príliš ťažký na to, aby ste ho mohli prijať? Niečo takéto som zažívala momentálne ja. Po tom, čo Alice tresla dverami pred mojou prekvapenou tvárou, som ešte hodnú chvíľu nebola schopná najmenšieho pohybu, iba som čumela s pootvorenými ústami. A keď sa mi ich podarilo zavrieť, radšej som pomalým neistým krokom smerovala k autu a ešte hádam pomalšie som šoférovala domov. Ani neviem, ako som sa tam dostala, cestu som príliš nevnímala, nakoľko som bola hlboko zabratá v myšlienkach neustále pobehujúcich o pár minút späť. 

Nikdy som nebola tak nadšená, že som sama doma, ako vo chvíli, keď som zaparkovala pickup v garáži a vošla do domu. Ani som sa neobťažovala zamknúť dvere. Načo? Zlodeji nech si berú, čo chcú... Bola som v absolútnom šoku, z ktorého som sa dostala až po pár hodinách. Na Forks padal súmrak a spoločne s ním začali aj kvapky dažďa z oblohy. Už mi veru ten dážď aj začínal chýbať. V obývačke na béžovom koberci stále ležal list od Edwarda. Povzdychla som si a utrela zaslzené oči. Zohla som sa poň na zem a zdvihla ho. Silno som privrela viečka, ako by tie mohli zabrániť spomienkam dolapiť ma a opäť ma začať mučiť. Nepomohli. Cítila som sa vinná. Aj keď on povedal – vlastne napísal –, že sa tak nemám cítiť, ale čo sa to dá?! Cítim sa, akoby ma niekto silno udrel do hrudi. Ako by mi do srdca pichali stovky nožov. Alicine slová boli práve ako tie nože. Ostré, bolestivé a spôsobujúce doživotné rany zo spomienok. Rany sa síce zahoja, ale jazvy ostanú naveky.

‚Ale ak sa mu niečo stane, Isabella, môžeš za to ty!‘

‚To si mu nemohla urobiť ani takú radosť, že by si s ním šla do toho posratého Londýna? Ani nevieš, ako sa na to tešil!‘

Pich, pich, pich. S každou spomienkou sa pomyseľné čepele nožov do mňa zarývali hlbšie. Alicin nahnevaný hlas som počula tak zreteľne, ako keby stála tesne vedľa mňa a kričala mi do uší. Cítila som sa, ako keby som spáchala nejaký zločin. Niečo, za čo som teraz pykala.

Opäť som sa rozplakala. Prečo ma to tak bolelo? Vedomie, že Edwarda už nikdy viac neuvidím. Nestihla som sa s ním ani rozlúčiť. Ale ja som mu skutočne nikdy nepriala nič zlé, akoby som aj mohla? Veď je to môj najlepší priateľ... Vždy ním aj bude. Prečo ma Alice obviňovala za veci, za ktoré som ja vlastne ani nemohla? Chcela som sa s Edwardom pozhovárať, nemohla som zato, že on už očividne nechcel a miesto toho, aby sa mi pozrel do očí a povedal to, čo chcel, sa radšej zbalil a odišiel. Zato som ja skutočne nemohla...

Načiahla som sa po mobil, ktorý sa nachádzal na konferenčnom stolíku a vytočila Edwardovo číslo. Samozrejme, že mi to nedvihol. Ani tento raz...

Edward, ozvi sa mi, prosím, napísala som mu nakoniec do sms-ky. Mobil som opäť odložila bokom, povzdychla som si a oprela sa o gauč. Tvár som si skryla do dlaní a napriek úsiliu myslieť na niečo iné, sa mi v mysli neustále prehrávali dokola Alicine slová, ktoré zas a opäť spôsobovali bodavú bolesť v mojom srdci.  

***

„Objednáme pizzu alebo sa mám postaviť ku sporáku?“ spýtal sa Charlie v utorok podvečer. Včera, hneď po jeho príchode, som mu s malou dušičkou povedala o návrhu, že by Jacob prišiel v utorok na večeru. Charlie to, samozrejme, ihneď pochopil a vedel, že konečne nastal čas, kedy mu Jacoba oficiálne predstavím. Neprotestoval a súhlasil. Zdalo sa mi, že Jacob sa chce s Charliem tiež úprimne zoznámiť a bola som zato rada.

„Ani jedno, ocko. Pizza je strašne ohratá a očakávaná a keby si sa postavil ku sporáku ty, nejedli by sme do budúceho týždňa,“ odvetila som a pozrela naňho pohľadom, ktorý nestrpel námietky. Tento pohľad som mala po ňom, čiže som jeho efekt mala odskúšaný a zaručený.

„Z toho vyplýva, že ja navarím. Ty choď, čo ja viem, do garáže niečo opravovať, alebo si sadni k telke,“ dokončila som. Počula som, ako si Charlie povzdychol.

„Tak ja teda volím tú telku,“ zašomral a pomaly sa odšuchtal do obývačky. Musela som sa zachichotať. Presne som vedela, ktorú variantu si Charlie vyberie. Na večeru som sa rozhodla pripraviť zapekané zemiaky a rezne. Jacob to ľúbi a ja s Charliem tiež. Našúpala som zemiaky, nakrájala ich na kolieska a porozkladala na plech, ktorý som vložila do trúby. Kým som klepala mäso, myseľ mi opäť zablúdila k nemu.  Bála som sa o neho, nevedela som, kde je, čo s ním je, ako sa má... Proste nič. Cítila som sa bezmocná. Na moju sms ani neodpovedal. Neozval sa. Všetko sa medzi nami zničilo. Bolesť bola strašná. Takmer taká intenzívna ako v ten deň pred už takmer štyrmi rokmi, keď nám zavolala polícia a oznámila nám, že mama zomrela.

Vtedy som prestala vnímať všetko okolo seba, uzavrela som sa do seba a v mysli som si vytvárala pomyseľný svet, kde sa vždy všetko skončilo happy endom.

Avšak teraz som, našťastie, až tak zle na tom nebola. Pretože Edward je živý – no, ako sa to vezme, ak teda neberieme do úvahy, že technicky zomrieť nemôže. Ale vedomie, že už nepríde, že ma pravdepodobne nemá rád a snaží sa na mňa zabudnúť, ohromne bolelo.

Takmer som si klepla klepáčom do prstu, keď sa mi oči opäť zaplnili slzami, kvôli čomu som videla rozmazane. Musela som sa zastaviť. Rukami som sa oprela o kuchynskú linku a zhlboka dýchala. Nie, takto to už viac nejde. Bella, zober sa, prepánajána!

Tak, ako on zabudol na teba, zabudni aj ty. Musela som to dokázať. Vedela som, že cesta k vrcholu bude ťažká, ale musela som sa na ňu vydať, nakoľko som inú prijateľnú možnosť nikde nevidela. 

Pustila som sa opäť do prípravy mäsa, pevne rozhodnutá, že nebudem na seba brať žiadnu vinu a jednoducho sa v živote pohnem ďalej. Veď takto to predsa chodí. Ľudia sa schádzajú, rozchádzajú, kamarátia, ale občas sa nitky ich priateľstva, nech už akokoľvek silného, začnú trhať, až sa pretrhnú úplne. Bohužiaľ, tak to už na svete je. Škoda bola len tá, že aj ja som to musela pocítiť. Ale mám Jacoba, s ním to určite všetko hravo zvládnem...

Keď dorazil Jacob, večera už bola hotová. Privítala som ho a prešli sme do obývačky, kde sa Charlie rozvaľoval na gauči. Prišla na mňa nervozita. Ešte nikdy som žiadneho frajera nepredstavila otcovi. Bola to moja premiéra. Bála som sa ako to dopadne. Vôbec som nemala poňatia, ako to na takýchto návštevách vlastne chodí. Jedným som si ale istá bola – trapas to bude určite.

„Oci,“ ozvala som sa, keď sme prešli dverami. Charlie sa obzrel a s povzdychom sa zdvihol zo sedačky. Počastovala som ho škaredým pohľadom. Viem, Jacob sa tiež nesprával ako najslušnejší človek, keď sa na túto špeciálnu návštevu odhodlal až po mesiaci, čo sme spolu, ale aj otec sa mohol správať trochu milšie. Charlie podišiel k nám a na tvári mal neutrálny výraz, ktorý používal vždy pri práci. Takže si bude chcieť Jacoba preklepnúť. Super. Vážne senzačné...

„Dobrý večer, som Jacob,“ predstavil sa Jacob a načiahol k otcovi pravicu. Modlila som sa, aby mu tú svoju podal aj Charlie. Pri ňom som si všimla, ako si Jacoba premeriaval. Potom si odkašľal.

„Šerif Charlie Swan, vitaj, Jacob, rád ťa konečne spoznávam,“ odvetil Charlie pevným hlasom bez emócií – iba slovo konečne bolo zvýraznené – a potriasol si s Jacobom. V duchu som si povzdychla a zaplakala som. Prečo mi nikdy nemôže vyjsť tak, ako si želám? Prečo mi ešte aj vlastný otec musí robiť naprieky? Prečo sa aspoň raz nemôže správať normálne?

„Ďakujem vám. Tiež vás rád spoznávam.“ Jacobovi sa hlas mierne chvel, ale snažil sa to zamaskovať. Či si to všimol Charlie som nevedela, ale dúfala  som, že nie, lebo je schopný to pripísať k správaniu zločinca, ktorým Jacob, samozrejme, nebol. 

Nastalo ticho, jediný zvuk v miestnosti bol tikot hodín. Usúdila som, že prišla rada na mňa. 

„Ehm,“ začala som, „asi by sme teda mohli ísť večerať, čo poviete?“ Charlie s prekríženými rukami na hrudi len prikývol a hlavou naznačil, aby sme napredovali. Chytila som Jacoba za ruku a viedla ho do kuchyne. Charlie sa vyšuchtal za nami a spoločne s Jacobom sa posadili ku stolu. Ja som nabrala večeru do tanierov – slávnostných, ktoré sa používali pri špeciálnych rodinných príležitostiach – a obslúžila tie hladné krky. Jacob sedel vedľa mňa a Charlie oproti mne. Mračil sa a stále si Jacoba nedôverčivo premeriaval. Robila som sa, že som si to nevšimla.

Popriali sme si dobrú chuť a pustili sa do jedenia.

„Je to vážne dobré, Bells. To si robila ty?“ povedal Jacob a jemne sa pousmial.

„Samozrejme, že to robila ona,“ vyhŕkol Charlie a ja som sa ešte ani nestihla spamätať, „vidíš tu hádam nejakú kuchárku, ktorá by nám tu každý večer kuchtila?“ zdvihol obočie. Takmer mi vypadli oči z jamiek. Charlieho som vôbec nechápala. Jacob sa správal milo, neurobil nič, kvôli čomu by sa k nemu mal otec správal takto. Hystériu som sa snažila zamaskovať smiechom.

„Ocko je dnes samý vtip, však?“ precedila som pomedzi zuby a nakoniec som sa zazubila na Jacoba. Charlieho som kopla pod stolom do nohy, dúfajúc, že pochopí môj pokus o vysvetlenie veľmi jednoduchej veci – aby sa správal normálne! Pretože ja som vlastného otca nespoznávala.  

„Ehm,“ zahabkal Charlie. „Asi som sa dobre vyspal.“

„To určite,“ pritakala som a opäť sa zasmiala, aby som zľahčila situáciu. Pozrela som sa na Jacoba, ktorému sa obočie stiahlo mierne k sebe a tým pádom vytvorilo na čele malú vrásku.

„Jake, otca si nevšímaj, on len sranduje,“ povedala som a opäť sa pustila do jedla. Kútikom oka som si všimla, ako Jake prikývol a tiež sa opäť pustil do svojej porcie.

„Jacob a ako sa má otec?“ spýtal sa Charlie po chvíli nepríjemného ticha, keď bolo počuť oba štrnganie príborov.

„Veľmi dobre, ďakujem za opýtanie.“

„Ešte stále bývate v tom domčeku na konci ulice?“ pokračoval Charlie. Vôbec som nevedela, kam tento rozhovor speje, ale zatiaľ som sa doň rozhodla nemiešať.

„Áno, už sa nám ho podarilo prerobiť.“

„Tak to vyzerá, že si to môžete dovoliť... Hm, tak mi napadá, že možno by sa tým pádom aj dal Belle zvýšiť plat. Nepracuje zase až tak málo, aby si nezaslúžila nejakú... povedzme slušnejšiu mzdu. Týmto nechcem povedať, že potrebujeme peniaze, ide mi len o to, že Bella je mladá kočka, ktorá by si možno ešte chcela užiť život. Chodiť po rôznych výletoch a podobne. A povedzme si rovno, pri toľkých pracovných hodinách na to nemá, bohviekoľko, času.“ Charlie odsunul prázdny tanier a lakťami sa oprel o stôl. Hlavu si oprel o dlane a usmieval sa na Jacoba ako slniečko na hnoji.

„Ocko, prepáč, ale mýliš sa. Nato, koľko pracujem, je mzda, ktorú mi dáva Jacobov otec, dosť slušná, čiže v tom nevidím problém,“ podotkla som.

„No,“ začal Jacob váhavo. „Ale možno má tvoj otec pravdu. Myslím, že by sa s tým dalo niečo urobiť.“ Jeho hlas znel neisto, akoby sa len snažil Charlieho nesklamať. Vedela som, že z Charlieho vyžaruje istý typ autority a teraz sa mi zdalo, že to aj využíval. 

Charlie sa zaškeril. „Tak vidíš.“

Neveriacky som pokrútila hlavou a mala som chuť do niečoho udrieť. Najlepšie do Charlieho hrude. Alebo po hlave. Po rozhovore o zvýšení môjho mesačného platu sme presedlali na štúdium. Charlie sa pýtal Jacoba, či niekde plánuje študovať, pretože vraj hocikoho do rodiny neprijme. Aj keď sa to snažil podať žartovným spôsobom, ja som ho poznala natoľko dobre, aby som vedela, že to ako žart nemyslel... Toto snáď nemyslel vážne. Predsa však Jake povedal, že plánuje výšku v budúcnosti. Po večeri som Charliemu ponúkla pivo, ktoré s ochotou prijal.

„Jacob si nedá?“ začudoval sa.

„Nie, vďaka,“ pousmial sa Jacob, no ten úsmev nebol úprimný.

„Ale nemusíš sa hanbiť, poriadny chlap pivo nikdy neodmietne,“ pokračoval Charlie a zasmial sa.

„Jacob povedal, že si neprosí,“ povedala som pevným hlasom, ktorým som chcela ukončiť túto tému. Charlie len prikývol. „Tak fajn, ale ak by si sito rozmyslel, Jacob, pokojne povedz.“

„Dobre,“ povedal. Charlie si začal pískať a odkráčal do obývačky.

„Ideš so mnou hore?“ spýtala som sa Jacoba, keď sme konečne osameli.

„Rád by som, ale nezdá sa mi, že by som bol tvojmu otcovi príliš sympatický,“ zamračil sa. Tohto som sa obávala. Podišla som k Jacobovi a pohladila som ho po líci.

„Charlie mal dnes v práci ťažký deň. Včera sa len vrátil zo služobky, je unavený a dnes ešte musel ísť pracovať. Prosím, neber ho vážne. On ťa má rád, iba dnes jednoducho asi nemal náladu na nejaké návštevy. Ale nemá problém s tebou,“ upokojovala som ho.

„Myslíš?“ zapochyboval Jacob. Usmiala som sa.

„Určite áno.“

„Možno som mal ale prísť radšej inokedy.“

„Zlatko, nič si z toho nerob. Charlie je vážne fajn. Aj ty si ho obľúbiš... Ale ospravedlňujem sa ti zaňho. On takýto obyčajne nie je,“ zamračila som sa.

„To je v poriadku. Ja sa nehnevám.“

„Takže to medzi nami nič neohrozilo?“ uisťovala som sa. Skutočne to bolo pre mňa dôležité. Bála som sa, že by Charlieho správanie mohlo Jacoba odradiť. Jacob sa zasmial a objal ma.

„Samozrejme, že nie. Ja ťa ľúbim a nič ma od teba neodtrhne.“ A vtisol mi veľký bozk na pery.

Máme tu prvé guľatiny! Poviem vám, že sa mi to ani nezdá, dievčatá. Som rada, že si poviedka udržala svojich čitateľov a dúfam, že do konca tu so mnou aj zostanete. 

Teraz k deju. Tiež vám tak chýba Edward? Verte, že mne tiež. Ale budeme musieť ešte chvíľu vydržať. Nemyslite si, že pre mňa je jednoduché písať, keď ho tu nemám. Chcela by som vás ale poprosiť o trpezlivosť. Zaujímajú ma ale vaše názory, tak sa na ne veľmi teším. No, ak mi tu teda niekto niečo nechá.

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ty patríš ku mne! - 10. kapitola: