Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tretia manželka - 19. kapitola

04.09.2013 (19:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 35× • zobrazeno 5869×

Bella:

Ráno pán odišiel na pár dní. Pre mňa to znamenalo krátku chvíľu slobody. Naše manželstvo som vnímala ako podvod a preto som až s jeho odchodom dokázala slobodne dýchať, akoby mi zložili okovy. Bola som viditeľne pokojnejšia, šťastnejšia a vyrovnanejšia. Na pár dní som dostala priepustku z toho zvláštneho zväzku. Mala som istotu, že na neho v dome nerazím, že nebude pri večeri a ani v noci v mojej posteli. Ako prvú vec, hneď po raňajkách, som namierila do stajne, k môjmu svadobnému daru. Od svadby som kobylu nevidela. Kôň sa v stajni vynímal a žiaril ako klenot. Bola snehobiela a Jacob sa jej očividne venoval viac ako ostatným zvieratám. Pribehla som k nej a ona mi ochotne strčila pysk do dlane, či tam pre ňu niečo neschovávam. Zasmiala som sa a pohladila ju medzi ušami. Bola naozaj veľmi pokojná a vrelá.

„Ty si teda nádherná,“ šepla som. Kobyla zastrihala ušami a odstúpila. Reagovala na prítomnosť niekoho, koho videla rada. Otočila som sa s úsmevom, lebo som vedela, že reaguje na Jacoba.

„No, nie... Madam Cullenová zablúdila po ceste k svojmu šatníku do stajne,“ povedal ironicky, ale potom sa široko usmial. „Kocúr nie je doma a myš hneď ubzikla do stajne.“ Zaškeril sa.

„Jacob, ty sa nikdy nezmeníš,“ pokarhala som ho. „Chcem si ísť na tejto krásavici zajazdiť. Prosím,“ zaspievala som a on pokrútil hlavou.

„Podarí sa ti spadnúť a ten chlap ma zabije. Vážne chceš ohroziť môj mladý život?“ Jacob mal dnes v skutku dobrú náladu, a tak som sa mu zavesila na rameno a vykročila s nim smerom k postrojom a sedlám. Teda, skôr som ho tak trocha ťahala a on mi naoko vzdoroval.

„Naozaj chceš, aby som uverila tomu, že sa ho bojíš?“ Jacob pohodil hlavou a pretočil oči.

„Nebojím sa ho. Ja sa zbalím a dám Greenway zbohom, ale ty tu budeš musieť zostať. Neverím tomu chlapovi. Nepáči sa mi,“ zaškrípal zubami. Bola to už ohraná pesnička.

„Je to môj manžel. Nepostrehol si, že som si ho vzala?“ Zvesila som kožený postroj z klinca a Jacob vzal sedlo.

„Postrehol.“ Prevesil sedlo cez ohradu Angely a vzal odo mňa postroj. Kôň očividne pochopil, že ide von z ohrady. Jacob podliezol brvno a nasadil jej ohlávku. Sama mu do nej strčila hlavu. „Ako sa k tebe správa?“ opýtal sa bez toho, aby sa na mňa pozrel. Povzdychla som si.

„Ak sa pýtaš, či je ku mne hrubý, tak nie je. Ani po mne nekričí, ako na všetkých ostatných.“ Usmiala som sa, lebo kobyla dávala jasne najavo svoju nedočkavosť a Jacoba chytila zubami za košeľu.

„Si spokojná so svojim životom?“ Otvoril ohradu a kôň so vztýčenou hlavou vypochodoval. Jacob jej cez chrbát prehodil sedlo a začal ho upínať pod bruchom.

„Mám úplne všetko,“ šepla som. Teraz som sa zas nedokázala pozrieť ja na neho, aj keď on ma upreným pohľadom prepaľoval. Cítila som to.

„Nemáš vôbec nič, Bella!“ preniesol trpko a napriamil svoje mohutné telo.

„Naozaj mi chceš tými svojimi rečami pokaziť tento pekný deň?“ opýtala som sa tvrdo. Jacob mi podal ohlávku a pokrútil hlavou.

„Nie, madam,“ šepol. Dotkla som sa jeho ruky.

„Osedlaj si koňa a poď so mnou,“ preniesla som zmierlivo, s istou dávkou naliehania. Jacob pohodil hlavou ako spurný žrebec a jeho čierne vlasy sa na slnku zaligotali do modra. „No tak, Jacob,“ povedala som miernejšie. Povzdychol si, omotal mi kožený remeň okolo zápästia a šiel po ďalší postroj a sedlo.

Angela sa hnala lesom ako víchor. Jacob mi na Nestorovi nestačil. Cítila som sa slobodná a keď ma dohonil a začal bedákať nad tým, aká som nezodpovedná a že nás Charlie vyhreší, keď sa vrátime neskoro, pripadala som si, akoby som mala znova dvanásť. Prechádzali sme lúkou na južnej strane panstva, kde bolo seno nakopené do obrovského stohu. Zoskočila som z koňa a rozbehla sa priamo do stohu, kde som sa začala driapať po rebríku opretom o drevenú konštrukciu kopy, aby som si skočila do mäkkej suchej trávy. Jacob tiež zosadol a upaľoval za mnou. Vyliezli sme dosť vysoko, pozreli sa na seba a chytili sa za ruky.

„Raz... Dva...“

„Tri...“ skríkla som a stiahla ho dole. Steblá suchej trávy a slama z obilia sa vzniesli v prašnom oblaku a dopadali na nás akoby snežilo. Smiali sme sa. Bolo mi dobre, ako už dlho nie. „Poďme ešte raz,“ skríkla som rozjarene a vyskočila na nohy. Jacob ma však stiahol späť a ja som pristala dlaňami na jeho hrudi. Mal na sebe kockovanú košeľu, ktorá sa mu pri skoku porozopínala a ja som pod prstami ucítila hebkosť a hlavne teplo jeho pokožky. On sa stále roztopašne smial, no vo mne to vzbudilo zvláštne pocity a hlavne zvedavosť. Keď si uvedomil, že ja sa už nebavím, pozrel mi do tváre. Rýchlo som prišla k sebe a začala sa dvíhať, no on ma objal a jediným rýchlym pohybom sa pretočil nado mňa. V snahe zachrániť situáciu pred istou trápnosťou som sa rozosmiala a aj Jacob sa začal hrdelne smiať, no po chvíli zas nastalo ticho. Vlasy mal rozcuchané na všetky strany a mal v nich slamu. Oproti tvrdosti a chladu tela môjho manžela, to jeho bolo horúce a vláčne. Bolo príjemne mäkké a aj keď na mne z časti ležal, necítila som ho ako ťažobu. Zadíval sa mi do očí a ja do tých jeho. Cítila som napätie, ktoré prechádzalo celým mojim telom v neodbytnej vlne a menilo moje končatiny na olovo.

„Boh vie, že by som pre teba aj umrel,“ šepol celkom vážne do mojej tváre. Prekvapene som na neho vyvalila oči a nezmohla sa na slovo, keď na dôvažok pritlačil svoje hebké plné pery na moje, zatočila sa mi hlava. Namiesto toho, aby som ho odtlačila, pootvorila som pery a ako som bola zvyknutá u môjho manžela, čakala som hádam, že sa mi bude do úst dobíjať ako on, no Jacob len nežne perami láskal tie moje. Bolo to detské, krehké, krásne a svojim spôsobom nevinné. To on bol nevinný a ja som to cítila z každej jeho bunky. Cítila som, ako sa celý chveje. Oproti nemu som bola ohyzda zjazvená zlobou, nenávisťou, pokrytectvom a klamstvom. Ja som manželstvom nadobudla skúsenosti, o ktorých on najskôr nemal ani tušenia a preto som to nemala dovoliť. Ja som mala byť tá, čo mala mať rozum. Zaprela som sa mu do hrude a on sa odtiahol. Pery mal vlhké od nášho bozku a v očiach mal nevypovedanú otázku.

„Jacob, toto sa nemalo stať,“ šepla som zhrozená sama sebou. Jacob sa zatváril ublížene.

„Prečo nie, Bella?“ opýtal sa trpko a pohladil ma chrbtom ruky po líci. Pri tom vriacom dotyku som musela privrieť oči a vychutnať si ho. Keď som však zas precitla z chvíľkovej slabosti, rýchlo som ho odtlačila a vyskočila na nohy. Rezkým krokom som upaľovala ku kobyle a vyberala si pritom z vlasov slamu. Cítila som sa, akoby som z toho sena nabrala na seba nejaké ťažké kamenie a vliekla ho na pleciach. „Bella!“ skríkol na mňa a ja som sa bezradne otočila. Bola som zmätená.

„Nie je to voči tebe fér, Jacob. Ja ťa neľúbim,“ povedala som ubolene.

„Bella, ty ani netušíš, čo znamená mať niekoho rád. Zatrpkla si a zamkla sa do svojho vnútra. Viem, že dokážeš milovať, ale dusíš to v sebe a potláčaš ten pocit. Nedovolíš tomu semiačku citu vzklíčiť a rásť. On a ani Newton by nikdy nedokázali odomknúť tvoje srdce, ale ja by som to dokázal. Ja jediný ťa totiž poznám a viem kedy si sa tak zmenila. Viem, kedy sa to celé stalo a vedel by som ťa vyliečiť. Pri ňom budeš chradnúť a vädnúť. Zničí ťa. Zabije v tebe aj ostatky schopnosti ľúbiť. Pozri, čo s tebou urobil za pár mesiacov.“ Otvorenou dlaňou na mňa ukázal. Pritisla som viečka k sebe. Točila sa mi hlava a zvonilo mi v ušiach.

„Ty nevieš nič, Jacob Black. Len ja viem, čo cítim a čo necítim,“ kričala som po ňom a rytmicky si udierala dlaňou o hruď. Rozbehla som sa ku kobyle a pokúšala sa jej prehodiť ohlávku cez hlavu. Dobehol ku mne a pridržal koňa.

„Viem, že teraz pôjdeš domov a budeš myslieť len na náš bozk. Nedá ti to pokoj a nebudeš môcť spať, lebo budeš rozmýšľať nad tým, či nemám pravdu a ja ju mám a aj ty na to prídeš, len dúfam, že nebude neskoro!“ Prudko som sa otočila. Chcela som na neho kričať, ale nenapadali mi slová. Možno aj napadali, ale nechcela som mu ublížiť. Nechcela som povedať nič, čo by som potom ľutovala. Jacob bol predsa len jeden z mojich najbližších. Snažila som sa vyškriabať na kobylu, no v rozrušení sa mi to nedarilo. Nepridávalo mi ani to, že bol zas tak nesmierne blízko. Kôň cítil moju paniku a preto nedokázal pokojne stáť. Zrazu som len ucítila Jacobove silné ruky na svojom lýtku a stehne. Vyhupol ma do sedla. Pritiahla som opraty, Angela cúvla a postavila sa na zadné a potom vyrazila vpred ako blesk. Pricvála som k domu a zoskočila ešte z časti za jazdy. Nechala som ju stáť pred domom a vbehla do haly. Minula som Dorotu, ktorá s Agnesou rozmiestňovala vázy s kvetinami a vybehla po schodoch. Dvere som za sebou s hrmotom zabuchla. Nedokázala som už ďalej urobiť ani krok. Zviezla som sa po nich chrbtom k zemi a začala plakať ako dieťa. Oči boli ventilom môjho srdca a teraz nastala explózia, ktorá ventil odtrhla. Jacob ani nemal tušenie, ako mi svojimi slovami zamotal hodnotami, ktoré sa mi len nedávno podarilo usporiadať do aspoň provizórneho systému. Zas som sa cítila stratená vo vlastných pocitoch. Bola som naspäť vrhnutá do priepasti pochybností. Jacob mal pravdu. Celú noc som myslela len na neho a jeho slová.

Ráno neprinieslo vykúpenie a ani úľavu, ako by sa možno dalo čakať. Práve naopak. Vyčerpaná a zničená ťarchou svojich myšlienok som zaspala, ale aj keď som spala do obeda, vstala som ubolená a vyčerpaná. Dorote som povedala, že som určite prechladená, a tak zostanem v posteli. Vydržala som to až do samého večera, no keď sa úplne zotmelo, nazula som si topánky, obliekla župan a vydala sa k stajniam. Jacob býval nad nimi. Zakrádala som sa ako zlodej, aby ma nikto nevidel. Vyšla som po drevených schodoch a bola ochotná čeliť mu. Bolo nutné, aby sme sa pozhovárali a vyjasnili si to. Pripravila som si presne slovo po slove, čo mu poviem. Bolo to hlúpe, ale niekedy sa slová hľadajú nesmierne ťažko. Zaklopala som a on po chvíli otvoril. Premeral si ma pohľadom a než som stihla čokoľvek povedať, naliehavo ma chytil za ruku a vtiahol ma k sebe do pevného, horúceho objatia.

„Prepáč mi to,“ šepol mi vlasov a všetko čo som chcela povedať sa niekam stratilo. Vyparilo sa to a ja som sa v tom bezpečnom náručí rozplakala. Cúvol so mnou v náručí do izby a spolu so mnou klesol k podlahe. Mlčal, len ma objímal a hladil po vlasoch. Neviem ako dlho som ronila krokodílie slzy, ale na rozdiel od tých včerajších, tieto mi prinášali úľavu. Pochopil už z môjho vzhľadu, že som sa pre neho trápila.

„Plač... Pokojne plač... Dostaň to zo seba,“ šepol a pobozkal ma na vrch hlavy. V jeho náručí mi bolo dobre, pohodlne a cítila som bezpečie. Oči ma už bolestivo rezali, a tak som ich zavrela a nechala ich pod viečkami trocha upokojiť. Po plači už zostali len vzlyky a po nich nastalo ticho, v ktorom som vnímala len Jacobov pravidelný tlkot srdca a hlboký teplý dych, ktorý sa mi zapieral do temena hlavy. To všetko ma so sebou unášalo na vlnách pokoja a ukolísalo ma to k spánku.

Do tváre mi zasvietili prvé lúče slnka. Prudko som otvorila oči a posadila sa v neznámom prostredí. Dlane som mala zložené na širokej hrudi Jacoba, ktorý ešte pokojne spal. Celá som sa roztriasla. Rýchlo som sa posadila na kraj postele a rozhliadla sa po skromne, ale čisto zariadenej izbe. Na stoličke bol prehodený môj župan a pri ňom zložené moje topánky. Postavila som sa bosá na drevenú dlážku, ktorá pod mojou váhou zavŕzgala. Pootočila som sa, či to hádam nezobudilo Jacoba, ale on sa len pomrvil a odfukoval ďalej. Krvi by sa vo mne nedorezal. Stiahla som zo stoličky župan, navliekla si ho a topánky som si pevne pritisla k hrudi a aby som nespôsobila ani najmenší hluk, došľapovala som len na špičky. Keď som za sebou čo najtichšie privrela dvere, až vtedy som sa konečne normálne nadýchla. Zbehla som po schodoch a nazula si rýchlo topánky. V duchu som si nadávala. Som vydatá žena a toto sa nemalo stať. Mala som včera Jacobovi povedať, čo som mala na srdci a vrátiť sa do svojej postele. Ak by ma niekto videl... Uviazala som si mašle na župane a rozbehla sa k bočnému vchodu, odkiaľ sa dalo dostať na vnútorne schodisko za kuchyňou. Zatlačila som na kľučku a bola šťastná, že nikto nezaklapol závoru. Vkĺzla som dnu a ostala prekvapene stáť tvarou v tvár Eve, pekárovej dcére. Zalapala som po vzduchu a aj ona zostala paralyzovane stáť. Rýchlo som si rukou uhladila rozstrapatené vlasy.

„Eva...“ oslovila som ju. „Doniesla si pečivo?“ opýtala som sa na oko prekvapene, aj keď mi to bolo jasné. Čo iné by tu robila?

„Áno, madam,“ šepla a mala som pocit, že sa snaží dívať všade inam, len nie priamo na mňa. Bolo mi svojim spôsobom dosť trápne.

„To je dobre. Ďakujem a dovidenia.“ Vybehla som po schodoch s nádejou, že si hádam Eva pomyslela, že som sa bola ráno prejsť okolo jazera, aby som videla východ slnka. Vbehla som do svojej izby a upútal ma odraz v zrkadle. Priam ma zdesil. Vlasy som mala rozcuchané na všetky strany a šnúrky županu zaviazané nakrivo, jednu cez druhú. Ešte aj topánky som mala rozšnurované a šliapala po nich. Zachvacovala ma panika, no hneď som sa zas upokojovala tým, že sa predsa nič nestalo a ona aj tak nič nevidela. Klamala som samú seba. Kto by uveril, že som u Jacoba len zaspala a ani sa ma nedotkol. Samej mi to znelo smiešne, aj keď to bola pravda a ja som bola bez previnenia.

Zhodila som zo seba župan a vbehla do kúpeľne, umyť si tvár a nohy. Uhladila som si hrebeňom vlasy a vrátila sa do postele, kde som čakala na Dorotu, kým ma príde zobudiť. Objavila sa zhruba po hodine môjho súkromného spytovania si svedomia. Dorota mi nachystala kúpeľ a keďže som sa dnes cítila lepšie, teda to som jej povedala, obliekla som si čisté šaty a venovala sa svojim bežným denným povinnostiam. Jacoba som niekoľkokrát zahliadla cez okno, ale odvahu ísť za ním som nabrala až podvečer. Vyšla som pred dom a mávla na neho. Umyl si ruky vo vedre s vodou, ktoré priniesol pre koňa, na ktorom bol môj otec v meste a pribehol živo ku mne. Usmial sa.

„Ahoj,“ šepla som rozochvene.

„Ahoj.“ Usmial sa a naklonil trocha ku mne. „Kedy si odišla?“ opýtal sa šeptom. Rýchlo som od neho odstúpila, aby si nikto nevšimol, že sme k sebe tak blízko. Pred tým mi to nevadilo, no teraz som si pripadala previnilo a mala som pocit, že všetci na okolo o tej noci a bozku vedia. Pustili sme sa chodníkom k jazeru. Objímala som si vlastné ramená, aj keď mi zima nebola.

„Odišla som skoro ráno. Mal si ma večer hneď zobudiť a nie ukladať do postele. Nemáš predstavu, ako to mohlo dopadnúť,“ povedala som trpko a pri tej predstave, čo všetko sa mohlo stať ma zamrazilo.

„Bella, chcel som ťa zobudiť, ale bola si tak vyčerpaná. Chcel som ti dať hodinku, dve a zobudiť ťa, ale sám som zaspal. Veď sa nič nestalo,“ povedal zmierlivo.

„Nie, nestalo,“ vzdychla som si s úľavou. „Vieš, ja som ti vlastne chcela včera povedať...“

„Nemusíš nič hovoriť, Isabella. Ja sa budem držať stranou. Nechcem ti ešte aj ja ubližovať a už nikdy ťa nechcem vidieť tak žalostne plakať. Vždy tu pre teba budem a budem čakať na to, až dostaneš rozum.“ Neodpustil si to, ale ja som sa len pousmiala.

„Jacob, možno si mal v niečom pravdu,“ povedala som polohlasom a chytila ho za ruku. Preplietla som svoje prsty s jeho. Uprene mi pozrel do tváre.

„Myslím, že som mal pravdu vo všetkom, ale pokojne sa budem tváriť, že nemal.“ Uškrnul sa, na čo som ja pretočila oči. Takýto má byť. Má si zo mňa robiť dobrý deň a rozveseľovať ma, nie mi motať hlavu bozkami.

„Jacob, ty si strašný.“ Pokrútila som nespokojne hlavou. Jacob si povzdychol, pustil moju ruku a pohladil ma ňou po ramene. Potom však odstúpil a zadíval sa do diaľky, na cestu k panstvu.

„Tak a máš tu manžela, Bella,“ povedal znechutene a tvár sa mu potemnela ako obloha pred búrkou. Cúvol rozmrzene dozadu. „Naozaj nemám chuť stretnúť sa s tým grobianom. Choď si ho privítať,“ zaškrípal zubami a rozbehol sa k stajni. Ja som vykročila späť k domu, aj keď som ešte stále v oblaku prachu cválajúceho koňa nespoznávala v jazdcovi svojho muža. Až keď sa stočil k panstvu naprieč trávnikom, spoznala som jeho obrovského, čierneho žrebca a vysokú postavu. Docválal pred dom a zoskočil zo vzpínajúceho sa zvieraťa. Z papule mu odfrkovala biela pena, čo bolo znakom, že ho vôbec nešetril. Kôň sa celý leskol potom. Edward sa vždy prirútili ako víchor. Mal na sebe úzky jazdecký oblek a aj keď mal za sebou určite dlhú cestu, vyzeral ako zo škatuľky. Postavil sa priamo predo mňa. Kým ja som na svojej tvári vyčarovala dych berúci úsmev, čo pre mňa nebolo najjednoduchšie, on mal v tvári zlosť. Na malú chvíľu som zaváhala a rozmýšľala, či sa s ním vôbec púšťať do reči. Usmiala som sa znova v nádeji, že ho obmäkčím.

„Konečne ste doma,“ zaspievala som naoko nadšene. Nakrčil čelo a skrivil tvár. Premeral si ma pohľadom a bez slova, bez toho, aby mi aspoň povedal dobrý deň, vbehol do domu a trieskal všetkým na čo siahol. Bičík s plesnutím hodil do rohu, stiahol si rukavice, ktoré šmaril rovno na dverách salóna po Dorote. Najprv ju udreli do hrude a až potom ich chytila a uložila na stolík. Takého mrzutého som ho ešte nevidela. Po tom, ako urobil vietor v celom dome a postavil do pozoru služobníctvo, zapadol s krikom a výčitkami na adresu každej živej bytosti v dome do svojej izby. Môj otec vyšiel zo salóna a šúchal si zamyslene palcom a ukazovákom koreň nosa. Pozrel sa na mňa a ťažko si povzdychol.

„Niečo mu zjavne nevyšlo, ako chcel. Mala by si mu doniesť whiskey, alebo aspoň víno a skúsiť ho trocha rozptýliť a upokojiť,“ preniesol trocha nesmelo. Vyvalila som na otca oči a bezradne mykla ramenami a pokrútila hlavou. Nepáčilo sa mi, že ma nemilosrdne posiela do jamy levovej.

„Mám si odniesť to, že nemá náladu? O to nestojím,“ šepla som namrzene.

„Bella, si jeho manželka a ak ma trápenie tvoj muž, tak máš aj ty. S tvojou matkou sme sa neustále delili o radosti, ale aj o starosti. Neviem, čo by som robil, ak by v ťažkých chvíľach nestála pri mne. On sa s tebou podelil o všetko, čo je jeho. Teraz by si mala ísť za ním a prijať so všetkým dobrým aj to zlé. Mužovi padne dobre, ak má pri svojom boku milujúcu ženu.“ Môj otec mi práve dnes dáva lekcie dobrého správania sa v manželstve. Prekvapene som cúvla a potom som si hlasno vzdychla. Nemala som na výber. Otec to odo mňa očakával a ak by som nešla... Šla som do salóna, vzala fľašu zlatistého alkoholu a kryštálový pohár. Otec čakal na chodbe, aby sa presvedčil, že vážne idem za svojim mužom. Pomaly som vystúpila po schodoch a zahla k jeho izbe. Chvíľu som len stála a dodávala si odvahu. Perami som obopla sklenený vrchnák fľaše a naliala si na dno pohára. Zavrela som ju a napila sa. Tá pekelná chuť mnou zatriasla. Keď som sa konečne rozhodla zaklopať a pristúpila bližšie, dvere sa otvorili a ja som takmer zaklopala pohárom na jeho hruď. Urobila som krok dozadu a pokúsila sa o úsmev. On mal v tvári len kŕčovitý výraz zlosti. Ustúpil na stranu a nechal ma vojsť. Prešla som k stolíku pod oknom, položila pohár a naliala mu whiskey takmer až do polovice pohára. Podala som mu ho, no on si ma premeral pohľadom a prešiel k veľkému kreslu, do ktorého svoje dlhé telo usadil a naďalej sa na mňa uprene díval. Stiahla som ruku s pohárom a spustila ramená.

„Mali ste dnes zlý deň?“ opýtala som sa so záujmom. Chcela som mu ukázať, že ma to nesmierne zaujíma.

„Deň bol celkom príjemný...“ šepol zamyslene, položil lakeť na opierku a podoprel si bradu prstami. Skúmavo sa na mňa díval a skĺzaval ma pohľadom. Cítila som sa ako pod lupou a tak som si v návale určitých rozpakov priložila pohár k ústam a odpila si väčší hlt. Hneď ma striaslo a to pálenie v hrdle ma rozkašľalo. Edward vyskočil na nohy a ja som pred ním inštinktívne ustúpila. Robil prirýchle pohyby a to ma desilo. Vzal moju ruku za zápästie a zdvihol ju do úrovne mojich úst a hlavou kývol a tým ma pobádal, aby som sa zas napila. Pozrela som mu do tváre a urobila to. Odpila som si hádam polovicu toho, čo bolo v pohári a zas sa zatriasla. Edward mi pohár vzal, dopil a nalial znova. Podal mi ho pričom sám si vzal fľašu a vrátil sa do kresla.

„Pi!“ zavelil. Nechápala som o čo mu ide, ale urobila som, ako kázal. Napila som sa, no on rukou naznačil, aby som to dopila. Otočila som do seba pohár a chcela som ho položiť na stôl, no natiahol ku mne ruku a ja som mu pohár podala. Chytil ma za zápästie a stiahol k sebe. Neposadil ma na svoje kolená, ako zvykol, ale stiahol ma k zemi do kľaku. Sukňa sa mi stočila okolo nôh. Nalial mi ďalší pohárik. Už mi bolo pekelne horúco. Ďalší pohár ma už ani vôbec nepálil. Hrdlo privyklo na žieravinu.  

„Nie je to najhoršie,“ povedala som, keď som znova zbadala dno a vtedy ma môj manžel vytiahol na svoje nohy a prisal sa mi dravo na ústa. Dychtivo ma bozkával a drsnými pohybmi začal rozopínať moje šaty na chrbte. Nesúhlasne som zakňučala. Odtiahol sa  a bleskovo mi podal priamo fľašu. Bez zaváhania som sa napila. Točila sa mi hlava, ale nebolo mi zle. Rázne vstal a tlačil ma pred sebou k posteli, pričom prišli na radu šnúrky bavlneného korzetu. Sotil ma do nej a doľahol na mňa. Sama som ho schmatla za vlasy a pritiahla si k sebe jeho tvár. Alkohol dodával odvahu a udupával stud do podlahy. Padali zo mňa zábrany. Vrazila som mu jazyk do úst. Mala som chuť milovať sa. Sama som bola prekvapená, ako veľmi som to chcela a nevadilo mi ani to, že bol hrubší než obyčajne. Zatiahol za založenú látku živôtika na mojom chrbte a zreteľne som registrovala trhanie látky. Vyzliekol ma bleskovo zo šiat a popri tom rýchlo zbavoval oblečenia aj seba. Bol už hlboko v mojom tele, keď zo mňa strhal posledné kúsky. Trhane vrčal a nenásytne si bral moje lono. Dychtivo som lapala po vzduchu, keď sa mi telom rozľahol ten slastný kŕč, no on neprestával. Pretočil ma chrbtom k sebe a vnikol do mňa zozadu. Zarazilo ma to a trocha aj šokovalo. Postavil sa na zem a mňa vytiahol na kolená na posteli. Chrbtom si ma oprel o svoju hruď a prstami skĺzol na moje lono. Mala som ho v sebe a súčasne ma hladil v rozkroku. Zatínala som mu nechty do stehien, no bolo to ako škriabať do ocele a hlavu zakláňala tak, aby ma mohol bozkávať na krku a ak by chcel, dosiahol by aj k perám. Jeho telo sa celé otriasalo a zvláštne vibrovalo. Točila sa mi z toho všetkého hlava a telo ma zrádzalo. Musel ma pevne držať, aby som nepadla dopredu na ruky.

„Povedz, že si len moja,“ zasyčal mi do ucha. Zvrátila som hlavu dozadu. Oči mal čierne a uprel ich nekompromisne do tých mojich. „Povedz to!“ prikázal panovačne.

„Som len vaša,“ pípla som. Prehol ma dopredu a párkrát ešte prirazil. Vyvrcholil. Cítila som tie prvotné sťahy a potom ma nechal klesnúť na posteľ. Zostala som ležať na bruchu a hlasno vydýchavala túto šialenú jazdu. Zavrela som pevne oči, no on mi nemienil dať vydýchnuť. Zodvihol ma do vzduchu a keď som omámene premohla mrákoty, kľačal na posteli, ja oproti nemu a pevne ma zvieral v náručí. Počkal, kým sa na neho omámene pozriem.

„Si len moja!“ zachrapčal. Dívala som sa do tých temných hlbokých priepastí a cítila nával istého strachu a rešpektu, no na druhej strane, vedela som, že mi od neho nebezpečenstvo nehrozí. Položil ma do svojej postele na chrbát a pomalými, priam mučivými pohybmi začal centimeter pri centimetri zasypávať moje telo bozkami. Bola som otupená alkoholom a tak som ho vnímala cez zvláštnu, ale príjemnú hmlu. Neprekážal mi žiaden z jeho dotykov a žiadne miesto na mojom tele nebolo tabu. 

Nie som nejako za siahodlhé vypisovanie za kapitolami, ale musím Vám poďakovať. Dostali ste ma znova na neuveriteľné prvé miesto. Ja som už vlastne tak trocha vykopávka na týchto stránkach a preto je to pre mňa neskutočná pocta. Za posledné dni mi aj niektoré z Vás (evelsten, Nikol, Katka79 – ďakujem, dievčatá) zanechali komentáre na mojom zhrnutí, ktoré ma neuveriteľne vzpružili. Keď si už niekedy poviem, že po nejakej Lolalite neštekne pes, tak mi napíšete niečo tak úžasné.  Ďakujem samozrejme aj za úžasné komentáre pod kapitolou. Ja si každučký naozaj poctivo čítam. Veľakrát chcem na niektoré odpovedať, ale potom mi to príde nefér, lebo na všetky odpovedať nemôžem a nechcem, aby mal niekto pocit, že som práve jemu neodpovedala. Prezradím teda niečo všeobecne. Edwardov pohľad bude neskôr. Pohľad do jeho hlavy by prezradil úplne všetko a na to ešte nie je správna chvíľa. Edward nie je slepý a vidí, že Bella má aj nejakú tú jazvu. Ja som však nikde nepísala, že je zjazvená ako nožnicovoruký Edward. Má pár jazvičiek na rukách, čo je podľa mňa v dobe, kde sa bežne trestalo trstenicou celkom pochopiteľné. On nevedel, čo sa deje v škole a dozvedel sa to až vtedy, keď po Bellu do školy prišiel. Aj to sa nedozvedel všetko. Predsa len, trýzniteľ väčšinou svoje chovanie sám vo svojej hlave neodsudzuje. Stradová si predsa myslela, že tie dievčatá vychováva. Edward vidí len aktuálne myšlienky, nie každú, čo Stradovú kedy napadla a v jeho prítomnosti aj tak myslela asi len na to, ako ho pekne ošklbala. Edward nie je schizofrenik, skôr je len náladový upír, ktorého vytáčajú myšlienky ľudí naokolo. Informáciu o tom, či Bella bude, alebo nebude tehotná... To vážne nemôžem prezradiť. A čo sa týka lásky z jej strany, tak kto si počká, ten sa dočká a možno nedočká. Nikde predsa nie je napísané, že sa do neho musí zamilovať. Myslím, že teraz som Vás akurát všetky poplietla a preto si myslím, žeby sa nemali písať siahodlhé texty autoriek za články. Ešte raz sa Vám chcem neskutočne poďakovať. Ste proste úžasné. Už pracujem na ďalšej. Bude do konca týždňa. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tretia manželka - 19. kapitola: