Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Twitanic 6. kapitola

27.09.2010 (11:00) • Emielee • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2112×

6. kapitola - Ako, prosím?

Slnečné svetlo sa oprelo do môjho okna a vzbudilo ma z bezsenného spánku. Pretrela som si unavené oči a snažila sa vrátiť do krutej reality, pred ktorou som na pár hodín unikla. Prstami som prešla po jazve, ktorú som utŕžila počas svojho prvého dňa. Spojila sa s menami Harold a Edward...

Posadila som sa na svoju posteľ a odhrnula vlasy z tváre. Harold a Edward – moji priatelia. Harold – môj učiteľ, Edward – môj spoločník. Naše vzťahy sú veľmi mätúce. A moje pocity? Ešte horšie...

„Bella! Čo ty si slepá? To naozaj nevidíš, ako mi na tebe záleží? Lenže ty sa zaoberáš Edwardom Masenom a na mňa si už asi zabudla. Tak vám nebudem stáť v ceste!“

Toto bola posledná veta, ktorú mi Harold včera povedal. Jemu na mne záleží a mal pravdu, nevšimla som si to. V podstate všimla, ale nedávala som tomu veľký význam. Prišlo mi to úplne absurdné, aby ma mal niekto rád.

Edward bol ten, ktorý ma podporil, zodvihol zo zeme a pomohol mi v tom najhoršom. Venoval mi ples, pri ktorom som ho určite týrala, keď trpel pre moje úbohé pokusy o tanec, no nedal na sebe nič znať.

Povzdychla som si.

Rose nebola vo svojej izbe, dokonca nespala vo veľkej posteli. Jediný, kto by mohol byť zodpovedný za jej zdržanie bol Charlie J. Smith. Prešla som k jej zrkadlu a chvíľku prázdne pozerala na jazvu. Prečesala som si vlasy. Spustila som dva pramienky po bokoch, aby jeden zakryl veľkú ranu na čele a druhý bol súbežne s ním. Zvyšok som stiahla do prekladaného copu. Obliekla som si bledé jednoduché šaty, v ktorých som nastúpila na loď a pobrala som sa do jedálne.

„Bella?“ ozvalo sa za mnou.

Jemne som sa otočila a narazila pohľadom na belasé oči.

„Áno, Harold!“ odpovedala som formálne, chladne. Nech pocíti, aké to je, keď je niekto odmeraný.

„Chcel by som si s tebou pohovoriť!“ začal vážne. Tak nech vraví, ja počúvam. Neutečiem, tak ako to včera spravil on.

„Tak spusti!“ riekla som dosť arogantne. Len mu oplácam jeho neoprávnené správanie.

„Hovoril som s Edwardom Masenom. Vysvetlil mi, že medzi vami nič nie je...“

„No, tak to je fajn!“ hlasom sa mi predral aj zúfalý tón. Kazím si to. Odplata nie je to najlepšie riešenie sporu.

„Bella, ja sa na teba už nehnevám!“ Nahodil nahnevaný tón. On že sa na mňa nehnevá? Tak toto prehnal. On nie je ten, kto sa má hnevať!

„Harold! Včera si sa na mňa ani neotočil, keď som ti chcela vysvetliť, ako sa veci naozaj majú! Odišiel si!“ vyčítala som mu celý včerajší večer. Mala som na to právo.

„Mal by si sa mi ospravedlniť!“ dokončila som.

Zasmial sa? On sa naozaj zasmial... Prebodávala som ho pohľadom. Aká hlúpa reakcia...

„To ako vážne!?“ precedil cez svoj smiech. Moja tvár doslova skamenela na vražednom výraze.

„Pán Philciens, čo Vám je také vtipné?“ Spýtal sa zrejme Haroldov nadriadený, ktorý prechádzal okolo nás. Harold potlačil smiech a pokúšal sa o racionálny výraz.

„Nič, pane!“ odpovedal mu.

„Do práce!“ povedal vysoký starší muž v bieločiernej veste, typickej pre služobníctvo na Titanicu.  Pousmiala som sa nad Haroldovým výrazom – prichytený pri čine – vinný!

„Spokojná!? Teraz budem mať problémy!“ sykol rozzúrene.

„Ja som len chcela, aby si sa mi ospravedlnil! Neviem, čo ti na tom prišlo také zábavné!“

Taktiež ma naštval. Čo si o sebe myslí?

„Dobre, prepáč, Bella!“ konečne sa ospravedlnil.

„No to ti trvalo! Priatelia?“ navrhla som mu svoju ruku a čakala či ňou potrasie.

Schytil ju pevne do svojej a mykol jemným pohybom dolu a nahor.

„Platí!“ usmial sa na mňa a v jeho lícach sa vytvorili maličké jamky. Tento úsmev mi tak chýbal...

„Tak, pán Philciens, mali by ste si plniť svoje povinnosti v jedálni!“ odľahčený tón sa vrátil a ja som jemne pokynula k miestnosti, kam som sa chystala.

„Áno, slečna Swanová! Nech sa páči!“

Usmial sa na mňa a zdvorilo mi otvoril dvere.

V jedálni nebol ani jeden voľný stôl. Môj obvyklý sa pričlenil k inému, kde spolu sedela väčšia skupina zámožných ľudí. Porozhliadla som sa ešte raz a všimla si mávajúceho Edwarda. Rukou mi naznačil, aby som sa pridala k jeho stolu. Jeho rodinní  spoločníci sa v tú chvíľu postavili a odišli. Vyzerali spolu naozaj šťastne.  Nadýchla som sa a prešla k stolu, kde sedel.

„Bella, som rád, že ťa opäť vidím!“ začal nevinne.

„Áno, aj ja! Veľmi ti ďakujem, že si sa porozprával s pánom Haroldom,“ nevykať mu bolo zvláštne. Pôsobil tak formálne, tak nežne.

„Bol by som rád, ak by si sa so mnou naraňajkovala.“ Postavil sa a odsunul mi stoličku. Musím uznať, že je to gentleman, aj keď zo začiatku príliš zdvorilý nebol. Prečo sa asi tak zmenil?

Posadila som sa a on ma jemne prisunul bližšie k stolu.

„Medzi tebou a Haroldom je všetko v poriadku?“ opýtal sa ma a hľadel mi priamo do očí.

„Áno, je! Neviem, ako si to dokázal, no všetko je po starom,“ pochválila som jeho schopnosť v presviedčaní.

„Som rád!“ usmial sa a pootočil hlavu.

„Nech sa páči!“ pristúpil k nám Harold a položil mi raňajky na stôl.

„Ďakujem!“ riekla som mu. Edward nemal pred sebou žiadne jedlo. Možno už raňajkoval, alebo možno opäť odmietol výtvor šéf kuchára. Nedalo mi, nespýtať sa ho.

„A ty si nič nedáš?“ Moja otázka naozaj vyznela hlúpo. Mala som mu vykať, cítim sa teraz trápne.

„Nie, ja už som raňajkoval,“ odpovedal s krásnym úsmevom.

Pustila som sa do jedla a to, že Edward so mnou neraňajkoval mi prišlo divné. Cítila som sa hlúpo, keď som si dávala sústo po súste do úst a on ma len mlčky pozoroval.

„Odpusť, ale necítim sa dobre, keď viem, že za stolom jem len ja,“ pravdivo som mu opísala svoje pocity.

„Lenže ja nie som hladný! Pomohlo by ti, ak by som len niečo rozprával?“ navrhol mi.

Aspoň by nevládlo len moje hlasné prežúvanie potravy. Nie je to zlý nápad.

„Dobre teda, povedz mi o svojej rodine,“ začala som s témou.

Edward sa trochu zarazil, no položil mi ďalšiu otázku:

„Čo chceš o nich počuť?“

„Neviem, čokoľvek mi povieš,“ odvetila som.

„Hm... Kde začať? Esme je moja sestra. Je milá, zhovievavá a rozumie mi. Vyrastali sme spolu a vždy sa o mňa starala, tak ako každá správna sestra o mladšieho brata. Jej manžel Carlisle Cullen je lekár. Je veľmi láskavý, nežný a moju sestru miluje nadovšetko.“

Skončil a opäť zavládlo ticho.

„Ako sa spoznali?“ vymyslela som si na rýchlo otázku.

„To je celkom obyčajný príbeh. Carlisle je, ako som už spomenul, lekár. Esme mala nejaké zdravotné ťažkosti a tak ho navštívila. Pár lekárskych návštev a potom začali spolu oficiálne chodiť. Asi po mesiaci vyhlásili zásnuby. Sú to už tri roky, čo sú manželia.“

Rozpovedal jednoduchý príbeh. Zahľadel sa mi priamo do očí a jeho výraz sa zmenil na porovnávací.

„Na čo myslíš?“ spýtala som sa na rovinu. Nemám rada, keď na mňa niekto takýmto spôsobom  pozerá. Je to, akoby som bola pozorovací objekt v laboratóriu.

„Analyzujem!“ predniesol so smiechom.

„Čo takého? Aj ja sa chcem zasmiať!“ podpichla som ho.

„Tak to ti nepoviem, príde ti to hlúpe!“ usmial sa tak očarujúco, až mi zabehlo.

„Si v poriadku?“ spýtal sa, keď som sa až priveľmi rozkašľala.

„Áno, kuck, kuck! To bude dobré!“

Poudierala som sa do pŕs, až mi potrava skĺzla na svoje miesto.

Prešlo to a ja som chcela nadviazať na pôvodnú tému.

„No, mal by si mi to povedať, inak mi zabehne ešte raz. Na čom si sa tak smial?“

„Ty nedáš pokoj, však?“ Uškrnul sa na mňa a ja som len nesúhlasne zavrtela hlavou.

„Nie, nedám!“ Snažila som sa o rázny tón, no môj hlas bol ešte stále slabý a moje hrdlo si potrebovalo nachvíľu odpočinúť.

„Dobre, teda! Rozmýšľal som nad dosť závažnou vecou, ktorá mi nedá spať odkedy som s tebou tancoval,“ začal. Natiahla som sa k nemu a napäto počúvala jeho ďalšie slová.

„Zaujímalo by ma, Bella... Hm... Čo ťa odlišuje od iných ľudí, prečo si taká výnimočná... Nemohol som dospieť k inému názoru, než k tomu, že som sa do teba asi zamiloval a nemôžem ťa vyhnať z hlavy.“

Ako prosím? Takmer mi srdce vyskočilo z hrude. Hlasno som prehltla a pocítila som, ako mi zviera žalúdok. Oprela som sa o stoličku a ruky zovrela v päsť. Tak toto som naozaj nečakala...